ale i tak sa s nami zdržala chvíľu aj s jej manželom. Všetci sme sa usadili v jedálni za stolom a Kátina mamička nám pripravila jedlo na stôl. Určite boli rodičia prekvapení, že kto som, ale keď si ma Káťa ochránila spoločne aj s Radkom, celkom sme si začali rozumieť. Dlho do noci sme sa zhovárali a prezerali si fotografie z výletu. Však ani sme sa nemuseli ponáhľať, keď zajtra bola nedeľa a nikto do práce ísť nemusel. Pekne mi ustlali a Káťa sa potom ešte aj o mňa starala, aby som bol so všetkým spokojný.
Radek odišiel električkou neďaleko od Karlovej univerzity, kde aj býval na Širokej ulici. Odtiaľ to bol len už kúsok na Staromestské námestie a odtiaľ zase kúsok na Václavské námestie. Ani nie tak ďaleko na Karlov most, Kampu a Hradčany. Kúsok na Petřín a Julisku. V Prahe som dovtedy nikdy nebol, ak nerátam iba vlakovú stanicu Praha-Libeň, kde som presadal v roku 1975 do Dobříše. K tej stanici Libeň sa potom ešte vrátim...
Ani vo sne ma však nenapadlo aká je Praha nádherná, pretože som sa ponáhľal si odpočinúť, nakoľko som mal za sebou vyše tridsať hodín cestovania. Bol som veľmi vyčerpaný. Celú nedeľu sme strávili u Káti, keď tu sa objavila jej tetuška - dobrá duša a zároveň aj pani profesorka angličtiny na Karlovej univerzite. Bola to veľmi milá pani, a tak sme sa trošku porozprávali netušiac, čo všetko sa udeje a zmení moju budúcnosť. Akurát skončila na Ústrednom dopravnom inštitúte ako vyučujúca a chcela sa zamerať iba na prednášanie na univerzite. Mala pocit, že toho mala príliš dosť a k tomu ešte aj pendlovať po strediskách a vyučovať pracovníkov ministerstva dopravy a spojov. Navrhla mi túto prácu, a potom to posunula ďalej. O pár dní som sa dostavil na riaditeľstvo Ústredného dopravného inštitútu, ktoré bolo umiestnené vo Vysočanoch. Keď som tam prišiel, hneď sa ma ujal pán Ing. Miroslav Ruml a spísali sme dohodu o spolupráci. Vtedy som si to vôbec ani neuvedomoval, čo sa všetko bude diať v mojom živote. Bol som veľmi nadšený. Hneď nato mi začali vybavovať aj ubytovanie, aby som mal kde bývať. Chvíľočku to ešte trvalo, a tak som sa presúval od Káti k Radkovi a potom zase k nej. Obe bývania boli nádherné a skutočne som sa tam cítil ako doma. Keď som býval u Radka, tak som trávil veľa času v okolí historických pamiatok. Keď som bol u Káti, chodievali sme si zaplávať do plávarne v Podolí, pretože to bolo iba kúsok.
Nastal čas, keď som sa konečne presťahoval na nové miesto na Českomoravskej ulici číslo 13, hneď vedľa ČKD a ani nie tak ďaleko od spomínanej vlakovej stanice Praha-Libeň, takže spomienky na ten deň spred 15 rokov sa mi v mysli rýchlo oživili. Hneď som sa tam aj šiel pozrieť, akonáhle som sa usadil. Myslím si, že Káťa tam so mnou vtedy išla tiež, pretože sa o mňa starala ako dcéra o svojho otca. Vekový rozdiel medzi nami bol dostačujúci na to, že som jej aj otcom mohol byť. Veľmi som si ju obľúbil a boli z nás hneď veľmi dobrí priatelia. Mala v sebe čosi nádherného, čo z nej často vyžarovalo na povrch. Bola to skrátka veľmi dobrá duša a dokázala si ma k sebe veľmi silno pripútať, a tak som jej skrátka neodolal. Ako keby sme sa už mnohé roky poznali...
Radek bol tiež výborný človek a veľmi rozvážny. Jeho matka sa zase o mňa starala ako o vlastného syna, keď som u nich býval. Dbala na to, aby som bol so všetkým veľmi spokojný. Bolo mi u Radka výborne a chodievali sme po okolí často aj v spoločnosti Káti.
Raz sme sa pekne prešli z Podolí do Chuchle po nádherných lesoch na druhej strane Vltavy. Tiež sme raz šli aj do okolia Prahy do lesov, kde sme sa dopravili autobusom. Škoda, že som to vtedy nenafotil. Potom na jeseň sme šli na výlet a bývali sme na chalupe v jednej dedinke. Tam sme šli vtedy diaľkovým autobusom zo známej metro zastávky Florenc, kde bolo aj autobusové nádražie. Strávili sme tam nádherný víkend, kde sa o nás postarala Radkova teta. Už som aj celkom zabudol, kde to bolo, ale asi to bol Špindlerův Mlýn. Musím sa na to niekedy opýtať, kde to presne bolo, hoci na krásy lesov nikdy nezabudnem. Boli sme sa v nich aj poprechádzať a prežili sme nádherný víkend v prírode. Teta nám napiekla aj nejaké koláče, ktoré sa len tak vyparili z plechu. Ešte ani nestihli celkom vychladnúť a už boli na tom správnom mieste.
Pri predstavovaní s novými kolegami na jazykovom oddelení som sa zoznámil aj s pánom Dr. Fingerom, ktorý bol mojím novým šéfom. Bol to veľmi milý pán, ktorý býval jeden čas aj v Paríži, a tak vyučoval aj francúzštinu. Popritom bol aj veľmi zdatný v nemčine, takže vyučoval oba tieto svetové jazyky. Tiež bol veľkým hudobníkom a mal obrovský vzťah k opere. Často sme sa rozprávali o svete opery, hoci ja nemám o nej znalosti, ale ju veľmi milujem, takže sme si veľmi porozumeli. Našou akousi organizátorkou a jeho asistentkou bola Lenka, ktorá kedysi trénovala s Milenou Duchkovou, olympijskou víťazkou v skokoch do vody. Tá bola takou našou paňou, ktorá dozerala na to, aby sme mali všetky veci pod kontrolou. Ja som nepoznal ako to funguje v našom školstve, tak sme mali občasné nedorozumenia, pretože ona to brala ako samozrejmosť vyučujúceho. Ja som bol v tomto predsa len celkom nový, tak som si musel zvykať na nové spôsoby. Vtedy som si ani neuvedomoval, že tieto administratívne práce sú dôležitejšie ako samotné semináre angličtiny. Nakoniec sme si to vydiskutovali a ja som sa snažil ju uspokojiť, pretože som chápal aj jej postavenie.
Bolo mi pridelených niekoľko stredísk, a tak som sa dosť presúval každý deň, čo mi vôbec nevadilo, pretože každú zmenu som len uvítal. Bolo to niečo ako chodenie po návštevách. Hlavné stredisko našej jazykovej katedry bolo v Hybernskej ulici, kde som veľmi často vyučoval. Každé ráno, keď som tam vyučoval, stálo nás niekoľko pred vchodom do mäsiarne, kde sme si dali potom aj raňajky. Bola už zima, tak sme sa zahrievali buď teplou držkovou alebo gulášovou polievkou s rohlíkom. Potom som si v niektoré dni zase dal teplé
párky s horčicou a zakaždým s čerstvými rohlíkmi, ktoré vždy pekne chrumkali. Moji žiaci boli poväčšine pracovníci ministerstva dopravy a spojov. Medzi nimi boli aj vedúci pracovníci ako i právnici jednotlivých odborov. Všetci sa chceli zdokonaľovať v novom jazyku, pretože bol akousi permanentkou k lepšiemu životu a k možnosti uplatnenia sa. Bol to vtedy menší ošiaľ, pretože zrazu sa mohli voľne pohybovať po celej Európe, ako i po svete. Všetky barikády boli razom odstránené a ľudia sa rozpŕchli do celého sveta. Aby sa tam ale mohli lepšie realizovať, znalosť angličtiny bola na to výborným odrazovým môstíkom. Spolupráca s Anglickom ako aj s Amerikou sa veľmi rýchlo rozrastala a naberala obrovskú rýchlosť. Bez znalosti tohto jazyka sa ťažšie dalo prežívať na vyšších postoch. Taktiež všetci riaditelia jednotlivých oddelení sa venovali zdokonaľovaniu svojich znalostí, alebo začínali celkom od začiatku. Mal som dokopy asi päť riaditeľov, ktorí sa na to podujali. Oni mi boli skrátka pridelení a jedného som dostal do vienka po doporučení. Boli to väčšinou osobné stretnutia v ich kanceláriách, buď po pracovnej dobe, alebo aj počas pracovnej doby, kde si vyhradili na to dvakrát v týždni špeciálne hodiny. Väčšinou to boli dve 45 minútové vyučovacie hodiny s menšou fajčiarskou prestávkou alebo popíjaním kávičky. Niekedy sa nám ušlo aj niečoho iného dobrého, čo hrialo pri srdci. Nemohol som vždy odmietnuť, hoci vôbec nepijem, ale aspoň symbolicky som im nadržiaval, aby neboli v tom boji sami. Stali sa z nás vždy dobrí priatelia...
Vyučoval som okolo dvesto pracovníkov v rôznych strediskách. Raz si ma pán Dr. Finger zavolal, že má pre mňa dosť vážnu prácu, a tak som sa poponáhľal a netrpezlivo vošiel do jeho kancelárie. Po krátkej debate mi ponúkol možnosť vyučovať aj samotného pána ministra dopravy, Ing. Jířího Nezvala. Samozrejme som bol veľmi milo zaskočený, ale aj veľmi poctený, že mi túto prácu ponúkol. Ponuku som samozrejme aj hneď prijal a začali sa diať veci, ktoré som si ani vo sne nepredstavoval. Boli to všetko len príjemné udalosti, na ktoré do smrti nezabudnem a veľmi rád na ne vždy spomínam.
Moje prvé stretnutie s pánom ministrom bolo naplánované na utorok ráno o 9:00 hodine...

































Ústredný dopravný inštitút -
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-