štrajku. Bolo tam dosť novinárov a televízne spoločnosti, nakoľko to bol taktiež celoštátny štrajk.
Skoro ráno sme sa nasťahovali pred stanicu Greyhoundu a vysedávali tam po celé dni. Niektorí ľudia sa aj pristavili a debatovali s nami, že čo robíme je dobré, lenže my sme v kútiku duše tušili, že to bol hlavný zámer našej firmy, aby nám pristrihli krídelká, pretože odbory niekedy bojovali za svoje teplé miestečká a na nás vôbec nemysleli. Hovorili nám, že sú s nami, ale akosi im to nevychádzalo. Neskoršie vysvitlo, že naozaj dostali lepšie platené miestečka na iných pozíciách.
Boli tu občas aj konflikty s budúcimi zamestancami, ktorí nás nahradili za nižší plat, a tak boli vždy do stanice eskortovaní bezpečnostnými hliadkami, nakoľko medzi nami bolo aj niekoľko horúcich hláv, ktoré nerozprávali, ale jednali ručne a stručne. To nerobilo dobrú krv ani medzi nami ostatnými vodičmi, pretože sme chceli vyjednávať, aby nám zvýšili platy o šesť percent, nakoľko v roku 1987 boli platy znížené o 22 percent. Chceli tiež, aby sme pracovali za hodinový plat a nie za kilometráž. Platy boli predtým naozaj nádherné. Firma naviac finančne nebola stratová, takže sme tomu nerozumeli. Faktom bolo to, čo sme tušili. Bola to obrovská chamtivosť milionárov, ktorí sa podieľali na tejto firme, lebo sa im málilo. Skrátka chceli viac a viac, čo je asi normálne pre ľudí, ktorí sú zvyknutí celý život len iných zdierať a prosperovať len pre seba. Tá pôvodná myšlienka, aby si aj iní pomohli a žili skutočný „americký sen“, začínala sa nám veľmi rýchlo rozplývať a všetky mosty padať do rozvodnenej rieky, bez nádeje, že sa dostaneme na druhú stranu. Trvalo to všetko niečo vyše dva alebo tri mesiace a skončilo to veľkou porážkou. Najhoršie na tom všetkom bol aj ten fakt, že jeden náš kolega, Robert Waterhouse, ktorý mal ísť už za tri mesiace na trvalý dôchodok si vybral dva týždne dovolenku. Chodieval k nám pravidelne a podporoval náš akt, hoci ho to už nijako nemohlo ovplyvniť, pretože by mal 6. júna odpracovaných 30 rokov. Dôchodok by mal úctyhodný, pretože zarábal najlepšie práve v posledných rokoch, nakoľko bol v najvyššej platovej skupine. Naviac firma mu mala platiť z ďalšieho fondu, ktorý bol vytvorený pre bývalých vodičov, takže by poberal dva dôchodky. K tomu ešte aj zadarmo cestovanie Greyhoundom, ako aj mestskou dopravou. Dokonca aj letecké výlety mal mať zvýhodnené. Poznal som sa s ním trošku z videnia, ale žeby sme sa veľmi rozprávali to nie, nakoľko sme sa len občas stretli pri nástupoch do skorých ranných smien. On bol odomňa o dvadsať rokov starší a naviac býval v meste Redding, Kalifornia. Tam prišiel i o život, keď štrajkujúci vystrašili jedného vodiča-černocha natoľko, že v poslednej chvíli strhol volantom tak nešťastne, že ho pritlačil k múru. Vodič autobusu potom vyhlásil, že sa bál o svoj život, keď štrajkujúci trieskali veľmi agresívne tyčami a transparentmi na predné sklo jeho autobusu. Robert na mieste zraneniam podľahol, takže po príchode do nemocnice mohli už iba konštatovať jeho smrť. Ako som už spomínal, že niektorí vodiči na štrajku sa chovali výstrednejšie a nešetrili tých štrajkokazov, ktorí ich vymenili a vzali im živobytie. Nebolo nám to jedno, hoci odbory nám prisľúbili jednorázovú menšiu finančnú podporu. Z tej sa ale nedalo dlho žiť a bolo to naozaj len na krátku chvíľu a potom už viac nič.
Boli ešte chladné marcové dni, ale aj tak nás chodievali podporovať aj manželky niektorých vodičov, ktoré si priviedli so sebou aj svoje dcéry, ktoré boli veľmi švárne, a tak nám bolo veselšie. Nakoniec bol z toho aj sobáš. Občas boli aj pekné slnečné dni, tak sme sa prechádzali po pľaci pred autobusovým nádražím. Pripravovali nám obedy a postarali sa o nás, aby sme nehladovali. Bill so mnou chodieval veľmi často a boli sme zase nerozlučnou dvojicou. On už potom dlho s nami nezotrval, pretože si hneď vybavil prácu ako vodič diaľkových nákladných vozidiel naprieč Amerikou, takže po troch týždňoch na štrajku sa porúčal a tušil veľmi dobre, keď sa tak rozhodol. Greyhoundský odbor padol a s ním aj celá naša snaha vrátiť sa za volanty a pokračovať vo veľmi spokojnom živote so štedrou odmenou. Zmieril som sa s tým, ale som musel niečo iné podniknúť, aby som sa zachránil a neplytval ťažko zarobenými peniažkami, ktorých bola pekná kôpka. Vyše dvadsať tisíciek.
Skrsla vo mne hneď aj myšlienka, že nechám Ameriku Amerikou a vrátim sa konečne domov po 12 rokoch. Budem tam a začnem znovu od začiatku, ako ešte prednedávnom. Všetko som si pobalil a nejaké veci som dal kamarátovi do úschovy, aby mi ich potom mohol všetky postupne posielať, keď sa konečne usadím niekde u nás doma.
Kúpil som si spiatočnú letenku do Frankfurtu, ktorá platila na jeden rok. Bola aj veľmi výhodná, takže to bolo ešte lepšie ako len jedným smerom. Čo je dosť na tom zaujímavé, že je to lacnejšie. Dokonca i v dnešnej dobe to tak je, že je to lacnejšie si kúpiť letenku tam a naspäť. Z Frankfurtu som potom plánoval ísť domov vlakom a z Prahy potom cestovať lehátkovým vlakom až do Kráľovian, aby som sa po ceste vyspal. Odtiaľ potom rovno na moju Oravu, kde som plánoval žiť a vyučovať angličtinu...
Nastúpil som asi o desiatej v Portlande na cestu do Seattlu a tam ma potom čakala dvojhodinová prestávka na let do Kodane. Letel som mojou obľúbenou leteckou spoločnosťou Delta, ktorú som už veľmi dobre poznal z mojich letov po svete, ako i do Las Vegas a Rena. Let mal trvať niečo okolo 15 hodín aj s prestávkami. V Kodani som potom prestupoval na let do Frankfurtu, kde som mal už zabezpečený cestovný lístok cez moju cestovnú kanceláriu na rýchlik Frankfurt - Praha. Tesne pred pristátim vo Frankfurte som mal zrazu v žalúdku obrovské motýliky, ako to tu v Amerike nazývajú. Tešil som sa zase na to, keď budem zase doma a uvidím svojich priateľov a známych, ktorých som už nejakú dobu nevidel. Bolo to už vyše polroka po nežnej revolúcii, takže sa toho u nás muselo veľmi veľa zmeniť k lepšiemu, a tak som sa ešte viac na to tešil.
Čakal tam už len na mňa ten niekoľko vagónový rýchlik do Prahy. Ani neviem ako som sa rozhodol, že som nakoniec skončil v kupé, kde bol jeden starší americký manželský pár a robotníci z Poľska, ktorí tam boli na prácach. Musel byť piatok. Boli to aj prvé dni horúceho augusta, keď som sa znovu rozhodol vrátiť do Európy, presne ako pred štyrmi rokmi v roku 1986. Vtedy som pre zmenu zakotvil vo Viedni.
So všetkými cestujúcimi som sa pozdravil a usadil na sedačku. Netrvalo to ani veľmi dlho, keď sa tu objavil mladý pár, ktorý tam už mal obsadené miesto hneď vedľa mňa. Vtedy som ešte netušil kto sú, a tak som prehodil s nimi zopár anglických slovíčiek. Netrvalo to veľmi dlho a zistil som, že sú z Prahy, takže sme sa začali zhovárať. Oni po česky a ja tou mojou lámanou slovenčinou. Bol som dosť z kondície, lebo som nemal veľa možností komunikovať v Portlande s niekým zo Slovenska, a tak som len po anglicky celú tú dobu rozprával. Počas celého tohoto vlakového výletu do Prahy som sa celkom rozhovoril a išlo mi to nakoniec celkom solídne i keď so silným americkým prízvukom. Hlavne moje „r“ bolo už zamerikanizované natoľko, že ma všetci odhalili, že už asi ani Slovákom nie som, ale iba sa snažím ním byť...:)
Cesta vlakom mala trvať pôvodne desať hodín, lenže sa predĺžila o ďalšie dve hodiny, pretože pred Chebom sme museli stáť nehybne na koľajniciach dobré dve hodinky. Dozvedeli sme sa, že niekto sa vyhrážal, že na koľajniciach je nastavená časovaná bomba, takže pracovníci železníc za pomoci policajných hliadok prehľadávali celú oblasť, kde údajne malo byť spomínané prekvapenie. Nakoniec to dopadlo veľmi dobre a mohli sme konečne pokračovať v ceste až do Prahy.
Potom sa už žiadne prekvapenie nekonalo a dorazili sme všetci šťastne do stovežatej, ktorá nás s otvoreným náručím vítala...
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Posledná cesta
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-