nepoznanie vylepšil. Konečne som bol schopný plávať v tej správnej teplote vody. Predtým sa mi zdala tá voda príliš teplá, a tak som sa veľmi rýchlo aj unavil. Pri tomto prirovnaní v tom okamihu som si spomenul na iba nedávne moje tréningy v plávaní, na ktoré som pravidelne chodil do YMCA v rokoch 1981 - 1985. Tento rok som ešte stále nebol v takej kondícii, aby som dokázal denne plávať vyše míle v krytom bazéne vo vode, ktorá bola pomerne teplá.
Na druhý deň sa mali začali preteky, a tak som ich oboch po zoznámení pozval na večeru. Išli sme si sadnúť do neďalekého Burger Kingu, pretože ten im dosť vyhovoval už z predošlých dní na cestách Amerikou. Veľmi pekne sme sa tam porozprávali a vyzeralo to ako keby sme sa už roky poznali. V práci som sa dopredu ospravedlnil ešte v stredu, lebo som vedel, že celý víkend strávim pri atletike. Venoval som sa mojim vzácnym hosťom všetky tri dni od rána do večera, pretože to bola pre mňa naozaj obrovská česť.
Jarmila Kratochvílová doteraz stále drží svetový rekord na 800 m s časom 1:53,28 minúty spred 31 rokov a to je naozaj obrovská rarita v akomkoľvek športe... Veľmi zaujímavé fakty dvoch svetových bežcov, ktorí sa narodili v presne ten istý deň, mesiac a rok... Jarmila Kratochvílová, narodená 25. januára 1951 - Golčův Jeníkov, Československo a Steve Prefontaine, narodený 25. januára 1951 - Coos Bay, Oregon, zomrel tragicky 30. mája 1975 v Eugene. Na jeho počesť je organizovaný medzinárodný míting Prefontaine Classic v Eugene od roku 1975 a hlavným riaditeľom pretekov je dobre známy Tom Jordan, ktorého som pravé v tento deň stretol.
Citujem článok z denníka The Oregonian z 24. januára 1986, ktorého autorom je Kerry Eggers: Jarmila Kratochvílová zanechala nezmazateľnú spomienku v mysliach miliónov, ktorí sledovali televíziu, ako zmietla svoje súperky pri výhrach na 400 m a 800 m počas Majstrovstiev sveta v atletike v roku 1983 v Helsinkách vo Fínsku. Nakrátko ostrihaná, československá svalnatá atlétka sa stala stredobodom pozornosti celého atletického sveta. Všetci pochybovali, že by ženská bežkyňa mohla nadobudnúť takéto svalstvo bez pomocných prostriedkov, akými sú steroidy alebo iné nedovolene prostriedky. Už dávno sa preniesla cez to, ale nikdy tie pochybnosti nepochopí. Kratochvílová, ktorá je hlavným ohnivkom Halových pretekov Bell, ktoré budú o 19:15 hodine v piatok v Memorial Coliseum nie je bez povšimnutia. Slová Jarmily Kratochvílovej vo štvrtok na tlačovej konferencii prekladal tlmočník John Slovinec: „Po Majstrovstvách sveta v Helsinkách v roku 1983 mi zrazu nikto neveril, že je to možné dosiahnuť také výkony legálne. Stretla som veľmi veľa ľudí, ktorí vôbec neverili tomu, že je niečo možné dosiahnuť iba tvrdou prácou. Zo začiatku sa ma ich názory veľmi dotkli a bolelo ma to. Potom som si uvedomila, že tí ľudia nemajú ani potuchy, čo všetko som si vytrpela, aby som to všetko dosiahla. Dnes si už takéto poznámky ani nevšímam.“ Kratochvílová, vysoká 173 cm a s hmotnosťou 68 kg poznamenala, že to zdedila v génoch a preto je svalnatá. „Zdedila som to po mojej matke, mala som to skratka dané do vienka,“ doložila. Tak nám to preložil jej tlmočník John Slovinec, Čechoslovák, žijúci teraz v Portlande.
