Kniha pre deti Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky
Úryvky
I, i
Písmenkový taxík
Niekedy chodím na inšpekciu po svojom kráľovstve, aby som vedel, ako žijú moji poddaní. Vtedy nosím so sebou dve zátvorky. Keď sa nimi obložím z oboch strán, stanem sa neviditeľným. Chodím, počúvam a potom doma dlho rozmýšľam, ako napraviť zlé veci.
Minule som sa taký zatajený vybral po námestí na prieskum a videl som akýsi zhluk malých i. Ako keby tu bola nejaká manifestácia alebo čo. Ale zbadal som, že nikto nemanifestuje! Vysvitlo, že všetky písmenká počúvajú udýchané malé i, ktoré sa im sťažovalo:
– Som také unavené, že som cestou skoro prepadlo cez kanálovú mriežku. To sa už niekedy nedá vydržať: v pondelok jedna pani so mnou prišívala gombíky. V utorok som v nemocnici zaskakovalo za injekciu. V stredu som sedelo ako pichliač na kríku, vo štvrtok mnou triafali ako indiánskym šípom a v piatok mnou popísali celú tabuľu. Som zvedavé, kedy si oddýchnem.
– A prečo sa ty trápiš? Postav sa k nám a čakaj.
– Prečo sa mám sem postaviť? Niečo tu rozdávajú?
– Nie.
– Tak prečo potom?
– Lebo príde ježko!
– Ježko?
– Ty nevieš, že ježko je náš taxík? Vozieva nás na dovolenku! Nás, malé i, vo štvrtok, a keď vyrastieme na veľké I, v piatok.
– Ako dobre, – vzdychlo si i a vopchalo sa medzi ostatných kamarátov.
Hneď mi bolo jasné, prečo je v Písmenkove toľko ježkov. Takže moje chúdence I a i sú prepracované! Sadol som si a napísal som vyhlásenie:
Dáva sa na známosť celému Písmenkovu!
S platnosťou od najbližšieho pondelka sa po prvé: miesto gombíkov bude používať zdrhovadlo. Pre tých, ktorí nerozumejú, dodávam, že je to zips. Po druhé: v nemocniciach sa namiesto injekcií budú podávať iba tabletky. Po tretie: na kríkoch nebudú sedieť žiadne pichliače, ale kvety. Po štvrté: terče sa nebudú triafať indiánskymi šípmi, ale zhnitými paradajkami. Po posledné: v škole sa nebude písať kriedou po tabuli! Každý žiak dostane svoj vlastný počítač, aby sa zbytočne nezaprašovali pľúca. Žiacke aj učiteľské.
Bol som so sebou spokojný. Rozmýšľam, či by ma nemali volať Az Láskavý.
J, j
Exotická dovolenka
Svojím vyhlásením som si ale navaril kaše! Celý týždeň som zháňal zhnité paradajky, aby sa nimi mohlo triafať do terčov, objednal som pre kráľovstvo kilometre zdrhovadiel a pre všetkých žiakov aj učiteľov som zabezpečil osobné počítače. Už ich len rozdeliť. Pretože som už mlel z posledného, zatúžil som po dovolenke. Čo keby som sa zatajil medzi zátvorky a skúsil sa dať odviezť ježkom na takú dovolenku, akú prežívajú moje písmenká? A tak som zveril rozdeľovanie školských počítačov svojej manželke a hybaj!
Už od rána som sa neviditeľne obšmietal okolo malých i. Všimol som si, že sa medzi nimi schováva jedno malé j. Nôžku si vtiahlo do rukavice a tvári sa nenápadne. Všetkým vykladá, že mu práve kúpili novú bodku na klobúku a podobné zahováračky. Ja ho však dobre vidím! Keď prišiel ježko a všetkých nás pobral na svoj chrbát, pritlačil som sa k malému j. Budem ho sledovať, lebo som zvedavý, ako sa v cudzom svete vynájde.
– Smer Japonsko! – zafučal ježko.
Pre všetky výkričníky! pomyslel som si. Veď do Japonska sa budeme terigať celí dopichaní hádam aj rok! Ale mýlil som sa. Toto nebol obyčajný ježko. Bola to najnovšia mechanizovaná ježkovská verzia naprogramovaná na cestu rýchlejšiu ako myšlienka. Za zlomok sekundy sme boli v Tokiu. Až teraz mi došlo, prečo chodia moje písmenká oddychovať do Japonska! Tam neexistujú písmenká, ale slabiky! Mimochodom, vyzerajú ako polámané a pokrútené paličky. Tam nemusia moje písmenká pracovať! Tak je to.
