Často spomínam na miesta, kde som vyrastal, a tak nemôžem zabudnúť na moje rodisko, Bratislavu moju rodnú. Bývali sme určitú dobu na Mickiewiczovej ulici, kúsok od Amerického námestia, kde som bol aj v Blumentálskom kostole pokrstený. Už si nepamätám ako dlho, ale viem, že sme bývali v ubytovni pre pracovníkov Fakultnej nemocnice, kde moja mama pracovala ako doručovateľka. Bývali sme v izbe, kde bolo niekoľko žien, ale keďže vtedy som bol ešte veľmi malý, všetky ženy si ma akosi obľúbili. Žil som si tam ako princ, lebo sa o mňa vždy postarali a kúpili mi všetko, čo mi na očiach uvideli. Samozrejme, že mi často kúpili aj niečo dobrého, hlavne z bufetu, ktorý bol pri vrátnici, alebo kúsok pred nemocnicou, kde vždy postával zmrzlinár a dobre vedel, že i ja mám zmrzlinu veľmi rád, tak mi potom vždy tú najväčšiu naporcoval. V onom čase v nemocnici pracovali aj rádové sestry, u ktorých som denne trávil voľné chvíle, keď mama chodila po celej Bratislave. Roznášala poštu z nemocnice do nemocnice, až na Hlbokú, kde sme potom neskoršie našli aj nové bydlisko. So sestrami som dobre vychádzal a okrem iného ma učievali aj ako správne vysloviť "r", hoci to som sa naučil správne vyslovovať až keď som mal desať rokov. "A tie vrabce z toho tŕnia, štrng brng do druhého tŕnia," ozývalo sa nemocničnou záhradou... Za múrom záhrady, kúsok odtiaľ, bol práve aj môj Blumentálsky kostol. V nemocnici mali aj kaplnku, a tak si ma tam často brávali a učili modliť sa. Bol som u nich skrátka ako doma.
Presťahovali sme sa na ulicu Boženy Němcovej, pod budúcim Slavínom. Bývali sme v manzardke, odkiaľ sme mali nádherný výhľad na sad Ortopedickej nemocnice. Hneď prvé čo bolo vidno, ale hlavne na jar, bol rozkvitnutý obrovský gaštan, ktorého vôňa vždy zavítala až k nám do malej izbietky. Tu som spoznal aj môjho staršieho brata, pretože dovtedy som ho nepoznal...
.jpg)
Žili sme v izbičke, ktorá nám slúžila i ako spálňa i ako kuchyňa. Veľká bola asi štyrikrát štyri metre. Vodu sme v izbičke nemali, takže sme sa umývali iba v lavóre. Po vodu sme chodievali na chodbu, kde bol starý vodovod. Záchod bol hneď vedľa. Keď bola voda ohriata, tak sme ju všetci traja použili, mama, brat i ja, lebo by jej bola škoda vyliať a novú zase ohrievať na malej piecke, ktorá bola v strede izby. V izbičke boli dve staré železné postele, matkina rovno pri dverách a naša bola hneď vľavo. Za našimi hlavami bola čierna lesklá skriňa, kde sme mali naše oblečenie a ešte aj iné veci, ktoré boli nazhromaždené aj v krabiciach pod posteľami i v malom kútiku pri nich. Pri našej posteli nebolo miesta na nočný stolík, takže iba mama mala svoj stolík s budíkom pri svojej. Vedľa piecky bol stôl, na ktorom bolo rádio a pod ním kuchynský riad. Rádio bolo bakelitové a chvíľočku sa muselo čakať, pokým sa lampa nahriala. Potom už hralo a vyhrávalo pekne. "Lístoček z brezy dolu vodou pláva, dievčatko za ním bielou šatkou máva...," alebo i "Neklopkaj večer môj milý u nás na oblôčik..." v podaní Melánie Olláryovej... Kúsok od nás bola aj práčovňa a kúpať sme sa zase chodievali do nemocnice, nakoľko sme poznali kuriča pána Meszároša. On tiež býval v našom dome – ubytovni, na prízemí. Jeho syn Ičo chodil s mojím bratom do školy, takže sme sa veľmi dobre poznali.Vždy nás nechal sa vykúpať v kotolni, hlavne po sobotách, to aby nás nikto neuvidel, lebo to asi nebolo povolené. Určite hlavne z bezpečnostných dôvodov.
