Slovensko vrátil. Môžeš v úvode tohto rozhovoru porozprávať niečo o svojom detstve prežitom v Moravciach?
- Skôr povedané: ja som sa narodil 11. októbra 1936 v nemocnici v Zlatých Moravciach. Mama mi ešte povedala, že to v tom prostrednom okne, tam som sa narodil... Že by som si pamätal?... Do roku 1942 moje pamäte sú veľmi slabé zo Zlatých Moraviec, ale sú doplnené rozprávaním, ktoré mi odovzdal môj otec, moja mama, súrodenci ... takže vlastne som si ich privlastnil, tieto spomienky, a keď navštevujem dnes Zlaté Moravce, a prichádzam na tieto miesta – vlastne ako by som prežíval znovu túto dobu a tieto udalosti. Takže nie osobné spomienky, ale obnovené spomienky, by som povedal; že sa pamätám odkedy som na narodil až do roku 1942, keď sme ušli pred transportom. Tesne predtým, to bolo v tejto dobe, v ktorej sa nachádzame teraz, možno o niečo neskoršie, lebo sa orientujem podľa židovského sviatku Pesach. A to bolo po Pesachu roku 1942. Keď sa pozerám do kalendára, takže: rok 1942 Pesach bol od 2. apríla až do 10. apríla. Nakoľko sa pamätám, tak to bolo po Pesachu, lebo mama mi povedala, že už u Singera sa piekol chlieb. Singer bol pekárom; viem, kde bola jeho pekáreň – a to znovu neviem z toho, že som to videl, ale že som to počul, a som navštívil to miesto. Viem presne, kde to bolo, a napriek tomu, že to rozprávanie bolo veľmi stručné, som si tieto veci, alebo tieto udalosti privlastnil. Takže to je až po rok 1942, keď sme prešli tie hranice, a sme utiekli vlastne pred transportom.
Dôležitým medzníkom v dejinách fašistického Slovenského štátu bol 9. september 1941, keby bolo vydané vládne nariadenie č. 198/1941, oficiálne nazvané O právnom postavení Židov, ktoré do histórie vstúpilo ako tzv. Židovský kódex. Vieme, že napriek snahám niektorých slovenských historikov, ktorí ospevujú „prezidentské výnimky“ a „starosť katolíckeho biskupského zboru“ o osud slovenských Židov, realita bola taká, že dobová propaganda sa dokonca hrdila tým, že Židovský kódex je prísnejší než norimberské rasové zákony. Známa je aj skutočnosť, že cynizmus predstaviteľov fašistického Slovenského štátu zašiel tak ďaleko, že prisľúbil nemeckému poradcovi Wislicenymu zaplatiť za deportáciu každého Žida 500 ríšskych mariek, ktoré boli hradené z arizačných výnosov: Židia si teda v konečnom dôsledku zaplatili za svoje odtransportovanie a „vysídlenie“. Ale chcel by som sa opýtať: Ako túto dobu vnímal a prežíval vtedy šesťročný Eugen Steiner?
- Vtedy som sa už asi nevolal Steiner, lebo môj otec sa volal Máté Elemér. Boli sme v Budapešti na Teleki tér 5, prvé poschodie, číslo 7. Bývali sme vtedy u Kleinov. My – ja aj môj brat, ktorý mal vtedy dva a pol roka - a ja, ktorý som mal šesť a pol roka. Čo sa týka týchto zákonov: otec mal auto, otec mal dielňu, v ktorej sa šili tie plachty: Prvá slovenská plachtáreň Zlaté Moravce, telefón číslo 14. Mal tam jedného pracovníka; to viem, samozrejme od otca; Magušin sa volal, a on vlastne prebral – pretože to bol malý podnik, takže to sa likvidovalo, to sa nearizovalo. Starý otec mal obchod, ktorý bol známy v celom meste, mal ho na námestí v Zlatých Moravciach, samozrejme viem presne, kde to bolo... V minulosti tam bola Pravda, dnes je tam nejaké kníhkupectvo; a jeho obchod, ktorý samozrejme mal svoj sklad, v ktorom bol textil, aby mohol slúžiť a živiť sa z toho, mal niekoľko zamestnancov. Jeho najstarší syn, Viliam Steiner, môj strýko, bol jeho spoločníkom... jeho už arizovali. Neviem, kto bol jeho arizátor, lebo arizovať znamená, nakoľko tam bolo napísané Leopold Steiner a syn, tak táto tabuľa musela dole, a bolo tam napísané iné meno, ktoré – samozrejme – už znelo po slovensky – povedzme ... Tatranský. Vtedy to už bolo, tým sa to vykašerovalo, že samozrejme to všetko slúžilo len prechodne, lebo vlastne tí Židia, ktorí mali zostať v tom obchode, mali vlastne zaviesť tých arizátorov do práce. Ja si myslím, že ten film „Obchod na korze“ veľmi dobre to predstavuje. Je to tak. A tak to bolo aj v prípade môjho starého otca. Z tejto doby, možno idem trošku naspäť, si už pamätám, že môj najmladší strýko Artúr ma kreslil. Ja hľadám dnes jeho stopy, kde on zmizol. Takisto hľadám aj s jeho synom, ktorý má osemdesiat, môjho strýka, ktorý bol spoločníkom môjho starého otca. Volal sa Vilmoš – a zatiaľ sme nenašli ich stopy. Ale aby som sa vrátil k tej otázke: naozaj tieto veci som sa dozvedel len v priebehu svojho dospelého života z rozprávania svojho otca, ktorý, bohužiaľ odišiel z tohto sveta veľmi zavčasu a neočakávane, lebo som mal ešte veľa otázok k nemu. Mama bola taká trošku uzavretá, nerada o tom hovorila, ona vždycky ako keby ... videl som na jej tvári: „prečo ja som tu zostala a moji rodičia nie, moje sestry nie, len ja som tu zostala...?“ – ako by sa cítila byť vinná. Ona nie je jediná v tomto smere. To je pocit ľudí, ktorí prežili, stratili skoro celú rodinu... A napriek tomu, že sa dožila skoro deväťdesiat rokov, nebola dosť otvorená... Chcel by som podotknúť: natáčanie toho filmu, ktorý sa volá „Celý svet je úzky most“, mi odhalilo niečo, čo sa odohrávalo v tej dobe, lebo keď sme tieto veci realizovali, keď sme natáčali tento film, tak sme v Izraeli viedli rozhovory aj s mojím bratrancom Mojše Cur, a naraz som počul, že on čistil ako dvanásťročný vagóny pre dobytok, predtým, čo tam nakladali Židov. Takže aj on prispel k niečomu, čo som ja nevedel, a dnes vidím jasný obraz: Mojše Cur, dvanásťročný chlapec, zametá tie vagóny. Ja som si vlastne doplnil v pamäti tie nedostatky, lebo keď on čistil tie vagóny, ja som už bol v Maďarsku.
