V tejto oblasti, a vlastne aj v širšom okolí, som si obehol niekoľko desiatok lokálov a čo som si všimol, všetky do jednej venujú hlavnú pozornosť tradičnej bavorskej kuchyni. Samozrejme, človek tu nájde aj talianske alebo čínske, avšak veľa ich nie je a nájdete ich len vo väčších mestách, kde je obyvateľstvo viac "multikulti". Pri tomto som sa nemohol nezamyslieť nad reštauráciami. Kde na Slovensku nájdeme typickú Slovenskú reštauráciu, kde by ponúkali výhradne slovenskú kuchyňu? Možno dve-tri. Ako je to možné? Veru odpovedí sa dá nájsť veľa. Avšak nechcem tu opisovať kvalitu slovenských reštaurácií, pretože o tom som písať nechcel.
V auguste som zmenil prácu a od septembra som vo Východných Alpách, konkrétne v dedine Ramsau, ktorá sa nachádza pri mestečku Berchtesgaden. Je to v maličkom výbežku na juhovýchode krajiny pri rakúskom Salzburgu. Tu som sa už ale viac pozastavil a doteraz premýšľam, v čom je rozdiel v cestovnom ruchu na Slovensku a v Nemecku. Keď si porovnám napríklad okres tu, kde pracujem, teda Berchtesgadener Land, a dajme tomu náš Gemer, tak ostávam s tupým pohľadom sedieť pri okne pozerajúc sa na kopce okolo. Veď čo môžu ponúknuť tieto rozdielne kraje? V prvom rade sú tu veľké hory a druhý najväčší vrch Nemecka Watzmann, ktorý má niečo málo cez 2 700 metrov. Potom sú tu menšie kopce s výškou okolo 2 000 metrov. Ak čakáte, že začnem dlhým zoznamom menovať lyžiarske strediská, tak Vás sklamem. Nie je to žiadny Garmisch-Partenkirchen ani Kitzbühel. Vleky tu samozrejme sú, ale podobný nájdeme aj medzi Vyšnou Slanou a Rejdovou, alebo v Dobšinej.
Ako ďalšiu atrakciu nemôžem vynechať Orlie hniezdo, ktoré sa volá Kehlsteinhaus. Pekný pozostatok nacistického Nemecka, ktorý dostal Hitler k 50-tim narodeninám, a pritom sa ten človek bál výšok. Dnes je tam reštaurácia a keďže je tam vybudovaná cesta, miesto je hojne navštevované turistami z celého sveta. Hore je povolená jazda len špeciálnym autobusom, ktorá trvá necelú polhodinu, ale je to zážitok. Dvojsmerný lístok, teda tam aj späť, stojí 15,- €.
Ďalej je to hora Janner, kam vedie lanovka a na vrchu je tiež reštaurácia. Pekný výhľad na jazero Königsee. A potom samotné Königsee. Jazero, kde sa strmé hory vynárajú z vody. V lete premáva loďka, ktorá obíde celé jazero. Je ich viac, takže si môžete na jednom zo stanovíšť vystúpiť a chvíľku tam pobudnúť. Najčastejšou zastávkou je stanica Bartolomä. Kaplnka svätého Bartolomeja je obľúbené miesto turistov a aj tu je reštaurácia, samozrejme len s bavorskou kuchyňou.
Presuňme sa do Ramsau, kde pracujem. Medzi horou Watzmann a Hochkalter sa nachádza dolina Wimbachtal. Je taká akých máme v Tatrách mnoho, a poviem pravdu, aj taká Zádielská dolina je rovnako krásna. Za zmienku stojí Wimbachklamm, teda tiesňava, ktorá sa nachádza pri vstupe do doliny. Avšak aké tiesňavy a rokliny máme na Gemeri? Viac ako dosť.
Hintersee. Jazero nad dedinkou Ramsau. Vlastne je to obyčajné jazero, veľké možno ako Teplý vrch, ale pripomína skôr Dedinky. Áno, Dedinky sú na porovnanie lepšie. No teplota vody je tu asi ako u nás na Uhornej. Kúpanie len pre otužilých. Je tu v okolí pár domov a v každom z nich sa dá ubytovať. A samozrejme nechýbajú reštaurácie a prenájom člnov. V zime, keď zamrzne jazero, na povrchu sa dajú malé mantinely a hrá sa vo veľkom curling.