Bratislavou som žil a všetko, čo som prežíval v tomto meste mi hlboko utkvelo v pamäti. Prišiel však čas, a ja som sa musel lúčiť s rodiskom. Moje nové miesto bolo ďaleko na severe, v nepoznanom kraji na Orave.
Z hlavného nádražia, ktoré bolo iba kúsok od nášho domu, odchádzal rýchlik. Na nástupišti si odfukovala vyleštená parná lokomotíva a jej para ju občas tak zahmlila, že sa celkom stratila z výhľadu. Iba jej zvuk dával najavo, že tam bola. Usadil som sa do kupé, vtedy ešte na drevené, tvrdé a veľmi nepohodlné lavice, ktoré mi pripomenuli tie z električky číslo 9, ktorá chodievala okolo Manderláku do Karlovej Vsi. Vždy som vystúpil pri krčme Riviera, kde môj dedko čapoval pivo. Odtiaľ to už bolo iba kúsok do Devína, kde aj s babkou bývali...
Pohli sme sa a pred nami bola nekonečná a dlhá túra do neznáma. Ani si nepamätám ako dlho to trvalo, ale ubehol skoro celý deň, kým sme konečne zastavili v Kraľovanoch a tam sme prestupovali na známu červenú Oravku, motoráčik, ktorý končil v Trstenej. Bol som celý čierny od uhlíkov, ktoré vyletovali z komína našej parnej lokomotívy ešte počas cesty do Kraľovian. Vždy, keď som hlavu z okna vystrčil, zasiahli ma uhlíky. Občas sa mi aj do očí dostali, takže som musel prestať a sledoval som okolie iba cez okná, ktoré potom už boli zatvorené. Motoráčik dorazil do mesta kovohút – do Istebného, kde bola moja konečná. V novom bydlisku som pobudol nejaký čas v starom, ale útulnom kaštieli. Strávil som tam iba krátku dobu, ale stihol som si toto miesto veľmi obľúbiť, hlavne pre jeho nádhernú prírodu.
Zase bol čas pohnúť sa ďalej, lebo bol čas už ísť do školy. V Istebnom som už nemohol zostať, lebo tu škola nebola. Moje ďalšie zastavenie bola Trstená, kde som však tiež dlho nepobudol, nakoniec som skončil v najväčšom zapadákove Oravy, pod horou Pilsko.
Doslovne som nenávidel tento koniec sveta a veľmi ma to ubíjalo. Cítil som sa veľmi dlho stratený a nesvoj. Zrazu mi chýbali kockami vydláždené ulice spod Slavína, spred Manderláku, z Amerického námestia, ako i tie spred Slovenského národneho divadla. Cinkot električiek, zvuk motorov autobusov, ale aj tichých elektromotorov trolejbusov, ktoré brázdili Bratislavou.
Trvalo to veľmi dlho, ale už ani neviem ako to zrazu všetko prebolelo a znovu som sa cítil ako slobodný vták. Život mal znovu zmysel a bolesť prebolela. Občas clivota ma prekvapila, ale potom sa to akosi vytratilo a zmieril som sa s osudom, ktorý ma neminul. Miloval som túto dieru sveta a bol som na ňu veľmi hrdý, pretože tu som sa menil a rástol zo dňa na deň. Tento kraj mi veľmi k srdcu prirástol, aj po toľkých rokoch naň spomínam a i teraz som po ňom zatúžil viac ako kedykoľvek predtým. Ale možno je to aj tým, že som od neho tak beznádejne ďaleko na nedosah. I keď som toto slovíčko "nedosah" akurát vymyslel a hneď aj použil, v slovníku neexistuje, ale určite zvýrazňuje tu beznádejnosť, ktorú som v sebe ucítil... Bolo babie leto, čiže obdobie začiatkov nového školského roka, tak to muselo byť niekedy v septembri, keď príroda odovzdávala svoje poklady v podobe bohatej úrody. Na poliach rozvoniavala kvaka a bôb, ktorý nám tak veľmi chutil...