No napriek skutočnosti, že v tomto čase bola morálka v Slovenskom štáte postavená na hlavu: dobro sa stalo zlom a bolo tvrdo prenasledované – a zlo štátnou propagandou dosadené na vyprázdnený piedestál dobra – našli sa na Slovensku ľudia, ktorí ani v extrémnej situácii neváhali zostať stať na strane spravodlivosti a morálky – a boli ochotní aj za cenu ohrozenia života svojho aj svojich blízkych podať pomocnú ruku prenasledovaným ľuďom. Vďaka jedným z týchto ľudí sa zachránila aj vaša rodina. Môžeš nám ten príbeh priblížiť?
- Áno... Ja by som ešte trošku sa chcel vrátiť k tej predchádzajúcej otázke: ta atmosféra bola absolútna: Židia boli izolovaní. Nikto sa verejne neodvážil podať ruku prenasledovaným ľuďom. To bolo jasné, lebo režim bol veľmi efektívny. A bol veľmi tvrdý. Ja som sa dozvedel, že gardistov prenášali z jedného mesta do druhého, lebo samozrejme keď otec vyrástol a hral futbal s nejakým priateľom, potom aj keď mal tú čiernu gardistickú uniformu, on sa nemohol chovať k nemu ... lebo spolu hrali futbal, alebo spolu hrali biliard, alebo spolu išli na pivo... Nemohol sa chovať k nemu tak ako režim žiadal. Preto tento režim, treba povedať – veľmi prefíkane a veľmi efektívne, a je tu cítiť, samozrejme, kus toho nemeckého ducha, ktorý bol prijatý Slovákmi; nič ich nezadržalo, aby toto neľudské chovanie, veľmi efektívne... musím ich „pochváliť“, aby ste rozumeli: ja som trpel, moji rodičia trpeli, všetci Židia trpeli, ale ako efektívnosť: oni boli veľmi dobre zorganizovaní, a z toho vychádza, že nikto sa neopovážil verejne (možno, že to robili ľudia potajomky), ale verejne že by niekto vystúpil: „Treba im dať jesť, treba im dať vodu, veď ako sa chováte k nim, veď to sú občania, sú to ľudia...“ Nikto takúto vec sa neopovážil v tomto režime hrôzy, z jednej strany, veľmi prísnom režime – a všetci boli prinútení rôznymi cestami sa chovať podľa diktátu ľudí, ktorí boli nemeckými inštruktormi vychovaní, ako sa majú chovať vo vzťahu k ľuďom, ktorí boli zvyknutí, že slovo je slovo, že dôstojnosť jedného policajta, jedného úradníka... že tento úradník je služobníkom občana, a nie, že tento občan je inštrumentom, aby bol dosiahnutý ten cieľ.