Sedím si teda ešte stále zatajený v tokijskom parku na lavičke vedľa môjho malého j. Vtáčiky spievajú ako u nás, stromy šumia, ničomu nerozumiem a je mi dobre. Na vedľajšej lavičke relaxuje Alfomeg, grécky písmenkový kráľ. Aj by som mu potriasol nôžkou, veď sa poznáme z medzinárodných kráľovských konferencií, ale keď som už raz zatajený, čo narobím?
Zrazu sa pred písmenko j postaví akýsi Japonec.
– Samuraj, – pokloní sa po japonsky.
– Jaj, jaj, jaj, – piští malé j.
– Aj ty si samuraj? – prihovára samu chlapík.
– Aj, aj.
– A nebojíš sa samuraja?
–Jaja, jaja.
– Tak sa teda maj.
– Jaj, jaj, jaj.
No toto! Môj poddaný sa vie celkom dobre obracať v cudzom svete! Ako tak na malé j hľadím, vidím, že to vôbec nebol rozhovor. To mu drkotala od strachu bodka na klobúku! Tá nová, čo mu kúpili. Tak. To má za to, že sa viezol s malými i na dovolenku ako čierny pasažier! /Ja sa nepočítam, ja som kráľ./
Tretí škriatkov príbeh
Tretí príbeh sa začal vtedy, keď som stál neďaleko Topoľčian pri dedinke NOROVCE. Viete, čo som urobil? Opatrne som vyrovnal veľkému R nožičky a z Noroviec sa stali zrazu NOHOVCE!
– No toto! – otvárali veľké O ústa, až vyrobili ešte väčší prievan ako minule.
– A tak som sa postavil doprostred Nohoviec, že si zoženiem nejaké tie nohy navyše, aby som čím skôr našiel to mäkké E. Najprv sa vôbec nič nedialo. Iba akýsi pes sa pri mne zastavil a chcel zdvihnúť zadné nôžky. Obidve naraz, lebo tak to vraj psi v Nohovciach robia. Ledva som sa stačil uhnúť. A potom to vypuklo:
– Ušiel nám stôl! Narástli mu ďalšie štyri nohy a utekal, až sa celý pooblieval polievkou! – vybehla z bráničky jedna žena a zalamovala rukami.
– A nám ušli so stolom aj všetky stoličky! – vykríkla z druhej bráničky ďalšia žena a chytala sa za hlavu.
Všimol som si, že v Nohovciach najlepšie obišli tí, čo mali hojdacie kreslá, no takých nebolo mnoho. Vlastne to bola iba babka Matilda. Sedela si v starom hojdacom kresle po svojej starej mame, hojdala sa a normálne stoličky ju vôbec nezaujímali. Ušli jej však hríby, čo mala nachystané na verande! Práve sa chcela dohojdať a pustiť sa do čistenia krásnych dubákov, keď najväčší z nich, asi ich šéf, zavelil: Dubáky, na nohy! Ako jeden muž vypochodovali hríby z verandy do záhrady a tam sa stratili v tráve. Asi vošli do zeme alebo čo. Toto babku Matildu poriadne rozpajedilo. Utekala k miestu, kde sa hríby strácali v tráve, no nôžka posledného dubáka zmizla a kde nič-tu nič. Iba nová vyšliapaná cestička v záhrade vedela svoje.
– Tak toto sa mi ešte nestalo! – dupla babka Matilda nohou. Ale to asi nemala robiť! Noha to pochopila ako signál a začala si žiť svojím životom. Začala rásť! Lenže ako rásť! Začala sa predlžovať: prstami si rozhrnula trávu, aby lepšie videla, a rástla si cez záhony cibule, mrkvy a petržlenu ďalej. Pokojne si prerástla plot k susedovcom, potom k ďalším susedovcom, až sa dostala doprostred dediny.
– Doparoma aj s nohou! – zanadávala si babka Matilda. – Keby mi rástli obe nohy, išla by som na cestu okolo sveta. Takto aby tu človek stál a čakal, kým sa noha prerastie okolo zemegule naspäť. Čo ak tu budem stáť a čakať celý týždeň? A možno rok? Ľudia, pomoc! Umriem od hladu! Chcem povedať od chladu! – vykrikovala babka Matilda, lebo jej noha putovala práve cez Severný pól. Potom sa začala babka potiť. To sa jej noha vyvaľovala v rozhorúčenom saharskom piesku. A nakoniec to najlepšie: nohe začal ktosi strihať nechty! Babku to tak šteklilo, že sa smiala a smiala, až ju noha musela rýchlo dorásť a buchnúť do chrbta, aby jej nezabehlo.
– Fíha! Moja noha je už tuším doma! – obzrela sa babka Matilda a chcela si ísť znovu sadnúť do hojdacieho kresla, aby sa trošku upokojila. Nuž ale či sa dá kráčať s nohou obrastenou okolo zemegule? Zrazu sa babka lepšie prizrela a vidí: medzi dvoma prstami na nohe-cestovateľke trčí akýsi kvietok.
