IV. časť - Odchod z domoviny
Konečne som bol vo Frei lágri a odišiel som v sprievode policajta na izbu, kde som prehodil zopár slov na uvítanie so svojimi krajanmi a rýchlo som si odložil svoje veci do mne určenej skrine a zamkol som ju.
Musel som sa poponáhľať, pretože policajt netrpezlivo prestupoval pri dverách a niečo si pohundrával. Už sa nemohol dočkať, aby ma mohol odviesť na ďalšie pokračovanie registrácie a formalít, ktorým sa v tábore nedá vyhnúť. Sú však potrebné aj pre samotného budúceho "člena" tábora, aby sa mohol legalizovať a bez problémov sa pohybovať po krajine, ktorá mu podaním pomocnej ruky a starostlivým dohľadom pomáhala na ceste k vytúženému cieľu.
Samozrejme som si nervozitu policajta všimol, tak som len v rýchlosti a „telegraficky“ všetkých pozdravil, a vzápätí ma už viedol dolu z druhého poschodia, kde sme boli ubytovaní. Nemohol som si nevšimnúť mramorové schody a dlažby na každom poschodí a vnímal som aj tú klasiku starej generácie architektov, ktorí túto stavbu s hrdosťou projektovali. Bola to nádherná budova, ktorá už aj niečo prežila. Bola majestátna a vzbudzovala rešpekt. I ďalšie okolité budovy mali v sebe kus histórie, či už dobrej alebo zlej. Vedeli veľmi zaujímavo rozprávať a ja som len načúval ich spomienkam, ktoré vo mne vzbudzovali príjemné pocity. Tiež som sa s nimi rozprával a oni ma viedli svojimi schodmi a chodbami k miestam, na ktoré boli veľmi hrdé.
Zaviedli ma aj do parčíku plného zelených stromov, k priľahlej lúčke so sviežou trávičkou a prvými kvietkami tlačiacimi sa na povrch. Už nemohli vydržať, jar bola tu a i vtáci si veselo začali pospevovať. Vítali ma náručím obrovským. A ja som akúsi energiu pocítil, už asi aj tým, že to bol prvý deň mojej skutočnej slobody. Nadýchol som sa zhlboka a nechcel som tomu všetkému ani uveriť, že sa to konečne stalo a život sa mi zmenil v tú samú sekundu na deň slnečný, hoci obloha ešte bola zatiahnutá a chmúrna. Nejako som to nevnímal a cítil som sa fantasticky, znovuzrodený...
Prišli sme do budovy, kde sa vybavovali všetky doklady a zároveň poskytovali informácie, ktoré som potreboval. Postavili ma k bielej plachte a fotografiou zvečnili tento okamih, mimoriadny deň. Vystavili mi oranžový doklad so všetkými potrebnými informáciami. Potom som dostal ešte aj darček akýsi od nich a to bola čierna plastická malá taštička, iba na taký jednoduchý zips. Vyfasoval som aj akúsi vojenskú deku a vankúš a posteľnú bielizeň a dva uteráky, jeden menší a druhý väčší. Potom som sa odobral na izbu, kde ma už čakali moji budúci spolubývajúci. Bolo ich asi 10. Porozprávali sme sa o všeličom, ale hlavne o tom, ako sa mi podarilo prejsť cez hranice. Stretol som tam ľudí, ktorých som nikdy nevidel. Krásne na tom bolo, keď sa spomenulo určité miesto, či dedinka alebo mestečko, vždy som sa snažil zaspomínať, či niekoho odtiaľ nepoznám. Viacej bolo takých, s ktorými som mal spoločných priateľov a tak sme si hneď boli bližší.
Nerád som na poschodovej posteli ležal hore, ostalo mi to ešte z čias vojenčiny, keď som mával tvrdé sny a tak som sa občas aj skotúľal... Bez nejakej zdravotnej ujmy to nikdy neskončilo. Nechcel som už toho času hore spávať a tak som robil všetko preto, aby som sa dostal dole. Boli tam aj asi 4 obyčajné postele, postavené medzi skriňami. Boli sme tam, naviac, aj chránení pred hlukom, ktorý tam občas jemne podgurážení kolegovia vytvárali.