Keď sme sa vrátili na Slovensko potom, čo sme prežili neľahkú dobu od roku 1942 do apríla - mája 1944, lebo vtedy sme vlastne ušli druhýkrát od tejto beštie, ktorá v prvom rade zapísala každého, aby bol poriadok, potom ich sústredili, lebo to bol jeden systém: sústrediť, zapísať, natlačiť a potom do vagóna. Tomu miestu, kam tieto vagóny vypravovali, v Maďarsku hovorili „kenyérmező“. To je vlastne „pôda chleba“, to znamená, že vlastne tento systém systematicky klamal ľudí, aby ich dostal do tejto pasce; ľudí, ktorí si nevedeli ani predstaviť, že niekto môže byť natoľko ... nie je na to slovo... veď keď maďarskí Židia prišli do Osvienčimu – a to už máme fotky z tej doby, jediné, ktoré sa zachránili, náhodou, lebo tam bolo veľmi prísne zakázané fotiť, lebo Nemci vedeli čo robia, ale nechceli aby to bolo zdokumentované. Keď niekto priniesol nejakú správu, tak priniesol – ale pokiaľ nie je dôkaz!? Takže toto bola veľká náhoda, že niekto našiel tento album, ktorý sa volá Album Auschwitz a našiel sa v kabáte jedného esesáka. Ale čo som chcel vlastne povedať je - čo vlastne boli schopní títo ľudia spraviť! Veď keď išli dole z vagónu, tak ešte predtým, ako sa opýtali: „Kto si, čo si?“... tak: decko – naľavo, starci – naľavo, tehotné ženy – naľavo. A to znamenalo, že v priebehu pár hodín títo ľudia sa stali prachom. Nikto si to nevedel predstaviť, že jeden kultúrny národ – Nemci - sú schopní toto spraviť. To bolo to tajomstvo. Lebo oni: biť človeka – áno, zastreliť človeka – áno; to bolo známe. Ale zabiť jedného starca, zabiť deti, zabiť ženy, o ktorých vykalkulovali, že sa im ich neoplatí držať: to bolo neznáme pre ľudstvo, to nebolo ešte nikdy. A pred týmto sme vlastne my unikli zo Slovenska a pred týmto sme unikli aj z Maďarska, lebo otec poslal telegram tam, kde sme sa schovávali: „Nezapíšte ich do zoznamu!“ A my sme dvanásť hodín boli pod doskou záchoda. A tam sme sa skrývali. A až v noci sme utiekli, ale s veľkou výhodou: nehľadali nás, lebo sme neboli zapísaní. A otec, musím povedať, chápal ten systém, že človek nesmie byť zapísaný, lebo kde bol zapísaný, tak bol už hľadaný.
Samozrejme, že v mojej pamäti a ... to, čo človek má v sebe... Ján Mozolák má ohromné miesto. A ja myslím, že keď ja prednášam, svedčím pred ľuďmi o tom, čo som prežil, ja sa vždycky pýtam: „Čo by ste vy spravili na mieste Jána Mozoláka?“, alebo ešte lepšie: „Čo by sme my spravili na mieste Jána Mozoláka?“ Ján Mozolák bol jeden chudobný, jednoduchý sedliak. Áno, my sme mu platili za jedlo. Boli sme štrnásti. Jedlo znamenalo zemiaky, trošku mlieka a čo ja viem: chlieb. To bolo všetko čo sme jedli. Tu a tam nejaké mäso. Predpokladám, neviem... keď niekto bol chorý, že dostal trošku mäsa. A tento chudobný, jednoduchý človek, musel mať v sebe nejakú ohromnú silu plávať oproti čiernemu prúdu. Ja to viem oceniť až po rokoch, lebo keď sme robili ten film, zistilo sa, že môj bratranec sa pamätá, že Jána Mozoláka postavili k múru. Puška je mi známa, narábať s ňou viem. A náhodou to bola tá istá puška, s ktorou som ja neskôr slúžil v izraelskej armáde. Vtedy ju držal nemecký vojak. A viem, čo to znamená, keď počujem ten „klik“, po ktorom prichádza streľba. A tento človek stál tam pri tom múre – a mohol nás vydať, mohol dostať ohromnú odmenu. A on povedal: „Nie sú tu.“ Takže to znamená, že on vlastne povedal ... on pomohol Všemohúcemu, aby sme prežili. A ja ho vidím ako poslanca Boha, ktorý prostredníctvom tohto človeka zanechal na tomto svete, nepoviem číslo, ale z tých, čo sme tam boli – osem detí v tejto skupine, ktorá sa tam skrývala. Z týchto detí, chvalabohu, moja záhrada v Izraeli bola plná. A keď sa obzriem dozadu, je to to najväčšie víťazstvo, čo môže byť – a popritom to spravil Ján Mozolák, ktorý ide v tom bahne po dvore, ktorý si pamätám, ide na studňu, ide s tou nádobou, s ktorou gazdinka doniesla žrádlo pre svine – a aj my sme tam v tej nádobe mali pár krumplí a v nich bola ceduľka: „Nemci sú tu, buďte ticho!“ Takže ja tohto človeka mám pred očami, obraz jeho hrobu je tu na stene. A to čo je tam napísané – ja som autorom tohto textu. A ten text sa končí: „Vám a Vašej dcére Anne ďakujeme. 14 zachránení ľudia.“ Ja myslím, že som odhadol, čo človek môže slovami prejaviť vo vzťahu k takémuto človeku.
Po mesiacoch ukrývania sa u rodiny Jána Mozoláka prišlo v roku 1945 oslobodenie. V tom čase si ešte, možno konštatovať, bol stále dieťaťom – a predsa už zasiahnutým hroznou skúsenosťou rokov skrývania sa, strachu z odhalenia, zložitých existenčných podmienok! To, čo si prežil, nepochybne muselo zanechať na citlivej, ešte detskej, duši bolestnú ranu. Navyše je historickou realitou, že ešte po oslobodení Slovenska došlo v Topoľčanoch k pogromu na Židov, ktorí prežili a vracali sa domov. Motívom bola v tomto prípade obava miestnych arizátorov, že prídu o „svoj“ majetok. Ako si vnímal ovzdušie povojnového Slovenska Ty?
