XXIV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Rudo znovu odskočil na tri dni do Washingtonu D. C. na československú ambasádu, kde si podal žiadosť na návrat domov. Veľmi sa na túto cestu tešil a odtiaľ aj novinu pre neho milšiu si doniesol, že do pol roka by mu mal byť umožnený bezpečný návrat. Naozaj veľmi trpel a vôbec sa netešil zo života, ktorý trávil tu, v Amerike...
Spoznal som jednu dievčinu v kuchyni, ktorá sedávala obďaleč pri stole, kde sme zvykli obedovávať v jedálni pre zamestnancov. Volala sa Carol. Vždy sa na mňa s jemným úsmevom pozerala, keď Rudo s ňou kul plány. Netrvalo to dlho a on sa stal naším tlmočníkom. Doteraz mu neverím, že to všetko preložil tak, ako to ona povedala. Tiež si šúchal dlane a snažil sa z celej tejto situácie čo najviac vyťažit. Ona až tak prosebne na mňa občas pozerala, len aby som si prišiel k nej prisadnúť, aby sama nesedela pri stole. Neodmietol som a môj prekladateľ a záletník v jednej osobe, a v tomto prípade aj najlepší priateľ, ktorému som úplne dôveroval, bol zároveň akýmsi tŕňom medzi dvomi ružami. Prekladal všetko, čo len mohol a ja som sa dozvedel toľko intímnych informácií, že som sa z toho až celý červenal. Niečo podobného som ešte nezažil. Občas som mal aj pocit, že si to vymýšľa, ale som sa utvrdil, že to bola skutočná pravda, lebo ona to tak presne hovorievala. Bral som to ako veľký kompliment a Rudko ešte viac závidel. Boli sme ruka v rukáve s Carol, dievčinou, ktorá nebola mimoriadne prekrásna ako hollywoodské hviezdy, ale postavu mala peknú a tie jej nekonečne dlhé nohy boli ako nohy lane z lesíka neďalekého, ako tá laň, ktorá sa občas do potôčka žblnkajúceho smäd zaháňať chodievala, hlavne v skoré rána a v podvečer. Rudo ju fotil ako hviezdu z každej pozície a dokonca ju popohnal ako nádhernú kobylku, aby radostne pobehovala po ihrisku. Ona len jemne pobehovala a jej hlasným nežným hlasom vydávala zvuky srdcu tie najmilejšie. Jej beh taký zvodný a krásny, že v človeku vždy len to najkrajšie vzbudzovala.
Rudo sa ešte nejakú dobu pri nás zdržiaval, ale ja som to už nemohol viac vydržať, a tak som sa začal vehementnejšie učiť angličtinu. Zistil som za krátku dobu, že som schopný sa naučiť, keď to tak veľmi chcem. Bolo to aj o životnej existencii, pretože donekonečna by som nechcel, aby som mal vždy niekoho vedľa seba, čo by mi vždy ruky pridržiaval a ukazoval na cestu, ako človeku, čo už zrak nemá, ktorý tú pomoc naozaj najviac potrebuje. Naviac som chcel robiť aj lepšiu prácu, ako len tie taniere celý život umývať a zapáchať od pomyjí, ktorými celkom napáchol môj odev a i do vlasov sa hlboko vtreli. Bol to naozaj presne taký pocit, ako keď som sa kedysi o svinky staral, tam dávno v Heľpe, keď som tam ešte pred 40 rokmi býval.
Trápil som sa ešte nejaký čas, ale nebolo to už nekonečno. I mne sa prisnili sny slnečné a plné šťastnej budúcnosti, len bolo treba pracovať na tom, ale hlavne vydržať a prehrýzť sa cez tú biedu, ktorá ma kvárila. Všetci sme tam museli začať, takže každý mal osud podobný, ak nie aj omnoho komplikovanejší, aby sa nakoniec dostal tam, kde chcel.
Vilko so mnou dlho nezotrval, pretože mal ponuku z New Mexica, a tak aj tam odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Údajne tam išiel pracovať do baní na zlato, do Gold Mines...
Holúbky moje, kdeže ste sa tu zase vzali? Čože tu ešte robíte, keď ste tu už dávno nemali byť, ale priateľa svojho oplakávať...
Jirka, môj priateľ z tábora v Rakúsku, sa po príchode sem do rezortu zoznámil s dievčinou, ktorá sa mu pozdávala, a tak sa vedno začali stretávať a bolo im naozaj veľmi dobre. Ona tu bola na návšteve a zamilovala sa do neho až príliš.
Baník, ktorého nič zlomiť nedokázalo, ktorý denne lámal balvany so zbíjačkou, kde to bolo zapotreby a nebál sa, že by ich nepokoril. Vždy víťazil nad prírodou, i keď v tomto prípade prírodou nemou, neschopnou sa až tak brániť, hoci občas dokázala zaskočiť ľudí a zem čierna uhoľná ich niekedy zasypala. Nie jeho, to len vždy jeho blízkych priateľov a známych, ktorí to šťastie ako on nemali. Jemu sa to vždy vyhýbalo a on víťaz, i keď poznačený smútkom pozostalých, vtedy trpieval. Podarilo sa mu dostať až sem ďaleko, do Ameriky, o ktorej vždy toľko sníval, že tu bude môcť začať život nový a bezúhonný. Ono ho aj taký mal a darilo sa mu vždy a všade. Pracovník bol veľmi dobrý, a tak sa mu vždy odmeny dostalo úmernej a zaslúženej.
Priateľka a jej rodičia začali tlačiť na neho, aby sa rozhodol a aby sa rozhodol čo najskôr a zachránil i jej česť, ktorú jej svojím blízkym vzťahom s ňou aj tak trochu narušil. Situácia sa začala vyostrovať a on strácal pevnú pôdu pod nohami a začal sa nejako poddávať. Vzťahy boli veľmi napäté a Jirkovi sa po prvýkrát v živote začalo všetko rúcať ako domček z karát. Nemohol a nebol schopný už dlhšiu dobu čeliť obrovskému tlaku a rúcal sa psychicky priamo pred jeho priateľmi, ktorí s ním prišli z domoviny, pretrpeli nekonečné čakanie v tábore a potom to neustále vyšetrovanie cudzineckej polície a americkej ambasády vo Viedni, kde bol veľmi často, aby si ho mohli dobre preveriť predtým než mu dajú konečne súhlas, že môže odísť do krajiny, ktorú si tak obľúbil a vysníval život v nej. Začínal byť aj z toho dosť nešťastný a ani si už neveril, že sa mu to niekedy podarí, ale ono sa mu to podarilo, lebo sa nikdy nevzdával a veril v to spravodlivé dobro, ktoré každého raz postretne. Mal veľké plány, že si tu založí rodinu a bude mať šťastný život.
Všetko sa mu rúcalo a on to už viac nedokázal zvládať. Bol vo veľkom strese a naozaj nevedel, čo mal so sebou robiť. V jedno krásne slnečné ráno sa vybral na cestu a šiel, šiel, až ta došiel, kde Holúbky poletovali. Boli nádherné biele a občas mu jeden na rameno prisadol, ako keby mu niečo chcel aj povedať. Jirka tomu jazyku vtáčiemu nerozumel a nevšímal si to až tak veľmi. Zrazu holúbok jeden padol na rameno jeho a on ho prebudiť už nemohol. Zo sklenených očí už len slzy mu vyhŕkli, keď jeho tuhé telo padlo ešte na rosou zaliatu trávu. Posledný jeho dych teplý zrazil kvapôčky rosy zo stebielok trávy na zem studenú, ktorá sa ešte len prebúdzala z predlhej chladnej noci.
Zrazu svetská žiara na oblohe objavila sa, keď dušička jeho sa do nebies dvíhala, ďaleko tam do neznáma, kde ho už len pokoj čakal a kde starosti už neexistovali...
Omeškal som sa o dva týždne a už som mu nemohol nič povedať, ani len to posledné zbohom. Iba som sa dozvedel tú neuveriteľnú správu, že Jirka už opustil tento raj, na ktorý sa vždy tak tešil a prestúpil do raja iného, kde sa už obávať nemusel ničoho, kde ho i ja raz navštívim a znovu budeme môcť byť kamarátmi. Smrť si zobral dosť neúprosne, na strelnici, keď si namieril pušku proti sebe a stlačil spúšť. Guľky mu vleteli priamo do srdca a už mu ani privolaná rýchla zdravotná služba pomôcť nemohla a ani prinavrátiť život...
V tom čase tu bol na návšteve náš veľmi dobrý a známy herec Ivanko Mistrík, dosiaľ ma to dosť mrzí, že som nemohol ani pozdraviť môjho obľúbeného herca a tobôž nie prehovoriť s ním slovíčko alebo dve. Chcel mať súkromie, a tak som to samozrejme rešpektoval. Žil tam u nás asi dva, alebo tri týždne. Bolo to v roku 1979. Neskoršie som sa dozvedel práve od tých známych, že si život zobral tiež spôsobom podobným...
12.2.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}



























Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a