V onom čase v nemocnici pracovali aj rádové sestry, u ktorých som denne trávil voľné chvíle, keď mama chodila po celej Bratislave. Roznášala poštu z nemocnice do nemocnice, až na Hlbokú, kde sme potom neskoršie našli aj nové bydlisko. So sestrami som dobre vychádzal a okrem iného ma učievali aj ako správne vysloviť "r", hoci to som sa naučil správne vyslovovať až keď som mal desať rokov. "A tie vrabce z toho tŕnia, štrng brng do druhého tŕnia," ozývalo sa nemocničnou záhradou... Za múrom záhrady, kúsok odtiaľ, bol práve aj môj Blumentálsky kostol. V nemocnici mali aj kaplnku, a tak si ma tam často brávali a učili modliť sa. Bol som u nich skrátka ako doma.
Presťahovali sme sa na ulicu Boženy Němcovej, pod budúcim Slavínom. Bývali sme v manzardke, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na sad Ortopedickej nemocnice. Hneď prvé čo bolo vidno, ale hlavne na jar, bol rozkvitnutý obrovský gaštan, ktorého vôňa vždy zavítala až k nám do malej izbietky. Tu som spoznal aj môjho staršieho brata, pretože dovtedy som ho nepoznal...
Žili sme v izbičke, ktorá nám slúžila i ako spálňa i ako kuchyňa. Veľká bola asi štyrikrát štyri metre. Vodu sme v izbičke nemali, takže sme sa umývali iba v lavóre. Po vodu sme chodievali na chodbu, kde bol starý vodovod. Záchod bol hneď vedľa. Keď bola voda ohriata, tak sme ju všetci traja použili, mama, brat i ja, lebo by jej bola škoda vyliať a novú zase ohrievať na malej piecke, ktorá bola v strede izby. V izbičke boli dve staré železné postele, matkina rovno pri dverách a naša bola hneď vľavo. Za našimi hlavami bola čierna lesklá skriňa, kde sme mali naše oblečenie a ešte aj iné veci, ktoré boli nazhromaždené aj v krabiciach pod posteľami i v malom kútiku pri nich. Pri našej posteli nebolo miesta na nočný stolík, takže iba mama mala svoj stolík s budíkom pri svojej. Vedľa piecky bol stôl, na ktorom bolo rádio a pod ním kuchynský riad. Rádio bolo bakelitové a chvíľočku sa muselo čakať, pokým sa lampa nahriala. Potom už hralo a vyhrávalo pekne. "Lístoček z brezy dolu vodou pláva, dievčatko za ním bielou šatkou máva...," alebo i "Neklopkaj večer môj milý u nás na oblôčik..." v podaní Melánie Olláryovej... Kúsok od nás bola aj práčovňa a kúpať sme sa zase chodievali do nemocnice, nakoľko sme poznali kuriča pána Meszároša. On tiež býval v našom dome – ubytovni, na prízemí. Jeho syn Ičo chodil s mojím bratom do školy, takže sme sa veľmi dobre poznali.Vždy nás nechal sa vykúpať v kotolni, hlavne po sobotách, to aby nás nikto neuvidel, lebo to asi nebolo povolené. Určite hlavne z bezpečnostných dôvodov.
Bratislavou som žil a všetko, čo som prežíval v tomto meste mi hlboko utkvelo v pamäti. Prišiel však čas, a ja som sa musel lúčiť s rodiskom. Moje nové miesto bolo ďaleko na severe, v nepoznanom kraji na Orave.
Z hlavného nádražia, ktoré bolo iba kúsok od nášho domu, odchádzal rýchlik. Na nástupišti si odfukovala vyleštená parná lokomotíva a jej para ju občas tak zahmlila, že sa celkom stratila z výhľadu. Iba jej zvuk dával najavo, že tam bola. Usadil som sa do kupé, vtedy ešte na drevené, tvrdé a veľmi nepohodlné lavice, ktoré mi pripomenuli tie z električky číslo 9, ktorá chodievala okolo Manderláku do Karlovej Vsi. Vždy som vystúpil pri krčme Riviera, kde môj dedko čapoval pivo. Odtiaľ to už bolo iba kúsok do Devína, kde aj s babkou bývali...
Pohli sme sa a pred nami bola nekonečná a dlhá túra do neznáma. Ani si nepamätám ako dlho to trvalo, ale ubehol skoro celý deň, kým sme konečne zastavili v Kraľovanoch a tam sme prestupovali na známu červenú Oravku, motoráčik, ktorý končil v Trstenej. Bol som celý čierny od uhlíkov, ktoré vyletovali z komína našej parnej lokomotívy ešte počas cesty do Kraľovian. Vždy, keď som hlavu z okna vystrčil, zasiahli ma uhlíky. Občas sa mi aj do očí dostali, takže som musel prestať a sledoval som okolie iba cez okná, ktoré potom už boli zatvorené. Motoráčik dorazil do mesta kovohút – do Istebného, kde bola moja konečná. V novom bydlisku som pobudol nejaký čas v starom, ale útulnom kaštieli. Strávil som tam iba krátku dobu, ale stihol som si toto miesto veľmi obľúbiť, hlavne pre jeho nádhernú prírodu.
Zase bol čas pohnúť sa ďalej, lebo bol čas už ísť do školy. V Istebnom som už nemohol zostať, lebo tu škola nebola. Moje ďalšie zastavenie bola Trstená, kde som však tiež dlho nepobudol, nakoniec som skončil v najväčšom zapadákove Oravy, pod horou Pilsko.
Doslovne som nenávidel tento koniec sveta a veľmi ma to ubíjalo. Cítil som sa veľmi dlho stratený a nesvoj. Zrazu mi chýbali kockami vydláždené ulice spod Slavína, spred Manderláku, z Amerického námestia, ako i tie spred Slovenského národneho divadla. Cinkot električiek, zvuk motorov autobusov, ale aj tichých elektromotorov trolejbusov, ktoré brázdili Bratislavou.
Trvalo to veľmi dlho, ale už ani neviem ako to zrazu všetko prebolelo a znovu som sa cítil ako slobodný vták. Život mal znovu zmysel a bolesť prebolela. Občas clivota ma prekvapila, ale potom sa to akosi vytratilo a zmieril som sa s osudom, ktorý ma neminul. Miloval som túto dieru sveta a bol som na ňu veľmi hrdý, pretože tu som sa menil a rástol zo dňa na deň. Tento kraj mi veľmi k srdcu prirástol, aj po toľkých rokoch naň spomínam a i teraz som po ňom zatúžil viac ako kedykoľvek predtým. Ale možno je to aj tým, že som od neho tak beznádejne ďaleko na nedosah. I keď som toto slovíčko "nedosah" akurát vymyslel a hneď aj použil, v slovníku neexistuje, ale určite zvýrazňuje tu beznádejnosť, ktorú som v sebe ucítil... Bolo babie leto, čiže obdobie začiatkov nového školského roka, tak to muselo byť niekedy v septembri, keď príroda odovzdávala svoje poklady v podobe bohatej úrody. Na poliach rozvoniavala kvaka a bôb, ktorý nám tak veľmi chutil...
Zobudil som sa ráno vždy na to, keď slniečko nazrelo do mojej izbičky a pošteklilo ma popod nos. Kravky sa už na pašu poberali a ich zvonce mi každé ráno zvestovali túto radostnú novinu. Husi tiež hlasno gagotali a do toho sa sliepky snažili prehlušovať ich svojím kotkodákaním. Občas kohút zakričal svojím mocným hlasom. Bol naozaj už čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo bola tu sobota a s ňou aj čas pripraviť sa do školy.