- Najprv: dnes slávim, podľa dnešného civilného kalendára, 7. apríl, to je náhoda, ale teraz som si to uvedomil, že dnes je tiež 7. apríla. A 7. apríla 1945 sme boli oslobodení. Ale to je ľahko povedať. Ale keď sme už počúvali to dunenie tých kanónov, že sa to už blíži, že už tie míny vybuchujú neďaleko nás, človek sa radoval, že míny blížia k nemu: tie priateľské míny. Je to absurdum, ale tak sme to vnímali. A my sme sa radovali, ale sme sa aj triasli: a to je pocit, známy pocit, aby sa to nestalo v poslednej minúte. Aby sme prežili aj tie posledné minúty, lebo to je vždycky ten pocit človeka, že sa „to“ stane práve tam na konci, že som prežil všetko, a teraz tu sa to stane. A človek ako keby sa bál ešte aj viacej. Práve tí dospelí povedali: „Čakajte, nejdeme von z bunkra. My zostaneme tu, lebo sme chránení štyrmi stenami. A sme dole. Lebo keď budeme na dvore, niekto nás môže zastreliť. Keď budeme v izbe, niekto tam môže prísť. Ale keď sme v pivnici, za múrmi, tak ako nás nenašli Nemci, tak nás nenájde nikto, kto by nás mohol v poslednej chvíli ohroziť!“ Takže ak sa dobre pamätám, tak 7. apríla 1945 vychádzala sobota. Takže to bolo už po Pesachu. Takže my sme vlastne odišli po Pesachu – a sme boli aj oslobodení po Pesachu. A môj otec vtedy išiel hore ku gazdinke, požiadal ju o vodu a múku, a napiekol nám macesy. Musím povedať, že to nebola jediná vec, ktorú môj otec urobil, aby sme nezabudli kto sme. Napríklad keď bola „istá“ noc, to znamenalo, že Nemci nie sú v dedine, tak sme chodili cvičiť. Dedinčania vtedy vedeli. A keď už chcel niekto cestovať, nejako sa to dostalo už do Krajného aj na Kopanice, že teraz táto noc je „istá“. A vtedy sme išli von cvičiť. Môj otec bol – obľúbený strýko. Vedel srandovať, mal auto – tak moji bratranci ho veľmi ľúbili. Mal viac ako tridsať rokov, keď sa oženil. Takže dovtedy to bol strýko, ktorý nemal žiadne starosti, mal auto, zobral ich sem – zobral ich tam. A tento môj otec sa staral, dá sa povedať: či nás nechal v Budapešti učiť, aby sme vedeli čítať hebrejsky. Nevedeli sme, či budeme na druhý deň žiť, ale poslal jedného človeka, aby nás učil. A ja som sa tam vtedy naučil hebrejsky čítať. Ešte vtedy nie význam, ale čítať. A dnes sa modlím tak, ako sa modlil môj starý otec a môj otec – v aškenázskom jazyku. Aj keď sa modlím aj hebrejsky doma, tak tu sa modlím tak, ako sa modlili ľudia tu: aškenázsky. A ďalší krok, ktorý náš otec spravil bol, že nás učil kalendár podľa mesiacov. Takže sme cvičili vtedy pod tým stromom tam, ktorý tam existuje dodnes (boli sme piati – ja, brat, Šmuel, Mojše a najstarší Peter).
Čo sa týka povojnového Slovenska, tak otázka decka, ktorého prežilo vojnu – ako sa cítilo po oslobodení? Tak najprv hry, to sa už pamätám, boli: vojna. Vojna s gumipuškami. To sa pamätám, že u žumpy vytiahli nejakú pušku. Náboje boli všade po poliach. A hovorili nám: „Dávajte si pozor, je to nebezpečné!“ Ale to bolo známe. To boli tie hry. Futbal tiež bol, samozrejme, futbal s handrovou loptou. Bola veľmi dobre napchaná, aby to bolo pružné. Bolo to ťažké, keď sa to namočilo. Ale hral sa futbal. Ja som nemohol hrať útočníka, lebo keď som sa rozbehol, tak som sčervenel a nemohol som dýchať. Lebo človek prežil v neľudských podmienkach toľko hrôzy. A voda v tom bunkri niekoľkokrát vystúpila a bolo tam vlhko. Ale vtedy sme bojovali o život. A keď človek bojuje o život, tak je ochotný zniesť veľa. Lebo žijem tu dnes, mám tu štyri izby. Vtedy sme tam všetci mali 1,50 m x 4,50 m. Výška dva metre. A tam deväť mesiacov žili dospelí muži, dospelé ženy - matky a päť detí. A tam sa robili osobné potreby, ale tam sa aj pilo. A bolo jedno vedro na potreby a druhé na vodu. Tieto udalosti zanechali vo mne spomienky, ale aj rany. Niečo zostalo vo mne, to ma sprevádza. Po vojne si pamätám, že som bol veľmi citlivý chlapec. Keď som sa stretol raz s jedným českým chlapcom, s ktorým som bol v ozdravovni, a on povedal: „Židle.