Kniha pre deti Bublinkové rozprávky
Úryvok
Prečo nemajú prsty na nohách svoje mená
Keď sa pohádajú topánky, nie je to nič výnimočné: raz sa urazí pravá, raz ľavá. Raz sa hnevá moja čierna topánka, raz hnedá. Potom pár dní hundre moja teniska a pár dní moja teplá papuča. Podelia si víťazstvá a prehry pekne po kamarátsky. Keď sa mi však na nohe začnú hádať prsty, mám v topánke poriadne dusno. Palec, malíček a prostredník škriepky nevyvolávajú. Palec preto, lebo je najväčší a najmocnejší. Má prirodzenú autoritu, nepotrebuje škriepky na to, aby si ho každý všimol. Malíček čuší zas preto, lebo je zo všetkých prstov najmenší a netrúfne si ani pípnuť. Prostredník by niekedy aj nejakú tú škriepku vyvolal, no to by sa musel pridať k palcu, aby bol úspešný. Ale palec mlčí.
– Pekná spravodlivosť! – to začína každé ráno mrmlať prst medzi prostredníkom a malíčkom.
– My prsty na nohe sme obyčajní chudáci! Normálne sa nám krivdí! Keby ste videli môjho bratanca na ruke napríklad! Ten sa má! Vždy je samý prsteň. Čo som ja od neho horší?
– Upokoj sa! Na tebe by prsteň vôbec nebolo vidno – ozvala sa zrazu moja noha.
– Okrem toho máš tučnú hlavu a tenký krk. Som zvedavá, ako by si ten prsteň na seba vôbec dostal!
– To všetko preto, lebo nemám meno! Keby som sa aj ja volal prsteník, určite by mi narástla menšia hlava!
– Pozri sa, ty malý, – ozvala sa opäť noha pokojným hlasom, – traja z vás mená majú: palec, prostredník a malíček. Ak dobre rátam, je to väčšina. A búria sa? Sú ticho. Ja som tiež spokojná. Napokon - aj tak vás, prsty, v topánke nevidno.
– Aj keď nás nevidno, mená by sme mali mať, – ozval sa prst medzi palcom a prostredníkom.
– Čo nepovieš? – zasmiala sa noha.
– Môj bratanec na ruke sa volá ukazovák! Stavím sa, že môže na hocičo ukazovať, lebo sa tak volá. Som zvedavý, na čo môžem ukazovať ja... Celý deň v tme. Nevidím ničového nič! – skríkol rozčúlený prst, až sa zapotil.
– Kvôli tvojmu ukazovaniu nebudem hádam chodiť v sandáloch alebo šľapkách! Vonku je chladno, – urazila sa noha.
Ostatné prsty čušali. Veď nech si noha poradí. Im je zatiaľ dobre. Dlho však nebolo, lebo oba nespokojné prsty nedali a nedali pokoj.
Napokon to moja noha vzdala:
– Dobre teda! Počúvaj ty, druhý najmenší! Keď tak veľmi chceš, natianem na teba prsteň. Aby si sa vyrovnal svojmu bratancovi na ruke, vieš? A kvôli tebe, ty druhý najväčší, si obujem sandál. Aby si mohol sledovať okolie a všetkým nám ukazovať čo a ako. Tak!
A moja noha si naozaj natiahla na predposledný prst prsteň a kvôli druhému prstu si obula sandál.
Moje prsty boli spočiatku náramne spokojné. Okolo obeda sa však začali mrviť a večera sa nemohli už vôbec dočkať. Štvrtý prst mal od prsteňa odretý celý krk a druhému prstu cez dierku v sandáli tak tiahlo na kríže, že sa rozkýchal a nakazil mi celú nohu!
A tak sa stalo, že som prechladnutú nohu strčila do lavóra s horúcou vodou. Prsty v tom teple čušali, ani sa nehýbali. Moja nahnevaná noha sa vtedy zaprisahala, že mená prstom nevymyslí a nevymyslí. Dosiaľ ich nemajú.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-