Nostalgickým Gemerským expresom cez Betliar, Gočovo a Vlachovo do Dobšinej po druhýkrát Doporučený
Napísal(a) Ing. Igor Molnár
Nie je nič neobvyklé, ak sa vraciame na miesta, ktoré nám prirástli k srdcu. Už menej obvyklým je, ak sa mimoriadne jazdy nostalgickými vlakmi konajú na tej istej trati viackrát do roka. Jednou z výnimiek nie je ani trať z Rožňavy do Dobšinej, kde tohto roku zavítal nostalgický vláčik KHKV 10. júla 2010 už druhýkrát. MAGDE a jej osádke sa na Gemeri zapáčilo, a tak po jarnej jazde do Betliara sme sem opäť prišli prebrúsiť koľaje. Tentoraz až do koncovej stanice tejto 26 kilometrovej lokálky. Čo nás na trati do baníckeho mestečka čakalo, to sa dozviete v ďalších riadkoch tejto reportáže.
Po dvoch týždňoch od poslednej jazdy do Slavošoviec sa naši skalní cestujúci s ďalšími priateľmi gemerských lokálok stretávajú na košickej stanici. Ich pohľady sú upriamené smerom k depu, odkiaľ sa za chvíľu po trati z Hanisky pri Košiciach objaví M 131.1125 aj s prívesným vozňom. Po príchode na staničnú koľaj ju jedna časť personálu pripraví na odchod do Rožňavy, kým tá druhá skontroluje rezervácie cestujúcich. O pár minút sa už vezieme za krásneho letného počasia po trati č. 160. Zastavujeme v Moldave nad Bodvou, kde k nám pristupujú ďalší cestovatelia. Tiahlym stúpaním po úpätí príkrych svahov Slovenského krasu a Jablonovským tunelom sa prehupneme na druhú stranu a klesáme do Rožňavy. Tu nás čaká MAYO, ktorý sa k nám rozhodol tiež pridať. MAGDA poslušne obehne prívesný vozeň a čoskoro nás výpravca vypravuje na lokálku. Svižným tempom prefrčíme zastávkou Rožňava predmestie (kedysi pôvodnou železničnou stanicou v Rožňave), zastávkou Rožňava mesto, Nadabula a zastavujeme v staničke Betliar. Priberáme ďalších cestujúcich a ideme ďalej. Míňame Gemerskú Polomu, Henckovce, Nižnú Slanú – obec, takmer opustenú staničku Nižná Slaná a po prejdení prejazdu na začiatku obce Gočovo zastavujeme na zastávke. Tu nás víta zástupkyňa obce p. Sklenárová. Po pár základných informáciách sa peši po ceste presúvame do stredu obce, kde si prehliadneme evanjelický kostol a stálu expozíciu v rodnom dome Jura Hronca. Pre tých, ktorí toto meno počujú po prvýkrát v stručnosti spomeniem niekoľko základných faktov.
Narodil sa 17. mája 1881 v Gočove. Bol žiakom ľudovej školy v Gočove a študentom Evanjelického gymnázia v Rožňave. Vysokoškolské štúdiá absolvoval na univerzite v Kluži, hlavnom meste Sedmohradska. Bol profesorom matematiky a fyziky, neskôr aj riaditeľ gymnázia v Kežmarku, profesorom Českej vysokej školy technickej v Brne. Bol zakladateľom a prvým rektorom Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Taktiež predsedom Matice slovenskej. Jur Hronec zomrel 1. decembra 1959 v Bratislave, na vlastnú žiadosť je pochovaný v rodnom Gočove.
Po prehliadke sme sa vybrali naspäť k vláčiku. Slnko už naberalo na sile, a tak sa poniektorí zastavili na osvieženie v neďalekej Gôšovskej keršme (však Dědek? J). S miernym meškaním sme odchádzali a o niekoľko minút už brzdili na zastávke vo Vlachove. Tu nás za zvukov dychovky a za účasti ženičiek v ľudovom kroji, spevom, chlebom a soľou, koláčikmi a páleným vítali Vlachovčania. Rozdelili sme sa na dve skupinky. Časť z nás išla k neďalekej Grófskej ľadovni vytesanej v skalnom masíve. Táto prírodná chladiareň slúžila k uskladneniu ulovenej zveriny a iných potravín uložených na ľade. Po prehliadke sme sa lesným chodníkom a potom pomedzi rybníky vrátili k vláčiku. Druhá skupinka za ten čas absolvovala prehliadku kaštieľa grófskej rodiny Andrássyovcov z 18. storočia. Dnes slúži ako dom kultúry a obecné múzeum s tromi expozíciami. Všetci sme sa opäť stretli na zastávke pri motoráčiku. Rozlúčili sme sa s miestnymi obyvateľmi a cez staničku Vlachovo na obed dorazili do Dobšinej. Tu už čakal autobus, aby nás odviezol do mesta - predsa len stanica je trošku od ruky. Pre záujemcov o prehliadku mesta bol pripravený program na radnici, v baníckom múzeu a kostoloch. Pre zvyšok osádky nenastal ešte čas oddychu. Čakala na nás kyvadlová jazda do Betliara a späť. Malý bonus pre obyvateľov doliny Slanej, aby si mohli zaspomínať, ako kedysi jazdievali za prácou (ktorej je tu dnes tak málo) a zábavou. Až po návrate do Dobšinej si osádka mohla dať na chvíľu pohov a zájsť na obed. Medzitým sa už naši výletníci pomaly schádzali na rozpálené námestie. Nasadli sme do autobusu a odviezli sa na stanicu. Po tradičnej spoločnej fotke sme nasadli do vláčiku a vybrali sa naspäť domov.
Tak ako predchádzajúce nostalgické jazdy Klubu historických koľajových vozidiel z Hanisky pri Košiciach i táto by sa nedala realizovať bez láskavej podpory priateľov a nadšencov historických železníc. Veľká vďaka patrí podpore tamojších samospráv prezentujúcich obce Gočovo, Vlachovo a Dobšiná.
Text a fotografie: Ing. Igor Molnár
FOTOGALÉRIA DOBŠINSKÉHO EXPRESU III
{gallery}kultura/expres{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-