Fero, Mišo, Jožo a Cyril na mňa už netrpezlivo vyčkávali s plánom na mysli, že navečer sa ide na bôb a kvaku, to aby nás za šera nikto nezbadal! Celý deň potom som nemyslel na nič iné, len na to som sa veľmi tešil... V škole to veľmi pomaly ubiehalo, ale i tak sa to nakoniec len akosi prevalilo a to nekonečné čakanie sa premenilo v tú nádhernú chvíľu, keď sme všetci piati boli už pripravení. Nebolo to ani tak ďaleko, iba kúsok od školy smerom k potoku Mútnik, kde sme si už dopredu vyhliadli, na ktorú hriadku v šírom poli sa pôjdeme nakŕmiť. Bola to hriadka známeho sedliaka, ktorý bol dosť nedobrý človek a ľudia v dedine ho nemali veľmi radi. Jeho kvaka a bôb však naviac vyzerali najzrelšie a určite aj najlepšie široko-ďaleko. V zime roľu vždy dobre pohnojil, takže sa mu úroda zakaždým vydarila. Netrvalo nám to ani dlho a začali sme spásať bôby. Na cestu sme si dali zopár bôbov do kešene a popritom si ujedali aj z kvaky. Bola to výborná pochúťka, lebo to chutilo ako kaleráb. Hneď vedľa boli dlhé lány burgyne a občas aj cukrová repa sa tu ukázala, takže aj z tej sme si občas niečo uchmatli. Robievali sme to už nejakú dobu, lenže dnes sme boli prekvapení sedliakom, ktorý šiel s koňmi na pole.
Netrvalo nám to dlho a hnali sme sa ta ho k Mútniku. Sedliak nás aj tak hneď zbadal, a tak odpriahol kone a chytro šiel domov aj pre syna. Boli sme už za potokom, keď tu sa zem len tak triasla a prach sa dvíhal zo zeme smerom k nebesám. Dvaja rozzúrení statní chlapi na koňoch uháňali dole kopcom smerom k nám. Boli to obrovské koníky, ale nie zase až také rýchle, pretože to boli ťažné kone. Podarilo sa nám rýchlo vybehnúť do kopcov Grapy, kde sa ešte z polí nezožal ovos, takže sme sme mali akúsi bariéru, ktorá nás clonila a im zabraňovala vo výhľade. Nevideli nás, a tak my sme kuli plány, ako sa z toho všetkého dostaneme. Občas sa opálená sedliakova plešina objavila a my sme na neho prezývkou, čo ho v dedine tak volali, zakričali, a to ho ešte viac rozzúrilo a začal ešte viac preklínať i naše matere, čo nás darebákov splodili. Podarilo sa nám vyčkať dlho do tmy a tých dvoch to omrzelo a domov pošli. Potom sme sa i my pobrali kadeľahšie ta domov. Zaspával som veľmi dobre od únavy, ktorá na mňa doľahla. Slniečko už bolo dávno vysoko na oblohe a šteklilo ma popod nos. Naozaj už bol čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo... Aaaaah, veď som nemusel vstávať - bola teplá slnečná nedeľa...
17. jún 2010
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Často spomínam na miesta, kde som vyrastal, a tak nemôžem zabudnúť na moje rodisko, Bratislavu moju rodnú. Bývali sme určitú dobu na Mickiewiczovej ulici, kúsok od Amerického námestia, kde som bol aj v Blumentálskom kostole pokrstený. Už si nepamätám ako dlho, ale viem, že sme bývali v ubytovni pre pracovníkov Fakultnej nemocnice, kde moja mama pracovala ako doručovateľka. Bývali sme v izbe, kde bolo niekoľko žien, ale keďže vtedy som bol ešte veľmi malý, všetky ženy si ma akosi obľúbili. Žil som si tam ako princ, lebo sa o mňa vždy postarali a kúpili mi všetko, čo mi na očiach uvideli. Samozrejme, že mi často kúpili aj niečo dobrého, hlavne z bufetu, ktorý bol pri vrátnici, alebo kúsok pred nemocnicou, kde vždy postával zmrzlinár a dobre vedel, že i ja mám zmrzlinu veľmi rád, tak mi potom vždy tú najväčšiu naporcoval.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-