Otvoril som tú čiernu malú taštičku a objavil som v nej hygienické potreby. Zubnú kefku, zubnú pastu, mydlo, šampón na vlasy, nejaké žiletky a vodu po holení. Volala sa Aqua Blue. Neskoršie, keď som bol už v Amerike, mi tie časy vždy pripomenula. I teraz ešte, hoci som už vymenil značku, veľmi rád si k nej privoniam a prenesiem sa do rokov dozadu, do čias, ktoré som prežil na púti do Ameriky. Všetko sa mi znovu pred očami otvorilo a spomienky jedna za druhou sa len tak chrlili, ako neďaleká sopka Mt. Saint Helens, na ktorú mám výhľad každý deň. Nech robím čo robím, vždy ju mám pred sebou na obzore, väčšinou pekne zasneženú...
Pomaly som sa udomácňoval na izbe a zvykal si na mojich hlučných spoločníkov. Zoznámil som sa aj s jedným Čechom, ale bol dosť ostýchavý. S nikým sa nebavil. Dozvedel som sa aj prečo, hoci on to nechcel nikdy o sebe povedať. Bolo s ním dosť ťažké komunikovať, takže sme nejakú veľkú konverzáciu nikdy nenačali. Potom som sa ešte dozvedel, že už aj bol v Amerike a vrátili ho, ale doteraz som sa nedozvedel prečo. Všimol som si na ňom aj to, že keď si bol už istý, zrazu sa rozhovoril a bol veľmi šťastný. Dokonca v tej pominutosti svojej aj po anglicky prehovoril...
Mali sme tu možnosť učiť sa aj anglicky, ale mne sa akosi vôbec nechcelo, tak som nešiel na žiadny kurz. Neskoršie som sa osmelil, ale hneď som to nechal tak, že načo mi to vlastne bude, keď zostanem v Rakúsku. Veľmi som dúfal v politický azyl, aby som mohol naďalej zotrvať v tejto krajine, ktorá mi bola omnoho bližšia, ako tá vzdialená Amerika. Chodieval som každý deň na vrátnicu, kde každé ráno vyvesili zoznam tých, čo mali šťastie a Rakúsko si ich mienilo ponechať a pomôcť im. Malo aj tzv. percentuálnu povinnosť, že muselo z nás prijať určitý počet, pretože bolo dotované OSN a ďalšími organizáciami solidárnymi s utečencami. Bolo to veľmi dobré obdobie.
Angličtina mi predsa len trošku vŕtala v hlave a tak som sa konečne rozhodol absolvovať jeden kurz, ale som toho nechal. Bolo to pre mňa veľmi náročné a nejakú nechuť som prejavoval k tomuto jazyku. Zdal sa mi ťažký, hoci neskoršie som zistil, ale až v USA, že má výhodu oproti iným germánskym jazykom, že sa slovíčka neskloňujú, takže jeden tvar pretrváva počas celej konverzácie. Videl som tam rodiny aj s deťmi ako sa starostlivo pripravovali, aby mohli toho čo najviac do seba dostať.
Pozeral som z okna na trávnik, ktorý oddeľoval plot a budovu, v ktorej som býval. Autá tam občas prebehli, ale nie až tak často. Bola to akási vedľajšia cesta. V spomienkach som sa rýchlo premiestnil na nedávno strávený čas v nemocnici, kde už trochu zotavený som sa pozerával z okna. Bolo to ešte v studených a zasnežených februárových dňoch, keď všade bolo plno snehu a zima poriadna. I vietor si zafúkal a na oknách zanôtil nejednu pesničku. Sniežik jemne poletoval, svetlá už boli v plnom prúde a ulica akosi ožila z tej ponurej dennej atmosféry. Autá pomaly premávali a sneh si chrupkal pod ich pneumatikami s reťazami, ktoré si do rytmu veselo vyhrávali. Bol to nádherný zvuk i keď niekedy dosť smutný, lebo som bol zatvorený a nemohol som ešte ísť von. Musel som si ešte istý čas počkať.
Dedka som stratil a ja som potom ešte niečo vyše týždňa pobudol v nemocnici. Spomínal som na neho dosť, hoci som sa ho už nemohol viac dotknúť. Už bol naveky preč, niekde ďaleko, kde som sa ja ponáhľať nemienil...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.