“, tak ja som ho chytil za hrdlo a chcel som ho zbiť, lebo so myslel, že ma vysmieva. A odvtedy viem, že židle je stolička. Samozrejme, keď pán profesor Tomčík pri telocviku, to si pamätám, hovoril: „Dopredu, dopredu, Palestína!“ Chcel ma povzbudiť, tak srandovne. Ale ja som to bral ako urážku. Bol som veľmi citlivý. Takisto som bol citlivý, keď pani učiteľka spevu, jej meno si už nepamätám, ale pred Vianocami povedala, že ja budem spievať „Narodil sa Kristus Pán, radujme sa!“, tak ja som povedal, že nebudem. Ona mi odpovedala: „Ja spievam hebrejské piesne, tak ty budeš spievať kresťanské piesne!“ Hovorím: „Nie!“ A zobral som tašku, odišiel som a zabuchol som dvere triedy. To bolo: ja som sám bol prekvapený, čoho som schopný. A odišiel som. Ja som bol veľmi citlivý. A vo mne pracovalo vedomie, že ľudia okolo mňa ma prenasledujú, lebo som Žid. Pamätám si na sviatok Sukot. Ja som hrdý, že moji rodičia, môj otec, boli vždycky hrdými Židmi. Nikdy neboli medzi tými, ktorí sa chceli prispôsobiť okoliu. Naši neboli proti okoliu, ale nezabudli, že sú Židia. Môj starý otec jedol košer. Bol čatárom v 1. svetovej vojne. Samozrejme tá kuchyňa starej mamy bola lepšia ako ta vojenská. O tom nič. Takisto môj otec, ktorý slúžil v Hradcu Královém, a tam niekedy si vypili aj plzeňské pivo, ale on jedol čo mu jeho mama posielala. A ja si myslím, že toto som prevzal od svojich predkov: som veľmi hrdý na svoj pôvod, a nikdy mi neprišla taká myšlienka, že by som sa musel prispôsobiť na úkor mojej identity. Takže po vojne sa to prejavilo. Áno, ako som spomenul, mali sme raz ten stan Suka, v ktorom sedíme, aby sme nezabudli na to, že sme vyšli z Egypta, z otroctva. A moji priatelia, to bolo okolo októbra 1948, na gymnáziu, mali sme vtedy rysovanie a mali sme redisové perá a atrament, s ktorým sme rysovali. To bol povinný predmet. Ja som mal v ruke tu fľašku a tu sa blížime k domu a začali sa mi vysmievať: „Žid, smrad, kolovrat...“ Ale ma to tak nazlostilo, že som vošiel do dvora, zatvoril bránu a ten atrament som hodil na plot. Takže fľaša sa robila, a plot bol od atramentu. A takto som reagoval voči svojim spolužiakom, ktorým som bol pre svoj pôvod na posmech. Ďalší obraz, ktorý mám z tej doby, je hrubý elektrický kábel, ktorý si otec dal pod podušku. Oni mu nechceli vrátiť jeho revolver, ktorý mu za Slovenského štátu na základe židovského kódexu zhabali, tak on si zobral na svoju obranu (a obranu nás, samozrejme) taký hrubý elektrický kábel, aby to mal pri ruke – eventuálne keby niekto chcel aj v Zlatých Moravciach spraviť, tak ako to bolo v Topoľčanoch, pogrom. Tak on sa chcel brániť. To je niečo také veľmi typické pre neho, že on nikdy sa nenechal ponížiť a nikdy sa nenechal zdeptať.
Neskôr si odišiel do Izraela, kde si prežil väčšinu svojho života. Aký bol Izrael na sklonku 40. rokov, keď si prišiel? Ako si sa vyrovnával s jazykovou bariérou, získavaním kvalifikácie, založením rodiny? A v neposlednom rade: Aká bola cesta k Tvojmu poslaniu rabína?
- Takže v roku 1949 som prišiel loďou, ktorá sa volala Atzmaut. Atzmaut znamená samostatnosť. Raz som bol na jednom školení, a mali sme tam za úlohu vyjadriť významné udalosti v svojom živote. To bolo asi pred štyridsiatimi rokmi. Boli tam dospelí ľudia. Jeden tam hovoril, že ako pilot bol zostrelený a bol zajatý. Jeden tam hovoril, že do jeho helmy sa zachytil jeden kus železa a skoro ho „vyradil“. A ten kus toho šrapnelu nám doniesol ukázať. A ja som povedal: „Haifa, 4. augusta 1949, ráno.“ Haifa je prístavné mesto, je tam hora Karmel a vychádza slnko spoza hory ... ale ešte predtým, v Bari, najväčšiu vodu, ktorú so videl do tej doby, bolo koryto rieky v Zlatých Moravciach. A naraz v Bari, sa predo mnou objavila jedna obrovská loď, oveľa väčšia ako koryto rieky. A čo bolo prekvapujúce, boli hebrejské písmená, ktoré pochádzali z modliacej knihy a objavili sa na boku lodi. Takže to je prvá vec, ktorá je spojená s mojimi pocitmi.
