Istebné, Dolný Kubín, Oravský Podzámok. Za ním cez Príslop smerom na Hruštín, Lokcu, Ťapešovo a konečne aj Námestovo. Tam som potom vystúpil a počkal si na najbližší spoj do mojej dedinky.
Vystúpil som v strede dediny
a pobral sa k domu môjho bývalého spolužiaka, ktorý stál len asi päť minút od autobusovej zastávky. Včas som im oznámil môj príchod, takže už na mňa čakali. Zvítali sme sa a spomínali a spomínali, dlho do noci sme sa ani len nezastavili. Veru bolo na čo spomínať po toľkých rokoch. Mal už pekne veľkú rodinku. Troch synov a dve dcéry.
Na druhý deň sme chodili aj po ďalších spolužiakoch, i slzy radosti nám z očí vyhŕkli. Všade nás pohostili a niečo sa aj vypilo, hlavne oni sa neokúňali a dávali si jeden pohárik za druhým. Ja som ale ostal celkom triezvy a mohol som si vychutnávať ich spomínanie na našu mladosť, keď sme spoločne drali lavice. Začínal som so všetkými od prvého ročníka.
V nedeľu som sa navečer poberal, aby som znovu stihol nočný spoj a dostačujúco sa vyspal na to, aby som skoro ráno mohol vyučovať. Asi polhodinu pred príjazdom do hlavného cieľa ma náš pán sprievodca zobudil, aby som sa mohol oholiť, poumývať a prezliecť do druhého obleku, ktorý som si na cesty vždy so sebou brával. Výhodou bolo aj to, že som končil na Masarykovom nádraží a moje pracovisko na Hybernskej ulici bolo odtiaľ len kúsok.
O dva týždne
som sa zase spojil s mojimi dobrými známymi v Bardejove, a tak som zase meral cestu na východ republiky. Tradičným už nočným lehátkovým spojom som končil v Margecanoch a odtiaľ spojom do Prešova. V Prešove som mal potom hneď aj spoj do samotného Bardejova. Po príjazde ma už všetci čakali na stanici a potom ma odviezli autom do ich nového domu, ktorý si stihli postaviť. Predtým bývali v závodných bytovkách, ktoré boli postavené ešte v rokoch päťdesiatych, teraz už ale v krásnom novom dome. Žilo sa im veľmi dobre, aj keď sa to začalo akurát meniť k horšiemu, pretože mnohé veľké závody sa začali pomaly privatizovať, a tak veľa ľudí prišlo o svoje miesta, o ktorých si mysleli, že ich majú zaistené až do dôchodku. Skutočnosť bola ale celkom iná a neistota začala postupne nahlodávať duše nešťastníkov. Ich to všetko ešte len čakalo, pretože oni všetci zatiaľ ešte prácu mali. Môj priateľ mal vyštudovanú stavebnú priemyslovku a pracoval ako majster v stavebníctve. Iba prednedávnom si dokonca založil aj svoju vlastnú firmu, v ktorej zamestnával mnohých členov rodiny. Nevideli sme sa takmer 13 rokov, on sa medzitým stihol aj oženiť a mal už aj sedemročného syna. Ja som bol ešte stále slobodný, hoci mi už štyridsiatka klopkala na dvere... Na druhý deň sme si odskočili na naše staré dobré miesto, na Domašu, a spomínali na časy, keď sme tam chodievali stanovať a kúpavať sa. Boli to skutočne nádherné okamihy a v mysli som sa vrátil do tých čias. Priehrada bola celá pokrytá ľadom a pribudlo tam aj veľa nových chát a zariadení a hlavne sa tam objavili nové obchodíky. Vyfotili sme sa na pamiatku a pokračovali späť do Bardejova. Po ceste sme sa zastavili aj v Stropkove, v mestečku, kde sme chodievali na nákupy počas nášho občasného stanovania na Domaši. Nevynechali sme ani Svidník, odkiaľ sme si odskočili aj na Duklu. Dovtedy som si ešte nestihol pozrieť toto pietne miesto, kde sme si veľmi ťažko vydobýjali našu slobodu a kde padlo mnoho chrabrých ľudí. Vyfotili sme sa aj tam a potom sme sa už pobrali domov. Do Bardejova som si potom odskočil ešte asi trikrát.
Pomaly sa blížili Vianoce
a môj dobrý známy, ktorý pochádzal zo Švermova, ma pozval k nim, aby som sa u nich zdržal pár dní, predtým než odídem do Heľpy, kde som plánoval stráviť tieto najkrajšie sviatky v roku. Vyrážali sme ako vždy už tradičným lehátkovým spojom. Predtým som ale môjmu známemu vybavil cestovné zdarma. V kupé sme boli iba my dvaja, a tak sme spomínali na časy, keď som tam kedysi chodieval ako žiak hrávať futbal za Heľpu, tiež ako atlét, kde sme mávali veľké súboje, potom v zime sme si aj hokej zahrali. Vystupovali sme v Poprade a odtiaľ sme mali cestu autobusom priamo až do Švermova. V strede dedinky sme vystúpili, odtiaľ to bol k nim už iba kúsok. Snehu bolo všade ako na Sibíri, tak som sa dosť vyžíval. U nich doma ma potom predstavil svojmu otcovi a mame, ako aj svojim dvom bratom, ktorí boli študentami vysokých škôl. Môj známy bol inžinier ekonómie, doštudoval iba pred dvomi rokmi. Na raňajky sme si dali bielu kávu s domácim chlebom a čerstvo zmúteným maslom. Na ten chlieb sa nedá zabudnúť, pretože bol mimoriadne dobrý a veľmi chutný. Po raňajkách som sa vybral na prechádzku Švermovom a tiež som nafotil aj zopár záberov zasneženej dedinky, ktorá vyzerala ako z rozprávky a zasnežené chalúpky sa v nej nádherne vynímali.
