štvrtok, 02 september 2010 11:00
Nostalgickým Gemerským expresom cez Betliar, Gočovo a Vlachovo do Dobšinej po druhýkrát Doporučený
Napísal(a) Ing. Igor Molnár
Nie je nič neobvyklé, ak sa vraciame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Už menej obvyklým je, ak sa mimoriadne jazdy nostalgickými vlakmi konajú na tej istej trati viackrát do roka. Jednou z výnimiek nie je ani trať z Rožňavy do Dobšinej, kde tohto roku zavítal nostalgický vláčik KHKV 10. júla 2010 už druhýkrát. MAGDE a jej osádke sa na Gemeri zapáčilo, a tak po jarnej jazde do Betliara sme sem opäť prišli prebrúsiť koľaje. Tentoraz až do koncovej stanice tejto 26 kilometrovej lokálky. Čo nás na trati do baníckeho mestečka čakalo, to sa dozviete v ďalších riadkoch tejto reportáže.
Po dvoch týždňoch od poslednej jazdy do Slavošoviec sa naši skalní cestujúci s ďalšími priateľmi gemerských lokálok stretávajú na košickej stanici. Ich pohľady sú upriamené smerom k depu, odkiaľ sa za chvíľu po trati z Hanisky pri Košiciach objaví M 131.1125 aj s prívesným vozňom. Po príchode na staničnú koľaj ju jedna časť personálu pripraví na odchod do Rožňavy, kým tá druhá skontroluje rezervácie cestujúcich. O pár minút sa už vezieme za krásneho letného počasia po trati č. 160. Zastavujeme v Moldave nad Bodvou, kde k nám pristupujú ďalší cestovatelia. Tiahlym stúpaním po úpätí príkrych svahov Slovenského krasu a Jablonovským tunelom sa prehupneme na druhú stranu a klesáme do Rožňavy. Tu nás čaká MAYO, ktorý sa k nám rozhodol tiež pridať. MAGDA poslušne obehne prívesný vozeň a čoskoro nás výpravca vypravuje na lokálku. Svižným tempom prefrčíme zastávkou Rožňava predmestie (kedysi pôvodnou železničnou stanicou v Rožňave), zastávkou Rožňava mesto, Nadabula a zastavujeme v staničke Betliar. Priberáme ďalších cestujúcich a ideme ďalej. Míňame Gemerskú Polomu, Henckovce, Nižnú Slanú – obec, takmer opustenú staničku Nižná Slaná a po prejdení prejazdu na začiatku obce Gočovo zastavujeme na zastávke. Tu nás víta zástupkyňa obce p. Sklenárová. Po pár základných informáciách sa peši po ceste presúvame do stredu obce, kde si prehliadneme evanjelický kostol a stálu expozíciu v rodnom dome Jura Hronca. Pre tých, ktorí toto meno počujú po prvýkrát v stručnosti spomeniem niekoľko základných faktov.
Narodil sa 17. mája 1881 v Gočove. Bol žiakom ľudovej školy v Gočove a študentom Evanjelického gymnázia v Rožňave. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na univerzite v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. Bol profesorom matematiky a fyziky, neskôr aj riaditeľ gymnázia v Kežmarku, profesorom Českej vysokej školy technickej v Brne. Bol zakladateľom a prvým rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Taktiež predsedom Matice slovenskej. Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave, na vlastnú žiadosť je pochovaný v rodnom Gočove.
Po prehliadke sme sa vybrali naspäť k vláčiku. Slnko už naberalo na sile, a tak sa poniektorí zastavili na osvieženie v neďalekej Gôšovskej keršme (však Dědek? J). S miernym meškaním sme odchádzali a o niekoľko minút už brzdili na zastávke vo Vlachove. Tu nás za zvukov dychovky a za účasti ženičiek v ľudovom kroji, spevom, chlebom a soľou, koláčikmi a páleným vítali Vlachovčania. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Časť z nás išla k neďalekej Grófskej ľadovni vytesanej v skalnom masíve. Táto prírodná chladiareň slúžila k uskladneniu ulovenej zveriny a iných potravín uložených na ľade. Po prehliadke sme sa lesným chodníkom a potom pomedzi rybníky vrátili k vláčiku. Druhá skupinka za ten čas absolvovala prehliadku kaštieľa grófskej rodiny Andrássyovcov z 18. storočia. Dnes slúži ako dom kultúry a obecné múzeum s tromi expozíciami. Všetci sme sa opäť stretli na zastávke pri motoráčiku. Rozlúčili sme sa s miestnymi obyvateľmi a cez staničku Vlachovo na obed dorazili do Dobšinej. Tu už čakal autobus, aby nás odviezol do mesta - predsa len stanica je trošku od ruky. Pre záujemcov o prehliadku mesta bol pripravený program na radnici, v baníckom múzeu a kostoloch. Pre zvyšok osádky nenastal ešte čas oddychu. Čakala na nás kyvadlová jazda do Betliara a späť. Malý bonus pre obyvateľov doliny Slanej, aby si mohli zaspomínať, ako kedysi jazdievali za prácou (ktorej je tu dnes tak málo) a zábavou. Až po návrate do Dobšinej si osádka mohla dať na chvíľu pohov a zájsť na obed. Medzitým sa už naši výletníci pomaly schádzali na rozpálené námestie. Nasadli sme do autobusu a odviezli sa na stanicu. Po tradičnej spoločnej fotke sme nasadli do vláčiku a vybrali sa naspäť domov.
Tak ako predchádzajúce nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach i táto by sa nedala realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Veľká vďaka patrí podpore tamojších samospráv prezentujúcich obce Gočovo, Vlachovo a Dobšiná.
Text a fotografie: Ing. Igor Molnár
FOTOGALÉRIA DOBŠINSKÉHO EXPRESU III
{gallery}kultura/expres{/gallery}
{jcomments on}
Zverejnené v
Správy z Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.