– Vyzerá to na Stračiu nôžku, – povedala babka a zdvihla kvet bližšie k okuliarom.
– Áno, som Stračia nôžka. Tvoja noha ma zachytila na lúke za dedinou. Ešte nikdy som nevidela toľko sveta! Keby nebolo tvojej nohy, tá moja by sa nikdy nedostala ani o kúsok ďalej, – pochvaľovala si Stračia nôžka.
– Tak to vyzerá, že teraz sa pre zmenu nepohnem zasa ja, – jajkala babka Matilda.
– Ale kdeže! – smiala sa Stračia nôžka, – len si mnou natri nohu a čakaj, čo bude!
Babka Matilda poriadne natrela koniec svojej obrej nohy Stračou nôžkou a čuduj sa svete: noha sa začala scvrkávať a scvrkávať, až bola znova taká, ako predtým.
– Zasa si niečo zobrala so sebou? – spýtala sa babka Matilda nohy a vytiahla spomedzi svojich prstov akéhosi škriatka. No áno, bol som to ja... Noha ma pri poslednom zmenšovaní jednoducho strhla so sebou. Viete, ako som sa zľakol? Čo ak ma babka Matilda potrie tou zázračnou kvetinou a ja budem potom taký malý, že mapu Slovenska neprejdem za celý svoj život a mäkké E do smrti nenájdem?
Keď si babka napravila okuliare, aby lepšie na mňa videla, rýchlo som sa vyšmykol a poďho na kraj dediny! Ako blesk som skrútil nožičku veľkého H a z NOHOVIEC boli zasa NOROVCE. Uf! To bola fuška! Očkom som ešte nazrel do Noroviec, ale tam bolo všetko ako predtým. Len babka Matilda sa prestala hojdať vo svojom kresle, lebo ju akosi podozrivo svrbela noha.
– Takže toto bolo moje ďalšie putovanie, – povedal tlačiarenský škriatok.
































Po zavŕšení štúdií na Lekárskej fakulte UK v Bratislave bol v rokoch 1960 – 1963 lekár v Rožňavskom Bystrom a Šenkviciach. Neskoršie pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ v Bratislave, od roku 1969 ako kultúrny atašé čs. veľvyslanectva v Indii. V roku 1970 sa stal šéfredaktorom Revue svetovej literatúry. Bol jedným z najosobitejších slovenských básnikov-konkretistov tzv. Trnavskej skupiny, ktorý do svojej poézie vnášal nové senzibilné videnie sveta a drsných faktov života. Vydal knižne niekoľko zbierok básní. Venoval sa aj prekladateľskej činnosti. Dalimír Hajko vydal v roku 1998 monografiu s názvom Ján Stacho s podtitulom Esej o básnikovi, ktorý chcel prečítať šifry bytia, obsahuje stručnú chronológiu života a diela a jeho bibliografiu. -MM-
Vysokoškolské štúdium ukončil na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne. Jedenásť rokov pôsobil v Štátnom divadle v Košiciach a od roku 1965 v Opere SND, kde bol súčasne aj dramaturgom a od roku 1972 šéfrežisérom. Často hosťoval hlavne v Banskej Bystrici a Košiciach. Veľkú pozornosť venoval uvádzaniu pôvodnej slovenskej hudobno-dramatickej tvorby. Bol po celý život predovšetkým režisérom vážneho operného repertoáru. Jeho umelecká práca sa vyznačovala štýlovou vytríbenosťou, ako aj svojským inšpirujúcim chápaním hudobného divadla ako žánru. V roku 1970 vydal knihu Giacomo Puccini. Od roku 1972 pedagogicky pôsobil na VŠMU v Bratislave. -MM-
Študoval na obchodnej škole v Dobšinej, ako nadaný ochotník sa dostal v roku 1951 do činoherného súboru Divadla Jonáša Záborského v Prešove a neskôr študoval súkromne spev, zdokonaľoval sa u významných operných spevákov a stal sa členom spevohry. Od roku 1959 bol sólista Štátnej opery DJGT v Banskej Bystrici. Venoval sa aj koncertnej činnosti. Ako sólista účinkoval v mnohých významných operách, vytvoril celý rad postáv, pričom sa najviac uplatnil v komických úlohách. Deti ocenili jeho postavu medveďa v opernej rozprávke Martin a slnko od slovenského skladateľa Tibora Freša, ktorú stvárnil v banskobystrickom súbore v roku 1975 i po dvadsiatich rokoch v obnovenej inscenácii v roku 1994. -MM-
