nič sa mi nezachovalo, ani ten televízny prenos na verejnej portlandskej televízii, ktorý som mal na páske. Jeden redaktor to všetko omylom vymazal a už sa to potom nedalo vrátiť. Bola tam aj vtedy ešte západonemecká televízia ZDF a po vyžiadaní nahrávky som sa nič kladného nedozvedel, takže ani ich nahrávku nemám. Na záver pri rozlúčke mi prisľúbili, že mi pošlú knižku, ktorú napísali spoločné o športovej kariére Jarmily Kratochvílovej a o prekonávaní úskalí k samotnému vrcholu. Mám ju stále odloženú a odvtedy som si ju prečítal ešte niekoľkokrát. Jej názov je pekne výstižný - Čekání.
Mne sa tiež o mesiac začínala atletická sezóna, a tak som sa pripravoval v telocvični, ako aj v posilňovni. V tomto roku 1986 som si stihol ešte zapretekať aj za univerzitné atletické mužstvo vo vrhu guľou a v hode diskom, hoci v duchu som sa už pohyboval v Európe. V Oregone v júli začali tento rok aj Prvé oregonské hry, čo bola obdoba olympijských hier. Pretekalo sa vo všetkých športoch, ktoré sú rovnaké ako tie olympijské. I ja som sa ich zúčastnil. V guli som v mojej kategórii skončil na druhom mieste a v disku sa mi zadarilo a vyhral som. V guli som už nemal veľa energie, pretože predtým som si do tela dal chôdzu na 5000 m a dosť som sa unavil. V guli som to už nedokázal ďalej zatlačiť a prehral som iba o pár centimetrov. Nakoniec som však bol veľmi spokojný. Na Lincolnovej strednej škole bolo už dávno po atletickej sezóne, a tak som mnohých mojich atlétov stretal všade na atletickej dráhe, ako i v sektoroch na vrh guľou, ako aj hod diskom. Niektorí boli skutočne výborní a vyhrali. Postúpili zároveň aj na Majstrovstvá USA v atletike dorastu. Mali sme tu aj na výmene bežkyne z Holandska, Belgicka, Dánska, Afriky, ako aj zo Západného Nemecka.
Medzitým sa naplnil čas môjho rozhodnutia odcestovať do Európy, resp. do Rakúska, kde som sa plánoval usadiť. Bol som veľmi milo prekvapený, keď som zistil, že spomínané dve bežkyne z Holandska so mnou letia do Európy. Mali sme veľa zábavy počas celého letu a popritom sme stihli sledovať aj dva celovečerné filmy, ktoré nám ponúkla letecká spoločnosť SAS, s ktorou sme leteli až do Amsterdamu s niekoľkohodinovou prestávkou v Kodani. Pretože z letiska do mesta pravidelne premával autobus, tak sme sa zviezli a trošku sme sa poprechádzali po meste. Pofotil som zopár objektov a potom sme sa už vrátili na letisko, aby sme stihli odlet lietadla do záverečného miesta - Amsterdamu. Po prílete do Amsterdamu som sa s nimi ešte zdržal, nakoľko ma dievčence popredstavovali svojim rodičom. Rodičia boli z úspechov dievčeniec nadšení a pripravili im u nich menšiu oslavu. Bývali blízko od seba, takže sme sa nemuseli ďaleko presúvať.
Ja som sa chcel ešte zopár dní v Amsterdame zdržať, nakoľko som tam bol prvýkrát a mesto som nepoznal. Už na hlavnej vlakovej stanici ma trošku zarazil fakt, že tam veľmi veľa ľudí fajčilo marihuanu, tak som znechutene odtiaľ hneď odišiel hľadať si nejaký hostel, aby som tu mohol prenocovať tých pár dní, ktoré som chcel tomuto mestu venovať. Nič ma nesúrilo, takže som si v kľude vychutnával celý Amsterdam. Prešiel som ho krížom-krážom a každý večer som veľmi dobre zaspával, i keď som sa vlastne v noci veľmi nevyspal, lebo som ubytovanie nakoniec dostal v zakotvenej loďke, ktorá mala tri miestnosti na prespávanie. Všetky izby boli priechodne prepojené, takže ten čo šiel do poslednej tretej, prešiel cez prvú, druhú a potom až bol vo svojej. Ja som na smolu mal miesto v prvej, preto som bol v noci vyrušovaný, lebo to tam bolo ako na námestí. Mládež sa vracala neskoro v noci. Mal som ale aj šťastie, že som tam stretol aj nejakých študentov z USA – Wisconsinu, s ktorými sme nadviazali priateľský kontakt, pretrvávajúci potom ešte mnohé roky.
Po ukončení návštevy Amsterdamu som sa pobral vlakom až do Viedne. Mal som pred sebou dlhú cestu, a tak som si našiel dobré kupé prvej triedy, aby som sa nemusel s nikým tlačiť. Ani to dlho netrvalo a mal som dvoch spoločníkov. Bol to mladý pár, iba o niekoľko rokov mladší ako ja. Posadili sa oproti mne a konverzácia sa rozprúdila na plné obrátky. Počas celej tej dlhej cesty sme tam boli naozaj len my traja. Ich konečná stanica bola vo Frankfurte nad Mohanom, kde sme dorazili už dosť neskoro v noci. Pretože sme sa stihli už trošku spoznať, tak ma pozvali k nim, aby som u nich prenocoval a v ceste do Viedne pokračoval až na druhý deň. I z Frankfurtu to bol ešte pekný kúsok, takže mi to celkom vyhovovalo. Pridelili mi hosťovskú izbu v ich byte a po chvíli sme sa všetci pobrali na odpočinok. Keď som sa zobudil, raňajky už boli pripravené a ponúkli ma, aby som s nimi zasadol za spoločný stôl. On bol odborným asistentom matematiky na univerzite vo Frankfurte. Pamätám si, že sme mali aj rovnaké krstné mená Ján. Ja som už teraz bol John, ale i tak to bolo zaujímavé, keď som mu povedal, aké je moje pôvodné meno. Boli mi obaja povďační za to, že počas tohto krátkeho stretnutia mali aj akoby kurz angličtiny spojený s konverzáciou. Poznačil som si aj ich adresu, moju som im nemohol dať, lebo som ju ešte nepoznal, pretože som išiel len naslepo do Rakúska, kde som plánoval zostať. Poďakoval som sa im za pohostenie a porúčal som sa.
Nakoniec som sa vo Frankfurte ešte zdržal a odskočil som si na vojenskú základňu. Bol som sa informovať o možnej práci na základniach Európy. Poradili mi, aby som šiel do Heidelbergu, kde je centrum pre sprostredkovanie takejto práce, a tak som sa pobral znovu na stanicu, aby som sa dostal do tohto mesta, ktoré je od Frankfurtu vzdialené okolo 90 kilometrov južným smerom. Po dorazení som hľadal nejaký hostel na prenocovanie, ale bol obsadený do posledného miesta. Nakoniec som neďaleko katedrály v úzkej uličke objavil „Zimmer Frei“, kde som prenocoval pár nocí a užíval si mimo iného toto nádherné historické mesto s univerzitou, ktorá práve oslavovala 600. výročie. Bola založená v roku 1386. Počas návštevy mesta som si pozrel aj túto stálicu vzdelávania a tiež som sa zúčastnil na seminári anglického jazyka po povolení od rektorátu. Tiež som si pozrel nádhernú historickú univerzitnú knižnicu, ktorá bola postavená v roku 1905. Na univerzite som sa zoznámil aj s nejakými študentmi z USA, dokonca aj z Oregonu tam bol jedna mladá šarmantná dáma. Vymenili sme si vzájomné kontakty a nejakú dobu sme si aj dopisovali.
Správy z vojenského centra ma veľmi netešili, pretože som sa dozvedel, že žiadosti sa musia podávať výhradne na území Spojených štátov amerických a nie v cudzine. Veľmi ma to mrzelo, že som sa nechal oklamať tým inzerátom na prácu pár mesiacov dozadu a vyhodil som sumu, ktorá by mi postačila na spiatočnú letenku z USA do Európy, pretože práve toľko ma vtedy letenka stála.
Odcestoval som vlakom späť do Frankfurtu a odtiaľ na poslednú časť cesty vlakom do Viedne. Bol to tiež pekný úsek, niečo vyše 700 kilometrový. Trvalo to niečo okolo deväť hodín, keď som dosť vyčerpaný dorazil do Viedne. Odtiaľ som sa zo Schwechatu hnal autobusom do mesta, kde som na Opernringu chytal môj modry vláčik do Badenu. Bol som znovu v meste, ktoré tak milujem a tento názor som nikdy nezmenil. Viedeň má naozaj svoje obrovské čaro a znovu sa mi to všetko vrátilo. V stánku som si kúpil aj náš denník Šport ako za starých čias spred siedmich rokov, keď som z Viedne odchádzal. Veľmi ma to lákalo ísť domov do Bratislavy, ktorá bola odtiaľ iba kúsok. Musel som sa ale brzdiť a potláčať vášne. Rýchlo som z toho vytriezvel a nastúpil do môjho vláčika. Trvalo to iba niečo vyše hodiny a bol som na stanici v Traiskirchene. Odtiaľ som to mal celkom blízko do samotného utečeneckého tábora, kde som ešte prednedávnom čakal na splnenie môjho veľkého sna. Bola už tma, a tak som šiel rovno cez plot, aby ma strážnici nevideli, pretože cez bránu by ma nevpustili. Ešte som to tam stále dobre poznal a ľahko našiel budovu i potme, kde boli moji krajania. Prenocoval som tam a mal som šťastie, že v ten večer tam strážnici nerobili kontrolu ako za mojich čias, keď každý večer na izbách kontrolovali dokumenty.
Podozvedal som sa kopu noviniek, a následne som sa skontaktoval s oddelením jazykov. Bol som trošku sklamaný, pretože prácu lektora pre mňa nemali. Zoznámil som sa tam s jednou Poľkou, ktorá chodievala vyučovať do okolitých miest a mňa brala všade, kde robila semináre. Nakoniec všetko dobre dopadlo a spojil som sa aj s bratom, ktorý sa chcel potom so mnou stretnúť v Maďarsku...
(Streda, 16. júla 2014 od 21:00 do 23:30 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Moja cesta do Európy.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-