Keď nás prijali, dali nám jesť chalvu a olivy. Chalva, to sú zrnká, ktoré obsahujú olej a vyzerá to ako piesok, ktorý deti dávajú do formy pri hre. A to mi dali jesť. A ešte: Na dobré veci si človek ľahko privykne. A u nás doma neboli obité šálky. A tu som dostal obitú šálku s čajom. A to som mal jesť. Takže: olivy, chalva a čaj v obitom hrnčeku. Takže to bolo také privítanie. Bývali sme v stanoch. Ale ja som sa v tom stane cítil veľmi dobre, lebo ten stan bol impregnovaný – a to mi pripomenulo robotu môjho otca. To boli tie plachty. A ja som mal takú radosť z toho smradu tam! (smiech)... Lebo to mi pripomínalo domov, to mi pripomínalo otca, aktivitu otca... Ako keď nám otec kázal: „A teraz budeme skladať plachtu 9x5.“ A to bola riadna plachta. A namiesto aby sme ju skladali, tak ta plachta nás niesla! Takže to bola pamiatka na domov. A odtiaľto sme išli do Jeruzalema. Pamätám sa na tú cestu. Vždycky, keď idem do Jeruzalema, spomínam na tú cestu, kde keď jedno auto išlo hore, druhé muselo ísť nabok. Dnes, chvalabohu, je tam dvojprúdová diaľnica v každom smere, a niekedy tam človek môže ísť aj sto dvadsiatkou. A ja mám stále v pamäti, že som mal dve podmienky: že pôjdem do Izraela, ale musí tam byť futbalové ihrisko – a druhú, že mi budú posielať športové noviny zo Slovenska, tak sa mi zdá, že sa volali Šport. A naozaj, bolo tam ihrisko. Bez trávy, samozrejme. A ja som dostával aj tie noviny, a ja som ich čítal! Lebo ako môžu hrať ŠK Zlaté Moravce bez toho, aby som ja v Izraeli vedel čo sa tam deje! Veď to nebolo logické: ako môže byť Kletečka v bráne ŠK Zlaté Moravce. To mi bolo veľmi vzácne.
Ale reč som nerozumel. A navyše som sa dostal do veľmi pobožného okolia. Boli to ľudia, ktorí boli vyhostení zo Starého mesta, boli to tí, čo ja ich volám „ťažké delostrelectvo“: s bradami, pajesmi a v tradičnom odeve. Boli to ľudia, ktorí žili tam v tom Starom meste a čakali na podporu Židov celého sveta. A oni ju aj dostávali, a takto žili: veľmi skromne. A naraz som bol tu medzi veľmi ortodoxnými Židmi, hovoriacimi jidiš. Na moje šťastie tam bol reb Ele, ktorý sa staral o naše jedlá. A boli sme v takom internáte. Reb Ele bol bradatý Žid, pochádzal z Buchary v Uzbekistane. To boli vtedy známi ľudia v Izraeli. A tam mali svoju štvrť a tento človek slúžil u nás ako skladník a kupoval pre nás jedlo. Bolo nás asi deväťdesiat chlapcov, ktorí pochádzali v Rumunska, Ukrajiny, Ruska, Poľska. My sme boli zo Slovenska. Boli to siroty z Európy. Písal sa rok 1949. My sme rodičov mali, ale po tom, čo sme odišli, padla železná opona, a my sme boli rozdelení. My sme mohli len písať, a sme dostávali listy. Ale čo sa týka reči: ja som sa učil praktickú reč u rebeho Eleho, krútil som sa okolo neho, lebo v tej škole (to nebola bežná škola, bola to taká škola, na ktorej sa učili najmä náboženské predmety, učitelia boli z okolia, boli to ľudia zo Starého mesta), a tam som sa naučil veľmi rýchlo jidiš. A ja si pamätám: mám pred očami môjho učiteľa ... bol tam reb Zvi Gronisch, bol to nemecký Žid, ktorý stratil svoju manželku a svojich päť detí v koncentračnom tábore, a on nám bol takým otcom. Ďalšia osobnosť, to bol vychovávateľ Frenkel, a ten bol ten prísny. Zvi Gronisch ma raz zobral na svoje kolená, stiahol opasok a dal mi na riť, lebo som bol taký veľmi jedovatý chlapec, a vyvolal som tam vtedy nejakú bitku. A tak on hovoril, pamätám sa doteraz: „Ja vyberiem z teba tú beštiu, ktorá sa volá zúrivosť!“ Samozrejme sme tam hrali futbal. Zažili sme tam v zime 1950-1951 sneh v Jeruzaleme, čo je veľká vzácnosť. Ale čo sa týka reči, samozrejme som sa učil v praxe. Napr. k´cica je po hebrejsky fašírka. P´caca je bomba. A raz sa pýtali: „Kdo ešte chce jesť niečo?“ A ja som povedal: „Ja chcem ešte jednu p´caca!“ Takže: „Ja chcem ešte jednu bombu!“ A bol to posmech, ale na druhýkrát som už vedel, že k´cica je k´cica – a p´caca je p´caca. Takto som sa naučil hebrejčinu. Dá sa povedať, že v podstate som sa naučil veci sám, lebo keď som v roku 1952 prešiel do odbornej školy, kde som sa začal učiť odbor strojné zámočníctvo, tak už nebol čas na gramatiku. Už sme museli ísť ďalej. Takže takto vyzeralo to školstvo v jednom štáte, ktorý nevedel o čo sa starať skôr – či o strechu pre ľudí, alebo školu pre deti. Tak nebolo to také zorganizované, bolo to chaotickejšie. Samozrejme, že obrana bola na prvom mieste. Ešte v roku 1948 tam boli boje. Ale tie zážitky ma sprevádzajú. Ešte keď zatvorím oči, tak stále sa vracajú. Bol som predvedený pred jedného veľmi extrémneho rabína, ktorý sa volal reb Bengis. A on mi napísal, že keď ja budem pokračovať v mojom učení, bude zo mňa Veľký strom. To znamená, myslel som samozrejme po aramejsky „ilana ravreva“, keď niekto chce pochváliť niekoho, tak povie: Veľký strom. Takže možno toto požehnanie tohto rabína sa uskutočnilo tým, že som došiel do Košíc, hoci je medzi tými udalosťami päťdesiat rokov.
