Kniha pre deti Čo baby nedokážu

Úryvky

Byť mušketierom nie je až také zlé

     Paľo Hruška vymyslel, že my traja, to znamená ja, on a Ervín Machuliak, budeme traja mušketieri. Vraj mu starší brat rozprával o tom, ako traja mušketieri vždy bojujú za tú istú vec a majú heslo: jeden za všetkých a všetci za jedného.

– To znamená, že ak ti bude ubližovať napríklad odporný Jožo Svinec z tretej bé alebo nejaká baba, tak my dvaja s Ervínom ti prídeme na pomoc, – vysvetľoval mi ráno pri školskej bráne.

– Keď sa niektorému z nás niečo zlé stane, tak ostatní dvaja budú stáť pri ňom? To je dobre vymyslené, – tľapkal som Paľa Hrušku po pleci, aby bol rád. Aj ja som už počul o troch mušketieroch a trochu ma mrzelo, že som s takým dobrým nápadom neprišiel sám. Veľakrát sa mi stáva, že vymyslím super veci a potom ich vymyslí aj niekto druhý a začne o nich hovoriť skôr ako ja. Nabudúce si dám na to pozor.

– A ako budeme volať o pomoc? Mali by sme si vymyslieť heslo, – hovorím.

– Tajné heslo! – dodáva významne Paľo.

– Jasné, že tajné! – hnevám sa, lebo Hrušiak chce mať vždy to najhlavnejšie slovo. Už-už som mu chcel niečo povedať, ale prišiel Ervín Machuliak. Paľo mu rýchlo vysypal svoj plán a Ervín súhlasil. Dokonca aj tajné heslo vymyslel: ten z nás, kto bude potrebovať pomoc, musí dvakrát žmurknúť pomaly a trikrát rýchlo. Potom sme si to nacvičovali a Darina-mandarina, ktorá išla okolo, si myslela, že nám niečo spadlo do oka, pozrela sa hore a potom si buchla hlavu o stĺp. Tak jej treba, mandarine, keď je zvedavá.

     Nikdy by som si nebol pomyslel, že mušketiersku pomoc zorganizujeme hneď na druhej hodine. Mal byť totiž telocvik, ale Cibuľa nám prišla oznámiť, že po zvonení príde do triedy zástupca riaditeľa, ktorý bude robiť prieskum, ako vedia žiaci počítať. Že sa zisťuje, či sme v matematike lepší ako prvá cé.

     Ervín Machuliak bol najlepší v telocviku, ale najhorší v počítaní. Zľakol sa, aby ho zástupca riaditeľa nedal prepadnúť, a preto sa zúrivo obzeral na mňa, na Paľa Hrušku a žmurkal. Dvakrát pomaly a trikrát rýchlo. Vtom som si uvedomil, že heslo síce máme, ale nedohodli sme sa, čo mušketierske máme vlastne urobiť.

– Ervín žmurká, – syčím Paľovi do ucha. Paľo to určite mal vopred premyslené, lebo vyskočil a išiel Cibuli niečo povedať. Tá prišla k Ervínovi, niečo sa ho spytovala, položila mu dlaň na líce, potom kývla na mňa a na Paľa Hrušku a hovorí:

– Choďte s ním, chlapci, k zubárke. Pomôžte, keby mu bolo zle.

     Neveriacky sme sa dívali na Ervína. Keď Cibuľa zmizla v zborovni, pohli sme sa do čakárne našej školskej zubárky.

– Prečo si jej povedal, že ma bolí zub? – hovoril úplne zblednutý Ervín Paľovi.

– Nič iné mi neprišlo na um. Ale našťastie som jej povedal, že ti býva u zubára zle, a preto poslala s tebou aj nás. A že jej máš doniesť potvrdenie o vyšetrení...

– Ervín prevracal oči do neba a potom sme prišli do zubárskej čakárne. Nikoho tam nebolo okrem hnusného doktorského smradu. Takého dezinfekčného, ako keď sa ide pichať injekcia. Na dverách bola tabuľka: Neklopať, zavoláme vás! Z ordinácie bolo počuť bzučanie múch a komárov.

– Vŕtanie je vraj dnes už bezbolestné... – vzdychal Ervín.