Zobudil som sa ráno vždy na to, keď slniečko nazrelo do mojej izbičky a pošteklilo ma popod nos. Kravky sa už na pašu poberali a ich zvonce mi každé ráno zvestovali túto radostnú novinu. Husi tiež hlasno gagotali a do toho sa sliepky snažili prehlušovať ich svojím kotkodákaním. Občas kohút zakričal svojím mocným hlasom. Bol naozaj už čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo bola tu sobota a s ňou aj čas pripraviť sa do školy.
Fero, Mišo, Jožo a Cyril na mňa už netrpezlivo vyčkávali s plánom na mysli, že navečer sa ide na bôb a kvaku, to aby nás za šera nikto nezbadal! Celý deň potom som nemyslel na nič iné, len na to som sa veľmi tešil... V škole to veľmi pomaly ubiehalo, ale i tak sa to nakoniec len akosi prevalilo a to nekonečné čakanie sa premenilo v tú nádhernú chvíľu, keď sme všetci piati boli už pripravení. Nebolo to ani tak ďaleko, iba kúsok od školy smerom k potoku Mútnik, kde sme si už dopredu vyhliadli, na ktorú hriadku v šírom poli sa pôjdeme nakŕmiť. Bola to hriadka známeho sedliaka, ktorý bol dosť nedobrý človek a ľudia v dedine ho nemali veľmi radi. Jeho kvaka a bôb však naviac vyzerali najzrelšie a určite aj najlepšie široko-ďaleko. V zime roľu vždy dobre pohnojil, takže sa mu úroda zakaždým vydarila. Netrvalo nám to ani dlho a začali sme spásať bôby. Na cestu sme si dali zopár bôbov do kešene a popritom si ujedali aj z kvaky. Bola to výborná pochúťka, lebo to chutilo ako kaleráb. Hneď vedľa boli dlhé lány burgyne a občas aj cukrová repa sa tu ukázala, takže aj z tej sme si občas niečo uchmatli. Robievali sme to už nejakú dobu, lenže dnes sme boli prekvapení sedliakom, ktorý šiel s koňmi na pole.
Netrvalo nám to dlho a hnali sme sa ta ho k Mútniku. Sedliak nás aj tak hneď zbadal, a tak odpriahol kone a chytro šiel domov aj pre syna. Boli sme už za potokom, keď tu sa zem len tak triasla a prach sa dvíhal zo zeme smerom k nebesám. Dvaja rozzúrení statní chlapi na koňoch uháňali dole kopcom smerom k nám. Boli to obrovské koníky, ale nie zase až také rýchle, pretože to boli ťažné kone. Podarilo sa nám rýchlo vybehnúť do kopcov Grapy, kde sa ešte z polí nezožal ovos, takže sme sme mali akúsi bariéru, ktorá nás clonila a im zabraňovala vo výhľade. Nevideli nás, a tak my sme kuli plány, ako sa z toho všetkého dostaneme. Občas sa opálená sedliakova plešina objavila a my sme na neho prezývkou, čo ho v dedine tak volali, zakričali, a to ho ešte viac rozzúrilo a začal ešte viac preklínať i naše matere, čo nás darebákov splodili. Podarilo sa nám vyčkať dlho do tmy a tých dvoch to omrzelo a domov pošli. Potom sme sa i my pobrali kadeľahšie ta domov. Zaspával som veľmi dobre od únavy, ktorá na mňa doľahla. Slniečko už bolo dávno vysoko na oblohe a šteklilo ma popod nos. Naozaj už bol čas na to, aby som z postele vyskočil a ponáhľal sa, lebo... Aaaaah, veď som nemusel vstávať - bola teplá slnečná nedeľa...
17. jún 2010
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.