Ako sa dostane človek od strojného zámočníctva k rabínskej profesii?
- Je jeden človek, ktorý sa volá Jisrael Grossmann. Je to Košičan. A on bol vyslaný ešte v komunistickom režime, aby sa učil byť rabínom Slovenska. Chceli si vychovať „svojho“ človeka, rozumieme sa. Aby bol lojálny. A on sa rozhodol, že utečie do Izraela (a tak aj spravil), a tam sa rozhodol, že on rabínom nebude, dodnes je pobožným človekom, ale že sa stane inžinierom. A ako inžinier sa špecializoval na kanalizáciu. A raz sa u mojej sestry zapchala kanalizácia. A tak som jej išiel pomôcť. A ďalší, kto prišiel pomôcť, bol Jisrael Grossmann. Vzniklo priateľstvo. A on hneď na mňa húfne: „Ty budeš rabínom v Košiciach!“ A ja: „Prestaň balamutiť, ja mám problém s mojim autom!“ Ja som mal vtedy už auto a podnikal som ako obchodný cestujúci s tovarom. A ja som to musel robiť, lebo som bol prepustený. Bol som presvedčený, že s týmto už dožijem svoj život. A on iba rýpe do mňa a rýpe do mňa. A naraz sa objavil na mojom faxe, ktorý som mal už vtedy doma, to bol rok 2000 ... fax zo židovskej náboženskej obce, po slovensky ma pozývajú na dva týždne do Košíc! Pardon: prvý fax bol, aby som napísal svoj životopis. Tak som napísal, veľmi som sa snažil byť presný, a výsledok toho bol, že som bol pozvaný na dva týždne, aby som sa prišiel predstaviť. No a tie dva týždne trvajú už desať rokov. Keď som tu otvoril dvere, nevedel som do čoho idem. Nevedel som, či dostanem plat. No určil som určitú sumu: že toto ja chcem ... a som veril, že oni nebudú toto ochotní zaplatiť. A všetci naokolo, s ktorými som sa radil, takisto manželka, hovorili: „To nie je možné!“ Jeden známy, čo žije v Ashode, mi hovoril: „To nie je možné, čo oni všetko sľubujú! Ale keď chceš, choď tam na mesiac! A uvidíš – ak splnia čo sľúbili, tak tam zostaň ďalej!“ Ale boli aj takí, ktorí hovorili: „To sú podvodníci. Ty nedostaneš ten plat! Ty sa vrátiš!“ Ten plat bol zaplatený. A až pred tromi rokmi sa znížil o tretinu, ale vtedy mi už Košice prirástli k srdcu a naozaj som tu zažil také veci ... napr. mám triedy, ktoré prichádzajú do synagógy, pred tromi rokmi sme boli v Izraeli s päťdesiatimi dvoma farármi a farárkami – a oni trvali na tom, že tam nemôžu byť iba farári, ale že tam musí byť aj jeden rabín vedľa nich. A mne sa zdá, že sa mi podarilo v tomto smere niečo posunúť. Byť predstavený pápežovi, to som ja nikdy nesníval, že sa toho dožijem. Je tu veľa čo hovoriť, ale aby sme boli struční: zažil som tu veľa zážitkov, a tak sa mi zdá, že som pomohol aj tejto obci, lebo nie je tu nikto, kto by mohol túto úlohu plniť.
Chcel by som spomenúť dnes často diskutovanú postavu – prezidenta tzv. Slovenského štátu Dr. Jozefa Tisu. Na Slovensku sa v súčasnosti nájde veľa historikov, ktorí sa snažia urobiť z neho akéhosi slovenského martýra, „otca národa“, ktorý obetoval svoj život za záchranu Slovákov v čase 2. svetovej vojny. Niektorí zachádzajú až tak ďaleko, že vyzdvihujú jeho tzv. prezidentské výnimky, ktorými sa vraj snažil zachrániť väčšie množstvo slovenských Židov. Skutočnosť je však taká, že tento človek 16. augusta 1942 predniesol v Holíči prejav, ktorý bol uverejnený v dobovej tlači: „Vraj, či je kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka? ... Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? .... že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich včas očistili. A urobili sme to tak podľa príkazu Božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu!“ ... Toto sú slová katolíckeho kňaza. Ako vnímaš túto zvláštnu historickú postavu?
