VIII. časť - Práca 2
Pracovali sme dlhé hodiny až do tmy, ale nám to nevadilo, pretože sme to chceli čo najskôr dokončiť, aby sme mohli dostať ďalšiu prácu. Ináč, bola to súkromná stavebná firma, ktorá mala veľmi veľa zákaziek. Naša skupina sa veľmi dobre osvedčila a tak sme mali práce vyše hlavy. Ale stávali sa aj situácie, že niektorí museli opustiť našu družinu, najmä z dôvodu odchodu do cudziny natrvalo, čo každý z nás mal v úmysle. Majiteľ sa s nimi vždy pekne rozlúčil a dal im vždy peknú odmenu. Niekedy aj 10 tisíc schillingov, nakoľko pre neho to nebolo nič. Jeho mesačný príjem zo všetkých stavieb bol vyše milióna. Toto som sa dozvedel od nášho parťáka Bratislavčana, ktorý mi tiež prezradil, že on už má politický azyl a zostáva natrvalo v Rakúsku a stretáva sa so svojou rodinou dosť často v Maďarsku, alebo v Juhoslávii. V Rakúsku bol od roku 1968 a býval už vo svojom byte, ani nie tak ďaleko od tábora. Mal aj svoje auto, Opel, na ktorom nás občas zobral do Viedne na výlet alebo za nákupmi do Süd Shopping Center. Bolo to niečo nádherné vidieť po prvýkrát obrovské obchodné centrum s toľkými obchodíkmi, kde sa dalo veľmi lacno nakúpiť. Občas sme aj na Mexikoplatz chodievali, kde bolo nespočetné množstvo šiatrov a kde sme si kupovali hlavne elektroniku, hodinky a fotopotreby. Ja som si tam kúpil americké hodinky značky Timex, ktoré mám doteraz odložené, hoci ich už nenosím, ale je to akási nostalgická spomienka na tie časy a som vždy šťastný, keď si ich vyberiem a pozriem sa na ne.
Potraviny sme si chodievali nakupovať do blízkej Billy, ktorá bola pre nás takým prvým kultúrnym šokom, nakoľko to bola veľká hala oproti tým našim malým potravinám, ale hlavne v porovnaní s tým obrovským sortimentom. Teraz, keď som bol pred 7 rokmi v Bille v Banskej Bystrici, ktorá je oproti autobusovému nádražiu a kúsok od železničnej stanice, spomenul som si na tie časy z toho obdobia. Chodieval som tam veľmi často a zároveň som sa vždy ponoril do dávnych rokov, keď som bol po prvýkrát v takomto obchode, kúsok od tábora, v Traiskirchene v Rakúsku. Tešil som sa zakaždým, keď som do nej vstúpil a dotykom sa spájal s minulosťou. Tu som sa dotkol vozíka ako kedysi a pocítil som, ako sa čas vôbec nezastavil, ale len sa echovým šumením ozýval a ja som postál a spomínal. Občas som sa aj prichytil, ako keď som po prvýkrát prekročil hranice v Petržalke, že sa mi teplé slzy kotúľali po lícach od obrovského šťastia. Znovu som to všetko prežíval a človeka to akosi nikdy neopustí počas celého života. Je to súčasť niečoho veľkého a neočakávaného, pretože som nikdy neveril, že sa to práve mne môže podariť. Poštípal som sa a hneď som tomu uveril. Som slobodným človekom...
Regále boli krásne a plné rôzneho tovaru, nie ako kedysi. Bola už nová doba, nič nebolo nemožné, všetkého bolo dostatok a nikto nič neschovával pod pult. Všetko bolo na predaj, aby to ľuďom pomohlo a nie na to, aby sklady boli preplnené a ľudia museli hromžiť. Už bol čas iný, nie ten ešte nedávny, ktorý mal iné priority a očakávania.
Všimol som si, že táto Billa bola oproti tomu v Traiskirchene omnoho väčšia, modernejšia a s väčším sortimentom výrobkov i so zeleninou a ovocím, nádherne zabaleným v malých plastikových obaloch. Je pravda, že si radšej ovocie a zeleninu vyberám sám, mám ju radšej ako tú, čo mi je naservírovaná. I môj syn Johnny, už prvý z rodu, ktorý sa narodil v Amerike, sa tiež potešil z tohto obchodu a veľmi rád ma tam často vodieval. Vždy si vedel niečo vybrať, čo nemali nikde inde, len práve tam...
Prišiel znovu čas na Baden a novú prácu pri renovovaní badenského divadla, ktoré bolo hneď oproti kasínu so záhradou, kde sa hrávali klasické koncerty, kde boli lavičky medzi stromami a kde po celom parku boli bielym vápencovym štrkom vysypané všetky cestičky a chodníčky. Vpredu, celkom pred samotným kasínom, bolo postavené pódium a tam sa navečer počas horúcich letných večerov ozývali velikáni - Beethoven, Strauss, Mozart, Chopin a aj Janáčka, Smetanu a Dvořáka som si tam mohol vypočuť. Bolo tam nádherne. Každý deň bol ten najkrajší...
Divadlo sa celé renovovalo a tak sa všetky sedačky vytrhali a namiesto nich sa dali nové. Nikdy som však nevidel toto divadlo dokončené. Odišiel som preč ešte predtým, než sme ho dokončili. Práce bolo plno, museli sme robiť celé dni, aby sa čo najskôr mohlo ukončiť a dať konečne do prevádzky. Už sa opravovalo dlhšie, ale naša firma, resp. firma, pre ktorú som robil, vyhrala dodatočný konkurz a my sme dostali túto zákazku neskoršie. Mali sme 35 schillingov na hodinu a tak som si každý deň odnášal nezdanených 350, ktoré som potom každý piatok ukladal na svoje konto, aby som mal niečo pre začiatky. Však sa mi to aj hodilo, neskoršie spomeniem jednu príhodu z New Yorku, ktorá sa mi stala hneď prvý deň príchodu do Big Apple - Veľkého Jablka, ako Newyorčania svoje mesto nazývajú. Prakticky ho tak volá celá Amerika, keď sa povie Big Apple, hneď každý vie, o čom je reč.
Múry boli veľmi hrubé, v pivničných priestoroch okolo troch metrov a ja som musel so zbíjačkou krížom prevŕtavať diery. Cítil som sa každý deň veľmi unavený, ale zároveň som aj trošku a postupne mohutnel. Bol to môj najlepší tréning a ani činky som už nepotreboval. Mal som "cvičenia" so zbíjačkou plné zuby a tak som činky nechcel ani vidieť. Postupne sme prešli aj na iné práce. Nakoľko nie som murárom, robil som, ako hovorili v Trnave, šichníka. Neviem, čo to bolo za slovíčko, možno nemeckého pôvodu, ale to som si nikdy nezistil, načo aj, vedel som, že som bol dobrý na všetko. Na vozenie piesku, cementu, tehál, dosiek a všetkého materiálu, ktorý stavbári - murári potrebovali. Vždy som reagoval na povely: "Jano, toto prines a toto a toto pridrž a choď do kelu, lebo mi tu už zavadziaš!!!" Tak toto boli moji najlepší priatelia, ktorí ma mali radi a občas si aj takto zašpásovali a ja nič netušiac som ako psík pobehoval a každého rozkazy vyplnil presne do posledného písmenka. Prišiel však deň, keď som pochopil ako to myslia a tak som im to vrátil. Naschvál som im vždy niečo iné priniesol, i keď nevtipkovali, tak sa už potom radšej o čosi podobné ani viac nepokúšali. Dal som im všetkým príučku. A potom sme si to ešte rozdali v tábore na izbe v ringu s rukavicami, ale nikdy som nikomu neublížil, len som ich tak trochu postrašil a bola zase zábava. Mali sme sa všetci veľmi radi, lebo sme zistili, že v tejto džungli je dobre, keď si jeden druhému aj chrbát ochraňuje a nie podráža. Prežili sme spolu dva mesiace a potom nastal čas rozlúčenia...
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-