Alica bola pre mňa všetkým, dňom slnečným i nocou mesačnou, všetkým, čo len človek potrebuje, aby šťastný mohol žiť. Bola to veľká láska, aká sa každý deň nezažije. Poznali sme sa už viac ako štyri mesiace a ja som ju videl všade, kadiaľ som chodil.

Niečo podobné som naposledy poznal doma, keď som miloval jednu mladú dievčinu a chodil som ako omámený. Ale to je u každého rovnaké, keď niekto niekoho skutočne miluje. Láska má obrovskú silu. Nie je len tesne pod povrchom pokožky, ale hlboko v srdci, tak hlboko, že sa k nej žiadny neprajník nikdy dostať nemôže a nepodarí sa mu ju chladnokrvne z tej hĺbky vyrvať. Je veľmi dobre chránená pred všetkým zlom. Je to niečo mimoriadne a neuveriteľné, čo dokáže skutočná a nefalšovaná láska.

Miloval som ju tak veľmi, ako sa len ženu dá milovať, každou časťou môjho tela, dýchal som jej vzduch, aby som nikdy nebol od nej oddelený. Obaja sme to tak cítili a mali sme z toho stále veľkú radosť. Bola nádherná, nič nádhernejšieho nemohlo existovať v mojej mysli.

Pracoval som vtedy v panelárni a bol som celý mimo seba, keď som pozeral do diaľavy, kde bývala a kde som mohol vidieť i jej okno. Raz som sa aj pozabudol sledovať čo sa deje okolo mňa a keď žeriavnik nakladal panely na nákladiak, zrazu ma z výšky, kde som stál, panel v nášvihu zrazil dole. Našťastie sa mi nič nestalo, pretože vtedy som bol ešte dosť ohybný, takže som dopadol pekne na mierne pokrčené nohy a tým som stlmil pád, aby som sa nezranil. Potom ma až napadlo, že sa mi mohlo aj niečo hrozného udiať; ale ani nemohlo, pretože ma láska chránila pred zranením a utrpením. Vyliezol som znovu hore a pokračoval v mojom sne o mojej princeznej, ktorú som miloval a s ktorou sme si stále lásku opätovali čisto a nezištne.

Potom sme sa ale začali s Alicou trošku jeden druhému vzďaľovať. Samozrejme, že sme sa nemohli vídavať často, nakoľko ja som mohol za ňou iba na víkendy chodievať a to vlastne iba v nedeľu. Popritom som mal aj iné priority a aj ona sa tiež niekde inde začala orientovať a v tom som nič nemohol robiť. Naviac mal som pred sebou veľkú cestu do neznáma a ona si to tiež začala uvedomovať, že aj tak odídem a ona by najradšej len doma zostala. Ja navyše bez azylu by som v Rakúsku bývať veľmi nemohol a bol by som mal len problémy nájsť si prácu, ktorá by bola adekvátna a prakticky ocenená. Chcel som aj študovať na viedenskej univerzite a zostať, ale Alica mi to vyhovárala, že už aj tak ma majú Američania a že len tam skončím a v Rakúsku môcť žiť nebudem. Rozišli sme sa v dobrom, hoci moje city k nej dlho nemohli vychladnúť.

Keď som sa po siedmich rokoch znovu zastavil vo Viedni, už som ju nehľadal a ani by som ju už nájsť nevedel. Odišla z Viedne a neviem ani kde...

Teraz, keď som bol naposledy doma, som sa dozvedel, že mala rakovinový nevyoperovateľný nádor na mozgu a už sa ju nepodarilo zachrániť. Teraz by bola mala, ale iba mala, 56 rokov. Jej deň narodenia bol presne v deň narodenia môjho syna Johnnyho, 9. februára. Už som jej nikdy nemohol môjho syna ukázať. Skrátka som to už nestihol. Tú smutnú správu som sa dozvedel iba od jej priateľky, keď som sa vrátil domov, do Trnavy...

Pri našom prvom stretnutí pred táborom a potom vo Viedni, keď som rozlial celé Cinzano na obrus a na jej nádherné šaty, na ktorých ale nič vidieť nebolo, lebo boli rovnako červené, som namočil obrúsok vo vode a skúšal som zmyť víno z jej šiat. Ona sa len nahlas smiala ako malé dievčatko, bola veľmi roztomilá a ja som ju bozkával vždy po každom jej nevinnom výdychu, zakončenom jej hlasným smiechom. Bola veľmi šťastná a ja som sa nemohol prestať tešiť s ňou. Boli sme obaja v nebíčku, v tom nádhernom modrom, ktorý sme videli priamo z okna a len občas sa tam zatúlal vatový mráčik. Akosi si vždy poskočil a rýchlo sa vytratil. Za ním potom ďalší a ďalší a predvádzali sa tam celý deň, až sme ich potom prekvapili, keď sme vyšli z reštaurácie, hotoví pokračovať v našom sne.

Obed bol normálny a pre mňa bežný a i ona s tým súhlasila, tak sme si objednali bravčové pečené, knedlík a voňavú červenú dusenú kapustičku na cibuľke, kde sa občas aj rasca objavila na dochutenie. Bol som príjemne najedený, ale len tak jemne, aby som mal ešte miesto na zákusok, ale aj tak som vtedy naň už nemal chuť, hoci stál predo mnou taký veľký, že sa nikdy ani zjesť nedal.

Odišli sme z reštaurácie vo fantastickej nálade. Alica mala v sebe trošku viac ako bolo pre ňu bezpečné a tak sme sa rozhodli poprechádzať sa mestom, po pešej zóne. I kino sme tam našli a tak sme vošli doň. Je zaujímavé, že som už aj zabudol čo vtedy hrali, však aj načo, keď my sme mali svoj film a nič sme nepočuli a nevideli, len jeden druhého. Držali sme sa počas celého filmu v objatí a ľudia sa občas na nás obzreli, mal som pocit, že aj zo závisti. Lenže my sme si nikoho nevšímali a neskoršie sme sa utiahli v kútiku, kde skoro nič nebolo vidieť, v rohu pod premietačkou vpravo. Mali sme svoj kútik a pokoj od každého a ona bola so mnou šťastná. Milovala ma každým dychom a ja som jej to opätoval desaťnásobne, ináč som to ani nevedel. Nemal som nejakú stupnicu v sebe vsunutú. A film len išiel a išiel a bol dlhý, nekonečný... Napokon predsa skončil a my sme tiež museli opustiť a prerušiť naše predstavenie.

Neďaleko bola lúčka a malá stanica Badenu, a tak sme sa pobrali a prebrázdili okolie s rukami spojenými. Slniečko už až tak nepálilo a začalo sa pomaly uchyľovať k podvečeru. Spolu sme ho sledovali ako zapadalo a ako horela nekonečná žeravá červená žiara, lenže to nebola žiara, ale na obzore sme mohli vidieť naše srdcia a tešiť sa spoločne...

Boli sme už dosť vychladnutí z vínka červeného Cinzana a bol čas sa rozlúčiť. Alica mala ešte pred sebou vyše hodinovú cestu a tak sme sa pomaly pobrali k jej krásnemu červenému autu, ktoré sa zdalo ešte červenšie, lebo sa začalo pomaly stmievať. Našli sme ho tam kúsok od divadla, na parkovisku. Keď nás uzrelo, začalo radostné zvuky vydávať a vítalo nás od šťastia, že sme ho tam nenechali samé a opustené. Alica ho akosi očami jemne pohladila a hneď na to aj mňa. Stále mi dávala na známosť, že som jej princom a že nikto iný to nemôže byť, iba ja. Nasadli sme a smer bola Viedeň, ale medzitým sme sa v tábore zastavili, alebo nie? Bolo to iba kúsok od Badenu, asi tri kilometre. Preleteli sme okolo tabule a boli sme už ďaleko a ja som videl len obrysy miestečka, kde som vtedy býval. Mala veľmi povznesenú náladu a na nej nestratila vôbec nič od toho rána, keď ma prekvapila svojou prítomnosťou. A potom si ma viezla do svojho kráľovstva, okolo môjho, v ktorom som zase ja kraľoval...

(POKRAČOVANIE)

Ján Slovinec, st.,,
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}