zase tou mojou akou-takou maďarčinou a bolo to výborné po celú tú dobu, čo som tam zotrval.
Prichádzal víkend a s ním aj návšteva mojej rodiny – brata, švagrinej a ich dcéry. Domáca pani pripravovala niečo dobrého na večeru, pretože naši vyrážali z Karvinej, kde žili, a cesta do Budapešti im trvala dosť dlho. Bolo to v piatok, keď na večer konečne dorazili na hlavné vlakové nádražie. Určite by ma asi len ťažko hľadali, tak som sa postavil tak, aby sme sa nemohli minúť. Odtiaľ sme šli taxíkom priamo do nášho miesta. Pani domáca akosi ožila a veľmi sa okolo nich mala, najmä okolo dievčatka, mojej netere. Komunikovať nemohli, tak len ja som rozhovor tou mojou maďarčinou akosi ustál a všetci sa popredstavovali. Uložila ich ku mne do izby, pretože iná voľná tam nebola. Našťastie tam boli dve váľandy, na ktorých spali dievčence. Ja som si s bratom ustlal na zemi a to sme si to zopakovali ešte ďalšiu noc až do nedele. Dlho do noci sme sa zhovárali a spomínali na naše detstvo, ktoré sme spolu prežili. Potom sme sa rozišli, keď brat odišiel do banského učilišťa v Orlovej, kde potom aj strávil celú svoju kariéru baníka od roku 1958 do 1991, takže plných 33 rokov sa pod zemou pohyboval ako krtko. Nakoniec skončil ako kombajnista na uhlie a vedúci čaty, ktorá pracovala aj na vytvorení rekordov v ťažbe uhlia. Vtedy to jednoducho nazývali Brigáda socialistickej práce...
Bola sobota a po raňajkách
sme sa vybrali na prechádzku Budapešťou. Nadchýnali sa týmto prekrásnym mestom na každom kroku, pretože Budapešť je skutočne nádherná a bol by som tam schopný žiť aj celý život. Cítil som sa tam ako v Bratislave, akurát jazyk sa tam iný používal. Na druhej strane som absolvoval tréning v maďarskom jazyku už v útlom detstve a vedel som celkom slušne komunikovať. Pomáhali mi v tom moji starí rodičia, hlavne babka, ktorá ma učila nielen maďarčinu, ale aj nemčinu. Išlo mi to celkom dobre a potom som si tie základy oprašoval v škole, hlavne nemčinu. Maďarčinu som zase využíval počas rokov, keď som bol na celoslovenskom učilišti v Nitrianskej Strede. Mali sme tam veľmi veľa učňov z južných miest a obcí, takže maďarčina sa šírila nekonečnými chodbami kaštieľa, v ktorom sme vtedy bývali a vzdelávali sa v našom budúcom povolaní – ako obuvník zákazkovej ručnej obuvi.
Tiež sme sa na záver zastavili aj na ostrove Margit-sziget, kde bola s nami už aj pani domáca a tiež si to všetko pekne vychutnávala. Na večer sme odchádzali domov už pekne unavení po dvoch výletoch, po rannom Budapešťou a potom po poobedňajšom tu na ostrove, ktorý je naozaj skutočne prekrásny. Urobili sme si tam aj zopár záberov, aby sme mali spomienku, pretože sme nevedeli kedy sa zase uvidíme. Brata už neprenasledovali, teraz mu už dali pokoj, akurát hneď po mojom odchode ho dosť terorizovali, či o mojej emigrácii náhodou nevedel. On ale nič ani len netušil, pretože som musel môj odchod do cudziny veľmi tajiť, aby som si ho neprekazil. Naviac sme od seba bývali pekný kúsok, on v Orlovej a ja v Trnave. Lúčenie na stanici bolo veľmi smutné a brata to tak dojalo, že mu slzy vyhŕkli a rozplakal sa. Myslel si, že sa asi už nikdy neuvidíme, čo sa však nestalo. Za tri roky padla železná opona a my sme sa znovu stretli.
