XXII. časť - Odchod z New Yorku
Ďalší nádherný večer sme mali za sebou. A pred sebou plány, ako strávime nový deň v meste New Jersey City, kde sme mali ísť na druhý deň za prácou.
Privstali sme si trošku a vláčikom sa dopravili do mesta. Pán z AFCR nás zaviedol tam, kde sa malo znovu prejednávať o ďalšej možnosti mať konečne prácu. Skončili sme u našich krajanov, ktorí vlastnili opravovňu automobilov. Bolo to pekné stretnutie a zaspomínanie si na miesta, z ktorých pochádzali. Domov sa nedostali už vyše 10 rokov, odvtedy čo odišli, niektorí nútene, ale niektorí aj z dobrodružných dôvodov, skúsiť život za oceánom a spoznať ako to tam je, v tej vysnívanej a ospevovanej Amerike. Vyzeralo to tak, že boli nadmieru spokojní a vôbec neľutovali ich vlastné rozhodnutie podujať sa na tento "výlet" do neznáma a začať od začiatku. Samozrejme, aj oni museli všeličo prežiť, tie chvíle napätia, neistoty, novej spoločnosti, ktorá je veľmi odlišná od tej našej slovanskej, kde sa ľudia k sebe lepšie správajú a viac si pomôžu. Tu, v Amerike, ste odkázaní len a len na seba a keď sa Vám niečo nevydarí, je to len vaše rozhodnutie, resp. vaše utrpenie, že ste nemali šťastie. Tu to nazývajú neúspech, nedostatočná chuť tvrdo pracovať na sebe a neschopnosť začleniť sa do kapitalistického procesu a konzumnej spoločnosti. Každý má svoje problémy, aby prežil a nepotrebuje, aby mu boli ďalšie starosti pridávané. Boli sme s Vilkom len akísi žobráci, ktorí prosili o prácu, aby každý mohol začať svoju púť v ďalekej Amerike, ktorú sme si obaja vysnívali tak, ako nám ju, ako "Krajinu snov", všetci dovtedy opisovali, kde peniaze ležia na zemi, len sa treba naučiť ako sa správne zohnúť a dokázať ich zodvihnúť. Nie je to ľahké, preto je aj tá obrovská rozdielnosť medzi ľuďmi. Chudáci a mimoriadne bohatí ľudia. Hovorí sa tu aj o strednej vrstve, lenže tá tu prakticky neexistuje, nakoľko tá priepasť medzi vrstvami je príliš hlboká.
Zobrali nás a na druhý deň sme mali prísť a začať novú prácu. Ja a ani Vilko sme takúto prácu dosiaľ nerobili, ale boli sme pripravení, ale hlavne odhodlaní sa podrobiť, aby sme aj my mohli priložiť ruku k dielu, ktoré nás potom štedro odmení.
Vyfasovali sme montérky a každý bol pridelený k jednému automechanikovi, ktorý nám potom hovoril čo potrebuje podať, prikrútiť, alebo urobiť menšie práce, ktoré sme boli schopní vykonať aj bez stáleho nahliadania spoza chrbta. Bolo to jednoduché vymeniť pneumatiku, vymeniť duše, poumývať celé vozidlo a povysávať, aby samozrejme bolo pripravené na záverečnú časť odovzdania. Zákazníci si vždy popozerali celý interiér, či je dostatočne čistý. Občas aj zafrfľali, ale povedal by som, že to bolo viac-menej z roztopašnosti a snobstva. Opravovali sa tam najmä drahšie autá, ako Mercedes, BMW, Cadillac a ďalšie vtedajšie výborné značky. Všetko autá, ktoré si vyžadovali dobrú starostlivosť, ale hlavne aj ich opravy stáli nemalé peniaze. Ale kto chce pánom byť, musí aj hlbšie do kešene siahnuť. Im to problém nerobilo, a tak s tým nemali starosti. Občas, keď boli nadmieru spokojní, sme dostali tringelt, a to nie hocijaký, ale i 20 dolárov, čo bol pre nás vtedy veľký peniaz, keďže sme toľko zarobili za celý deň. Hodinová mzda bola 1.65 a museli sme z toho nejako vyžiť. Človek sa naučil a nemal problémy, pretože si musel vyčleniť tie najdôležitejšie, ale hlavne základné potreby, aby mohol prežiť. Nedalo sa hýčkať a my sme vedeli, že na iné zatiaľ nemáme, nakoľko sme ani jazyk neovládali.
Pracovali sme tam s Vilkom určitú dobu, ale nie zas príliš takú dlhú, aby sme sa nemohli rozhodnúť aj ináč. Samozrejme, že sme tam neboli schopní postúpiť, tak sme ani veľmi neváhali, keď sa nám začala rysovať aj iná možnosť, kde by sme to predsa len mali ľahšie, ako tie dlhé 12 hodinové šichty od šiestej ráno, keď sme museli vstávať o štvrtej, obliecť sa, najesť a potom utekať na vlak, ktorý bol dobrých 400 metrov od nášho hotela v New Yorku, pod Madison Square Garden. Domov sme sa vracali neskoro a poriadne unavení. Bola to drina za pár drobných a potom neostal na nič čas, ani sa vzdelávať. Tešili sme sa ale vždy na víkend, keď sme mohli vidieť naše krásavice.
Bol čas rozhodnúť sa, pretože sme mali veľmi dobrú ponuku v štáte Pennsylvánia, kde bolo obrovské rekreačné zariadenie a náš pán z organizácie tam už aj nadviazal nejaké kontakty, aby sme sa tam mohli bez problémov presunúť a začať znovu. Bola tam aj možnosť učiť sa, ale hlavne naučiť sa jazyk. Tam sme potom mali svoju učiteľku, ktorá sa naozaj o nás starala, aby sme tú angličtinu zvládli.
Pobalili sme sa a pred nami bol niekoľkohodinový výlet autobusom spoločnosti Greyhound, ku ktorej sa neskoršie aj vrátim, pretože po čase som sa aj ja stal vodičom interštátnych diaľnic na západnom pobreží. Ale to je ešte ďaleko pred nami, i keď sa to uskutočnilo iba o štyri roky na to.
Autobusové nástupište bolo na Desiatej alebo Jedenástej avenue a Štyridsiatejprvej ulici, čiže veľmi blízko od našej starej dobrej známej Štyridsiatejdruhej ulice a slávnej Broadway, na ktorú si vždy spomíname, ale hlavne Vilko, kde si nakoledoval nádielku, ktorú musel aj bez servítky skonzumovať.
Autobus bol pripravený na odchod, a tak sa náš pán s nami rozlúčil. Bolo to už naposledy, čo sme ho videli, pretože sme už stáli na vlastných nohách. Otvoril klietku a vypustil nás ako holúbkov na slobodu.
Na to slovo holúbkovia nikdy nezabudnem, pretože ma čakala hneď prvá udalosť práve pri vyslovení tohto kúzelného slovíčka, ktoré malo aj veľmi tmavú stránku, ktorá mi až dych vyrazila, keď som sa dozvedel, čo som nikdy v živote nechcel počuť...
Cesta bola nádherná a za niekoľko hodín sme už stáli pred samotnými dverami kancelárie, kde na nás čakal poriadny kus chlapa. Vyobliekaný v peknom obleku, bežne v bielej kravate, ale myslím, že v ten deň mal takú konzervatívnu tmavú kravatu. Bol už trošku plešatý, a tak odraz lampy v kancelárii vytváral akési zrkadlenie a doslova by som aj povedal, že tam bolo v tom momente viacej svetla. Pán mohol mať dobrých päťdesiat rokov, ak nie skoro aj šesťdesiat, ale to som si netrúfol odhadnúť, pretože to nebolo jednoduché. Posadil si nás do kresiel, ako keby sme mali byť novými šéfmi tejto organizácie, v ktorej bola dobrá tisícka zamestnancov. Ponúkol nás kávou a ja som mal možnosť dať si čaj. Zavolal do interného mikrofónu a za chvíľočku tam bola fešná čašníčka a na tácke nám priniesla šálky s čajom a kávou a k tomu aj nejaké keksíky na občerstvenie. Ako sme sa tam pekne usadili, prišla pani, tiež asi už päťdesiatnička alebo aj viac, ale to som jej nikdy nepovedal, lebo si na to potrpela, aby vždy vyzerala atraktívne. Bola Češka a zároveň aj jedna z tých, ktorej sme veľmi dôverovali, a tak bola v tom momente jediná duša, ktorá nám pomáhala v tom počiatočnom zhone. Po kratšom rozhovore s ňou nás pán šéf odovzdal do jej ochrany. Meno som už zabudol, ale bola veľmi sympatická, modrooká blondína, hoci trošku odfarbená. Jej vlasy už neboli až také vitálne a strácali na farbe, tak si ich týmto spôsobom trošku zvýrazňovala. Vyzerala proste veľmi atraktívne a my sme si to aj hneď všimli. Vilko mi hneď nadhodil, že je to skrátka "kočka". Ja som len nemo hlavou pritakával. Zaviedla nás do našej izby, kde sme mali stráviť pobyt tak dlho, ako len dlho budeme schopní ho vydržať. Výmena pracovníkov bola na dennom poriadku, nakoľko platy neboli vysoké, iba 1.65 dolára na hodinu. Nebolo to viac ako v predchádzajúcom zamestnaní, ale hlavná výhoda bola v tom, že sme mali zabezpečenú strechu nad hlavou a jedla, koľko sme len zvládli, čiže aj päťkrát za deň. Od skorého rána, od piatej hodiny, až do neskorého večera, keď chodievala do práce nočná služba. Ale aj potom boli stále v chladničke nejaké jedlá pripravené, aby sa mohli najesť aj tí, čo v noci pracovali, kým iní už dávno spali...
Text a foto: Ján Slovinec
stredoškolský učiteľ,
teraz už na invalidnom dôchodku, žijúci v USA vyše 30 rokov
{jcomments on}

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-