oslavovanie výhry. Teraz som hľadal úpenlivo na Google, či tam niekde nie je zmienka z tohto dňa, ale bohužiaľ sa mi to nijako nedarilo zistiť. Teraz si môžem myslieť obe možnosti. V každom prípade to bol pre nás veľký kultúrny šok! Chytro sme sa odtiaľ vypratali, pretože všetky obchody boli už dávno pozatvárané z hľadiska bezpečnosti, alebo aj z iného dôvodu. Preleteli sme mesto a konečne sme sa ocitli na diaľnici. Netrvalo to ani dlho, keď sme objavili odpočívadlo s bufetom. Takých sme potom v Taliansku navštívili ešte niekoľko, aby sme sa vyhli zbytočnému zdržiavaniu sa v ceste za naším cieľom. Zaparkoval som na parkovisku a vošli sme všetci traja dovnútra. Bolo tam tichučko ako v knižnici a tak sme sa poobzerali dookola, kde by sa nám najlepšie sedelo s dobrým výhľadom na celý bufet. Konečne sme si vybrali stôl, ktorý nám najviac vyhovoval a potom sme sa usadili. Vo výkladných skrinkách s jedlom sme si každý niečo dobrého vybrali. Ja som si tradičné pochutnával na vyprážanom kuracom prsíčku v žemli a dal som si dva kúsky, pretože jeden by mi asi nestačil. Zapil som to pomarančovým džúsom, ktorý som už tradične píjaval. Po krátkej, asi polhodinovej prestávke, počas ktorej sme rozoberali aj celú situáciu z Florencie, sme sa pobrali na ďalší úsek do Ríma. Čas sme mali stále priaznivý, hoci vonku bola už všade hustá tma. Do Ríma to bolo takmer 300 kilometrov, takže som rátal, že za niečo vyše tri a pol hodiny by sme mohli klopkať na Koloseum.
Po ceste diaľnicou
som si nevšimol nijaké mimoriadne mestá, ktoré by sme mohli poznávať. Ani sme sa nenazdali a boli sme už pri odbočke z diaľnice do centra Ríma. Bolo to celkom jednoduché, ale dosť zdĺhavé, pretože premávka v Ríme nikdy neutíchala. Nakoniec sme prešli aj okolo Kolosea, ale len sme tak preleteli a zastavili sa na Piazza Venezio, kde stál pomník Vittoria Emmanuela s nekonečným schodišťom z druhej strany. Tam sme aj poniže objavili parkovisko, kde nás dedko uvítal a po zaplatení nám aj hneď poradil, aby sme si nič v aute nenechávali, lebo nám ho do rána zlodeji vykradnú. Kúsok dole sme objavili aj hotel, kde nám ponúkli izbu pre troch za stotisíc lír na noc. Tie sumy sú neuveriteľné, ale už som si aj zvykol na tie astronomické čísla. Ľudia v Taliansku boli všetci milionári. :). Vyplatil som to všetko v hotovosti a uložili sme sa k spánku.
Ráno sme sa všetci spokojne naraňajkovali v našom hoteli, výdatne sme sa najedli, aby sme mali dosť síl na dlhú prechádzku. Bolo pekné slnečné počasie a my sme chceli z Ríma toho čo najviac vidieť. Chodili sme po všelijakých miestach a vzdialenosti to boli veru celkom slušné. Využívali sme dosť miestnu dopravu, ako autobusy, tak aj električky, aby sme sa mohli dobre presúvať od jednej historickej pamiatky ku druhej. Chôdzi sme sa však nijako vyhnúť nemohli, tak na záver sa toho nazbieralo a určite sme prešli aj desať kilometrov.
Prvé miesto, ktoré sme si pozreli bolo Koloseum, čo bola asi dvojkilometrová prechádzka z hotela. Pred pomníkom na Piazza Venezia sme sa vyfotili v pozadí s majestátnym Koloseom. Potom sme sa pomaly poberali do jeho vnútra. Po ceste som ešte niečo stihol nafotiť a potom sme si už len užívali prekrásne miesto vykopávok a samotného Kolosea. Strávili sme tam nejaký čas a všade sme fotili a fotili, aby sme mali pamiatku na toto okúzľujúce miesto. Pred Koloseom sme nastúpili do autobusu, ktorý nás zaviezol do centra mesta a potom sme sa električkou dostali priamo do veľkolepého Vatikánu. Tam sme stáli pred zátarasami, ktoré chránili tuto nedotknuteľnú zem samotného pápeža. Námestie bolo nekonečne veľké, a tak sme si tam dosť dookola zapochodovali. Nakoniec sme sa postavili do radu a navštívili aj slávnu Sixtínsku kaplnku, ktorú ozdobil svojimi dielami sám veľký Michelangelo Buonarroti (1475-1564). Bol to nekonečný zážitok vidieť celú túto architektonickú krásu, ktorú sme prešli za výkladu sprievodcu pre anglicky hovoriacich. Po taliansky vôbec nerozumiem, takže som si počkal až na túto časť turistov, ktorých tam bolo neúrekom. Netrpezlivo sme tam čakali, ale všetko to čakanie stálo to za to! Chlapcom som to všetko prekladal, hlavne keď mali záujem. Ten z nich ale v nijakom prípade výnimočne nesršal a určite už mysleli aj na iné veci. Nakoniec sme sa ako vždy všade odfotografovali, aby nám aj takto ostala pamiatka na tieto zaujímavé miesta. Kasíno sa mi tam žiadne nepodarilo objaviť, ale už v Benátkach ma na to upozorňovali, že nikde na juhu od Benátok ani nie sú...
