XXIV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Rudo znovu odskočil na tri dni do Washingtonu D. C. na československú ambasádu, kde si podal žiadosť na návrat domov. Veľmi sa na túto cestu tešil a odtiaľ aj novinu pre neho milšiu si doniesol, že do pol roka by mu mal byť umožnený bezpečný návrat. Naozaj veľmi trpel a vôbec sa netešil zo života, ktorý trávil tu, v Amerike...
Spoznal som jednu dievčinu v kuchyni, ktorá sedávala obďaleč pri stole, kde sme zvykli obedovávať v jedálni pre zamestnancov. Volala sa Carol. Vždy sa na mňa s jemným úsmevom pozerala, keď Rudo s ňou kul plány. Netrvalo to dlho a on sa stal naším tlmočníkom. Doteraz mu neverím, že to všetko preložil tak, ako to ona povedala. Tiež si šúchal dlane a snažil sa z celej tejto situácie čo najviac vyťažit. Ona až tak prosebne na mňa občas pozerala, len aby som si prišiel k nej prisadnúť, aby sama nesedela pri stole. Neodmietol som a môj prekladateľ a záletník v jednej osobe, a v tomto prípade aj najlepší priateľ, ktorému som úplne dôveroval, bol zároveň akýmsi tŕňom medzi dvomi ružami. Prekladal všetko, čo len mohol a ja som sa dozvedel toľko intímnych informácií, že som sa z toho až celý červenal. Niečo podobného som ešte nezažil. Občas som mal aj pocit, že si to vymýšľa, ale som sa utvrdil, že to bola skutočná pravda, lebo ona to tak presne hovorievala. Bral som to ako veľký kompliment a Rudko ešte viac závidel. Boli sme ruka v rukáve s Carol, dievčinou, ktorá nebola mimoriadne prekrásna ako hollywoodské hviezdy, ale postavu mala peknú a tie jej nekonečne dlhé nohy boli ako nohy lane z lesíka neďalekého, ako tá laň, ktorá sa občas do potôčka žblnkajúceho smäd zaháňať chodievala, hlavne v skoré rána a v podvečer. Rudo ju fotil ako hviezdu z každej pozície a dokonca ju popohnal ako nádhernú kobylku, aby radostne pobehovala po ihrisku. Ona len jemne pobehovala a jej hlasným nežným hlasom vydávala zvuky srdcu tie najmilejšie. Jej beh taký zvodný a krásny, že v človeku vždy len to najkrajšie vzbudzovala.
Rudo sa ešte nejakú dobu pri nás zdržiaval, ale ja som to už nemohol viac vydržať, a tak som sa začal vehementnejšie učiť angličtinu. Zistil som za krátku dobu, že som schopný sa naučiť, keď to tak veľmi chcem. Bolo to aj o životnej existencii, pretože donekonečna by som nechcel, aby som mal vždy niekoho vedľa seba, čo by mi vždy ruky pridržiaval a ukazoval na cestu, ako človeku, čo už zrak nemá, ktorý tú pomoc naozaj najviac potrebuje. Naviac som chcel robiť aj lepšiu prácu, ako len tie taniere celý život umývať a zapáchať od pomyjí, ktorými celkom napáchol môj odev a i do vlasov sa hlboko vtreli. Bol to naozaj presne taký pocit, ako keď som sa kedysi o svinky staral, tam dávno v Heľpe, keď som tam ešte pred 40 rokmi býval.
Trápil som sa ešte nejaký čas, ale nebolo to už nekonečno. I mne sa prisnili sny slnečné a plné šťastnej budúcnosti, len bolo treba pracovať na tom, ale hlavne vydržať a prehrýzť sa cez tú biedu, ktorá ma kvárila. Všetci sme tam museli začať, takže každý mal osud podobný, ak nie aj omnoho komplikovanejší, aby sa nakoniec dostal tam, kde chcel.
Vilko so mnou dlho nezotrval, pretože mal ponuku z New Mexica, a tak aj tam odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Údajne tam išiel pracovať do baní na zlato, do Gold Mines...
Holúbky moje, kdeže ste sa tu zase vzali? Čože tu ešte robíte, keď ste tu už dávno nemali byť, ale priateľa svojho oplakávať...
Jirka, môj priateľ z tábora v Rakúsku, sa po príchode sem do rezortu zoznámil s dievčinou, ktorá sa mu pozdávala, a tak sa vedno začali stretávať a bolo im naozaj veľmi dobre. Ona tu bola na návšteve a zamilovala sa do neho až príliš.
Baník, ktorého nič zlomiť nedokázalo, ktorý denne lámal balvany so zbíjačkou, kde to bolo zapotreby a nebál sa, že by ich nepokoril. Vždy víťazil nad prírodou, i keď v tomto prípade prírodou nemou, neschopnou sa až tak brániť, hoci občas dokázala zaskočiť ľudí a zem čierna uhoľná ich niekedy zasypala. Nie jeho, to len vždy jeho blízkych priateľov a známych, ktorí to šťastie ako on nemali. Jemu sa to vždy vyhýbalo a on víťaz, i keď poznačený smútkom pozostalých, vtedy trpieval. Podarilo sa mu dostať až sem ďaleko, do Ameriky, o ktorej vždy toľko sníval, že tu bude môcť začať život nový a bezúhonný. Ono ho aj taký mal a darilo sa mu vždy a všade. Pracovník bol veľmi dobrý, a tak sa mu vždy odmeny dostalo úmernej a zaslúženej.
Priateľka a jej rodičia začali tlačiť na neho, aby sa rozhodol a aby sa rozhodol čo najskôr a zachránil i jej česť, ktorú jej svojím blízkym vzťahom s ňou aj tak trochu narušil. Situácia sa začala vyostrovať a on strácal pevnú pôdu pod nohami a začal sa nejako poddávať. Vzťahy boli veľmi napäté a Jirkovi sa po prvýkrát v živote začalo všetko rúcať ako domček z karát. Nemohol a nebol schopný už dlhšiu dobu čeliť obrovskému tlaku a rúcal sa psychicky priamo pred jeho priateľmi, ktorí s ním prišli z domoviny, pretrpeli nekonečné čakanie v tábore a potom to neustále vyšetrovanie cudzineckej polície a americkej ambasády vo Viedni, kde bol veľmi často, aby si ho mohli dobre preveriť predtým než mu dajú konečne súhlas, že môže odísť do krajiny, ktorú si tak obľúbil a vysníval život v nej. Začínal byť aj z toho dosť nešťastný a ani si už neveril, že sa mu to niekedy podarí, ale ono sa mu to podarilo, lebo sa nikdy nevzdával a veril v to spravodlivé dobro, ktoré každého raz postretne. Mal veľké plány, že si tu založí rodinu a bude mať šťastný život.
Všetko sa mu rúcalo a on to už viac nedokázal zvládať. Bol vo veľkom strese a naozaj nevedel, čo mal so sebou robiť. V jedno krásne slnečné ráno sa vybral na cestu a šiel, šiel, až ta došiel, kde Holúbky poletovali. Boli nádherné biele a občas mu jeden na rameno prisadol, ako keby mu niečo chcel aj povedať. Jirka tomu jazyku vtáčiemu nerozumel a nevšímal si to až tak veľmi. Zrazu holúbok jeden padol na rameno jeho a on ho prebudiť už nemohol. Zo sklenených očí už len slzy mu vyhŕkli, keď jeho tuhé telo padlo ešte na rosou zaliatu trávu. Posledný jeho dych teplý zrazil kvapôčky rosy zo stebielok trávy na zem studenú, ktorá sa ešte len prebúdzala z predlhej chladnej noci.
Zrazu svetská žiara na oblohe objavila sa, keď dušička jeho sa do nebies dvíhala, ďaleko tam do neznáma, kde ho už len pokoj čakal a kde starosti už neexistovali...
Omeškal som sa o dva týždne a už som mu nemohol nič povedať, ani len to posledné zbohom. Iba som sa dozvedel tú neuveriteľnú správu, že Jirka už opustil tento raj, na ktorý sa vždy tak tešil a prestúpil do raja iného, kde sa už obávať nemusel ničoho, kde ho i ja raz navštívim a znovu budeme môcť byť kamarátmi. Smrť si zobral dosť neúprosne, na strelnici, keď si namieril pušku proti sebe a stlačil spúšť. Guľky mu vleteli priamo do srdca a už mu ani privolaná rýchla zdravotná služba pomôcť nemohla a ani prinavrátiť život...
V tom čase tu bol na návšteve náš veľmi dobrý a známy herec Ivanko Mistrík, dosiaľ ma to dosť mrzí, že som nemohol ani pozdraviť môjho obľúbeného herca a tobôž nie prehovoriť s ním slovíčko alebo dve. Chcel mať súkromie, a tak som to samozrejme rešpektoval. Žil tam u nás asi dva, alebo tri týždne. Bolo to v roku 1979. Neskoršie som sa dozvedel práve od tých známych, že si život zobral tiež spôsobom podobným...
12.2.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-