- 30. júla 2004 ma navštívil Milan S. Ďurica. Samozrejme sme spolu nesúhlasili. On nepočul, tak som mu písal tieto ceduľky... Tak u mňa, ako u človeka, ktorý je Žid v prvom rade, ktorý sa už naučil v priebehu tých sedemdesiatich rokov, ako orgány pracujú, aj tajné služby (nie som člen Mosadu), ale viem, ako tieto služby fungujú. Nie je možné, že jeden prezident, ktorý jedná s Hitlerom, ktorý pozná Göringa, ktorý je veliteľom jednej armády (on bol veliteľom armády Slovenského štátu), ktorý navštevuje slovenskú Rýchlu divíziu, ktorá bola vyslaná proti Poľsku a neskôr v operácii Barbarossa proti ZSSR; jeden prezident, veliteľ armády, ktorý jedným gombíkom môže si zavolať šéfa informačných služieb, povedať mu: „Pozri sa sem, dostala sa do parlamentu otázka, čo sa deje s našimi občanmi!“ Takže toto všetko sú fakty, ktoré sa dostali do Slovenskému snemu, tak sa volal ten parlament. Takže jeden farár, kresťan, katolík, ktorý má tieto možnosti, a mal by mať aj ľudské svedomie ... nie je možné, že on nevedel, čo sa deje v Auschwitzu. A keď tento človek toto vedel, a posiela ešte v roku 1945 gratuláciu (2. mája) Dönitzovi, to sú udalosti, ktoré vlastne hovoria všetko. Ten človek vyznamenal nemeckých vojakov niekoľko mesiacov predtým preto, lebo oni vypálili dediny, vešali partizánov a nechali ich vyvesených. Tento človek dostal od Nemeckej ríše legitimácie, ktoré mu pripravili cestu cez Taliansko, Vatikán do Južnej Ameriky ... lenže, chvalabohu, niekto ho zdrapol, a bol obesený. A ja myslím, že to bolo minimálne, čo on mal dostať. Neviem, ako on spal. Lebo keď on prisahal, že bude slúžiť ľuďom a kázal: „Maj rád blízkeho ako sám seba!“ – Ja neviem, ako spal. Ale dobre, že už nespí. Takže ja súhlasím ako človek, že minimálne ten trest, o ktorom mi jeden známy povedal, že to bolo príliš veľa (ten človek je farárom tu v Košiciach, sme priatelia, debatujeme, vymieňame si názory) ... ja myslím, že tento človek (a som to dal aj verejne na vedomie), jedná sa o jednu výstavu: Propaganda Slovenského štátu v obrazoch. Tu som napísal, že táto propaganda kryla neľudské správanie sa Slovenského štátu voči svojim 90 tisícom občanom židovského pôvodu, voči komunistom a voči kresťanským kňazom, ktorí prejavili ľudskosť, a protestovali proti brutalite Hlinkovej gardy. „Fotka, na ktorej vidieť prezidenta Štátu vo chvíli, keď vyznamenával nemeckých vojakov po potlačení SNP za to, že na Slovensku vypaľovali dediny, vešali partizánov a popravovali Židov, dopĺňa obraz charakteru Slovenského štátu...“ Takže ja som to napísal do knihy, ktorá je pri tej výstave. Som presvedčený, že tento človek dostal svoj trest, ktorý mu patril. On vlastne zablúdil v tom labyrinte života, a nevedel sa ako kňaz, doktor teológie – nevedel sa orientovať. To, čo vedel spraviť Ján Mozolák, ten jednoduchý sedliak, on dokázal v mojich očiach viacej, ako ten titulovaný prezident, ktorý sa nechal presvedčiť a osvojil si to – a to, čo si čítal o tom prejave v Holíči, je dôkaz, že on to myslel vážne. Aj ten telegram (Dönitzovi) je dôkaz, že to myslel vážne, že nastala doba, v ktorej vraždenie detí a starcov je v súlade s kresťanským myslením.
Keby si mohol na záver vyjadriť nejaké krátke posolstvo všetkým ľuďom dobrej vôle, ako by si ho formuloval?
- Celkom jednoducho: Snažme sa všetci na tomto svete, aby sa nikomu a nikdy neopakovalo to, čo prežili Židia v 2. svetovej vojne. A vlastne – tí čo neprežili v 2. svetovej vojne. Ľudstvo sa musí chrániť pred takou situáciou, že kňazi, vzdelaní kňazi, môžu byť presvedčení, že vraždiť Židov, alebo Rómov, alebo Rusov, alebo Poliakov – je namieste. Človek je schopný zavraždiť druhého. Videli sme to. Robilo sa to Štátu a záštitou „Nového poriadku“. Človek musí sa vrátiť k tomu pôvodnému: V´ahavta lareacha kamocha! (Aby si mal rád svojho blízkeho ako sám seba.) To neznamená, že človek má byť sprostý, a rozdávať svoje peniaze, ale má mať rad. A ja si želám a modlím sa, aby sa to uskutočnilo. Lebo keď ľudstvo sa presvedčí, že sa máme chovať ľudsky jeden ku druhému – verím, že to zabráni, hoci nebude len dobro, ale to zabráni tomu zverskému chovaniu, ktoré je skryté v ľuďoch. A ľudia sú schopní, ako sa ukázalo, toto realizovať. A proti tomu stojí tento príkaz Tóry.
Ďakujem za rozhovor.
Bc. Petr Mikulecký
7. apríla 2011
{jcomments on}

































Tvoj príbeh je zaujímavým svedectvom človeka, ktorý sa na Slovensku v 30. rokoch 20. storočia narodil, prežil tu v Zlatých Moravciach prvé roky svojho života, neskôr prenasledovanie zo strany fašistického Slovenského štátu a pár rokov po vojne odišiel do Izraela. V Izraeli si prežil väčšinu svojho dospelého života – a na Slovensko si sa prišiel prvýkrát pozrieť v roku 1994. O pár rokov neskôr si prijal miesto košického rabína. Tvoj príbeh sa teda na Slovensku začal – a teraz sa na
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-