Istebné, Dolný Kubín, Oravský Podzámok. Za ním cez Príslop smerom na Hruštín, Lokcu, Ťapešovo a konečne aj Námestovo. Tam som potom vystúpil a počkal si na najbližší spoj do mojej dedinky.
Vystúpil som v strede dediny
a pobral sa k domu môjho bývalého spolužiaka, ktorý stál len asi päť minút od autobusovej zastávky. Včas som im oznámil môj príchod, takže už na mňa čakali. Zvítali sme sa a spomínali a spomínali, dlho do noci sme sa ani len nezastavili. Veru bolo na čo spomínať po toľkých rokoch. Mal už pekne veľkú rodinku. Troch synov a dve dcéry.
Na druhý deň sme chodili aj po ďalších spolužiakoch, i slzy radosti nám z očí vyhŕkli. Všade nás pohostili a niečo sa aj vypilo, hlavne oni sa neokúňali a dávali si jeden pohárik za druhým. Ja som ale ostal celkom triezvy a mohol som si vychutnávať ich spomínanie na našu mladosť, keď sme spoločne drali lavice. Začínal som so všetkými od prvého ročníka.
V nedeľu som sa navečer poberal, aby som znovu stihol nočný spoj a dostačujúco sa vyspal na to, aby som skoro ráno mohol vyučovať. Asi polhodinu pred príjazdom do hlavného cieľa ma náš pán sprievodca zobudil, aby som sa mohol oholiť, poumývať a prezliecť do druhého obleku, ktorý som si na cesty vždy so sebou brával. Výhodou bolo aj to, že som končil na Masarykovom nádraží a moje pracovisko na Hybernskej ulici bolo odtiaľ len kúsok.
O dva týždne
som sa zase spojil s mojimi dobrými známymi v Bardejove, a tak som zase meral cestu na východ republiky. Tradičným už nočným lehátkovým spojom som končil v Margecanoch a odtiaľ spojom do Prešova. V Prešove som mal potom hneď aj spoj do samotného Bardejova. Po príjazde ma už všetci čakali na stanici a potom ma odviezli autom do ich nového domu, ktorý si stihli postaviť. Predtým bývali v závodných bytovkách, ktoré boli postavené ešte v rokoch päťdesiatych, teraz už ale v krásnom novom dome. Žilo sa im veľmi dobre, aj keď sa to začalo akurát meniť k horšiemu, pretože mnohé veľké závody sa začali pomaly privatizovať, a tak veľa ľudí prišlo o svoje miesta, o ktorých si mysleli, že ich majú zaistené až do dôchodku. Skutočnosť bola ale celkom iná a neistota začala postupne nahlodávať duše nešťastníkov. Ich to všetko ešte len čakalo, pretože oni všetci zatiaľ ešte prácu mali. Môj priateľ mal vyštudovanú stavebnú priemyslovku a pracoval ako majster v stavebníctve. Iba prednedávnom si dokonca založil aj svoju vlastnú firmu, v ktorej zamestnával mnohých členov rodiny. Nevideli sme sa takmer 13 rokov, on sa medzitým stihol aj oženiť a mal už aj sedemročného syna. Ja som bol ešte stále slobodný, hoci mi už štyridsiatka klopkala na dvere... Na druhý deň sme si odskočili na naše staré dobré miesto, na Domašu, a spomínali na časy, keď sme tam chodievali stanovať a kúpavať sa. Boli to skutočne nádherné okamihy a v mysli som sa vrátil do tých čias. Priehrada bola celá pokrytá ľadom a pribudlo tam aj veľa nových chát a zariadení a hlavne sa tam objavili nové obchodíky. Vyfotili sme sa na pamiatku a pokračovali späť do Bardejova. Po ceste sme sa zastavili aj v Stropkove, v mestečku, kde sme chodievali na nákupy počas nášho občasného stanovania na Domaši. Nevynechali sme ani Svidník, odkiaľ sme si odskočili aj na Duklu. Dovtedy som si ešte nestihol pozrieť toto pietne miesto, kde sme si veľmi ťažko vydobýjali našu slobodu a kde padlo mnoho chrabrých ľudí. Vyfotili sme sa aj tam a potom sme sa už pobrali domov. Do Bardejova som si potom odskočil ešte asi trikrát.
Pomaly sa blížili Vianoce
a môj dobrý známy, ktorý pochádzal zo Švermova, ma pozval k nim, aby som sa u nich zdržal pár dní, predtým než odídem do Heľpy, kde som plánoval stráviť tieto najkrajšie sviatky v roku. Vyrážali sme ako vždy už tradičným lehátkovým spojom. Predtým som ale môjmu známemu vybavil cestovné zdarma. V kupé sme boli iba my dvaja, a tak sme spomínali na časy, keď som tam kedysi chodieval ako žiak hrávať futbal za Heľpu, tiež ako atlét, kde sme mávali veľké súboje, potom v zime sme si aj hokej zahrali. Vystupovali sme v Poprade a odtiaľ sme mali cestu autobusom priamo až do Švermova. V strede dedinky sme vystúpili, odtiaľ to bol k nim už iba kúsok. Snehu bolo všade ako na Sibíri, tak som sa dosť vyžíval. U nich doma ma potom predstavil svojmu otcovi a mame, ako aj svojim dvom bratom, ktorí boli študentami vysokých škôl. Môj známy bol inžinier ekonómie, doštudoval iba pred dvomi rokmi. Na raňajky sme si dali bielu kávu s domácim chlebom a čerstvo zmúteným maslom. Na ten chlieb sa nedá zabudnúť, pretože bol mimoriadne dobrý a veľmi chutný. Po raňajkách som sa vybral na prechádzku Švermovom a tiež som nafotil aj zopár záberov zasneženej dedinky, ktorá vyzerala ako z rozprávky a zasnežené chalúpky sa v nej nádherne vynímali.
