XXI. časť - Harlem
Opäť sme sa vybrali na menšiu prechádzku do Centrálneho parku. Park sa nám ako vždy páčil, ale vtedy náš hlavný zámer bol ísť sa pozrieť do Harlemu, ktorý mal veľmi zlú povesť a kde vraj ľudia prídu o život aj za bieleho dňa. Priznám sa, mali sme aj my veľké obavy, či to nie je veľký risk tam vôbec chodiť. Vilko nemal vôbec záujem a veľmi ma od toho odhováral, lenže ja som si povedal, že keď sme už tak blízko, že by to bola strata možnosti ísť sa tam pozrieť. Však, čo sa nám môže stať, keď nie je noc.
Samotný Harlem, ako si odvtedy pamätám, začínal asi 112-ou ulicou. Pomaly a veľmi opatrne sme vchádzali a obozretne, Vilko vľavo a ja zase vpravo, sme sledovali každý pohyb ľudí, či neuvidíme niečo podozrivé. Bodaj by aj nie, veď Harlem bol vyhlásený za najnebezpečnejšiu černošskú štvrť. Tu a tam posedávali ľudia a nejako nenávistne si nás obzerali. Vilko začínal byť veľmi nervózny a až podráždene mi povedal: "Honzo, ty blbče, jdi do prdele, ja dál nejdu ani za nic!" Ja som sa ho snažil uchlácholiť, aby sme sa ešte nevracali, keď sme sa už na tento výlet rozhodli. Prešli sme asi 250 metrov a ja som tiež začínal mať nejaké neisté pocity, že hrdinu zo seba netreba robiť. Dokonca sme začínali vidieť v každom okne niekoho, kto nás sleduje so zbraňou v ruke. Bolo to niečo hrozné, ako človek veľmi ľahko podľahne psychóze vyvolanej nesprávnymi informáciami, ktoré sme mali ešte z domoviny. Určite to na nás aj bolo vidno, akí sme boli na smrť vystrašení, že by nás aj zaživa mohli rezať a ani kvapka krvi by z nás nevytielkla, čo sme ju mali takú stuhnutú. Otočili sme sa nehrdinsky a opatrne opúšťali toto nebezpečné miesto, kde naozaj nebolo hodné viac ani minútu strácať.
Znovu sme stáli pred Centrálnym parkom a rozhodli sme sa skratkou prejsť na druhú stranu a potom ísť rovno domov a odpočinúť si. Ako sme tak prechádzali, zrazu som počul veselý štebot detí, zvyšujúci sa za stromami, ktoré nám dosiaľ bránili vo výhľade. Potom bolo už počuť len šplechot a zvuky dopadov do vody. Aj vo vzduchu bolo cítiť vodu, i keď chlórovanú, ale tá známa vôňa ma prilákala bližšie a bližšie k vytúženému cieľu, keď sa budem znovu môcť ponoriť do chladnej vody a odpočinúť si po náročnej, ale hlavne dosť strašlivej prechádzke do Harlemu.
Už sme stáli pred vchodom na kúpalisko, ktoré bolo dosť veľké, niečo na spôsob plážového. Hneď som si spomenul na Banskú Bystricu, kde som sa v rokoch 60-tych schladzoval počas horúcich dní. Vošli sme do haly, kde vpravo bola menšia prepážka a za ňou stála pani, černoška. Nič som nevedel povedať a len som sa mávaním pýtal koľko to stojí, aby som si mohol schladiť ubolené telo. Cena bola veľmi prijateľná, iba pol dolára, a tak som sa pobral dovnútra sa prezliecť, resp. si vyzliecť krátke nohavice a zobrať si uterák. Po prezlečení som bol už pripravený, lenže Vilko len krútil hlavou, že on nejde a bude radšej vonku na mňa v tej horúčave čakať a trpieť. Určite si niečo všimol, čomu som ja až takú pozornosť nevenoval, pretože mojím cieľom bolo čo najskôr byť v tej nádhernej modrej kvapaline a nemyslieť na nič, iba na tie najkrajšie veci.
Pozrel som sa smerom ku vchodu do bazéna, keď som si všimol, že je to kúpalisko s hlavou na hlave, samým černochom okupované. Videl som vo Vilkových očiach sklamanie a aj obavy. Určite v jeho mysli asi stále rezonovali tie skutočnosti, ktoré sme všade počuli.
Ja som ale akosi nechcel cúvnuť, i keď som sa dvakrát najpríjemnejšie necítil, ale bol som asi v tom okamihu odvážnejší. Zaslepený ako hlucháň som sa hnal rovno do vody. Akurát uterák som si položil na okraj bazéna a vkĺzol som doň. Chlad ma hneď prebral, hoci to bolo chladnejšie ako som očakával, presne ako v Banskej Bystrici, kde je v bazéne voda veľmi mrazivá. Pár prudších pohybov, začal som sa ponárať a hneď aj plávať a bolo po chlade. Cítil som sa ako ryba. Pomaly som preplával pomedzi davy ľudí, ktorí postávali, či už s deťmi v náručí, alebo to bola mládež v mileneckom objatí, ako keby jeden druhého ohrievali v tej mrazivej vode. Všade ľudí a ľudí, určite ich tam bolo aspoň 500 a ja jediný šibnutý hrdina - beloch. Často sa aj po mne pozreli a niečo si zahundrali, ale ja som im aj tak vôbec nerozumel, a tak som si ich reakcie ani veľmi nevšímal, i keď som sa necítil najlepšie. Pokračoval som si vo svojej púti vodnými cestičkami, až som sa celkom pekne schladil. Bol som zrazu ako znovuzrodený a bolo mi fajn. Začal som myslieť trošku aj na Vilka, že sa tam ten chudák sediaci niekde pod stromom parí a čaká na mňa, kým si ukončím moju zábavu. Určite to nebol príliš dlhý čas pre mňa, ale istotne nekonečný pre neho. Keď sa človek zabáva, na nikoho vtedy nemyslí, čo je dosť normálne u každého a ja som v žiadnom prípade nebol výnimkou. Chcel som si vychutnať každú moju plavbu. Dokonca som nemyslel ani na to, že možno sa Vilko rozhodol ísť domov sám, čo bolo asi tri až štyri kilometre. Počas tých dní, ktoré sme strávili v New Yorku, sme denne robili desať aj viac kilometrov, takže kondička nám nechýbala. Ja som naviac chodieval pravidelne behávať do Centrálneho parku a udržiaval som sa v kondícii. Dosť mi to pomáhalo a navyše ma tešil ten pocit, že po zápale pľúc som sa dosť rýchlo zotavoval. Však som ho mal len pred 4 mesiacmi...
Keď som vyšiel z kúpaliska, videl som Vilka sedieť pod stromom celého premočeného od horúčavy, ale hlavne od veľkého vlhka, ktorým je New Yorku počas letných mesiacov známy. Už som to spomenul, je to ako parný kúpeľ. I toto malo neskoršie rozhodujúci vplyv na to, že som sa neskoršie z tohto regiónu celkom odsťahoval do výhodnejšieho podnebia. V tom má Amerika veľkú výhodu, že je v nej toľko rôznorodých oblastí, takže človek sa nemusí obmedzovať vo výbere.
Hlad na mňa tiež už doľahol, a tak sme sa vybrali rovno do našej reštaurácie, resp. jedálne, kde sme sa počastovali dobrým a čerstvým jedlom. Museli sme sa, lebo večer bol dňom slobodných pánov a my sme neváhali a chodievali pravidelne do nášho tanečného baru. Bolo tam vždy výborne...
Po večeri sme namierili rovno domov, samozrejme že peši a tak sme sa už tešili, keď znovu zalezieme pod sprchu a spláchneme si naše prepotené telá. Ono tu, v New Yorku, sa môže človek okúpať aj desaťkrát a aj tak bude stále spotený. Veľmi nepríjemný stav!
Boli sme už naškrobení na večerný program s rôznymi nádejami a vidinami výbornej, ale hlavne nezabudnuteľnej zábavy. A na druhý deň nás čakal ďalší výlet za prácou do neďalekého mesta New Jersey City, v štáte New Jersey, čo bolo iba cez rieku Hudson a človek bol zrazu v inom štáte.
Ešte pred hlavnou akciou celého dňa sme si ale s Vilkom prebrali celý deň a zaspomínali sme si na naše útrapy a zážitky. Určite ten Harlem zanechal v nás tie najhlbšie a najnepríjemnejšie zážitky, ale predsa len, dobrodružstvo je soľou nášho života, ktorú každý človek potrebuje. Bez nej by život bol akýsi neúplný, ale hlavne monotónny a nezáživný. Samozrejme, že sme spomenuli aj to kúpalisko a Vilko sa mi vyspovedal, že sa tam necítil veľmi bezpečne, preto tam radšej ani nechcel ísť, ale nič mi predtým nepovedal, i keď som ho prehováral. Asi mi nechcel pokaziť radosť a ani mi ju nepokazil, lebo som sa mal výborne a po chvíľlke som ani na okolie nereagoval. Mal som svoj vlastný cieľ a obraz nastavený na svojom kanáli a nereagoval som na to, aký kanál mali nastavený oni. Bolo to zároveň aj akési zaklimatizovanie sa v novej, pre nás ešte veľmi nepoznanej krajine.
Bol čas zase ísť za krajším zajtrajškom a celý večer bol predo mnou, akoby som ho mal priamo na mojej dlani...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.