XXIV. časť - Nový život na Mount Airy Lodge
Rudo znovu odskočil na tri dni do Washingtonu D. C. na československú ambasádu, kde si podal žiadosť na návrat domov. Veľmi sa na túto cestu tešil a odtiaľ aj novinu pre neho milšiu si doniesol, že do pol roka by mu mal byť umožnený bezpečný návrat. Naozaj veľmi trpel a vôbec sa netešil zo života, ktorý trávil tu, v Amerike...
Spoznal som jednu dievčinu v kuchyni, ktorá sedávala obďaleč pri stole, kde sme zvykli obedovávať v jedálni pre zamestnancov. Volala sa Carol. Vždy sa na mňa s jemným úsmevom pozerala, keď Rudo s ňou kul plány. Netrvalo to dlho a on sa stal naším tlmočníkom. Doteraz mu neverím, že to všetko preložil tak, ako to ona povedala. Tiež si šúchal dlane a snažil sa z celej tejto situácie čo najviac vyťažit. Ona až tak prosebne na mňa občas pozerala, len aby som si prišiel k nej prisadnúť, aby sama nesedela pri stole. Neodmietol som a môj prekladateľ a záletník v jednej osobe, a v tomto prípade aj najlepší priateľ, ktorému som úplne dôveroval, bol zároveň akýmsi tŕňom medzi dvomi ružami. Prekladal všetko, čo len mohol a ja som sa dozvedel toľko intímnych informácií, že som sa z toho až celý červenal. Niečo podobného som ešte nezažil. Občas som mal aj pocit, že si to vymýšľa, ale som sa utvrdil, že to bola skutočná pravda, lebo ona to tak presne hovorievala. Bral som to ako veľký kompliment a Rudko ešte viac závidel. Boli sme ruka v rukáve s Carol, dievčinou, ktorá nebola mimoriadne prekrásna ako hollywoodské hviezdy, ale postavu mala peknú a tie jej nekonečne dlhé nohy boli ako nohy lane z lesíka neďalekého, ako tá laň, ktorá sa občas do potôčka žblnkajúceho smäd zaháňať chodievala, hlavne v skoré rána a v podvečer. Rudo ju fotil ako hviezdu z každej pozície a dokonca ju popohnal ako nádhernú kobylku, aby radostne pobehovala po ihrisku. Ona len jemne pobehovala a jej hlasným nežným hlasom vydávala zvuky srdcu tie najmilejšie. Jej beh taký zvodný a krásny, že v človeku vždy len to najkrajšie vzbudzovala.
Rudo sa ešte nejakú dobu pri nás zdržiaval, ale ja som to už nemohol viac vydržať, a tak som sa začal vehementnejšie učiť angličtinu. Zistil som za krátku dobu, že som schopný sa naučiť, keď to tak veľmi chcem. Bolo to aj o životnej existencii, pretože donekonečna by som nechcel, aby som mal vždy niekoho vedľa seba, čo by mi vždy ruky pridržiaval a ukazoval na cestu, ako človeku, čo už zrak nemá, ktorý tú pomoc naozaj najviac potrebuje. Naviac som chcel robiť aj lepšiu prácu, ako len tie taniere celý život umývať a zapáchať od pomyjí, ktorými celkom napáchol môj odev a i do vlasov sa hlboko vtreli. Bol to naozaj presne taký pocit, ako keď som sa kedysi o svinky staral, tam dávno v Heľpe, keď som tam ešte pred 40 rokmi býval.
Trápil som sa ešte nejaký čas, ale nebolo to už nekonečno. I mne sa prisnili sny slnečné a plné šťastnej budúcnosti, len bolo treba pracovať na tom, ale hlavne vydržať a prehrýzť sa cez tú biedu, ktorá ma kvárila. Všetci sme tam museli začať, takže každý mal osud podobný, ak nie aj omnoho komplikovanejší, aby sa nakoniec dostal tam, kde chcel.
Vilko so mnou dlho nezotrval, pretože mal ponuku z New Mexica, a tak aj tam odišiel. Odvtedy som ho už viac nevidel. Údajne tam išiel pracovať do baní na zlato, do Gold Mines...
Holúbky moje, kdeže ste sa tu zase vzali? Čože tu ešte robíte, keď ste tu už dávno nemali byť, ale priateľa svojho oplakávať...
Jirka, môj priateľ z tábora v Rakúsku, sa po príchode sem do rezortu zoznámil s dievčinou, ktorá sa mu pozdávala, a tak sa vedno začali stretávať a bolo im naozaj veľmi dobre. Ona tu bola na návšteve a zamilovala sa do neho až príliš.
Baník, ktorého nič zlomiť nedokázalo, ktorý denne lámal balvany so zbíjačkou, kde to bolo zapotreby a nebál sa, že by ich nepokoril. Vždy víťazil nad prírodou, i keď v tomto prípade prírodou nemou, neschopnou sa až tak brániť, hoci občas dokázala zaskočiť ľudí a zem čierna uhoľná ich niekedy zasypala. Nie jeho, to len vždy jeho blízkych priateľov a známych, ktorí to šťastie ako on nemali. Jemu sa to vždy vyhýbalo a on víťaz, i keď poznačený smútkom pozostalých, vtedy trpieval. Podarilo sa mu dostať až sem ďaleko, do Ameriky, o ktorej vždy toľko sníval, že tu bude môcť začať život nový a bezúhonný. Ono ho aj taký mal a darilo sa mu vždy a všade. Pracovník bol veľmi dobrý, a tak sa mu vždy odmeny dostalo úmernej a zaslúženej.
Priateľka a jej rodičia začali tlačiť na neho, aby sa rozhodol a aby sa rozhodol čo najskôr a zachránil i jej česť, ktorú jej svojím blízkym vzťahom s ňou aj tak trochu narušil. Situácia sa začala vyostrovať a on strácal pevnú pôdu pod nohami a začal sa nejako poddávať. Vzťahy boli veľmi napäté a Jirkovi sa po prvýkrát v živote začalo všetko rúcať ako domček z karát. Nemohol a nebol schopný už dlhšiu dobu čeliť obrovskému tlaku a rúcal sa psychicky priamo pred jeho priateľmi, ktorí s ním prišli z domoviny, pretrpeli nekonečné čakanie v tábore a potom to neustále vyšetrovanie cudzineckej polície a americkej ambasády vo Viedni, kde bol veľmi často, aby si ho mohli dobre preveriť predtým než mu dajú konečne súhlas, že môže odísť do krajiny, ktorú si tak obľúbil a vysníval život v nej. Začínal byť aj z toho dosť nešťastný a ani si už neveril, že sa mu to niekedy podarí, ale ono sa mu to podarilo, lebo sa nikdy nevzdával a veril v to spravodlivé dobro, ktoré každého raz postretne. Mal veľké plány, že si tu založí rodinu a bude mať šťastný život.
Všetko sa mu rúcalo a on to už viac nedokázal zvládať. Bol vo veľkom strese a naozaj nevedel, čo mal so sebou robiť. V jedno krásne slnečné ráno sa vybral na cestu a šiel, šiel, až ta došiel, kde Holúbky poletovali. Boli nádherné biele a občas mu jeden na rameno prisadol, ako keby mu niečo chcel aj povedať. Jirka tomu jazyku vtáčiemu nerozumel a nevšímal si to až tak veľmi. Zrazu holúbok jeden padol na rameno jeho a on ho prebudiť už nemohol. Zo sklenených očí už len slzy mu vyhŕkli, keď jeho tuhé telo padlo ešte na rosou zaliatu trávu. Posledný jeho dych teplý zrazil kvapôčky rosy zo stebielok trávy na zem studenú, ktorá sa ešte len prebúdzala z predlhej chladnej noci.
Zrazu svetská žiara na oblohe objavila sa, keď dušička jeho sa do nebies dvíhala, ďaleko tam do neznáma, kde ho už len pokoj čakal a kde starosti už neexistovali...
Omeškal som sa o dva týždne a už som mu nemohol nič povedať, ani len to posledné zbohom. Iba som sa dozvedel tú neuveriteľnú správu, že Jirka už opustil tento raj, na ktorý sa vždy tak tešil a prestúpil do raja iného, kde sa už obávať nemusel ničoho, kde ho i ja raz navštívim a znovu budeme môcť byť kamarátmi. Smrť si zobral dosť neúprosne, na strelnici, keď si namieril pušku proti sebe a stlačil spúšť. Guľky mu vleteli priamo do srdca a už mu ani privolaná rýchla zdravotná služba pomôcť nemohla a ani prinavrátiť život...
V tom čase tu bol na návšteve náš veľmi dobrý a známy herec Ivanko Mistrík, dosiaľ ma to dosť mrzí, že som nemohol ani pozdraviť môjho obľúbeného herca a tobôž nie prehovoriť s ním slovíčko alebo dve. Chcel mať súkromie, a tak som to samozrejme rešpektoval. Žil tam u nás asi dva, alebo tri týždne. Bolo to v roku 1979. Neskoršie som sa dozvedel práve od tých známych, že si život zobral tiež spôsobom podobným...
12.2.2008
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-