Začiatkom roku 1969, keď začala trénovať pod dohľadom trénera Ing. Miroslava Kváča, ktorý bol československým štátnym trénerom žien v behu na stredné trate, jej naordinoval prísny tréning s činkami. „Trénujem veľmi tvrdo už 18 rokov. Musela som sa veľmi tvrdo zapierať, aby som to všetko zvládla. Ľudia si nedokážu uvedomiť, koľko som sa obetovala a ako tvrdo som pracovala, aby som sa dostala tam, kde som teraz.“ Tréner Kváč, ktorý je trénerom Kratochvílovej 16 rokov, vie najlepšie o tvrdom tréningu svojej zverenkyne, hoci svet nemá o tom ani potuchy. „Jarmila je veľmi jemná, nežná a uvedomelá osoba,“ povedal Kváč. „Je veľmi zdvorilá, a vôbec nie je namyslená. Je to stále ta istá Jarmila, akú som ju vždy poznal.“ Kratochvílová bola veľmi príjemná i šarmantná a jemným hlasom vo štvrtok odpovedala na všetky otázky. Mala na sebe oblečenú ružovú voľnú blúzku, nohavice a na ušiach sa jej hompáľali krásne visiace náušnice. Takmer hodinu sedela vedľa Johna Slovinca a trénera Kváča a odpovedala dvom reportérom. Bolo vidieť, že ju to veľmi baví odpovedať na všetky otázky tomuto páru reportérov pri pomyslení, že je už na sklonku svojej bežeckej kariéry. Čechoslovenka, ktorá bude mať v nedeľu 35 rokov, ukončí pravdepodobne tento rok svoju kariéru na atletických Majstrovstvách Európy v Stuttgarte v Západnom Nemecku. Portland je druhou zastávkou jej rozlúčkového turné, kde bude štartovať na 880 yardov proti bývalej top atlétke Oregonskej Univerzity Leann Warrenovej, Delise Waltonovej - Floydovej, Rose Mondayovej a Kanaďanke Brite McRobertsovej.
Kratochvílová, priamo odpovedala na to, že jej schopnosti sa pomaly vytrácajú, ale i napriek tomu bola stále jednotkou na svete v behu na 800 metrov v roku 1985, keď vyhrala finále Grand Prix a získala striebornú medailu na Svetovom pohári. Jej najlepší čas sezóny bol 1:55,91 minúty, viditeľne horšie za jej svetovým rekordom 1:53,28 minúty, ktorý dosiahla v roku 1983.
„Rok 1983 bol naozaj mojím vrcholným rokom,“ povedala Jarmila Kratochvílová. „Keby som súťažila na Olympijských hrách v roku 1984, určite by som už vtedy ukončila svoju bežeckú kariéru. Keď sme však zistili, že sa nebudeme môcť zúčastniť Olympiády v Los Angeles, pretože to bol bojkot Východného bloku, naši starší atléti boli z toho veľmi rozčarovaní, pretože to malo byť aj akési vyvrcholenie ich kariér. Ja som sa ale rozhodla, že budem ešte pokračovať. Je to omnoho ťažšie sa udržiavať v super forme. Mala som mnohé zranenia a už nemám ani toľko chuti sa trápiť s nimi a pretekať. Milujem atletiku a tak nechcem, aby sa to všetko už skončilo. Ale vo vnútri mojej duše cítim, že je to môj koniec a toto je už naozaj môj posledný rok. S trénerom budeme sledovať ako sa mi darí počas halovej sezóny a potom sa rozhodneme, či budem ešte pokračovať a zúčastním sa aj Majstrovstiev Európy v atletike, v Stuttgarte.“
Kratochvílová začala s atletikou dosť neskoro. „Nikdy som neverila, že budem raz slávnou bežkyňou, pretože v mojej rodine sa nikto atletike nevenoval. Ani som nevedela, čo sú to tretry.“ Pred dvomi rokmi vyhlásila, že keď ukončí svoju bežeckú kariéru, nebude sa už atletike nikdy venovať. „Akonáhle sa blížim viac a viac k svojmu koncu, uvedomila som si, že atletiku milujem príliš na to, aby som sa jej znovu nevenovala. Chcem pracovať s malými deťmi v malom mestečku v akom som vyrastala. Možno jedného dna nájdem druhú Jarmilu Kratochvílovú.“ „Určite nie,“ poznamenal tréner Kváč. „Je iba jedna Jarmila,“ pousmial sa krútiac hlavou...
(Sobota, 28. júna 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Posledné preteky velikána atletiky.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-