Lenže, opak je pravdou. Ani jedna pieseň, a to nikdy, ani v minulosti, ani v súčasnosti nespájala Čechov a Slovákov tak, ako táto. A nielen ich! Všetkých Slovanov sveta, a to už viac než stovku rokov, lebo aj dodnes je hymnou celoslovanskou.
Pre osvieženie histórie: v pamäti nášho národa sú zapísané tri hymnické piesne. Prvá má názov "Hej rodáci", ktorú jej autor neskôr poslovenčil a my ju už poznáme ako "Hej, Slováci". Česi ju prebrali ako pieseň "Hej, Slované". A viete kto napísal jej slová? Bol to 21-ročný študent evanjelickej teológie Samo Tomášik. Bolo to v r. 1834, kedy tento mladík prvýkrát prišiel do Prahy v nádeji, že tu žije bratský český národ. Ale zostal smutný: z toho, že Praha, bašta Slovanov, bola ponemčená. V ten večer sadol za stôl a zapísal prekrásne slová, že ale "... duch slovanský (slovenský) bude žiť naveky!"
Druhá hymnická "Ponad Tatrou blýska sa" je z r. 1844 a jej autorom je Janko Matuška. Je našou terajšou hymnou.
Tretia vzišla z pera Karola Kuzmányho, a to v r. 1848. Je nádherná a nesie názov "Kto za pravdu horí". V nej sú aj pre dnešok poučné slová, ktoré by si mali dobre zapamätať všetci tí, čo vedú našu krajinu: "... koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu moja pieseň slávou zazvoní!"
Uznáte, všetky sú krásne, mali by sme ich poznať a vážiť si ich autorov a aspoň čosi vedieť o ich živote a diele. Aj v tom spočíva výraz národnej hrdosti.
Len tak pre zaujímavosť: starší si zaiste pamätajú na futbalový zápas ČSSR - Juhoslávia v Bratislave. Tam sa pieseň Hej Slováci hrala ako oficiálna hymna Juhoslovanov s pretlmočenými slovami Sama Tomášika. Tento bard slovenského národa bol evanjelickým farárom v Chyžnom pri Revúcej. Spolu zakladal Prvé slovenské evanjelické gymnázium, ktoré vzniklo o rok skôr ako Matica Slovenská. V tejto malej dedinke schádzal sa slovanský svet, spisovatelia, básnici, historici z Ruska, Poľska, často sem chodila Božena Němcová a ďalší významní českí vlastenci. Písal básne, piesne, historické novely, romány. Jeho hviezda jasne žiarila na literárnom nebi. Pre národ bol taký významný, ako Ľudovít Štúr. Aj keď nebol členom jeho družiny, konal pre záchranu národa a jazyka to isté.
Vráťme sa však k zrodu piesne. Do Prahy prišiel Samo Tomášik na jeseň roku 1834, aby sa potešil, že tu žije bratský slovanský národ. Ako bolo spomenuté, zostal sklamaný. Praha bola ponemčená, o čom svedčili nápisy na obchodoch i reč na ulici. Keď sa raz večer vracal zo Stavovského divadla, premýšľal o trpkom osude českého národa, ktorý považoval za veľkú oporu pre Slovákov. Práve vtedy sa vnútorne vzoprel, uvedomujúc si, že iba ten národ zahynie, ktorý svoju hlavu dobrovoľne položí na klát. Povedal si: Česi a Slováci to nesmú byť. V ušiach mu zneli piesne, ktoré spieval s poľskými vlastencami, ktorí síce stratili majetok, vlasť, a predsa neklesali na duchu. Ako budúci kňaz si volá v tejto piesni na pomoc Boha a jeho trestajúce nástroje: kým naše verné srdce za náš národ bije, nech sa robí hocičo, jazyk nám nemôže nikto vyrvať. Nech nepriateľ robí čokoľvek, nech aj skala puká a dub sa láme, my musíme stáť pevne ako múry hradné. Tieto myšlienky vložil do verša.
Vajanský napísal, že Tomášikova pieseň Hej, Slované... zaznievala od mora k moru, a šírila hrdé sebavedomie slovanského a slovenského jazyka. Je preložená aj do angličtiny. Za svoju hymnu ju prijala väčšina slovanských národov.
22. novembra 1884 uplynulo 50 rokov od doby, čo Tomášik napísal všeslovanskú hymnu. Českí vlastenci ho prišli osobne pozvať do Prahy, aby na vlastné oči videl, že Praha je opäť česká. Pozvanie prijal a prežil niečo úžasné: keď na každej železničnej stanici, kde sa vlak zastavil, davy ľudí ho pozdravovali a za sprievodu dychových hudieb spievali jeho,a aj ich pieseň. Na jeho počesť Národné divadlo hralo Libušu. Vďačnosť nemala konca kraja. Veď táto pieseň sa stala Marseillesou pre všetky slovanské národy. Kruto sa trestalo za jej spievanie tam, kde Slovania žili v područí iných národov.
Po príchode domov Tomášika čakalo ťažké prenasledovanie. Bol čas krutej maďarizácie, kedy sa do praxe uvádzali Aponyiho zákony. Perzekúcia nielen jeho, ale aj jeho blízkych, ho doviedli až k smrti. Keď ho 13. septembra 1887 na chyžňanskom cintoríne pochovávali, lúčili sa s ním ako s bezvýznamným človekom. Nikto, ani pochovávajúci kňaz z obavy nespomenul, že zomrel bard národa, básnik, spisovateľ. Ani sa len nezmienil o skutočnosti, že zomrel autor všeslovanskej hymny. Bolo to prísne zakázané!
A v nedávnej minulosti? Nikto si na neho nespomenul; v socialistických časoch najmä preto, že bol kňazom.
Napravme zameškané. Píšme o Samovi Tomášikovi, evanjelickom farárovi z Gemera, o našej prvej jedinečnej hymnickej piesni a jej autorovi. Vážme si jeho i jeho dielo. Lebo aj vďaka takejto osobnosti sme ako národ ťažkú minulosť prežili a získali svojbytnosť.
13.4.2010

































Celý život žijem, prežívam s hrdosťou na svoje slovenské korene. S rovnakou úctou sa správam aj k iným národom a národnostiam. V poslednom čase ma občas v médiách znepokojuje poznámka, či skôr prívlastok, reagujúca na istú skupinu ľudí, nasledovne: "...veď, hej, to sú len takí "hej Slováci". Čo ja na to? V každej krajine sa nájdu takí i onakí ľudia, zmýšľajúci rôznorodo, jemne povedané, svojrázne ... Ale práve takýchto neslobodno spájať s našou hymnickou piesňou: Hej Slováci! Áno, bola to oficiálna hymna Slovenského vojnového štátu. To však neznamená, že mala niečo spoločné s jeho politickou orientáciou; lebo vraj podľa niektorých "tiež historikov" bola šovinistickou, či protičeskou,
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-