Kniha pre deti Bublinkové rozprávky

Úryvok

Prečo nemajú prsty na nohách svoje mená

   Keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú. Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu, nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto, lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby bol úspešný. Ale palec mlčí.

– Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst medzi prostredníkom a malíčkom.

– My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je samý prsteň. Čo som ja od neho horší?

– Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala sa zrazu moja noha.

– Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako by si ten prsteň na seba vôbec dostal!

– To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!

– Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom, – traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček.  Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon - aj tak vás, prsty,  v topánke nevidno.

– Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst medzi palcom a prostredníkom.

– Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.

– Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja... Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.

– Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.

     Ostatné prsty čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.

Napokon to moja noha vzdala:

– Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi chceš, natianem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke, vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!

A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň a kvôli druhému prstu si obula sandál.

     Moje prsty boli spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú nohu!

     A tak sa stalo, že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú.