V kasíne Circus-Circus
som sa zoznámil aj s pracovníkmi, ktorí pochádzali z Československa. Boli všetci celkom slušná partia, takže po víkendoch sme sa navštevovali a udržiavali kontakty. Cítil som sa zase ako doma na Slovensku. Naviac som sa spoznal s manželmi, ktorí boli rodáci z Topoľčian a mali sme dokonca aj spoločných priateľov, takže sme sa o nich aj často zhovárali. Spomínali sme na našu mladosť ešte z rokov šesťdesiatych, nakoľko boli v mojom veku. Tiež tam boli manželia zo Žiliny, kde som posledné roky pred odchodom často chodieval. Zvykol som tam byť aj dvakrát v mesiaci. Tiež práve v Žiline v obchodnom dome Prior som si kúpil ten oblek, v ktorom som aj emigroval. Predtým som ho ešte stihol aj využiť asi na dvoch svadbách. Na tej poslednej svadbe som bol v Majcichove, kde som celú svadbu aj nafotil. Predtým som ešte jednu stihol nafotiť mojej kolegyni - atlétke v Trnave. Bolo to veľmi roztomilé dievčatko a jeden čas som mal na ňu zálusk...:) Nakoniec je vydatá už tridsaťšesť rokov a údajne má dokonca až päť detí! Odvtedy som ju ešte nevidel...
V Rene boli aj nejakí ľudia z Prešova, kde som sa často zastavil i na cestách do Bardejova, keď sme chodievali na atletické preteky v II. SNAL (Slovenská národná atletická liga). Tam som tiež v roku 1977 nafotil dve svadby. Najprv môjmu dobrému priateľovi a kolegovi atlétovi, ktorého brat stratil rozum...:) Na svadbe som sa zoznámil s jeho priateľmi a tí tiež chceli, aby som ich nafotil na ich svadbe. Robil som už farbu a to bolo vtedy veľmi vzácne. Doma som mal zakúpený poľský zväčšovák Krokus-Colour, na ktorom som si to vyskúšal. Zo začiatku mi to trvalo dlhšie, pretože farby zladiť nebolo jednoduché. Potom som prišiel na systém a bolo to lepšie. Bohužiaľ som dlho nerobil tieto pokusy, pretože za necelý rok a pol som odišiel natrvalo z domoviny...
Vytvoril som si akúsi povesť hráča,
a tak mi kasíno platilo všetko vrátane letu, pobytu a stravy. Za to všetko som sa im musel odmeniť mojou vytrvalosťou a hrať minimálne denne štyri hodiny v ich kasíne a v priemere vsádzať vyše tristo dolárov. Takto mali nádej, že keď mi to nepôjde, všetky peniažky, ktoré do mňa investovali sa im vrátia. Praktizoval som to takto vyše polroka a s polovičným úspechom, takže som ani nič zo svojho kapitálu nestratil a ani na ňom nezískal. Bolo tam ale aj veľa starostí a bolenia hlavy, pretože som prišiel aj o veľa peňazí. Jediné, čo ma trošku na záver potešilo, že som hral s ich peniazmi. Na nešťastie som sa veľmi dopredu nikdy nedostal. Bola to ďalšia etapa môjho života, nakoľko po práci vo filme som žiadnu inú nevykonával. Stal som sa profesionálnym kasínovým hráčom! Keď Sandy videla, že som stále nemal veľa peňazí, začala sa pomaly vzďaľovať, čo som aj chápal. Nebola so mnou žiadna stabilita a ona určite chcela aj niečo viac. Ja som bol v tom období riskovania dosť zaslepený. Po rozchode sme sa už len priatelili. Milenecký pár sme už nikdy potom neboli a ja som sa konečne s tým po určitej dobe aj vyrovnal. Vždy sa potom zo zvedavosti zastavila a porozprávali sme sa o živote. Vídavali sme sa potom ešte nejaký čas, pretože ma osud zase zavial za pár mesiacov do jej blízkosti...
Zrazu sa mi začiatkom mája pred dvermi bytu objavil môj starý dobrý priateľ, s ktorým sme spolu drali lavice, keď sme boli spoločne na výcviku u firmy Greyhound pred vyše šiestimi rokmi. Zvestoval mi tú novinu, že je znovu nádej, aby sme si mohli oprášiť náš starý spoločný sen a znovu pracovať ako šoféri autobusov vo firme Greyhound. Netrvalo mi to dlho a hneď som sa objavil v hoteli Continental, kde som kedysi po práci s Mikom každú nedeľu trávieval čas v bare, kde sme sa všetci čašníci z hotela Benson stretávali. Znovu som tu stál po niekoľkých rokoch, ale teraz už ako budúci adept šoférskej profesie u firmy, u ktorej som chcel stále pracovať. Bolo to v máji roku 1989. Vypísal som všetky formuláre a potom čakal na odpoveď. Tej som sa dočkal po necelých dvoch týždňoch. Dopomohol mi k tomu aj ten fakt, že som už raz absolvoval a veľmi úspešne výcvik v roku 1983. To malo aj veľmi pozitívný vplyv na môjho budúceho zamestnávateľa, keď sa rozhodoval, či ma má prijať alebo nie. Keď to všetko potvrdili, pozvali ma na lekárske, alkoholické a protidrogové vyšetrenie. Všade som prešiel bez problémov, lebo som nikdy nepil, nefajčil a taktiež neužíval drogy. To sa im vždy páči, pretože sa nemusia trápiť a obávať sa, či im po Amerike nejazdí pirát, ktorý je na podporných návykových látkach. Predídu takto veľkým blamážam a nekonečným súdnym procesom, ktoré trvajú niekedy aj rok.
Všetko bolo spečatené a na svete
bola pozvánka do výcvikového strediska, ktoré bolo v tomto prípade v mojom starom dobrom Salt Lake City. Už som chcel citovať Karla Gotta „V mojom starom dobrom Las Vegas“, ktorý nebol ani tak ďaleko...:) Veľmi som sa tešil, že budem znovu v tomto meste, v ktorom som býval pred deviatimi rokmi. Tešil som sa hlavne aj na mojich priateľov, ktorí tam ešte prebývali. Zaplatili nám cestu Greyhoundom s pobytom, stravou a finančnou odmenou. Ubytovali nás kúsok od autobusového nádražia Greyhoundu v moteli Travelodge, kde som
spával spoločne na izbe s drobčekom Billom. Bol to chlap ako hora s výškou 194 cm a nemalou hmotnosťou - vyše 150 kilogramov. Bol odomňa asi o šesť rokov starší a pochádzal tiež z Portlandu, takže nakoniec sme boli z jedného mesta. Zaujímavosťou bolo, že nás všetkých z Portlandu dali aj do dvoch skupín. Boli medzi nami aj dve dámy, ktoré celý ten päťtýždňový výcvik absolvovali. Celkovo sme si celý pobyt užívali. Horšie to bolo s chrápaním drobčeka Billa, pretože ten vydával poriadne decibely z jeho trúby, a tak som sa veľmi veľa nevyspal. Preto som sa potom pred spánkom vždy v bazéne unavil viac ako obyčajne, čo bol výborný spôsob ako lepšie a tvrdšie zaspať. Vždy som ho predbehol a zaspal som prvý. Potom som ho už nikdy nepočul, lebo som vždy pekne unavený tvrdo a bezpečne zaspal. Či som aj ja chrápal, to neviem, ale Bill sa mi o tom nikdy nezmienil, takže to doteraz ani neviem.
Nakoľko Bill mal tých vyše stopäťdesiat kilogramov, musel aj niečo skonzumovať, aby prežil. Neďaleko bola čínska reštaurácia, kde sa zaplatil poplatok a mohol človek jesť koľko bol schopný. Billovi sa to veľmi páčilo, a tak sme tam potom boli pečení-varení každý deň. Výber jedál tam bol nekonečný a nakoľko milujem mäso, ryžu a zeleninu, vždy som sa výborne zasýtil. K tomu tam mali aj nápoje, ovocie, zmrzlinu a zákusky, takže nebol problém si občas aj zamaškrtiť.
Tiež som sa snažil hneď v prvý deň
spojiť sa aj s mojimi starými dobrými známymi, ktorým som pomáhal pri prebíjaní sa v novej zemi, keď nevedeli ani slovíčko po anglicky. Ja som bol vtedy akýsi ich hovorca a všade som s nimi chodieval. Hneď v prvý večer sme sa stretli, lebo to bolo cez víkend, a teraz to bolo veľmi vrúcne. Cez týždeň obaja tvrdo pracovali, takže nebola možnosť sa nijako spojiť a aj ja som strávil celý deň vo výcviku. Tentoraz sme cez víkendy nemuseli vôbec chodiť na výcviky, ale predtým, pred šiestimi rokmi, sme makali aj po sobotách. Teraz to trvalo ale o týždeň dlhšie, takže sa to tým nejako vykompenzovalo.
Hanka a Zdeněk ma pekne u nich doma privítali s tradičným národným českým jedlom. Bravčové pečené na rasci, červená kapusta a domáci knedlík, ktorý som už nejakú dobu nejedol. Naposledy, keď som tam býval a Hanka nám ich robievala okrem iného k sviečkovej a gulášom. Ako k bravčovému, hovädziemu, tak aj k segedínskemu, ktorý som mal v jej réžii veľmi rád. Vedela ho veľmi dobre pripraviť a navarila mi ho aj na tri dni. Nevedel som sa ho nikdy dostatočne nabažiť. Keď bol zase na mne rad niečím ich pohostiť, mal som trochu problém, lebo som nemohol nič variť, a tak som im navrhol neďalekú čínsku reštauráciu. Tiež mali veľmi radi čínske jedlá, takže im to celkom vyhovovalo. Dievčence si tiež pochutnali a všetci sme mali výbornú náladu.
Boli to pekné stretnutia a veľmi príjemná možnosť sa zase takto ako dobrí susedia stretávať a zároveň si zaspomínať na začiatky v tejto zemi, ktorá nám podala pomocnú ruku a prichýlila nás...
(Pondelok, 27. októbra 2014 od 19:20 - 23:45 hod.)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Staré dobré časy
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-