Uvažujem čo opísať ďalej, ale už mi došli patróny. Skúsim teda v skratke.
Ramsau, dedinka, ktorá je známa mnohými fotkami kostola s pohorím v pozadí. Miesto, z ktorého sú najlepšie zábery je famózne označené a vždy tam je niekto s fotoaparátom. Hintersee, Königsee, Janner s lanovkou, Orlie hniezdo, Wimbachtal, Wimbachklamm, Watzmann, Hochkalter a historický Berchtesgaden a Bad Reichenhall s historickými kúpeľmi. Nech rátam ako rátam, o čo viac atrakcií majú oni ako my?
Sami žijete na Gemeri a skúste si porátať pamiatky, historické miesta, prírodu a možnosti, ktoré Gemer ponúka. Všetky dedinky, ale aj Berchtesgaden a Bad Reichenhall sú zo 70 % hotely, penzióny, priváty a reštaurácie. Ako je možné, že to tu všetko funguje? Nuž, v prvom rade je to snaha kraja propagovať čo najviac z toho, čo sa v kraji nachádza. V druhom rade je to službami, a to nielen kvalitou, ale aj počtom a možnosťou výberu od 5 hviezdičkových hotelov po priváty, kde noc stojí 16,- €, áno, to hovorím o Nemecku a sám som si izbičku vyskúšal a nie je to žiadna stodola, ale slušná izba.
Tu som sa pozastavil nad propagáciou a službami na Gemeri. Áno, viem, že budú námietky typu, že v tej hladovej doline sa neoplatí nič robiť. Ak sa to oplatí Nemcom tu, kde ponúkajú dva kopce a dve mláky a pár atrakcií na aktívny oddych na dobrý týždeň, tak Gemer ponúka minimálne dvojnásobok. Skúste sa sami zamyslieť, čo všetko na Gemeri máme a ako to vieme propagovať. Hrady, kaštiele, jaskyne, historické mestá, a v neposlednom rade príroda. Máme nespočetné množstvo možností. Ale ako je to s propagáciu a službami vieme sami. To už nechám na každého jednotlivca, nech si porozmýšľa, či je nutná investícia v podobe nejakej fabriky od pochybných Kórejcov, ktorí šikanujú svojich zamestnancov za 300,- € mesačne. Gemer ako kraj by mohol veľmi veľa vyťažiť z cestovného ruchu. A ochranári? Berchtesgadener land je celý vyhlásený za národný park. A funguje tu aj poľnohospodárstvo úplne bez problémov.
Typicky bavorská krajina s množstvom voľne pasúcich sa kráv a oviec, s krásnou prírodou, ktorú turisti milujú. Viete mi dať dôvod, prečo by takto nemohol vyzerať aj Gemer?
Je to krásny kraj, sú tam dobrí ľudia, a pri troche snahy by to aj tam začali turisti milovať. Je to však beh na dlhú trať a chce to odvahu, avšak náš Gemer na to má a isto by si to zaslúžil.
Jaroslav Šimon
Fotografie autor
{jcomments on}


























Ahoj, volám sa Jaroslav a pochádzam z Gemera, a hoci žijem od štrnástich rokov v Martine, Gemer ostal navždy mojím domovom. Na výšku som sa nedostal, a tak som okúsil svet pracovného trhu, ale aj podnikania. Po neúspechu v podnikaní som bol nútený opustiť krajinu a ísť zaplátať dlhy do Nemecka. Už len výplaty v tejto krajine, ktorá je len pár hodín jazdy autom, sú s našou krajinou neporovnateľné. Vzdelanie mám v oblasti cestovného ruchu, a tak bolo jasné kam sa poobzerám v tejto krajine. Zakotvil som v reštaurácii ako čašník. Pri troche snahy sa tu človek naučí dorozumieť za pár mesiacov. Po príchode som našiel zamestnanie v biergartene, čiže pivnej záhrade neďaleko Mníchova.
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a