Bol podvečer,
a tak sme sa rozhodli, že sa presunieme do ďalšieho mesta. Vybrali sme si Neapol, ktorý je taký slávny a bohatý na históriu. Hlavne v opernom svete, pretože slávny Enrico Caruso (1873-1921) sa v tomto meste narodil a začínal svoju nekonečne bohatú kariéru. Bol vzorom potom všetkým operným spevákom, ktorí sa snažili niečo v opere dosiahnuť. Bol akýmsi barometrom pre ich hlasový rozsah a každý sa potom snažil vyspievať to zázračné vysoké céčko, ktoré sa iba máloktorému spevákovi podarilo. Tiež sa tvrdí, že ho nikto nezaspieval, ale predsa sa našiel podobný ďalší americký spevák, narodený vo Filadelfii v ten istý rok, keď veľký Enrico zomrel. Volal sa Mário Lanza (1921-1959) a bol jeden z tých, ktorí to dokázali. Milujem tohto speváka, lenže šťastie nemal, keď zomrel náhle vo veku iba 38 rokov...
Nakoniec sme našli hotel v blízkosti mora v nenápadnej a veľmi tichej uličke, kde sme si odpočinuli. Bolo ráno a nádherne, takže som nemusel byť ani veľmi zabalený a stačilo by mi v tento deň iba tričko. Po raňajkách v jednom obchodnom centre sme sa vybrali do ulíc hľadať nejaké obchody s oblečením. Chlapci si chceli kúpiť nejaké tenisky, tričká a džínsy. Ja som tiež už mal dosť iba obleku a chcel som trošku dýchať v ľahšom oblečení. Nakoniec som predsa len našiel obchod so športovým odevom a obuvou. Tam sme všetci nakúpili. Prispel som im nejakým vreckovým, ako pravidelne každý deň, a tiež sa pekne zaodeli. Objavili aj kanadskú vlajku, a tak si ju náš budúci Kanaďan aj zakúpil. Potom ju s hrdosťou aj ukazoval. Čisto náhodne smerom domov do hotela som objavil obchod, kde šili na mieru. Času som na to veľa nemal, tak som si vybral niečo, čo bolo približne na moju mieru a kúpil som si celovečerný oblek do kasína. Bol to smoking Tuxedo, parádna biela košeľa, topánky a motýlik, ktorý som si odložil. Cena za toto všetko bola primeraná a iba dva milióny lír som zaplatil..:)) Nakoľko som odvtedy pribral dosť na hmotnosti, tak už som oblek nemohol nosiť, a on si potom už iba visel v skrini. Po rokoch mi ho napadli mole, tak som to nakoniec musel dať všetko preč.
Mali sme pred sebou
ešte vyše 550 kilometrový úsek do Reggio Calabria, a tak sme sa vybrali na cestu. Po ceste sme sa kochali nádhernou prírodnou scenériou juhu a zastavili sa aj na diaľnici, odkiaľ sme obdivovali Vezuv - mohutnú spiacu sopku, ktorá vyplienila známe mesto Pompeje v roku 79 nášho letopočtu. Vyfotili sme sa pred ňou a pokračovali smerom na juh. Zastavili sme sa aj nad mestom Salerno a odtiaľ sme pokračovali do nášho cieľa. Dole viac na juhu sme si odskočili aj do typického horského mestečka s úzkymi uličkami a popozerali si ho Všetci si nás v tamojšom obchode premeriavali, lebo sme tu boli neznámi. Možno sme ich niečím aj trošku vystrašili, naviac som rozprával po anglicky, a tak všetci na mňa ešte viac nemohúcne zazerali. Bol som pre nich Marťan. Nakoniec sme si niečo predsa len vybrali a kúpili. Potom sme zaparkovali na námestíčku poniže a sadli si na lavičku, kde sme si urobili takú menšiu siestu. Dobre sme sa najedli a pokračovali úzkou cestičkou, na ktorej som viac brzdil a stál, ako sa posúval. Bola taká úzka, že dve autá po nej vedľa seba neprešli. Musel som vždy zastaviť a uhnúť až do jarku a aj mne sa niekto raz takto vyhol a ja som mohol bez prerušenia pokračovať. I potom som šiel len krokom, aby som do niečoho nenarazil. Pri vchádzaní na autostrádu som si spomenul na jeden taliansky seriál o diaľniciach, keď ich kedysi budovali a mafiáni na nich pekne vyčíňali. Bolo to niekedy v rokoch 60-tych...
(Streda, 23. júla 2014)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Taliansko.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-