V. časť - Odchod z domoviny
Život v lágri bol zaujímavý v každom smere, denno-denne sa na mňa niečo nalepilo a mal som zrazu viac skúseností. Spočiatku som však bol oslabnutý, bez nálady, stále veľmi bledý, ani pľúca som ešte nemal celkom v poriadku a navyše som počas môjho pobytu v nemocnici schudol 5 kíl. Bol som v akomsi útlme a tento stav ma držal príliš dlho. Každý, kto prežil nejaký ten čas v nemocnici, vie dobre o čom hovorím. Človek je taký nijaký zo všetkého, veľmi unavený a veľmi nesvoj. Počúval som rádio, pozeral televíziu a čítal denne noviny, ale nejako sa to vôbec nelepšilo. Stále som mal silné nutkanie vrátiť sa domov. Tieto pocity som nemal len ja, ale aj mnohí ďalší, ktorí tu boli so mnou. Oni naviac zanechali za sebou rodiny, ale ja takmer nikoho, iba dvoch bratov. Ale zato veľa priateľov, ktorí mi zrazu veľmi chýbali. Stalo sa tu aj to, že nejakí rodičia prišli prosiť syna, aby sa vrátil domov, ale sa im ho nepodarilo prehovoriť. Neviem ako dlho tam ešte zostal, pretože o osudoch niektorých som sa už nedozvedel, keďže som neskoršie odišiel do USA.
Chodením na vzduch a utužovaním sa cvičením som postupne zlepšoval svoju kondíciu a moja slabosť začala pomaly ustupovať, stále som bol na tom lepšie. Občas ma síce trápil ten pozápalový kašeľ a musel som si zvyknúť aj na čerstvý vzduch, ktorý mi akosi v začiatkoch viac škodil ako prospieval, nakoľko som prevažnú väčšinu času strávil vo vnútri a vzduch vonku bol ešte veľmi chladný. Ale môj zdravotný stav sa vylepšoval a nemal som už pocit, že som neschopný dlhšie vydržať. Znovu som bol samým sebou, čo mi veľmi pomohlo aj psychicky zvládnuť toto neočakávané odlúčenie od domoviny. Len by sa boli zišli aj nejaké peniaze navyše, aby si človek mohol trošku užiť tej novej slobody.
Začal som sa zase dobre stravovať a cvičiť s činkami môjho nového kamoša z Topoľčian, ktorého som tu spoznal a stali sa z nás dobrí priatelia. Topoľčany som dobre poznal, však som tam kedysi pravidelne chodieval ešte v rokoch 1967 - 1973 a aj potom ešte párkrát, až do môjho odchodu do zahraničia.
Začal som aj pripravovať plány ako sa znovu stretnem s mojou dobrou priateľkou a známou. Predsa bola mojím anjelom strážnym počas najťažších chvíľ v mojom živote. Konečne som jej mohol po prvýkrát po takmer troch týždňoch zavolať, našťastie som mal jej telefónne číslo. Bola veľmi rada a tak sme si naplánovali stretnutie podľa toho, kedy to bude najviac vyhovovať jej, nakoľko pracovala vo viedenskej nemocnici celé dni až do polnoci. Presne sme sa dohodli na dni a hodine. Bolo to v deň jej voľna, v sobotu, pretože v nedeľu pracovala.
Potom som sa ale rozhodol, že ju prekvapím a ešte predtým ju navštívim na oddelení, ktoré bolo prísne chránené a stále dobre zamknuté. Bodaj by aj nie, mali tam vážne stavy a nechceli, aby tam verejnosť príliš veľa nazerala.
Bol som napätý, pretože som nechcel, aby ma ona prvá objavila, opatrne som sa schovával za ľudí prechádzajúcich sa chodbou. Darilo sa mi to veľmi dobre. Zrazu ma však niekto jemne poťukal po pleci a keď som sa otočil, pozeral som do Aliciných očí. Po chvíľke sa trochu smutne zachvela, keď si uvedomila, že je v práci a nemá možnost byť so mnou hneď, ale až po polhodinke, a to jedine v jedálni, pretože vtedy mala menšiu obedňajšiu prestávku. Stále neveriaco krútila hlavou, že som ju takto prekvapil a pokračovala do izby, práve do tej, kde som aj ja nedávno prežil tie moje prvé začiatky v emigrácii. Pobehol som za ňou a znovu som ju vystrašil, keď som zadupotal v jej tesnej blízkosti. Otvorila mi dvere, ale dovnútra som radšej nešiel, len som tak letmo pohľadom preletel po celej izbe. Všetko tam bolo presne tak, ako som to tam zanechal. Posteľ bola stále na tom istom mieste, kúsok vedľa bolo umývadlo, kde som sa každé ráno umýval. Znovu som mal môjho dedka pred očami, ako sa mi ešte veselo prihovára, stále som videl jeho múdry pohľad a jemný úsmev, ktorý mu žiaril na tvári. Zrazu som sa zatriasol od smútku. Už to naozaj nebola pravda, boli to len nádherné spomienky s horkým blenom v ústach pri pomyslení...
Aj stôl bol na tom istom mieste, hneď vedľa okna, a na ňom stál krčah plný lipového čaju s citrónom, sladučkého ako med. Mal som to všetko pred sebou, od prvého večera, keď som sa prebral a začal môj pobyt v raji. Alica bola už takmer hotová s rozdávaním obedov pre pacientov. Bola akási čiperná a plná energie. S radosťou kládla každý tanierik, lyžičku a celý príbor každému na nočný stolík. Traja už netrpezliví a vyhladnutí vysedávali za stolom. Už sa dobre cítili a boli dostatočne zdraví na to, aby sa mohli aj prejsť a obslúžiť sa. Už nepotrebovali toľko cudzej pomoci, zvládali to sami.
Na chodbe ma stretla pani primárka a hneď sa mi aj prihovorila, aby som sa na budúci týždeň nezabudol prísť ukázať na kontrolu. Vôbec jej nevadilo, že som tam bol ilegálne a nepovolene. Neobávala sa a verila mi, že mám len dobré úmysly. Potom sme sa rozlúčili a ja som ešte chvíľočku čakal na Alicu. Prišla a celá bola z toho všetkého ešte dosť šokovaná. Nečakala to ani vo sne, že by som jej niečo také vykonal. Bol som kvôli nej šťastný, že sa radovala ako to malé dievčatko s dlhými vrkočami a veľkou červenou mašľou zavitou do jej zlatých vláskov.
Viedla si ma ako ženícha. Pritlačila ma k sebe, akoby ma nikdy nechcela stratiť. I mne bolo veľmi príjemné pocítiť jej telo, ktoré sa chvelo tak blízko pri mne. Bolo to nádherné.
Jedáleň už bola na obzore a hoci to bol iba kúsok, ten pochod bol nekonečný a nádherný. Posadili sme sa v rožku, aby sme mali kúsok svojho šťastia len pre seba, nechceli sme sa s nikým oň deliť. Možno sme boli vtedy akísi sebeckejší. Polievka bola slepačia, ale ja som akosi na jedlo nemyslel a nechal som ju takmer vychladnúť, kým som sa konečne k nej dostal. Jej chuť si už nepamätám, ale chuť jej nádherných šťavnatých perí som nikdy nezabudol. Boli ako jahody čerstvo zo záhrady odtrhnuté. Aj ona bola červená ako jahoda, ale ešte krajšia, ako tá nádherná červená šípová ruža. A vonku bolo sychravo a sýkorky pri okne ešte semienka hľadali na jeho okraji. Jedna zrazu odletela a za ňou zase druhá priletela, ale tiež hneď ufrnkla. Semienka tam už žiadne neboli...
(POKRAČOVANIE)
Ján Slovinec, st.,
stredoškolský učiteľ, teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.