XXIII. časť - Nový život
Izbička bola šikovná a miesta tam bolo dosť. V strede vedľa dverí bol stôl a štyri stoličky, po bokoch veľmi pohodlné postele. Záchody a kúpeľne boli vo vedľajšej chodbe, kde sme sa občas aj na štafety kúpavali, ale vôbec nám to nevadilo, aspoň mne nie, nakoľko na vojenčine nás veľmi dobre vytrénovali, takže teraz sme mali tie skúsenosti ako niečo mimoriadne do lona dané, sťa dar boží. Z okna izby bol krásny výhľad na ihrisko, ktoré slúžilo ako odstreľovňa golfových loptičiek a hneď na jeho kraji boli samé ihličnaté stromy. Bola to pre mňa skrátka nádhera, že som bol takto blízko lesíka, ktorý bol aj akýmsi balzamom, keď boli časy ťažšie a dostavila sa aj obrovská túžba po domovine. Všetci sme to museli prekúsnuť a pokračovať na ceste obohnanej ostrými ostňami, ktoré pichali, keď človek iba menší pohyb urobil...
Hneď som sa dozvedel, že aj môj priateľ ešte z domova je tu tiež zamestnaný a býva len dve izby odo mňa. Bol však v tento deň niekde v mestečku vo východnej časti Pensylvánie. Volalo sa Stroudsburgh, takže už ten samotný názov našepkával, že ho asi založili nemeckí emigranti, ktorí sem prišli pred vyše storočím. V Pensylvánii žilo veľa Nemcov, Holanďanov, Írov, Poliakov a v neposlednom rade aj menšia komunita, zastúpená Čechmi a Slovákmi, ktorí ešte koncom 19. storočia sem chodievali za prácou do baní a zlievární. Dokonca film Varuj, v ktorom Paľo Bielik pracoval v baniach, sa odohrával práve tu, v Pensylvánii. Ani nie tak ďaleko na sever odtiaľto boli banské mestečká Wilkes-Barrie a Scranton, ktoré som si bol párkrát obzrieť. Občas sme tam aj nocovali a popozerali známych z Československa. Príroda dookola mi Ostravsko-Karvinsko a handlovskú oblasť pripomenula. Hneď som bol v mysli v Handlovej, kde som v roku 1964-65 prežil pol roka svojho života, vtedy ešte ako školopovinný žiak.
Konečne sa môj kamoš Rudo, ktorého som nevidel pomaly dva roky, dostavil a bol z nášho stretnutia veľmi šokovaný. Pekne sme sa zvítali, ale hneď som bol dosť rozčarovaný, keď mi oznámil, že si už podal žiadosť na našej ambasáde, aby mu umožnili návrat domov. Prisľúbili mu tiež, že ho nepotrestajú a bude môcť znovu pokračovať tam, kde to prerušil pred 2 rokmi. Aj letenku mu dokonca zaistili, ale ešte si musel počkať dobrý rôčik, kým sa mu to podarilo.
Hneď sme sa pustili do veľkej debaty, ale stále som cítil z jeho slov veľké sklamanie z Ameriky. Nikdy mu nevyšlo to, čo tu chcel robiť. Nebolo to také ako si to predstavoval. Hovoril mi aj o Hollywoode, do ktorého som sa aj ja chcel ísť pozrieť, ale momentálne a ani v blízkej budúcnosti to ešte v mojom pláne nebolo. Opisoval mi život, ktorý tam prežil bez zamestnania a hocijakej možnosti pracovať pri filme, hoci mal aké-také vlohy na filmovanie, ktorým sa živil, keď bol ešte doma. Všetko boli len sny, ktoré sa mu nikdy nevyplnili a on tým ešte viac zanevrel na Ameriku.
Začali sme pracovať. Samozrejme, že bez znalosti jazyka nám nič iné nemohli dať, len umývanie riadu v kuchyni. Bolo nás tam zopár ľudí na každú šichtu, čiže na rannú a poobedňajšiu. Rudo robil nočnú a veľmi rád, lebo nemusel nikoho vidieť a naviac ho nikto neotravoval. Umýval spolu aj s jeho už postarším susedom hrnce, čo bola poriadna fuška. Na vlastné oči som sa o tom presvedčil, ale nakoľko som nechcel robiť nočné, tak som sa na to ani nechystal. Ja som bol spokojný pri mojich tanieroch a zároveň som mal normálnejší život, keď sa v noci spalo a cez deň zase pracovalo. Dni boli horúce, pretože leto bolo v plnom prúde. Vlhkosti, podobnej z New Yorku, som sa ani tu nevyhol, a tak som sa nevyhol ani častému meneniu prádla a sprchovaniu. Boli sme aj poučení, aby sme používali dezodorant, lebo sme sa stále potili v tých parných kúpeľoch pri mašine, ktorá umývala za nás taniere. Našou povinnosťou bolo rýchlo stiahnuť z tisícok tanierov za šichtu zbytky jedál do pripravených veľkých plastických nádob, ktoré sme mali hneď vedľa seba. Keď boli plné, tak sme ich rýchlo vymenili a pokračovali, ako pri pásovej výrobe obuvi v mojich bývalých obuvníckych závodoch v Partizánskom. Bola to skrátka drina, v tej neustálej pare švihať telom, ale mi to akosi ani nevadilo, lebo oproti mne bol ďalší z "našich", a tak po určitom zabehnutí to už vôbec nebol problém spojiť zábavné s užitočným. Nakoniec som si aj obľúbil túto prácu a bola to zábava. Denne som sa stretával s mojimi spolupracovníkmi, teraz už aj kamošmi a nuda nikdy nebola. Najlepší bol náš hlavný odoberač tanierov, ktorý ich potom ukladal do kontajnerov na kolieskach. Tie potom vždy putovali ku kuchárom, aby mohli servírovať ďalšie jedlá hladným hosťom. Večer to bolo skutočne najťažšie, pretože každé jedlo znamenalo nový tanier a veru od jedla sa nikto z hostí neodtiahol. Však na to tam aj boli, aby si dobre užili a jedlo bolo súčasťou ich príjemného pobytu, ktorého hlavným dôvodom bola len zábava. Chodievali sem hostia z celej Ameriky, tak o návštevy nebolo núdze. Tento výletný rezort mal naozaj všetko pre každú sezónu, preto ani nikdy nebol problém naplniť všetky ubytovacie kapacity. V lete nádherná príroda, golf, túry do okolitých lesíkov, pádlovanie na vodnej nádrži, ktorá im takmer patrila, hoci bola zároveň aj akousi záchytkou vody v prípade neočakávaných udalostí, prírodnej katastrofy, sucha, ale hlavne požiarov. Na okraji boli člnky a vodné bicykle a každý si mohol zabicyklovať, alebo dobre zapádlovať po celej dĺžke jazierka. Niekde ďalej som občas zhliadol rybárov, ktorí si tam lovili ryby. V lete to bola skutočná krása, keď skoro ráno som vídaval bzučiace vážky poletovať a jemne pristávať na hladine nehybného jazierka. Dlho to však nikdy netrvalo, lebo hneď na to prudkými pohybmi hrmotajúc pristávali nádherné snehobiele labute, kanadské husi, alebo aj divé kačice, ktorých to bolo kráľovstvo...
