podľa plánu, aby sme všade vždy a načas dorazili. Od únavy sme rýchlo zaľahli a i zaspali. 
Ráno po raňajkách sme si boli pozrieť pláž a urobili si zopár záberov na pamiatku. Aj sme váhali, či pôjdeme na Sicíliu, ale nakoniec sme si to predsa len rozmysleli a rozhodli sa ísť na sever. Mňa osobne juh ani veľmi nelákal pre nekonečne vyprahnuté miesta. Užil som si toho dosť v Amerike, keď som jazdieval cez Utah, Nevadu, New Mexiko, Arizonu a Texas. 

Nakoľko som bol po diaľniciach

zvyknutý jazdievať bežne tisíckilometrové úseky, ozvalo sa vo mne nutkanie si to znovu predsa len vyskúšať. Chlapci s tým súhlasili, a tak mi v tom nič nebránilo, aby som sa podujal na menší akrobaticky kúsok. Naším cieľom bolo mesto San Remo, ktoré ma vždy lákalo a chcel som ho vidieť, pretože bolo známe veľkým piesňovým festivalom, ktorý som sledovával v šesťdesiatych rokoch, keď dávali prenos v televízii. Bol to mimoriadny úsek a meral vyše tisíctristo kilometrov! Predtým som v Amerike urobil tisícšesťsto kilometrov na jeden záber, ale šiel som s prestávkami dvadsať hodín. Potom sa mi ešte asi týždeň snívalo o jazdení a vždy som tlačil tvrdo na brzdy v zákrute, aby som neskončil v priekope, alebo nedajbože v priepasti, ktorých tam bolo neúrekom...
Rýchlo sme vyrazili, pretože sme chceli do polnoci tam byť. Bolo iba niečo okolo deviatej ráno, takže čas stále solídny na to, aby som to zvládol. Jazdieval som úseky maximálnou rýchlosťou, a tak po menšej prestávke sme už boli v Ríme, ktorý bol okolo sedemsto kilometrov vzdialený. Tam sme si mimo diaľnice dali aj krátku prestávku a rýchlo pokračovali, lebo sme si chceli ešte pozrieť aj šikmú vežu v Pise. Z Ríma to už tak ďaleko nebolo a zvládol som to za dve a pol hodiny.
Konečne sme dorazili do Pise a zaparkoval som na neďalekom parkovisku, odkiaľ sme videli ako sa tá naša šikmá veža majestátne týčila. Pomaly sme sa k nej približovali a fotili sa takmer na každom kroku. Kanaďan vybral kanadskú vlajku a aj s jeho priateľom ju rozprestrel. V pozadí sa táto architektonická svetová rarita pekne vynímala. Už som pri nej stál, a tam pred ňou sme začali vypisovať pohľadnice, ktoré sme posielali rodinám. Všimol som si jeden fakt, ktorý ma dosť vykoľajil. Šikmej veži v Pise som prestal veriť, hneď keď som to všetko uvidel. Bolo to tam ako vo vojnovej zóne a všade ťažké mechanizmy. Práve ju zachraňovali cementovými injekciami, aby sa im celkom nezrútila! Hlavou mi vírili všelijaké myšlienky - čo keď tá veža pravé teraz padne, keď sa na ňu nič netušiac hore schodmi budem štverať až k vrcholu? Kto mi zaručí to, že to teraz nevyvedie a ja ešte taký mladý nechcem ísť hore do nebíčka. Chcem iba bližšie byť k nemu, ale to je všetko! Ja to radšej skúšať dnes ani nebudem. Keď chlapci chcú, nech ta hore idú a uvidia svet okolo ako vyzerá! Ja si tu dole obďaleč budem radšej stáť a obdivovať ostatné krásy. Vy si len choďte hore a ja si vás tam potom zvečním!

