VIII. časť - Práca 2
Pracovali sme dlhé hodiny až do tmy, ale nám to nevadilo, pretože sme to chceli čo najskôr dokončiť, aby sme mohli dostať ďalšiu prácu. Ináč, bola to súkromná stavebná firma, ktorá mala veľmi veľa zákaziek. Naša skupina sa veľmi dobre osvedčila a tak sme mali práce vyše hlavy. Ale stávali sa aj situácie, že niektorí museli opustiť našu družinu, najmä z dôvodu odchodu do cudziny natrvalo, čo každý z nás mal v úmysle. Majiteľ sa s nimi vždy pekne rozlúčil a dal im vždy peknú odmenu. Niekedy aj 10 tisíc schillingov, nakoľko pre neho to nebolo nič. Jeho mesačný príjem zo všetkých stavieb bol vyše milióna. Toto som sa dozvedel od nášho parťáka Bratislavčana, ktorý mi tiež prezradil, že on už má politický azyl a zostáva natrvalo v Rakúsku a stretáva sa so svojou rodinou dosť často v Maďarsku, alebo v Juhoslávii. V Rakúsku bol od roku 1968 a býval už vo svojom byte, ani nie tak ďaleko od tábora. Mal aj svoje auto, Opel, na ktorom nás občas zobral do Viedne na výlet alebo za nákupmi do Süd Shopping Center. Bolo to niečo nádherné vidieť po prvýkrát obrovské obchodné centrum s toľkými obchodíkmi, kde sa dalo veľmi lacno nakúpiť. Občas sme aj na Mexikoplatz chodievali, kde bolo nespočetné množstvo šiatrov a kde sme si kupovali hlavne elektroniku, hodinky a fotopotreby. Ja som si tam kúpil americké hodinky značky Timex, ktoré mám doteraz odložené, hoci ich už nenosím, ale je to akási nostalgická spomienka na tie časy a som vždy šťastný, keď si ich vyberiem a pozriem sa na ne.
Potraviny sme si chodievali nakupovať do blízkej Billy, ktorá bola pre nás takým prvým kultúrnym šokom, nakoľko to bola veľká hala oproti tým našim malým potravinám, ale hlavne v porovnaní s tým obrovským sortimentom. Teraz, keď som bol pred 7 rokmi v Bille v Banskej Bystrici, ktorá je oproti autobusovému nádražiu a kúsok od železničnej stanice, spomenul som si na tie časy z toho obdobia. Chodieval som tam veľmi často a zároveň som sa vždy ponoril do dávnych rokov, keď som bol po prvýkrát v takomto obchode, kúsok od tábora, v Traiskirchene v Rakúsku. Tešil som sa zakaždým, keď som do nej vstúpil a dotykom sa spájal s minulosťou. Tu som sa dotkol vozíka ako kedysi a pocítil som, ako sa čas vôbec nezastavil, ale len sa echovým šumením ozýval a ja som postál a spomínal. Občas som sa aj prichytil, ako keď som po prvýkrát prekročil hranice v Petržalke, že sa mi teplé slzy kotúľali po lícach od obrovského šťastia. Znovu som to všetko prežíval a človeka to akosi nikdy neopustí počas celého života. Je to súčasť niečoho veľkého a neočakávaného, pretože som nikdy neveril, že sa to práve mne môže podariť. Poštípal som sa a hneď som tomu uveril. Som slobodným človekom...
Regále boli krásne a plné rôzneho tovaru, nie ako kedysi. Bola už nová doba, nič nebolo nemožné, všetkého bolo dostatok a nikto nič neschovával pod pult. Všetko bolo na predaj, aby to ľuďom pomohlo a nie na to, aby sklady boli preplnené a ľudia museli hromžiť. Už bol čas iný, nie ten ešte nedávny, ktorý mal iné priority a očakávania.
Všimol som si, že táto Billa bola oproti tomu v Traiskirchene omnoho väčšia, modernejšia a s väčším sortimentom výrobkov i so zeleninou a ovocím, nádherne zabaleným v malých plastikových obaloch. Je pravda, že si radšej ovocie a zeleninu vyberám sám, mám ju radšej ako tú, čo mi je naservírovaná. I môj syn Johnny, už prvý z rodu, ktorý sa narodil v Amerike, sa tiež potešil z tohto obchodu a veľmi rád ma tam často vodieval. Vždy si vedel niečo vybrať, čo nemali nikde inde, len práve tam...
Prišiel znovu čas na Baden a novú prácu pri renovovaní badenského divadla, ktoré bolo hneď oproti kasínu so záhradou, kde sa hrávali klasické koncerty, kde boli lavičky medzi stromami a kde po celom parku boli bielym vápencovym štrkom vysypané všetky cestičky a chodníčky. Vpredu, celkom pred samotným kasínom, bolo postavené pódium a tam sa navečer počas horúcich letných večerov ozývali velikáni - Beethoven, Strauss, Mozart, Chopin a aj Janáčka, Smetanu a Dvořáka som si tam mohol vypočuť. Bolo tam nádherne. Každý deň bol ten najkrajší...
Divadlo sa celé renovovalo a tak sa všetky sedačky vytrhali a namiesto nich sa dali nové. Nikdy som však nevidel toto divadlo dokončené. Odišiel som preč ešte predtým, než sme ho dokončili. Práce bolo plno, museli sme robiť celé dni, aby sa čo najskôr mohlo ukončiť a dať konečne do prevádzky. Už sa opravovalo dlhšie, ale naša firma, resp. firma, pre ktorú som robil, vyhrala dodatočný konkurz a my sme dostali túto zákazku neskoršie. Mali sme 35 schillingov na hodinu a tak som si každý deň odnášal nezdanených 350, ktoré som potom každý piatok ukladal na svoje konto, aby som mal niečo pre začiatky. Však sa mi to aj hodilo, neskoršie spomeniem jednu príhodu z New Yorku, ktorá sa mi stala hneď prvý deň príchodu do Big Apple - Veľkého Jablka, ako Newyorčania svoje mesto nazývajú. Prakticky ho tak volá celá Amerika, keď sa povie Big Apple, hneď každý vie, o čom je reč.
Múry boli veľmi hrubé, v pivničných priestoroch okolo troch metrov a ja som musel so zbíjačkou krížom prevŕtavať diery. Cítil som sa každý deň veľmi unavený, ale zároveň som aj trošku a postupne mohutnel. Bol to môj najlepší tréning a ani činky som už nepotreboval. Mal som "cvičenia" so zbíjačkou plné zuby a tak som činky nechcel ani vidieť. Postupne sme prešli aj na iné práce. Nakoľko nie som murárom, robil som, ako hovorili v Trnave, šichníka. Neviem, čo to bolo za slovíčko, možno nemeckého pôvodu, ale to som si nikdy nezistil, načo aj, vedel som, že som bol dobrý na všetko. Na vozenie piesku, cementu, tehál, dosiek a všetkého materiálu, ktorý stavbári - murári potrebovali. Vždy som reagoval na povely: "Jano, toto prines a toto a toto pridrž a choď do kelu, lebo mi tu už zavadziaš!!!" Tak toto boli moji najlepší priatelia, ktorí ma mali radi a občas si aj takto zašpásovali a ja nič netušiac som ako psík pobehoval a každého rozkazy vyplnil presne do posledného písmenka. Prišiel však deň, keď som pochopil ako to myslia a tak som im to vrátil. Naschvál som im vždy niečo iné priniesol, i keď nevtipkovali, tak sa už potom radšej o čosi podobné ani viac nepokúšali. Dal som im všetkým príučku. A potom sme si to ešte rozdali v tábore na izbe v ringu s rukavicami, ale nikdy som nikomu neublížil, len som ich tak trochu postrašil a bola zase zábava. Mali sme sa všetci veľmi radi, lebo sme zistili, že v tejto džungli je dobre, keď si jeden druhému aj chrbát ochraňuje a nie podráža. Prežili sme spolu dva mesiace a potom nastal čas rozlúčenia...
(POKRAČOVANIE)
Text a foto: Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA takmer 30 rokov
{jcomments on}
































Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.