Na druhý deň sme sa rozlúčili
a ja som odcestoval vlakom do Heľpy. Veľmi som sa na moju dedinku tešil. Bolo 23. decembra a zajtra Štedrý deň, ten deň najkrajší! Moji známi mi naozaj pripravili nezabudnuteľné sviatky a stále si na ten okamih veľmi rád zaspomínam. Potom som sa rozhodol, že pôjdem navštíviť aj môjho bývalého pána učiteľa, ktorý býval v Banskej Bystrici. Osobný vlak ma priviezol do môjho bývalého bydliska, kde som kedysi tiež žil a pracoval. Toto mesto mi už dávno k srdcu prirástlo, vždy som sa tam cítil ako doma. Môj bývalý pán učiteľ ma pekne aj s celou rodinou privítal a uložil ma do hosťovskej izby. Bola naozaj reprezentačná, s televízorom a pracovným stolíkom, na ktorom bol aj telefón. Plánoval som sa tam zdržať len dva dni, pretože som sa potom vracal do Heľpy, kde ma pozvali na svadbu. Na druhý deň sme išli s pánom učiteľom pozrieť aj jeho kolegu a môjho bývalého spolužiaka, s ktorým vyučovali na Športovom gymnáziu v Banskej Bystrici. Obaja boli telocvikári a náš pán učiteľ bol špecialistom na lyžovanie, tak vyučoval a trénoval budúcich slovenských reprezentantov. Môj spolužiak ani netušil, že som po rokoch doma na Slovensku. Zaťukali sme na dvere a mierne unavený pán nám otvoril dvere. Za tie roky sa vôbec nezmenil a udržiaval sa
stále vo výbornej fyzickej kondícii. Pozval nás oboch dovnútra a usadili sme sa v obývačke. S naším pánom učiteľom si už tykal, a tak mi navrhol, aby sme si aj my dvaja potykali. Bolo to dosť nezvyklé mu tykať, pretože som si ho hlboko vážil pre jeho obrovský životný prehľad a skúsenosti, naviac som mal rešpekt pred ním ako starším človekom, ktorý by nám mohol byť otcom. Citil som sa dosť nezvykle, ale nakoniec po pár pohárikoch dolniackeho vínka som sa celkom osmelil a vyrovnal s týmto faktom. Aby som nezabudol podotknúť, náš pán učiteľ pochádzal od Levíc, alebo dokonca aj priamo z Levíc. Chodieval som do tohto kraja dosť často, a tak som to tam aj trošku poznal. Bola to pekná a nekonečná zábava, pretože sme všetci spomínali na časy rokov šesťdesiatych, ktoré sme v Heľpe prežili. Akonáhle prišla manželka aj s dvomi spolužiakovými detičkami, museli sme končiť našu zábavu a pobrať sa domov. Predtým sme sa tam ešte stihli aj nafotiť mojím fotoaparátom na pamiatku.
Vrátil som sa do Heľpy,
kde 29. decembra bola v kultúrnom dome svadba. Matka nevesty bola iba o tri roky staršia ako ja a dcéru mala veľkú fešandu. Mala iba 22. Bola to prekrásna svadba, tak som si ju plným dúškom užíval spomínajúc na roky, ktoré som tam strávil. Vonku dosť snežilo, lákalo ma von, a tak som si často odbehol a vychutnával heľpiansky sneh ako kedysi, keď som tam býval. Prenocoval som v dome u rodiny nevesty a po oddychovej nedeli som sa potom pobral ešte na návštevu mojich dobrých známych Jánošíkovcov, ktorí teraz bývali už v Brezne na Mazornikovom sídlisku. Pán Jánošík bol kedysi vodičom autobusu v závode Sigma v neďalekej Závadke nad Hronom a občas nás vozieval aj na výlety. Dokonca bývali iba kúsok od miesta, kde som aj ja vtedy býval, a tak som sa u nich dosť často zastavil a chodieval nakŕmiť psíka, ktorého si akurát zadovážili. Dal som mu meno Harry po psíkovi, ktorého mala moja babka s dedkom. Zo šteniatka vyrástlo celkom roztomilé psíča, ale stále to bolo iba mláďatko, keď som z Heľpy odišiel. Pri poslednej mojej návšteve Harry akoby cítil, že sa tak skoro nestretneme a budeme spolu len občas. Vždy keď som potom prišiel, pribehol k plotu a ja som nato vošiel do dvora a vyobjímal si ho. On ma celého vždy poolizoval a ešte i teraz cítim jeho drsný jazyk na nose...
(Nedeľa, 25. januára 2015)
POKRAČOVANIE
Ján Slovinec


























Cestovanie -
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a