Kniha pre deti Čo baby nedokážu
Úryvky
Byť mušketierom nie je až také zlé
Paľo Hruška vymyslel, že my traja, to znamená ja, on a Ervín Machuliak, budeme traja mušketieri. Vraj mu starší brat rozprával o tom, ako traja mušketieri vždy bojujú za tú istú vec a majú heslo: jeden za všetkých a všetci za jedného.
– To znamená, že ak ti bude ubližovať napríklad odporný Jožo Svinec z tretej bé alebo nejaká baba, tak my dvaja s Ervínom ti prídeme na pomoc, – vysvetľoval mi ráno pri školskej bráne.
– Keď sa niektorému z nás niečo zlé stane, tak ostatní dvaja budú stáť pri ňom? To je dobre vymyslené, – tľapkal som Paľa Hrušku po pleci, aby bol rád. Aj ja som už počul o troch mušketieroch a trochu ma mrzelo, že som s takým dobrým nápadom neprišiel sám. Veľakrát sa mi stáva, že vymyslím super veci a potom ich vymyslí aj niekto druhý a začne o nich hovoriť skôr ako ja. Nabudúce si dám na to pozor.
– A ako budeme volať o pomoc? Mali by sme si vymyslieť heslo, – hovorím.
– Tajné heslo! – dodáva významne Paľo.
– Jasné, že tajné! – hnevám sa, lebo Hrušiak chce mať vždy to najhlavnejšie slovo. Už-už som mu chcel niečo povedať, ale prišiel Ervín Machuliak. Paľo mu rýchlo vysypal svoj plán a Ervín súhlasil. Dokonca aj tajné heslo vymyslel: ten z nás, kto bude potrebovať pomoc, musí dvakrát žmurknúť pomaly a trikrát rýchlo. Potom sme si to nacvičovali a Darina-mandarina, ktorá išla okolo, si myslela, že nám niečo spadlo do oka, pozrela sa hore a potom si buchla hlavu o stĺp. Tak jej treba, mandarine, keď je zvedavá.
Nikdy by som si nebol pomyslel, že mušketiersku pomoc zorganizujeme hneď na druhej hodine. Mal byť totiž telocvik, ale Cibuľa nám prišla oznámiť, že po zvonení príde do triedy zástupca riaditeľa, ktorý bude robiť prieskum, ako vedia žiaci počítať. Že sa zisťuje, či sme v matematike lepší ako prvá cé.
Ervín Machuliak bol najlepší v telocviku, ale najhorší v počítaní. Zľakol sa, aby ho zástupca riaditeľa nedal prepadnúť, a preto sa zúrivo obzeral na mňa, na Paľa Hrušku a žmurkal. Dvakrát pomaly a trikrát rýchlo. Vtom som si uvedomil, že heslo síce máme, ale nedohodli sme sa, čo mušketierske máme vlastne urobiť.
– Ervín žmurká, – syčím Paľovi do ucha. Paľo to určite mal vopred premyslené, lebo vyskočil a išiel Cibuli niečo povedať. Tá prišla k Ervínovi, niečo sa ho spytovala, položila mu dlaň na líce, potom kývla na mňa a na Paľa Hrušku a hovorí:
– Choďte s ním, chlapci, k zubárke. Pomôžte, keby mu bolo zle.
Neveriacky sme sa dívali na Ervína. Keď Cibuľa zmizla v zborovni, pohli sme sa do čakárne našej školskej zubárky.
– Prečo si jej povedal, že ma bolí zub? – hovoril úplne zblednutý Ervín Paľovi.
– Nič iné mi neprišlo na um. Ale našťastie som jej povedal, že ti býva u zubára zle, a preto poslala s tebou aj nás. A že jej máš doniesť potvrdenie o vyšetrení...
– Ervín prevracal oči do neba a potom sme prišli do zubárskej čakárne. Nikoho tam nebolo okrem hnusného doktorského smradu. Takého dezinfekčného, ako keď sa ide pichať injekcia. Na dverách bola tabuľka: Neklopať, zavoláme vás! Z ordinácie bolo počuť bzučanie múch a komárov.
– Vŕtanie je vraj dnes už bezbolestné... – vzdychal Ervín.
Potom sa otvorili dvere. Stála v nich mohutná sestrička.
– Ty! – ukázala prstom na Ervína.
– Ako vedela, že pacient je Ervín? – vystrašene povedal Paľo, keď Ervín zmizol aj s obrovskou sestričkou za dverami ordinácie.
– Je cvičená. To vycíti, – povedal som a robil som sa múdry.
– A vieš, ako sa tá zubárka volá? Brat mi hovoril, že Zubatá, – drgol do mňa Paľo a začal sa chichotať, ale ja som mu neveril. Až budem vedieť čítať všetky písmená, prídem si to overiť.
Keď sme sa s Ervínom vrátili, bola už prestávka. Zástupca riaditeľa vraj vôbec neprišiel a naša trieda mala nakoniec telocvik. A navyše – Ervín so zaplombovaným zubom nemohol ešte jesť, a tak desiata mušketiersky pripadla nám dvom. Zisťujem, že byť mušketierom ani nie je až také ťažké.
Už sme štyria
Náš Kubo je urazený, lebo sa dozvedel, že som mušketier. Celý deň ma obchádzal, ako keby som bol tá najhoršia smeť. Potom to už nevydržal a povedal:
– Pýtal som sa dedka. Povedal, že mušketieri boli štyria.
Tak toto mi Paľo Hruška nepovedal! Išiel som sa spýtať dedka. Bolo to vraj naozaj tak. Hneď som išiel za Hrušiakom a povedal som mu, že musíme byť štyria. Paľo o tom nechcel ani počuť, tak som ho dovliekol až pred nášho dedka, ktorý mu to chcel potvrdiť. Paľo sa však bránil a hádal sa, že mušketieri boli iba traja, ale nášmu dedkovi sa nedá ubrániť. Vytiahol hrubú knihu, otvoril ju kdesi v strede, ďobol prstom do jedného riadka a povedal Paľovi:
– Čítaj!
– Athos, Porthos, Aramis a d΄Artagnan...
– Vidíš? Boli štyria. A teraz si v háji zelenom!
Neviem, prečo mu to dedko povedal, lebo Paľo Hruška stál u nás na dvore.
– Kubo by mohol byť tým štvrtým. Je najmladší z vás. A d΄Artagnan bol tiež najmladší z mušketierov, – povedal dedko, významne sa na nás pozrel a zatvoril knihu o mušketieroch.
Paľo si to s naším dedkom nechcel rozhádzať. Povedal však, že nápad s mušketiermi bol jeho, a preto musí on osobne súhlasiť. Podal Kubovi ruku a povedal:
– Osobne súhlasím, aby si bol štvrtým mušketierom!
Kubo od dôležitosti očervenel a už sa na mňa nepozeral tak škaredo ako doteraz. Aj som rád, lebo polovica mušketierov sme my dvaja s Kubom a keď prehovoríme Ervína Machuliaka, môžeme Paľa Hrušku kedykoľvek prehlasovať, ak sa bude robiť dôležitý.
Piatym mušketierom bude baba
– Mali by sme niečo mušketierske vymyslieť hneď teraz, lebo naša sestra nám parádne lezie na nervy! – povedal na druhý deň Kubo rozhodným hlasom, ako keby bol odjakživa jediným mušketierom na svete. Pritom bol na cudzom území – u Hrušiaka.
Ale Paľo Hruška nerozumel.
– Čo si nebol včera u nás? Nevidel si našu mamu? Má brucho ako tanková loď! – ťukal si po čele Kubo.
– Sedíš si na kábli? Nevidíš, že v tom bruchu nosí našu budúcu sestru? – hovorím Hrušiakovi. – Chceli sme, aby ju naši dali Mišíkovcom, ale nikto nič nerobí. Aspoň dohodnúť sa s nimi môžu, nie?
– Ďalšiu babu v dome už nezvládneme. Stačí nám mama a babka! – rozhadzuje rukami Kubo.
– Bude celé dni revať! – hučím do Paľa.
– A možno ju nasťahujú k nám do izby! – chytá sa za hlavu Kubo.
– A už ste sa s ňou rozprávali? – povie významne Paľo Hruška.
– S kým?
– No s tou vašou sestrou!
– Veď tá je v bruchu, ty plem-plem!
– No a? Vy neviete, že s deckami v bruchu sa dá rozprávať?
– Ako? Po čínsky? – smeje sa Kubo.
– Dá sa. Sám som to zažil. Keď som bol ešte v maminom bruchu, všetci mi vyklopkávali a vtedy som sa naučil morseovku.
– Vymýšľaš si! – skríkol Kubo, ale Paľo Hruška povedal:
– Čestné mušketierske!
Mušketierskemu slovu sa musí vždy uveriť, a tak sme začali o tom s Kubom rozmýšľať. Celou cestou domov sme sa pripravovali na to, ako budeme mame po morseovsky klopkať na brucho a dohodneme sa so sestrou, že čo a ako.
Keď sme prišli domov, všetci vyzerali vystrašene. Ocko sedel v kuchyni na stoličke a podopieral si hlavu oboma rukami.
– Mama je nemocnici, chalani, musíte teraz poslúchať, – povedal dedko a nepridal žiaden vtip, ako to on vždy robí. Asi sa dejú vážne veci.
– Mali by sme to povedať Mišíkovcom, – šepol Kubo, ale ja som o tom nebol až taký presvedčený, lebo všetci mali bojazlivé tváre, dokonca aj babka, ktorá si vie vždy a všade poradiť.
– Maličká sa narodí oveľa skôr, ako sa mala, – obracia sa na nás oboch a vzlykne.
Keď naša babka vzlykne, je to veľmi, veľmi zlé.
– Prečo sa narodí skôr?
– To nikto nevie, chlapci... Naša Lilinka musí o svoj život bojovať. Držte jej palce... – ozval sa ocko a ja som videl v jeho očiach prvýkrát v živote slzy.
Odišli sme s Kubom do svojej izby a cítili sme sa trochu ako zradcovia.
– Videl si ocka? – povedal Kubo.
– Mhm... Asi plakal, že?
– Povedal, že ona... no, že Lilinka musí o svoj život bojovať, – šepol Kubo a mne sa zdalo, že vzlykol podobne ako naša babka.
Celý deň bol taký nijaký. Potom sa ozval telefón, bolo počuť ockov, babkin aj dedkov hlas a nakoniec prišiel ocko aj k nám.
– Je veľmi maličká. Nemá ani kilo... Musí byť v inkubátore, lebo ešte nemá vyvinuté pľúca... Nie je to veľmi dobré, chlapci moji, – pritisol si nás ocko opäť k sebe, – ale Lilinka je bojovníčka. Po vás.
Keď ocko odišiel, dlho sme nič nehovorili.
– Vieš, aká je veľká? Ako kilo soli, – povedal Kubo.
– A my sme ju nechceli, – povedal som.
– A... čo keby bola Lilinka piatym mušketierom... Chceš, aby bola piatym mušketierom? – povedal Kubo zmeneným hlasom.
– Chcem, – povedal som a obaja sme skrížili najdlhšie meče v izbe na znak mušketierskeho sľubu.
– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol Kubo.
– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol som aj ja.
Potom sme pravítka odložili na poličku.
Paľa Hrušku sme teraz nepotrebovali, on je niekedy pripečený. Piaty mušketier by bol nad jeho sily.
Chystáme Lilinke prekvapenie
Mama s Lilinkou sú ešte stále v nemocnici, ale nálada doma je už lepšia. Naša Lilinka totiž bojuje ako lev. To povedal dedko.
– Nie. Bojuje ako piaty mušketier, – opravil ho Kubo a prvýkrát sme videli nášho starkého ako zneistel a išiel sa hrabať v tej svojej hrubej knihe o mušketieroch.
– Mali by sme jej pripraviť izbu. Vymaľovať a tak, – povedala babka.
– Ktorú izbu? – otočil som sa k babke, či náhodou nechystá zradu a nemyslí našu izbu.
– Ocko sa rozhodol, že si počítač prenesie do obývačky a svoju pracovňu dá Lilinke.
– Kto vie, či by sa aj pre nás tak obetoval, – zapochyboval o ockovi Kubo.