     Potom sa otvorili dvere. Stála v nich mohutná sestrička.

– Ty! – ukázala prstom na Ervína.

– Ako vedela, že pacient je Ervín? – vystrašene povedal Paľo, keď Ervín zmizol aj s obrovskou sestričkou za dverami ordinácie.

– Je cvičená. To vycíti, – povedal som a robil som sa múdry.

– A vieš, ako sa tá zubárka volá? Brat mi hovoril, že Zubatá, – drgol do mňa Paľo a začal sa chichotať, ale ja som mu neveril. Až budem vedieť čítať všetky písmená, prídem si to overiť.

     Keď sme sa s Ervínom vrátili, bola už prestávka. Zástupca riaditeľa vraj vôbec neprišiel a naša trieda mala nakoniec telocvik. A navyše – Ervín so zaplombovaným zubom nemohol ešte jesť, a tak desiata mušketiersky pripadla nám dvom. Zisťujem, že byť mušketierom ani nie je až také ťažké.

 

Už sme štyria

    Náš Kubo je urazený, lebo sa dozvedel, že som mušketier. Celý deň ma obchádzal, ako keby som bol tá najhoršia smeť. Potom to už nevydržal a povedal:

– Pýtal som sa dedka. Povedal, že mušketieri boli štyria.

     Tak toto mi Paľo Hruška nepovedal! Išiel som sa spýtať dedka. Bolo to vraj naozaj tak. Hneď som išiel za Hrušiakom a povedal som mu, že musíme byť štyria. Paľo o tom nechcel ani počuť, tak som ho dovliekol až pred nášho dedka, ktorý mu to chcel potvrdiť. Paľo sa však bránil a hádal sa, že mušketieri boli iba traja, ale nášmu dedkovi sa nedá ubrániť. Vytiahol hrubú knihu, otvoril ju kdesi v strede, ďobol prstom do jedného riadka a povedal Paľovi:

– Čítaj!

– Athos, Porthos, Aramis a d΄Artagnan...

– Vidíš? Boli štyria. A teraz si v háji zelenom!

Neviem, prečo mu to dedko povedal, lebo Paľo Hruška stál u nás na dvore.

– Kubo by mohol byť tým štvrtým. Je najmladší z vás. A d΄Artagnan bol tiež najmladší z mušketierov, – povedal dedko, významne sa na nás pozrel a zatvoril knihu o mušketieroch.

     Paľo si to s naším dedkom nechcel rozhádzať. Povedal však, že nápad s mušketiermi bol jeho, a preto musí on osobne súhlasiť. Podal Kubovi ruku a povedal:

– Osobne súhlasím, aby si bol štvrtým mušketierom!

     Kubo od dôležitosti očervenel a už sa na mňa nepozeral tak škaredo ako doteraz. Aj som rád, lebo polovica mušketierov sme my dvaja s Kubom a keď prehovoríme Ervína Machuliaka, môžeme Paľa Hrušku kedykoľvek prehlasovať, ak sa bude robiť dôležitý.

 

Piatym mušketierom bude baba

– Mali by sme niečo mušketierske vymyslieť hneď teraz, lebo naša sestra nám parádne lezie na nervy! – povedal na druhý deň Kubo rozhodným hlasom, ako keby bol odjakživa jediným mušketierom na svete. Pritom bol na cudzom území – u Hrušiaka.

     Ale Paľo Hruška nerozumel.

– Čo si nebol včera u nás? Nevidel si našu mamu? Má brucho ako tanková loď! – ťukal si po čele Kubo.

– Sedíš si na kábli? Nevidíš, že v tom bruchu nosí našu budúcu sestru? – hovorím Hrušiakovi. – Chceli sme, aby ju naši dali Mišíkovcom, ale nikto nič nerobí. Aspoň dohodnúť sa s nimi môžu, nie?

– Ďalšiu babu v dome už nezvládneme. Stačí nám mama a babka! – rozhadzuje rukami Kubo.

– Bude celé dni revať! – hučím do Paľa.

– A možno ju nasťahujú k nám do izby! – chytá sa za hlavu Kubo.

– A už ste sa s ňou rozprávali? – povie významne Paľo Hruška.

– S kým?

– No s tou vašou sestrou!

