V. časť - Odchod z domoviny
Život v lágri bol zaujímavý v každom smere, denno-denne sa na mňa niečo nalepilo a mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, stále veľmi bledý, ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku a navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol 5 kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil nejaký ten čas v nemocnici, vie dobre o čom hovorím. Človek je taký nijaký zo všetkého, veľmi unavený a veľmi nesvoj. Počúval som rádio, pozeral televíziu a čítal denne noviny, ale nejako sa to vôbec nelepšilo. Stále som mal silné nutkanie vrátiť sa domov. Tieto pocity som nemal len ja, ale aj mnohí ďalší, ktorí tu boli so mnou. Oni naviac zanechali za sebou rodiny, ale ja takmer nikoho, iba dvoch bratov. Ale zato veľa priateľov, ktorí mi zrazu veľmi chýbali. Stalo sa tu aj to, že nejakí rodičia prišli prosiť syna, aby sa vrátil domov, ale sa im ho nepodarilo prehovoriť. Neviem ako dlho tam ešte zostal, pretože o osudoch niektorých som sa už nedozvedel, keďže som neskoršie odišiel do USA.
Chodením na vzduch a utužovaním sa cvičením som postupne zlepšoval svoju kondíciu a moja slabosť začala pomaly ustupovať, stále som bol na tom lepšie. Občas ma síce trápil ten pozápalový kašeľ a musel som si zvyknúť aj na čerstvý vzduch, ktorý mi akosi v začiatkoch viac škodil ako prospieval, nakoľko som prevažnú väčšinu času strávil vo vnútri a vzduch vonku bol ešte veľmi chladný. Ale môj zdravotný stav sa vylepšoval a nemal som už pocit, že som neschopný dlhšie vydržať. Znovu som bol samým sebou, čo mi veľmi pomohlo aj psychicky zvládnuť toto neočakávané odlúčenie od domoviny. Len by sa boli zišli aj nejaké peniaze navyše, aby si človek mohol trošku užiť tej novej slobody.
Začal som sa zase dobre stravovať a cvičiť s činkami môjho nového kamoša z Topoľčian, ktorého som tu spoznal a stali sa z nás dobrí priatelia. Topoľčany som dobre poznal, však som tam kedysi pravidelne chodieval ešte v rokoch 1967 - 1973 a aj potom ešte párkrát, až do môjho odchodu do zahraničia.
Začal som aj pripravovať plány ako sa znovu stretnem s mojou dobrou priateľkou a známou. Predsa bola mojím anjelom strážnym počas najťažších chvíľ v mojom živote. Konečne som jej mohol po prvýkrát po takmer troch týždňoch zavolať, našťastie som mal jej telefónne číslo. Bola veľmi rada a tak sme si naplánovali stretnutie podľa toho, kedy to bude najviac vyhovovať jej, nakoľko pracovala vo viedenskej nemocnici celé dni až do polnoci. Presne sme sa dohodli na dni a hodine. Bolo to v deň jej voľna, v sobotu, pretože v nedeľu pracovala.
Potom som sa ale rozhodol, že ju prekvapím a ešte predtým ju navštívim na oddelení, ktoré bolo prísne chránené a stále dobre zamknuté. Bodaj by aj nie, mali tam vážne stavy a nechceli, aby tam verejnosť príliš veľa nazerala.
Bol som napätý, pretože som nechcel, aby ma ona prvá objavila, opatrne som sa schovával za ľudí prechádzajúcich sa chodbou. Darilo sa mi to veľmi dobre. Zrazu ma však niekto jemne poťukal po pleci a keď som sa otočil, pozeral som do Aliciných očí. Po chvíľke sa trochu smutne zachvela, keď si uvedomila, že je v práci a nemá možnost byť so mnou hneď, ale až po polhodinke, a to jedine v jedálni, pretože vtedy mala menšiu obedňajšiu prestávku. Stále neveriaco krútila hlavou, že som ju takto prekvapil a pokračovala do izby, práve do tej, kde som aj ja nedávno prežil tie moje prvé začiatky v emigrácii. Pobehol som za ňou a znovu som ju vystrašil, keď som zadupotal v jej tesnej blízkosti. Otvorila mi dvere, ale dovnútra som radšej nešiel, len som tak letmo pohľadom preletel po celej izbe. Všetko tam bolo presne tak, ako som to tam zanechal. Posteľ bola stále na tom istom mieste, kúsok vedľa bolo umývadlo, kde som sa každé ráno umýval. Znovu som mal môjho dedka pred očami, ako sa mi ešte veselo prihovára, stále som videl jeho múdry pohľad a jemný úsmev, ktorý mu žiaril na tvári. Zrazu som sa zatriasol od smútku. Už to naozaj nebola pravda, boli to len nádherné spomienky s horkým blenom v ústach pri pomyslení...
Aj stôl bol na tom istom mieste, hneď vedľa okna, a na ňom stál krčah plný lipového čaju s citrónom, sladučkého ako med. Mal som to všetko pred sebou, od prvého večera, keď som sa prebral a začal môj pobyt v raji. Alica bola už takmer hotová s rozdávaním obedov pre pacientov. Bola akási čiperná a plná energie. S radosťou kládla každý tanierik, lyžičku a celý príbor každému na nočný stolík. Traja už netrpezliví a vyhladnutí vysedávali za stolom. Už sa dobre cítili a boli dostatočne zdraví na to, aby sa mohli aj prejsť a obslúžiť sa. Už nepotrebovali toľko cudzej pomoci, zvládali to sami.
Na chodbe ma stretla pani primárka a hneď sa mi aj prihovorila, aby som sa na budúci týždeň nezabudol prísť ukázať na kontrolu. Vôbec jej nevadilo, že som tam bol ilegálne a nepovolene. Neobávala sa a verila mi, že mám len dobré úmysly. Potom sme sa rozlúčili a ja som ešte chvíľočku čakal na Alicu. Prišla a celá bola z toho všetkého ešte dosť šokovaná. Nečakala to ani vo sne, že by som jej niečo také vykonal. Bol som kvôli nej šťastný, že sa radovala ako to malé dievčatko s dlhými vrkočami a veľkou červenou mašľou zavitou do jej zlatých vláskov.
Viedla si ma ako ženícha. Pritlačila ma k sebe, akoby ma nikdy nechcela stratiť. I mne bolo veľmi príjemné pocítiť jej telo, ktoré sa chvelo tak blízko pri mne. Bolo to nádherné.
Jedáleň už bola na obzore a hoci to bol iba kúsok, ten pochod bol nekonečný a nádherný. Posadili sme sa v rožku, aby sme mali kúsok svojho šťastia len pre seba, nechceli sme sa s nikým oň deliť. Možno sme boli vtedy akísi sebeckejší. Polievka bola slepačia, ale ja som akosi na jedlo nemyslel a nechal som ju takmer vychladnúť, kým som sa konečne k nej dostal. Jej chuť si už nepamätám, ale chuť jej nádherných šťavnatých perí som nikdy nezabudol. Boli ako jahody čerstvo zo záhrady odtrhnuté. Aj ona bola červená ako jahoda, ale ešte krajšia, ako tá nádherná červená šípová ruža. A vonku bolo sychravo a sýkorky pri okne ešte semienka hľadali na jeho okraji. Jedna zrazu odletela a za ňou zase druhá priletela, ale tiež hneď ufrnkla. Semienka tam už žiadne neboli...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}


























Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.