Boli sme tam dobrú hodinku

a užívali sme si toto prekrásne historické mesto. Ale bol už čas sa poberať ďalej na sever, tak sme sa pozbierali, nakoľko som mal pred sebou približne rovnaký úsek ako z Ríma sem. Bolo to ďalších tristo kilometrov a pomaly sa začalo už aj zmrákať.
Prehnal som sa cez večerný Janov a výhľad bol nádherný na celé vysvietené mesto. I Stredozemné more sa zrkadlilo od nábrežných svetiel. Odtiaľto to bolo ešte ďalších stopäťdesiat kilometrov do nášho cieľa, kde sme chceli mať miesto s dobrou posteľou na prespanie. Je to naviac aj známe katolícke centrum, takže na každom kroku sme vídali rádové sestry, mníchov a kňazov. Nakoniec sme zakotvili v jednej vile, kde nás uvítala rádová sestra a dala nám kľúče od izby. Rýchlo som sa osprchoval a ako zmysluzbavený som vyletel do nočného San Rema, ktorého som sa chcel čo najviac nadýchať. Chlapci zaľahli od únavy a ja som mal v sebe toľko energie, až som sa tomu čudoval. Teraz viem veľmi dobre prečo, bol to neuveriteľný adrenalín, ktorý mi lietal celým telom. Kasíno ma rozohnilo, a tak som sa nemal ani kedy unaviť. Už som sa ho nemohol dočkať, keďže od Benátok som si nikde ani len neškrtol. Tu som si uvedomil aká je to závislá latka, bez ktorej mnohí ľudia nemôžu žiť. Všetci nakoniec dopadnú zle a o všetko v hrách prídu. O všetky peniaze, dom a nakoniec aj celú rodinu, ktorú zapredajú, len aby mohli mať ten posledný pocit, že im to vyjde. Neunúval som sa touto myšlienkou, pretože som si myslel, že som neporaziteľný. Vydržalo mi to chvíľu a potom ešte veľmi dlho...

Premenil som si peniaze

za nádherné lesklé červené okrúhle žetóny, z ktorých mal každý hodnotu rovného milióna talianskych lír a posadil som sa za stôl. Zakúpil som si ich za desať miliónov a začal hrať ruletu. Trošku sa mi darilo, lenže progresívny štýl ma usadil hlboko do kresla, až som zistil, že už nemám ani jeden z nich. Nahnevaný som sa pobral z kasína a uháňal do vily. Nebolo to ani tak ďaleko. Chlapci už dávno spali spánkom spravodlivých, takže som ich vôbec nezobudil, keď som načrel do mojej ďalšej zásoby. Zase som si zobral toľko isto, desať miliónov lír, a pobral sa späť do kasína. Dlho som sa nezohrial a prišiel som aj o tieto líry. Teraz už aj trosku naštvaný som sa hnal nocou do našej vily a zobral si posledných tridsať miliónov. Ešte dosť som si ich ponechal, aby som sa mohol vrátiť bezpečne do Viedne. Zvýšil som vklady a začalo sa mi aj celkom dariť. Keď som nadránom odchádzal, mal som k dobru desať miliónov, čiže som vyhral vyše tridsať. Hneď mi srdiečko od radosti poskočilo a spokojne som zaspával.
Ráno som sa ani nebudil ako tradične, pretože doľahla na mňa aj iná únava, tá z dlhej jazdy, ktorú som absolvoval, tak som sa trošku viac povyvaľoval. Bolo už poludnie, keď som sa konečne z postele vytackal a pobral na raňajky. Ono to už bol takmer obed, len ja som si objednal čaj, pečivo, maslo a džem. Chlapci sa medzitým dobre naobedovali a vybrali sme sa na pláž, kde sme si urobili zopár záberov. Popritom sme sa vyfotili aj pred "mojím“ kasínom, ktoré mi tak prialo, hoci až na tretí pokus, ale vyšlo to, takže všetky prehry predtým ma už dávno preboleli. Na to mi skrsla myšlienka - skočiť si aj do Monte Carla, ktoré bolo iba niečo vyše štyridsať kilometrov.