– Veď tá je v bruchu, ty plem-plem!

– No a? Vy neviete, že s deckami v bruchu sa dá rozprávať?

–  Ako? Po čínsky? – smeje sa Kubo.

– Dá sa. Sám som to zažil. Keď som bol ešte v maminom bruchu, všetci mi vyklopkávali a vtedy som sa naučil morseovku.

– Vymýšľaš si! – skríkol Kubo, ale Paľo Hruška povedal:

– Čestné mušketierske!

     Mušketierskemu slovu sa musí vždy uveriť, a tak sme začali o tom s Kubom rozmýšľať. Celou cestou domov sme sa pripravovali na to, ako budeme mame po morseovsky klopkať na brucho a dohodneme sa so sestrou, že čo a ako.

     Keď sme prišli domov, všetci vyzerali vystrašene. Ocko sedel v kuchyni na stoličke a podopieral si hlavu oboma rukami.

– Mama je nemocnici, chalani, musíte teraz poslúchať, – povedal dedko a nepridal žiaden vtip, ako to on vždy robí. Asi sa dejú vážne veci.

–  Mali by sme to povedať Mišíkovcom, – šepol Kubo, ale ja som o tom nebol až taký presvedčený, lebo všetci mali bojazlivé tváre, dokonca aj babka, ktorá si vie vždy a všade poradiť.

– Maličká sa narodí oveľa skôr, ako sa mala, – obracia sa na nás oboch a vzlykne.

     Keď naša babka vzlykne, je to veľmi, veľmi zlé.

– Prečo sa narodí skôr?

– To nikto nevie, chlapci... Naša Lilinka musí o svoj život bojovať. Držte jej palce... – ozval sa ocko a ja som videl v jeho očiach prvýkrát v živote slzy.

     Odišli sme s Kubom do svojej izby a cítili sme sa trochu ako zradcovia.

– Videl si ocka? – povedal Kubo.

– Mhm... Asi plakal, že?

– Povedal, že ona... no, že Lilinka musí o svoj život bojovať, – šepol Kubo a mne sa zdalo, že vzlykol podobne ako naša babka.

     Celý deň bol taký nijaký. Potom sa ozval telefón, bolo počuť ockov, babkin aj dedkov hlas a nakoniec prišiel ocko aj k nám.

– Je veľmi maličká. Nemá ani kilo... Musí byť v inkubátore, lebo ešte nemá vyvinuté pľúca... Nie je to veľmi dobré, chlapci moji, – pritisol si nás ocko opäť k sebe, – ale Lilinka je bojovníčka. Po vás.

     Keď ocko odišiel, dlho sme nič nehovorili.

– Vieš, aká je veľká? Ako kilo soli, – povedal Kubo.

– A my sme ju nechceli, – povedal som.

– A... čo keby bola Lilinka piatym mušketierom... Chceš, aby bola piatym mušketierom? – povedal Kubo zmeneným hlasom.

– Chcem, – povedal som a obaja sme skrížili najdlhšie meče v izbe na znak mušketierskeho sľubu.

– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol Kubo.

– Piatym mušketierom bude baba! – skríkol som aj ja.

     Potom sme pravítka odložili na poličku.

     Paľa Hrušku sme teraz nepotrebovali, on je niekedy pripečený. Piaty mušketier by bol nad jeho sily.

 

Chystáme Lilinke prekvapenie

     Mama s Lilinkou sú ešte stále v nemocnici, ale nálada doma je už lepšia. Naša Lilinka totiž bojuje ako lev. To povedal dedko.

– Nie. Bojuje ako piaty mušketier, – opravil ho Kubo a prvýkrát sme videli nášho starkého ako zneistel a išiel sa hrabať v tej svojej hrubej knihe o mušketieroch.

– Mali by sme jej pripraviť izbu. Vymaľovať a tak, – povedala babka.

– Ktorú izbu? – otočil som sa k babke, či náhodou nechystá zradu a nemyslí našu izbu.

– Ocko sa rozhodol, že si počítač prenesie do obývačky a svoju pracovňu dá Lilinke.

– Kto vie, či by sa aj pre nás tak obetoval, – zapochyboval o ockovi Kubo.