Na druhý deň sme sa rozlúčili
a ja som odcestoval vlakom do Heľpy. Veľmi som sa na moju dedinku tešil. Bolo 23. decembra a zajtra Štedrý deň, ten deň najkrajší! Moji známi mi naozaj pripravili nezabudnuteľné sviatky a stále si na ten okamih veľmi rád zaspomínam. Potom som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť aj môjho bývalého pána učiteľa, ktorý býval v Banskej Bystrici. Osobný vlak ma priviezol do môjho bývalého bydliska, kde som kedysi tiež žil a pracoval. Toto mesto mi už dávno k srdcu prirástlo, vždy som sa tam cítil ako doma. Môj bývalý pán učiteľ ma pekne aj s celou rodinou privítal a uložil ma do hosťovskej izby. Bola naozaj reprezentačná, s televízorom a pracovným stolíkom, na ktorom bol aj telefón. Plánoval som sa tam zdržať len dva dni, pretože som sa potom vracal do Heľpy, kde ma pozvali na svadbu. Na druhý deň sme išli s pánom učiteľom pozrieť aj jeho kolegu a môjho bývalého spolužiaka, s ktorým vyučovali na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Obaja boli telocvikári a náš pán učiteľ bol špecialistom na lyžovanie, tak vyučoval a trénoval budúcich slovenských reprezentantov. Môj spolužiak ani netušil, že som po rokoch doma na Slovensku. Zaťukali sme na dvere a mierne unavený pán nám otvoril dvere. Za tie roky sa vôbec nezmenil a udržiaval sa
stále vo výbornej fyzickej kondícii. Pozval nás oboch dovnútra a usadili sme sa v obývačke. S naším pánom učiteľom si už tykal, a tak mi navrhol, aby sme si aj my dvaja potykali. Bolo to dosť nezvyklé mu tykať, pretože som si ho hlboko vážil pre jeho obrovský životný prehľad a skúsenosti, naviac som mal rešpekt pred ním ako starším človekom, ktorý by nám mohol byť otcom. Citil som sa dosť nezvykle, ale nakoniec po pár pohárikoch dolniackeho vínka som sa celkom osmelil a vyrovnal s týmto faktom. Aby som nezabudol podotknúť, náš pán učiteľ pochádzal od Levíc, alebo dokonca aj priamo z Levíc. Chodieval som do tohto kraja dosť často, a tak som to tam aj trošku poznal. Bola to pekná a nekonečná zábava, pretože sme všetci spomínali na časy rokov šesťdesiatych, ktoré sme v Heľpe prežili. Akonáhle prišla manželka aj s dvomi spolužiakovými detičkami, museli sme končiť našu zábavu a pobrať sa domov. Predtým sme sa tam ešte stihli aj nafotiť mojím fotoaparátom na pamiatku.
Vrátil som sa do Heľpy,
kde 29. decembra bola v kultúrnom dome svadba. Matka nevesty bola iba o tri roky staršia ako ja a dcéru mala veľkú fešandu. Mala iba 22. Bola to prekrásna svadba, tak som si ju plným dúškom užíval spomínajúc na roky, ktoré som tam strávil. Vonku dosť snežilo, lákalo ma von, a tak som si často odbehol a vychutnával heľpiansky sneh ako kedysi, keď som tam býval. Prenocoval som v dome u rodiny nevesty a po oddychovej nedeli som sa potom pobral ešte na návštevu mojich dobrých známych Jánošíkovcov, ktorí teraz bývali už v Brezne na Mazornikovom sídlisku. Pán Jánošík bol kedysi vodičom autobusu v závode Sigma v neďalekej Závadke nad Hronom a občas nás vozieval aj na výlety. Dokonca bývali iba kúsok od miesta, kde som aj ja vtedy býval, a tak som sa u nich dosť často zastavil a chodieval nakŕmiť psíka, ktorého si akurát zadovážili. Dal som mu meno Harry po psíkovi, ktorého mala moja babka s dedkom. Zo šteniatka vyrástlo celkom roztomilé psíča, ale stále to bolo iba mláďatko, keď som z Heľpy odišiel. Pri poslednej mojej návšteve Harry akoby cítil, že sa tak skoro nestretneme a budeme spolu len občas. Vždy keď som potom prišiel, pribehol k plotu a ja som nato vošiel do dvora a vyobjímal si ho. On ma celého vždy poolizoval a ešte i teraz cítim jeho drsný jazyk na nose...
(Nedeľa, 25. januára 2015)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec

































Cestovanie -
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-