Rudo sa vždy tešil na našu pani učiteľku, ktorá sa mu veľmi páčila. Stále mi o nej básnil a ja som sa tiež na ňu tešil. Učila nás s veľkou radosťou a akosi sa aj ona vždy najviac tešila na Ruda, ktorý ju dokázal zviesť z cestičky a ona sa nechala niesť v jeho mužnom náručí. Koľkokrát bola aj angličtina prerušená, lebo Rudko náš mal práve zariadenú svoju jazdu. Obaja boli približne rovnakého veku, čiže obaja mali okolo tých 30 liet. Ako som Ruda poznal už predtým, dokázal zlomiť srdce každej ženy a tie neváhali a slepo ho nasledovali. Vtedy ešte u nás, keď robil pri filme, to nemal až tak príliš ťažké. Všade v dlhých radoch na neho čakali, aspoň tak to tvrdil, lebo život žil svetáckym spôsobom a ani sa nikdy neoženil. Určite som si všimol aj jeho techniku a možno som sa aj podučil od skúsenejšieho a o štyri roky staršieho borca. Tento rok bude oslavovať už vek s rešpektom, okrúhlu šesťdesiatku. Akosi som s ním stratil kontakt, ale pokúsim sa ho nadviazať, i keď to nebude veľmi ľahké, aby som mu mohol zablahoželať k jeho významnému životnému jubileu...
Rudo už vedel celkom pekne rozprávať po anglicky a mne sa veľmi páčilo, ako sa bez toho nášho modrého slovníka, vydaného slovenským nakladateľstvom, ani na krok nepohol. Vždy ho nosil v ruke ako Bibliu. Bol schopný si niečo preložiť, ale s rozprávaním je to vždy najťažšie, a tak i on mal ešte veľké medzery, aby sa dohovoril. Myslím si, že keď nám aj nerozumeli, zo slušnosti nás vždy uchlácholili odpoveďou: "You're doing just fine!" - "Ide Ti to veľmi dobre!" Určite to bol aj pre nás taký povzbudzujúci pocit, takže sme sa potom ešte viac snažili. Nikdy nezabudnem na nášho šéfa, ktorý bol rodený Američan, ale poľskej národnosti. Po poľsky nevedel ani ceknúť, asi len tie slovíčka ako: "Ty, kurva jedna", mi občas povedal, aby reč nestála a ústa sa mu dokorán otvorili ako vráta na hrade. Vždy sme si zavtipkovali. Volal sa Haba, aspoň tak nejako ho všetci volali, Mr. Haba. Nikdy nezabudnem, keď sa ma snažil naučiť ako sa volajú dni v týždni. Bolo to totálne fiasko, pretože on používal taký prízvuk a výslovnosť, ktorá nebola ľahko zrozumiteľná. To, čo sme sa učili na hodinách angličtiny, bolo celkom iné a tak nám učiteľka vždy hovorievala, aby sme sa nesnažili kopírovať to, čo nie je najspisovnejšie. Určite, že v kuchyni to postačovalo, pretože tam s nami občas pracovali aj postihnutí zamestnanci, na skrátenú dobu a za menší príjem. Jeden z nich ale vynikal mimoriadne. Volali sme ho Scotty a svoje meno mal aj na tričku vpredu i na chrbáte vytlačené. Ani nie zanedlho na to mu dali nové tričko, v ktorom pracoval s akousi pýchou a bodaj by aj nie, keď mal na ňom veľkými červenými písmenami napísané: Scotty, poumýval tu dva milióny tanierov. On bol ten, čo stál na konci vľavo a dával ich do kolieskových kontajnerov a od neho putovali priamo ku kuchárom. Určite mal aj pomocníka vpravo, pretože ten pás bol pomerne rýchly a jeden tanier za druhým vychádzali z toho tunela, kde sa umývali v automatickej umývačke. Potom už umyté a osušené vychádzali a Scotty rýchlymi pohybmi ich dával tam kde patrili, do kontajnerov...
5.2.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-