– Kedysi mával pracovňu vo vašej izbe, – povedala babka, zmerala si nás pohŕdavým pohľadom a odišla do kuchyne. Jej výraz neveštil nič dobré. Možno nám dnes nedá z koláča, ktorý už teraz rozvoniava po celom byte. Mali by sme to nejako napraviť.

– Ockovi pomôžeme vymaľovať, – povedal som nahlas, aby to bolo počuť až do kuchyne.

– Ocko je vlastne najväčší chudák, – vzdychol si Kubo a ja som sa rozhodol, že ak raz budem mať dom, urobím v ňom izby pre všetkých a ešte aspoň dve navyše.

– Počúvam, že mi chcete pomôcť, – ozval sa nad nami ockov hlas.

– Jeden za všetkých a všetci za jedného! – objavil sa zrazu dedko a na hlave mal už nasadenú papierovú čiapku, akú nosia maliari bytov. V ruke držal ďalšie tri. Jednu väčšiu a dve menšie.

     A tak sme začali maľovať Lilinkinu izbu.

     My s Kubom sme mali za úlohu miešať farbu.

– Aby rovnomerne chytala, – poučil nás dedko.

– Prečo by nás mala chytať? – vytreštil Kubo na dedka oči.

– Nie vás, ty mudrák. To sa tak hovorí. Aby bola farba pekná, vieš?

– Aha...

– A to budeme iba miešať farbu?

– Nakoniec vám dám namaľovať podľa tejto šablónky motýľa, – sľúbil nám slávnostne ocko a my sme sa trochu upokojili. Keď druhý náter uschol, konečne prišla naša chvíľa. Ocko nám ukázal, aké farby máme dať do otvorov šablónky.

– Tak makajte, ideme si hodiť jedno rezané, – povedal ocko a spolu s dedkom odišli.

– Dnes tu každý hovorí v šifrách, – zlostil sa Kubo, ale ja som mu ako starší vysvetlil, že ocko s dedkom išli na pivo a motýľa zverili nám.

– A to stačí len ten motýľ? – mračil sa Kubo.

– Vieš, že máš pravdu? Urobíme dva motýle!

– A pod motýľmi nakreslíme kvety a trávu! Všetky motýle predsa lietajú okolo kvetov.

– A na kvetových listoch ja osobne nakreslím chrobáka! – povedal som Kubovi a dali sme sa do práce.

     Cez šablónu sme nakreslili dva farebné motýle a potom sme pridali ešte ďalších päť: tri malé a dva staršie. Urobili sme tak celú motýliu rodinu. Presne ako u nás doma. Potom sme nakreslili, ako z rohu rastú kvety, a ja som na jeden list namaľoval toho chrobáka. Potom som pridal ešte jedného, aby tomu prvému nebolo smutno. Akurát som nevedel, koľko nôh má chrobák. Pre istotu som chrobákom nakreslil len chrbát a rohy na hlave, lebo to boli roháče.

– Vyzerajú ako malé tlsté čierne jelene bez nôh, – povedal Kubo a trochu ma tým nahneval. Tak som prikreslil chrobákom po dve nohy. Keď zistím, koľko má roháč nôh, môžem ďalšie dokresliť neskôr.

– To už je lepšie, – pochválil ma Kubo, – ale niečo tomu ešte chýba, – povedal a prižmúril pravé oko.

– No jasné! Vidíš tam niekde oblaky? Nie sú tam oblaky! – a Kubo primaľoval dva bledomodré oblaky. Trochu farby z nich stieklo dolu. Kubo to chcel poutierať handrou, ale našťastie som mu to nedovolil.

– Iba čo to rozmažeš! To bude dážď a hotovo!

     Kubo sa potešil, ako múdro som to vyriešil.

– Teraz to nechajme uschnúť. Poďme na koláče! – hovorím Kubovi a slinky sa mi zbiehajú na tvarohové taštičky našej babky.

– Tak ako? Je to hotové? – pýta sa babka a ide sa pozrieť na naše veľdielo. Jej tvár nevidíme, ale vieme si ju predstaviť, lebo ešte nikdy sme našu babku nepočuli tak skríknuť.

     A tak sme nečakali, kým príde ocko s dedkom, ale zmizli sme k Paľovi Hrušiakovi, kým babka nepríde k rozumu.