Čas letel a bol tu ďalší víkend, ktorý mi sem do Budapešti zavial ďalšieho hosťa. Bol to môj výborný priateľ Maroš, ktorý mi pomohol nájsť v sebe dosť síl na to, aby som sa podujal pred 7 rokmi odísť navždy z domoviny. Vtedy som nemohol ani len tušiť, že presne za desať rokov sa to všetko prevalí a sloboda znovu zavíta do mojej rodnej zeme. Ja som to všetko sledoval už iba z diaľky. Nakoniec to všetko dobre dopadlo a mohol som plánovať ďalší výlet do Európy. Teraz už aj do mojej rodnej vlasti. Dlho do noci sme spomínali na staré dobré časy, keď sme boli o niečo mladší a užívali si života. On sa ešte v roku 1973 v septembri oženil a po svadbe sme sa spoznali vďaka jeho manželke, ktorá pracovala v našom podniku pozemných stavieb v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé žieňa a mimoriadne sa mi páčila. Mala v sebe niečo magického, ktoré lákalo všetkých mužov v jej okolí. Ten jej bol však predsa len najlepší a toho najviac aj milovala. Mali dve nádherné detičky. S ich synom Maroškom som občas strávil aj pekné chvíle, keď som bol u nich na návšteve. Tesne pred mojím odchodom sa im narodila aj dcérka Mišelka, ktorú som stihol vidieť ešte v perinkách. Bol to roztomilý poklad s modrými okáľmi a blonďavými vláskami. Keď som ju potom po 13 rokoch po prvýkrát videl, ani som ju nepoznával v aké švárne dievčatko sa premenila. Rozlúčili sme sa s Marošom, ale na vlakovú stanicu sme nemuseli ísť, pretože prišiel za mnou na svojom žiguláku - Lade. Je to skutočne nádherné auto a i teraz po rokoch sa mi stále ten jeho vzhľad veľmi páči. Boli to naozaj veľmi vydarené vozidlá.
Pomaly sa mi napĺňal čas
v Budapešti, lebo som medzitým na víkendy chodieval aj do Viedne a okolia a robil si kontakty. Nakoniec som predsa len odišiel do malinkej dedinky Neuhaus, ktorá bola veľmi pekná a útulná. Sedela v dolinke obkolesená samými kopcami, v strede dediny s jazierkom, kde trávievali svoj voľný čas domáci, ako aj utečenci, ktorí tam prebývali v dvoch penziónoch - hoteloch Stephanie a d'Orange. Kedysi to boli kúpeľné hotely pre turistov, lenže asi sa ekonomika dosť negatívne otočila, a tak prišli o stabilných návštevníkov. Teraz dotáciou štátu a zároveň aj Ženevskou konvenciou o utečencoch, mohli prechodní hľadajúci slobodu mať kde hlavu skloniť a nasýtiť sa. U direktora - majiteľa som si už dopredu zaistil ubytovanie v tomto prekrásnom prostredí. Stretával som sa s mnohými rodinami, ako aj samotnými ľuďmi, ktorí sa pripravovali na ďalšie prestupovanie do novej zeme. Bola to buď Amerika, Kanada, Austrália, ale niektorí zostávali naďalej v Rakúsku, kde chceli žiť. Ja som tiež chcel zostať v Rakúsku a žit tam, ale okolnosti ma zaviedli až do Ameriky.
Rozlúčil som sa s pani domácou v Budapešti, ktorú tiež slzy zaliali a odišiel som do Neuhausu, kde som mal už aj nové miesto zabezpečené. Po príchode som sa tam usadil na izbe, kde sme boli viacerí. Bolo náš tam asi päť alebo šesť. Boli zo Slovenska a jeden z nich bol z Čiech. Boli to všetko mládenci vo veku 18 až 20 rokov, takmer ako by boli moji synovia a ja akoby otcom bol by som im...:) Chodievali sme do okolia na dlhé výlety výlučne pešo, a tak som toto miesto za chvíľočku spoznal ako svoju dlaň. Tiež som tu objavil tajnú vášeň, ktorú som v sebe mal na pár rokov skrytú, a to boli kasína - hazardné hry, čo znie veľmi hrozivo, pretože je to len hra, ktorá iba o pár peniažkov človeka oberie, ak si nedá pozor. Nesmie sa nechať zaslepiť čiastočnými vavrínmi, ktoré ho občas postretnú. Neodolal som, a tak naše prvé zastavenie bolo v neďalekom Badene, kde sme sa autobusom alebo vlakom dopravovali. Ale moje prvé hranie začalo až vo Viedni a potom som chodieval raz do Badenu a potom zase do Viedne. Začalo sa to celkom nevinne, keď som si sadol za ruletu a položil som tisíc schillingov na čiernu a vyhral som. Potom som to ešte raz urobil a v ten večer som s tým aj skončil. Ostatní sa snažili tiež aj v iných hrách, ako na Black Jack - očku - 21. Na druhý deň som znovu prišiel a znovu som si to skúsil po dvakrát a vyšlo to. Domov som odchádzal veľmi spokojne a so štyrmi tisíckami. Robil som to potom takto asi dva týždne a zistil som, že sa mi celkom darilo, keď som to len dvakrát za večer urobil a porúčal sa. Po dvoch týždňoch sa vo mne prebudila obrovská vášeň začať si týmto spôsobom celkom slušne aj zarábať. Aký som len zaslepený a naivný bol a myslel si, že to bude do nekonečna. Stal sa zo mňa dosť zaslepený hráč, akých je všade plno...
(Nedeľa, 20. júla 2014)
Ján Slovinec
(POKRAČOVANIE)

































Maďarsko.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-