– Kedysi mával pracovňu vo vašej izbe, – povedala babka, zmerala si nás pohŕdavým pohľadom a odišla do kuchyne. Jej výraz neveštil nič dobré. Možno nám dnes nedá z koláča, ktorý už teraz rozvoniava po celom byte. Mali by sme to nejako napraviť.
– Ockovi pomôžeme vymaľovať, – povedal som nahlas, aby to bolo počuť až do kuchyne.
– Ocko je vlastne najväčší chudák, – vzdychol si Kubo a ja som sa rozhodol, že ak raz budem mať dom, urobím v ňom izby pre všetkých a ešte aspoň dve navyše.
– Počúvam, že mi chcete pomôcť, – ozval sa nad nami ockov hlas.
– Jeden za všetkých a všetci za jedného! – objavil sa zrazu dedko a na hlave mal už nasadenú papierovú čiapku, akú nosia maliari bytov. V ruke držal ďalšie tri. Jednu väčšiu a dve menšie.
A tak sme začali maľovať Lilinkinu izbu.
My s Kubom sme mali za úlohu miešať farbu.
– Aby rovnomerne chytala, – poučil nás dedko.
– Prečo by nás mala chytať? – vytreštil Kubo na dedka oči.
– Nie vás, ty mudrák. To sa tak hovorí. Aby bola farba pekná, vieš?
– Aha...
– A to budeme iba miešať farbu?
– Nakoniec vám dám namaľovať podľa tejto šablónky motýľa, – sľúbil nám slávnostne ocko a my sme sa trochu upokojili. Keď druhý náter uschol, konečne prišla naša chvíľa. Ocko nám ukázal, aké farby máme dať do otvorov šablónky.
– Tak makajte, ideme si hodiť jedno rezané, – povedal ocko a spolu s dedkom odišli.
– Dnes tu každý hovorí v šifrách, – zlostil sa Kubo, ale ja som mu ako starší vysvetlil, že ocko s dedkom išli na pivo a motýľa zverili nám.
– A to stačí len ten motýľ? – mračil sa Kubo.
– Vieš, že máš pravdu? Urobíme dva motýle!
– A pod motýľmi nakreslíme kvety a trávu! Všetky motýle predsa lietajú okolo kvetov.
– A na kvetových listoch ja osobne nakreslím chrobáka! – povedal som Kubovi a dali sme sa do práce.
Cez šablónu sme nakreslili dva farebné motýle a potom sme pridali ešte ďalších päť: tri malé a dva staršie. Urobili sme tak celú motýliu rodinu. Presne ako u nás doma. Potom sme nakreslili, ako z rohu rastú kvety, a ja som na jeden list namaľoval toho chrobáka. Potom som pridal ešte jedného, aby tomu prvému nebolo smutno. Akurát som nevedel, koľko nôh má chrobák. Pre istotu som chrobákom nakreslil len chrbát a rohy na hlave, lebo to boli roháče.
– Vyzerajú ako malé tlsté čierne jelene bez nôh, – povedal Kubo a trochu ma tým nahneval. Tak som prikreslil chrobákom po dve nohy. Keď zistím, koľko má roháč nôh, môžem ďalšie dokresliť neskôr.
– To už je lepšie, – pochválil ma Kubo, – ale niečo tomu ešte chýba, – povedal a prižmúril pravé oko.
– No jasné! Vidíš tam niekde oblaky? Nie sú tam oblaky! – a Kubo primaľoval dva bledomodré oblaky. Trochu farby z nich stieklo dolu. Kubo to chcel poutierať handrou, ale našťastie som mu to nedovolil.
– Iba čo to rozmažeš! To bude dážď a hotovo!
Kubo sa potešil, ako múdro som to vyriešil.
– Teraz to nechajme uschnúť. Poďme na koláče! – hovorím Kubovi a slinky sa mi zbiehajú na tvarohové taštičky našej babky.
– Tak ako? Je to hotové? – pýta sa babka a ide sa pozrieť na naše veľdielo. Jej tvár nevidíme, ale vieme si ju predstaviť, lebo ešte nikdy sme našu babku nepočuli tak skríknuť.
A tak sme nečakali, kým príde ocko s dedkom, ale zmizli sme k Paľovi Hrušiakovi, kým babka nepríde k rozumu.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-