ktoré mi niečo hovorili. Nakoniec som sa predsa len rozhodol pre Reno, do ktorého som ešte len minulý mesiac pravidelne lietaval na víkendy. Teraz by som už nemusel merať cesty, pretože by som tam býval.

Zabezpečili mi cestu Greyhoundom a na druhý deň navečer som tam už aj dorazil. Hneď sa o mňa postarali a dali ma na noc do motela. Bol som dosť unavený po šestnástich hodinách cesty autobusom, tak som sa tešil, že sa budem môcť konečne okúpať a odpočinúť si. Ani som nemal vôbec chuť si zahrať v kasíne, ktoré bolo na prízemí motela, pretože som cítil veľkú zodpovednosť k mojej novej práci.

Skoro ráno som sa dostavil na autobusové nádražie

pre uniformu a vyše dvoj-hodinovú orientáciu v novom mieste. Tiež som musel vypísať všetky doklady o daňovom priznaní, kde ma zadelili do kategórie slobodných, a tým aj moje dane boli o niečo vyššie. To mi vôbec nevadilo, pretože výplaty boli astronomické v porovnaní s tým, na čo som bol doteraz zvyknutý. Bola to skutočná paráda, že som sa nemusel starať o to, či prežijem. Postarali sa o mňa fantasticky a ja som sa im za to vždy odvďačil mojou prácou, s ktorou boli určite spokojní, pretože by ma ináč hneď poslali späť do Portlandu.
Mal som tiež aj hneď šťastie a našiel som si peknú garsónku, iba tri ulice od Greyhoundského autobusového nádražia. Za necelých desať minút som tam bol a to bola obrovská výhoda, pretože niektorí noví vodiči, ktorí boli so mnou na výcviku nemali to šťastie a bývali omnoho ďalej ako pôvodne plánovali. Bol som veľmi nadšený, že som sa nikdy na nikoho nemusel spoliehať a stíhal som byť vždy načas v práci. Autobusy mestskej hromadnej dopravy zvyknú meškať, pretože tu v Rene boli zimy pekne tuhé. Mrzlo a snežilo poriadne, čo som si už predtým na mojich cestách do tohoto mesta vyskúšal.

Garsónku som mal na treťom poschodí,

čiže celkom navrchu, pretože som nechcel, aby mi niekto nad hlavou chodil, keď ja sa potrebujem vyspať. Smeny vodiča sú nevyspytateľné a pracuje skoro každý deň. Stará pani, ktorá túto bytovku vlastnila, ma veľmi pekne privítala. Mala istotu, že budem načas platiť nájomné, nakoľko pracujem u takej dobrej firmy akou je Greyhound. Aj si ma trošku obľúbila a ja ju tiež, pretože bola veľmi milá, naviac mi pripominala aj jednu filmovú hviezdu i keď už mala nad šesťdesiat a stále vyzerala fantasticky. Bola mi ako mamou, ktorú som pred dvadsiatimi rokmi v roku 1969 navždy stratil. Občas mi aj niečo dobré uvarila a poslala to po jej slúžke ku mne hore do garsónky, kde sme variť nesmeli, aby sa predišlo zbytočným požiarom. Výťahy veľmi dobre fungovali, pretože si to všetko pani vedela tak zariadiť, aby zákazníci-nájomníci boli spokojní. Nájomné na mesiac bolo 350 dolárov so všetkým, takže mi to cenovo veľmi vyhovovalo. Z nádvoria mi vyrastali koruny stromov priamo pred oknom, tým som bol ešte lepšie chránený od hluku cestnej premávky. Naviac táto ulica bola posledná a potom už len rieka Truckee, ktorá preteká naprieč Renom. Tam už bolo pekne a tichučko. Bol som nesmierne spokojný s mojím novým bydliskom.

Večer po prvej smene som sa šiel poprechádzať

po meste, aby som vyhľadal aj moju sladkú Sandy, ktorá pracovala naposledy v Harold's Clube, kde sa mi tak zadarilo pred vyše polrokom. Chcel som jej oznámiť, že už mám aj výbornú prácu, takže finančné problémy nebudem mať a ani v kasínach nebudem musieť vysedávať a trápiť sa, či mi to vyjde alebo nie. Každý sa už dopredu dovtípil, že tá moja nedočkavosť bola korunovaná neúspechom, takže to nemusím ani naťahovať a ďalej dramatizovať. Ono to tak aj v živote niekedy býva, že sa práve opak stane ako chceme, a potom to človeka trošku zraní. Niekedy aj viac. Sandy nepočkala na mňa, hoci som jej oznámil, že budem mať prácu v Greyhounde. Bola asi dosť nedočkavá a nemohla vedieť, že nakoniec skončím v Rene. Asi chcela ísť niekde inde, pretože Reno je pomerne malé mestečko s menším množstvom možností. To Las Vegas je svetovým centrom hier a zábavy a tam ju to určite veľmi lákalo. Naviac bola veľmi krásna a celý svet jej ležal pri nohách. Tie mala skutočne nádherné! Tam si naviac mohla omnoho viac zarobiť, pretože ľudia boli štedrejší a odmeňovali krásne ženy vyšším sprepitným. Nikdy som ju potom už nevidel, ale dozvedel som sa, že predsa len sa do toho Las Vegas odsťahovala.

Mal som tu ale Československú osadu

a tam tiež boli nejaké nádherné voľné dámy, tak som tam aj neskoršie rozhodil svoje siete. Teraz ale mojou prvou a najväčšou láskou bola predsa len práca v Greyhounde, a tak som ju nechcel hneď v úvode sklamať. Bol som jej vždy verný a nikdy som ju nepodviedol. Mal som toho ešte veľmi veľa, čo som sa musel naučiť, aby som sa stal samostatným vodičom autobusov. Hneď prvé, čo sme museli absolvovať, bolo, že prvé dva týždne sme boli spolujazdcami a i šoférmi pod bdelým okom vodičov, ktorí už mali nejakú tú skúsenosť a vedeli už túto prácu robiť dobre. Museli sme sa naučiť ako sa správne účtuje za cestovné, pretože sa to nedalo len tak jednoducho vyrátať. Mali sme mašinku, ktorá nám to všetko vytlačila - mestá, vzdialenosť a celkovú sumu, ktorú sme potom zinkasovali. Tiež sme si museli rozdeliť ústrižky z lístkov a viesť si akúsi agendu, aby sme presne vedeli, koľko máme cestujúcich v autobuse a tiež koľko ich budeme mať pri príjazde do ďalšej zastávky. Toto sme museli nahlásiť pri odchode z každej hlavnej zastávky, aby na ďalšej presne vedeli koľko máme ešte voľných miest, aby mohli informovať svojich zákazníkov. Keď nebolo miesto v mojom autobuse, cestujúci museli čakať na ďalší spoj, čo mohlo byť niekedy aj niekoľko hodín, hlavne keď to boli menšie zastávky. Ak ale bolo minimálne desať cestujúcich, tak poslali ďalší autobus, čo nazývali druhá alebo aj tretia sekcia, podľa toho, koľko ich už bolo vyslaných. Hlavne z veľkých miest, odkiaľ cestovalo veľa ľudí, jeden spoj mal aj tri autobusy-sekcie a na toto ma teraz akurát trénovali, aby som mohol vypomôcť. Naviac, keďže som bol celkom nový vodič, nikdy som nemal isté hodiny a tak som bol vždy v práci iba na zavolanie.
Reno je na hlavnej tepne medzištátnej diaľnice číslo 80 - Východ, ktorá ide naprieč celou Amerikou a končí až v New Yorku po vyše štyroch tisíckach a tristo kilometroch.

Učil som sa hlavne to, aby som vedel,

kde sú jednotlivé autobusové nádražia a zastávky na všetkých trasách, ktoré sa dajú absolvovať z Rena. Také najdôležitejšie ťahy boli do Salt Lake City, smerom na východ, pretože to bol aj druhý najdlhší usek v celom systéme firmy Greyhound s vyše 800 kilometrami. Presnejšie to bolo 835 kilometrov, čo bola pekná záťaž na vodiča, ako aj na cestujúcich, ktorí museli celú tú cestu absolvovať. Ďalší ťah bol do San Francisca, ktorý meral vyše 380 kilometrov. Odtiaľ sme ešte niekedy pokračovali aj do San Jose. Ďalšia trasa bola Reno - Santa Cruz, ktorá merala vyše 470 kilometrov. Na sever sme chodievali do dvoch miest, a to do Reddingu, Californie, alebo Klamath Falls, Oregon. Do Reddingu to bolo niečo nad 350 kilometrov a do Klamath Falls vyše 425 kilometrov. Ďalší taký ťah bol do Los Angeles expresom, pretože po dedinkách by to trvalo donekonečna, a tak to by som sa do cieľovej stanice nemohol v ten istý deň dostať. Bol tu časový limit, koľko hodín sme mohli denne najazdiť, aby to v týždni neprekročilo určitú hranicu. Viem, že priemerne sme mohli denne jazdievať osem hodín a to každý deň, keď mal vodič minimálne 12 hodinovú prestávku, ináč hrozili pokuty od diaľničnej polície. Tá californská mala názov CHIPS, ktorá bola použitá aj v známom televíznom seriáli o diaľničných policajtoch, ktorí udržiavali poriadok na medzištátnych diaľniciach Californie na motocykloch. Vídaval som ich veľmi často na mojich výjazdoch Californiou a raz som mal aj s nimi do činenia, ale o tom mojom prehrešku sa zmienim neskoršie, keď už budem mať za sebou aj iné zaujímavosti, ktoré ma na mojich cestách postretli...:)

Do Los Angeles som chodieval

zadnou trasou po diaľnici číslo 395 - Juh cez Carson City a ten meral niečo nad 760 kilometrov, takže časovo som to stíhal. Po dvoch týždňoch som sa toho pekne veľa naučil. Hlavne som vedel, kde sú všetky zastávky, aby som na nikoho nezabudol neskoro v noci. Jazdieval som hlavne v noci, na čo som si celkom zvykol a nemal som problémy so spaním. Najlepšie bolo pustiť si ventilátor a ten prehlušil akýkoľvek ruch z ulice, takže som sa vždy veľmi dobre vyspal, ale hlavne nazbieral som sily, aby som tie nočné smeny zvládol. Ľudia takmer vždy spali a dôverovali mi, že ich bezpečne dopravím do cieľovej stanice, kde na nich čaká rodina alebo milovaný človek, na ktorého sa veľmi tešia. Mal som to šťastie, že som vždy a všetkých bez ujmy na zdraví dopravil do ich vysneného cieľa...
( Streda, 29. októbra 2014 od 00:01 hod. - 04:20 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec