ktoré boli pri hlavnej ceste, hneď pri hoteli Magura. V tých časoch tam ešte bolo staré námestie s autobusovým nádražím. Teraz je to všetko zastavané na nepoznanie.
Mal som to iba kúsok na Petřín, kde som trávieval voľný čas. Odtiaľ to už bolo iba na skok na Hradčany a aj na Strahov, kde som pravidelne chodieval obdivovať atlétov. Vybral som si vrhačov, a tak som sa zoznámil aj s niektorými, ktorí boli na solídnej úrovni vtedajšej československej atletiky. Boli to hlavne dvaja diskári, ktorí boli schopní hodiť takmer 60 metrov, čo je ešte aj teraz výkon úctyhodný. Chodieval som potom s nimi aj na ich atletické súťaže. Raz som si dokonca zasúťažil aj s ich trénerom v hode diskom a dopadlo to celkom dobre v môj prospech...
Na prechádzkach
som sa zatúlal aj na atletický štadión na Juliske, kde trénovali atléti Dukly Praha. Mal som jediný cieľ - znovu sa po rokoch stretnúť s mojím známym Imrichom Bugárom. Mal som šťastie a zastihol som ho na štadióne, keď trénoval pod vedením trénera Vlčka. Keď mali menší oddychový čas, tak som sa k nim priblížil a opýtal sa, či sa môžem s nimi trošku pozhovárať. Nenamietali, a tak som sa predstavil, lebo som bol pre nich celkom cudzím človekom, hoci nie až tak celkom, pretože pred 17 rokmi som sa spoznal s Imrichom Bugárom na pretekoch II. SNAL, keď sa na jeseň 1973 konalo atletické kolo práve v Trnave. Imrich Bugár tam vtedy pretekal v hode diskom za Bratislavu a vyhral hodom 46,14 m. Mal iba osemnásť rokov, ale postavu ako Jánošík. Meral 195 centimetrov a sily mal k tomu ako medveď grizzly. Históriu už každý pozná, že vyhral veľa pretekov a je považovaný za jedného z najlepších diskárov v československej histórii. Prvý v poradí je Ludvík Daněk.
Po tréningu ma potom Imrich Bugár pozval aj do atletického strediska, ktoré bolo priamo na štadióne a zoznámil ma aj s ďalšími reprezentantami. Tak som spoznal aj Jardu Brabca, ktorý bol prvý, čo vrhol guľou za magickú 21 metrovú hranicu. Bola to aj obrovská náhoda, že som ho kedysi sledoval v Banskej Bystrici, keď súťažil proti maďarskému rytierovi Vilmosovi Varjú, ktorého napokon zdolal svojím novým československým rekordom 21,04 m. Vilmosovi to vtedy zaletelo niekde za 20,55 m. Keď som to pripomenul Jardovi Brabcovi bol veľmi potešený, že som tam vtedy tiež bol a pamätám si to, hoci sme sa vtedy osobne ešte nepoznali. Veľmi rád si na ten deň zaspomínal. Tiež som ho potom videl na halových majstrovstvách Európy, ktoré boli vo Viedni 23. - 24. februára v roku 1979. Bol to tiež môj zámer sledovať tieto preteky, keď som sa rozhodol emigrovať. Mám ešte aj negatívy, z ktorých fotografie som doteraz ešte nevidel, takže ich budem musieť v blízkej budúcnosti dať vyvolať.
Medzi atlétmi
som tiež objavil vrhača, ktorého som poznal keď mal iba pätnásť rokov a pretekal za Duslo Šaľa, kde som aj ja bol jeden rok členom. Volal sa Jozef Lacika a dokázal ako dospelý vrhnúť dokonca až za dvadsať metrov. Vtedy ho trénoval učiteľ a tréner Vadovič v jednej osobe a keď nebol prítomný, tak som sa mu aj ja občas venoval. Bol som prekvapený, že to neskoršie až tak ďaleko dotiahol a patril k vtedajším najlepším vrhačom bývalého
Československa.
Bolo to v januári alebo vo februári, keď som sa stretol v športovej hale na halových majstrovstvách Československa s mojou známou, super atlétkou Jarmilou Kratochvílovou, ktorá už bola na športovom dôchodku, ale z atletiky nikdy neodišla a naďalej odovzdávala svoje bohaté skúsenosti, teraz už ako trénerka. Bola milo prekvapená, že sa mi podarilo prísť a mohli sme sa stretnúť. Predtým som plánoval, že sa na ňu pôjdem pozrieť ešte v roku 1986 do Stuttgartu, ale napokon mi to nevyšlo z časových dôvodov, lebo som už vyučoval v Budapešti na jazykovej škole a naviac sa mi ani nepodarilo vybaviť si ubytovanie a vstupenky. Napokon sme sa aj spoločne vyfotili za pomoci jednej jej atlétky, ktorá celkom dobre a vydarene stlačila spúšť fotoaparátu.
V lete 1991
boli Majstrovstvá republiky na samotnom štadióne Strahov, kde som sa tiež stretol s vtedajšími legendami atletiky. Hlavne som sa zameral na vrhačov, čiže guliarov a diskárov. Zo všetkých hlavne na Ludvíka Daňka – na tú najznámejšiu hviezdu a bývalého trojnásobného svetového rekordéra z roku 1964, 1965 a 1966. Na Olympijských hrách dokázal získať všetky medaily – zlatú v roku 1972 v Mníchove, striebornú v Tokiu v roku 1964 a tiež aj bronzovú v Mexico City v roku 1968. Boli tam aj ďalší velikáni, teraz už moji dobrí známi, Imrich Bugár a Jaromír Brabec. Tiež tam bol aj napríklad Jaromír Vlk, ktorého som spoznal ešte keď som ako dorastenec pretekal za Duklu Banská Bystrica. Potom tu bol aj fenomén Miroslav Janoušek, ktorý ako prvý vo vrhu guľou prekonal hranicu 19 metrov a 20 metrov. Tento rok sa z neho stane už sedemdesiatnik.
Pokračoval som
v mojich tradičných prechádzkach, ktoré boli viac-menej povinné, keď som sa presúval z Kampy na „Československú správu letišť“. Tam som vyučoval v historickej budove, iba kúsok od Karlovho mostu. Učebňu sme mali na prízemí a moje vyučovanie bolo hneď po ranných lekciách u pána ministra. Strávil som tam zakaždým dve vyučovacie hodiny, ktoré boli pre mňa vždy niečím novým, pretože som sa tam spoznal s dvomi pánmi, ktorí mi obohatili rozhľad. Ten mladší pán bol inžinier a politický ašpirant, zároveň aj starosta okrsku Stodůlky. Tiež sa venoval hudbe a veľmi obdivoval americkú country music. V angličtine bol už zbehlejší a v triede sa dosť nudil, tak sme sa dohodli, že mu budem súkromne pomáhať, aby mohol rýchlejšie napredovať. Pravidelne som k nemu chodieval po odučení na základnej škole, na ktorej mi vybavil prácu externého lektora angličtiny. Mal som tam asi dvadsať žiakov. Chodieval som domov neskoro večer, ale metrom to bolo celkom rýchlo, takže som netrávil nekonečné hodiny cestovaním, hoci to bol pekný kúsok na Českomoravskú ulicu, kde som vtedy býval.
Ten druhý pán bol už trošku starší vo veku takmer dôchodkovom a volal sa Gottwald. Bol strojnícky inžinier. Veľmi zaujímavé priezvisko, ale nemal nič spoločného s bývalým prvým prezidentom po prevrate v roku 1948. Mal veľmi vzácne kontakty s velikánom českého umenia s majstrom Janom Werichom, ktorý mal svoj dom iba kúsok od budovy, kde som pána Gottwalda vyučoval. Spomínal na neho s veľkým rešpektom, hoci aj s trošku osobným nádychom, pretože mi hovorieval ako často ho Werich prehováral, aby si vzal jeho dcéru Janu (1935-1981). Nejako sa tomu ale vyhýbal a skončil potom v náručí inej mladej dámy. Napriek tomuto inému rozhodnutiu ostali stále v kontakte a boli dobrými priateľmi.
Po odučení som pokračoval cez park,
kde bola busta majstra Wericha a jeho nádherná vila, ktorá už aj trošku chátrala, nakoľko už boli obaja v nebíčku... Potom som pokračoval cez Most légií k Národnému divadlu a po nábreží na ďalšie dve hodiny na Správu letísk, kde som sa vždy naobedoval. Pán riaditeľ sa o mňa vždy dobre postaral. Tiež som sa tam tak trošku zahľadel do mojej jednej študentky, pracovníčky Správy, ale nakoniec som zistil, že už niekoho má a tak som sa nesnažil ju okúzliť, hoci ona ma vždy veľmi očarúvala svojou prítomnosťou. Neočakávala odo mňa žiadnu protekciu, pretože bola veľmi pracovitá a poctivá študentka. Všimol som si, že ma občas doslovne hltala, a tak som sa mylne domnieval, že mala aj iné úmysly. To sa ľuďom dosť často stáva, bez toho, aby si to vôbec uvedomovali...
Pribral som si ďalšiu menšiu prácu, keď som sa nechal zlanáriť aj na ďalšie večerné vyučovanie, a tak som dvakrát v týždni skončil aj pri Pražskom hrade v budove hlavného architekta Mesta Prahy, kde som vyučoval skupinku asi dvadsiatich študentov, ktorú mi dohodil jeden atlét z vysokých škôl. Vyučoval som tam v pondelky a v stredy.
Raz som zavolal do Portlandu
môjmu dobrému známemu, ktorý mal otca z Humenného a dozvedel som sa, že je veľkým šéfom v Greyhounde Portland. Pozýval ma, aby som sa vátil späť do USA a mohol si veľmi dobre zarobiť. Tu som vtedy zarábal niečo okolo päťsto dolárov, čo bolo mimoriadne dobré, ale on mi ponúkol vyše tri tisícky mesačne. Tak som jeho ponuke neodolal a začal som sa pripravovať na odchod. Keby som sa mal teraz znovu rozhodnúť, tak by som sa asi nevrátil a zostal by som v Prahe. Môj život by sa veľmi zmenil, ale na druhej strane som netušil, čo všetko ma čaká po príchode do Portlandu. Začal som pracovať na plný úväzok a bol som stále na cestách. Netrvalo to ani viac ako tri mesiace, keď som si zranil chrbát a rameno. Nakoniec mi objavili poškodený chrbticový stavec a poškodené ramenné púzdro, ktoré si vyžadovalo operáciu, ale ktorej som sa nakoniec nepodrobil. V decembri som sa oženil. Spoznal som sa v Prahe s jednou veľmi milou dámou, a tak sme sa 14. decembra zobrali.
Mysľou som bol často v Prahe a spomínal som na tie prekrásne chvíle, ktoré som tam strávil. Praha mi začala chýbať, stále som si ju v myšlienkach pripomínal. Najviac som si spomínal na prechádzky na Petřín, kde som sa vždy vyštveral kľukatým chodníčkom až na vrchol a odtiaľ som sa kochal krásami tohto očarujúceho mesta...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec

































*** Praha ***
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-