Kanaďan nemal pas,

takže tam nemohol ísť, ale ten druhý mal rakúsky pas a keď som mu na na hraniciach vybavil doložku, už mu nič nebránilo v ceste až do Centra Sveta Hazardných Hier. Ibaže on nechcel hrať, a tak sa radšej potuloval po meste. Dohodli sme sa približne o ktorej sa stretneme v parku, ktorý je oproti Monte Carlo Casino.
Musel som si zmeniť všetky líry v neďalekej banke za franky, pretože mi ich v kasíne nechceli zobrať. Naklusal som dnu s balíkom frankov. Vtedy to bol pomer jeden frank : dva rakúske schillingy. Hral som ruletu, pretože Bacaratt nebol ešte v prevádzke. Ten otvárali až tak nejako navečer a teraz bolo len okolo druhej hodiny poobede. Vsádzal som po desať tisíc na dvoch stoloch, a aj takto som si pripomenul Benátky, kde som presne takto hral. Išlo to tak dookola - raz som vyhral, raz prehral a nejako sa to nechcelo rozbehnúť. Netrpezlivý z tohto vývinu požiadal som, či by som mohol zvýšiť môj základ na dvadsať tisíc namiesto desať. Hlavný krupier odbehol a nie ani za dlhý čas stál tam aj s generálnym riaditeľom kasína. Ten ma pozdravil a vzájomne sme sa predstavili. Pokynul smerom na hlavného krupiera a všetko bolo rozhodnuté. Ani som si neuvedomil a vonku sa celkom zotmelo, hoci bolo len niečo po sedemnástej hodine. Tu som si tiež našiel pomocníka, ktorý ma dobrovoľne povzbudzoval. Bol to tiež upratovač, ktorý sa tešil z každej mojej výhry, pretože dobre vedel, koľko si kasíno zarobí za jeden večer. Mal možnosť to tam vidieť každý deň. Bol to ďalší veľmi úspešný večer a odchádzal som s pekným balíčkom frankov. Bol ich slušný zväzok. Bolo toho niečo vyše stopätdesiatpäťtisíc. Upratovačovi som potom šokovanému dával do ruky pätnásť tisíc, mojich tradičných desať percent. Ja som bol aj tak veľmi spokojný, lebo v rakúskych schillingoch to bolo stále super, lebo to bol dvojnásobok, vyše tristotisíc. Všetko som mal v päťsto frankových bankovkách a k tomu aj moje ďalšie líry, ktoré som si rozmenil, aby som mal dosť, keby som začal prehrávať, hlavne po nočnej skúsenosti zo San Rema.

Pozval som Amosa na dobrú večeru

a potom sme sa šli dole do prístavu popozerať na jachty tunajších zbohatlíkov, ktorých je tu naozaj neúrekom. Veru dobre a veselo sa nám šlo späť do San Rema a mňa už vášeň nejako neťahala si tam znovu skúsiť šťastie. Bol som nadmieru spokojný z dnešného dňa. Večer som sa ešte poprechádzal po rozsvietenom meste, kde som objavil aj horšie miesta tohto slávneho mesta. Bolo tam dosť ľudí bez domova, a tak som siahol do vrecka a ponúkol im pomocnú ruku. Boli šťastní a dlho mi potom do diaľavy mávali. Neuvedomujúc si to, pánbožko mi asi aj potom ešte viac prial, aby sa mi len darilo...
Chlapci ešte spali a ja som sa vybral do skorého ranného San Rema, ktoré ešte spalo. Bola sobota a mali sme pred sebou posledný úsek domov do Viedne. Neďaleko sa začala otvárať malá kaviarnička a ja som mal chuť na niečo dobré. Objednal som si prvú espresso kávu, ktorá sa len tak penila a k tomu kúsok sladkého pečiva. Bolo mi nádherne, a dlho sa nikto iný do kaviarničky neprišiel posadiť. Pán majiteľ po anglicky nevedel, a tak sme sa iba rukami a nohami dorozumievali, ale aj tak som mu skoro nič nerozumel. Po krátkej prechádzke plážou som sa pobral za chlapcami do hotela. Keď som dorazil, boli už hore s vyjaveným výrazom, že kde som tak skoro ráno chodil.

Možno to bolo akési upozornenie,

aby som si užíval posledné šťastné chvíle, pretože nič netrvá večnosť.
V ten večer som v malom mestečku Velden videl môjho anjela strážneho, ktorý mi neporadil a len sa tak zvláštne na mňa pozeral, keď som vyhral vyše pol milióna schillingov, moju najväčšiu výhru akú som kedy dosiahol. Ja som už chcel ísť domov, lebo som bol veľmi spokojný, ale chlapci ma zdržiavali: "Ešte pár minút vydrž a hneď pôjdeme!" Dal som im ešte zopár tisiciek a oni nevedeli kedy majú prestať. Potom som im zase nejaké dal a stále sa im málilo. Bola to nekonečnosť a ja som začal znovu vsádzať na rulete. Teraz som ale začal rýchlo prehrávať, a tak som vsádzal z paniky stotisícové červené žetóny, ktoré sa len tak strácali v rukách krupierov. Keď sa mi začalo zase trošku dariť a dostal som sa aspoň na moje peniaze, chlapci sa stále neponáhľali. Bolo mi to súdené - a prehral som všetko. Zostalo mi ešte zopár tisíciek schillingov a zronené srdce z toho, že som sa odvrátil od môjho anjela strážneho...
(Sobota 26. júla 2014 a nedeľa 27. júla 2014)

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec