štvrtok, 02 september 2010 11:00
Nostalgickým Gemerským expresom cez Betliar, Gočovo a Vlachovo do Dobšinej po druhýkrát Doporučený
Napísal(a) Ing. Igor Molnár
Nie je nič neobvyklé, ak sa vraciame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Už menej obvyklým je, ak sa mimoriadne jazdy nostalgickými vlakmi konajú na tej istej trati viackrát do roka. Jednou z výnimiek nie je ani trať z Rožňavy do Dobšinej, kde tohto roku zavítal nostalgický vláčik KHKV 10. júla 2010 už druhýkrát. MAGDE a jej osádke sa na Gemeri zapáčilo, a tak po jarnej jazde do Betliara sme sem opäť prišli prebrúsiť koľaje. Tentoraz až do koncovej stanice tejto 26 kilometrovej lokálky. Čo nás na trati do baníckeho mestečka čakalo, to sa dozviete v ďalších riadkoch tejto reportáže.
Po dvoch týždňoch od poslednej jazdy do Slavošoviec sa naši skalní cestujúci s ďalšími priateľmi gemerských lokálok stretávajú na košickej stanici. Ich pohľady sú upriamené smerom k depu, odkiaľ sa za chvíľu po trati z Hanisky pri Košiciach objaví M 131.1125 aj s prívesným vozňom. Po príchode na staničnú koľaj ju jedna časť personálu pripraví na odchod do Rožňavy, kým tá druhá skontroluje rezervácie cestujúcich. O pár minút sa už vezieme za krásneho letného počasia po trati č. 160. Zastavujeme v Moldave nad Bodvou, kde k nám pristupujú ďalší cestovatelia. Tiahlym stúpaním po úpätí príkrych svahov Slovenského krasu a Jablonovským tunelom sa prehupneme na druhú stranu a klesáme do Rožňavy. Tu nás čaká MAYO, ktorý sa k nám rozhodol tiež pridať. MAGDA poslušne obehne prívesný vozeň a čoskoro nás výpravca vypravuje na lokálku. Svižným tempom prefrčíme zastávkou Rožňava predmestie (kedysi pôvodnou železničnou stanicou v Rožňave), zastávkou Rožňava mesto, Nadabula a zastavujeme v staničke Betliar. Priberáme ďalších cestujúcich a ideme ďalej. Míňame Gemerskú Polomu, Henckovce, Nižnú Slanú – obec, takmer opustenú staničku Nižná Slaná a po prejdení prejazdu na začiatku obce Gočovo zastavujeme na zastávke. Tu nás víta zástupkyňa obce p. Sklenárová. Po pár základných informáciách sa peši po ceste presúvame do stredu obce, kde si prehliadneme evanjelický kostol a stálu expozíciu v rodnom dome Jura Hronca. Pre tých, ktorí toto meno počujú po prvýkrát v stručnosti spomeniem niekoľko základných faktov.
Narodil sa 17. mája 1881 v Gočove. Bol žiakom ľudovej školy v Gočove a študentom Evanjelického gymnázia v Rožňave. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na univerzite v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. Bol profesorom matematiky a fyziky, neskôr aj riaditeľ gymnázia v Kežmarku, profesorom Českej vysokej školy technickej v Brne. Bol zakladateľom a prvým rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Taktiež predsedom Matice slovenskej. Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave, na vlastnú žiadosť je pochovaný v rodnom Gočove.
Po prehliadke sme sa vybrali naspäť k vláčiku. Slnko už naberalo na sile, a tak sa poniektorí zastavili na osvieženie v neďalekej Gôšovskej keršme (však Dědek? J). S miernym meškaním sme odchádzali a o niekoľko minút už brzdili na zastávke vo Vlachove. Tu nás za zvukov dychovky a za účasti ženičiek v ľudovom kroji, spevom, chlebom a soľou, koláčikmi a páleným vítali Vlachovčania. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Časť z nás išla k neďalekej Grófskej ľadovni vytesanej v skalnom masíve. Táto prírodná chladiareň slúžila k uskladneniu ulovenej zveriny a iných potravín uložených na ľade. Po prehliadke sme sa lesným chodníkom a potom pomedzi rybníky vrátili k vláčiku. Druhá skupinka za ten čas absolvovala prehliadku kaštieľa grófskej rodiny Andrássyovcov z 18. storočia. Dnes slúži ako dom kultúry a obecné múzeum s tromi expozíciami. Všetci sme sa opäť stretli na zastávke pri motoráčiku. Rozlúčili sme sa s miestnymi obyvateľmi a cez staničku Vlachovo na obed dorazili do Dobšinej. Tu už čakal autobus, aby nás odviezol do mesta - predsa len stanica je trošku od ruky. Pre záujemcov o prehliadku mesta bol pripravený program na radnici, v baníckom múzeu a kostoloch. Pre zvyšok osádky nenastal ešte čas oddychu. Čakala na nás kyvadlová jazda do Betliara a späť. Malý bonus pre obyvateľov doliny Slanej, aby si mohli zaspomínať, ako kedysi jazdievali za prácou (ktorej je tu dnes tak málo) a zábavou. Až po návrate do Dobšinej si osádka mohla dať na chvíľu pohov a zájsť na obed. Medzitým sa už naši výletníci pomaly schádzali na rozpálené námestie. Nasadli sme do autobusu a odviezli sa na stanicu. Po tradičnej spoločnej fotke sme nasadli do vláčiku a vybrali sa naspäť domov.
Tak ako predchádzajúce nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach i táto by sa nedala realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Veľká vďaka patrí podpore tamojších samospráv prezentujúcich obce Gočovo, Vlachovo a Dobšiná.
Text a fotografie: Ing. Igor Molnár
FOTOGALÉRIA DOBŠINSKÉHO EXPRESU III
{gallery}kultura/expres{/gallery}
{jcomments on}
Zverejnené v
Správy z Gemera
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.