Študoval v Dolnom Kubíne, na gymnáziu v Gemeri a na bratislavskom lýceu. V roku 1839 sa stal členom Ústavu reči a literatúry československej. V roku 1844 vykonal v Tisovci u evanjelického superintendanta Pavla Jozeffyho kandidátske skúšky. Potom vykonával funkciu vládneho adjunkta v Trstenej a správcu kancelárie župného súdu v Dolnom Kubíne. Literárnou činnosťou sa zaradil k popredným príslušníkom generácie štúrovcov. Písal historické povesti, balady na motívy ľudovej slovesnosti, príležitostnú kratšiu lyriku, gratulačné a kondolenčné verše, piesne a rečňovanky, pokúsil sa aj o dramatickú tvorbu. Prvé dve upravené strofy jeho básne Nad Tatrou sa blýska sú dnes slovenskou štátnou hymnou. V Dolnom Kubíne má pamätník, je po ňom pomenované slovenské gymnázium Janka Matúšku v Galante. Jeho 200. výročie narodenia si v roku 2021 pripomenulo aj vydanie 0 eur zberateľskej suvenírovej bankovky a striebornej mince v hodnote 10 eur. -MM-
Po štúdiách na gymnáziu v Rožňave a v Levoči navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave, vyštudoval medicínu vo Viedni a v Pešti. V roku 1851 sa vrátil do rodnej Revúcej, kde pracoval ako mestský lekár a lekár Rimavsko-muránskej banskej spoločnosti. Jeho početné práce o Gemeri majú komplexný vlastivedný charakter. Skúmal v nich jednotlivé časti Gemera z hľadiska geografického i nerastopisného, občianskej i cirkevnej histórie, sledoval flóru i faunu, vývin priemyslu a obchodu, archeologické pamiatky, načrtol históriu každej osady, venoval sa gemerským hradom a iným pamiatkam, podal veľa údajov o baníctve a najmä o gemerskom železiarstve, zbieral ľudové rozprávky, v etnografických štúdiách popísal život, jazyk a zvyky gemerského ľudu. Je autorom prvej slovenskej vedecko-fantastickej prózy Hviezdoveda alebo Životopis Krutohlava. Na rodnom dome v Revúcej má osadenú pamätnú tabuľu. -MM-
Študovala v Revúcej, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy, ktoré viedla aj v Brezne, Blatnici, Martine a inde. Bola majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej, potom žila v Iloku v Chorvátsku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky. Počas pôsobenia v Tisovci bola ochotnícka herečka, bola činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických čŕt, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch, spolupracovala s M. Bodickým pri tvorbe monografie o S. Ormisovi, prekladala z chorváčtiny. Členka Živeny a Lipy, spoluzakladateľka Ústredného spolku čs. žien v Juhoslávii. -MM-
Študoval v Dobšinej, na gymnáziu v Rožňave a na ev. kolégiu v Prešove. Advokátsky praktikant a mestský úradník v Dobšinej, kde viedol aj archív mesta, námestník verejného notára v Rožňave. Venoval sa dejinám Gemera, jeho historické práce sa viažu na gemerskú župu, napr. monografický náčrt Dobšiná a Dobšinská ľadová jaskyňa v nemeckom jazyku z roku 1878, práca o dejinách baníctva a železiarstva v Dobšinej História baníctva a železiarskeho priemyslu v Dobšinej bola vydaná aj knižne. Spracoval dejiny mesta Rožňavy, ktoré uverejnil v roku 1885 pod názvom Život uhorského malomesta a i. Zbieral a uverejňoval aj ľudové porekadlá z okolia Dobšinej. -MM-
Pôsobila na divadelných, operných a operetných pódiách viacerých miest vtedajšieho Uhorska, najmä v Budapešti, ale aj vo Viedni. Stvárnila vyše sto hlavných úloh v divadelných hrách, vystúpila v 60 operetách, 10 operách. Svoje obecenstvo očarúvala nielen výnimočným talentom, ale aj pôvabnou krásou. Bola aj literárne činná, pravidelne prispievala besednicami do rôznych časopisov. V Rimavskej Sobote má postavený pomník a jej menom je pomenovaná kaviareň v hoteli Zlatý Býk v Rimavskej Sobote. V kaviarni sa tiež nachádzajú reprodukcie historických fotografií z jej života a vo vitríne kópie jej hereckého kostýmu a rekvizít. Miešaný spevácky zbor, ktorý pôsobí pri miestnej organizácií Csemadoku v Rimavskej Sobote nesie jej meno. -MM-
V roku 1782 založil továreň na spracovanie kože v Rožňave, kde sa ročne spracovalo okolo desaťtisíc koží. Manufaktúra stála v južnej časti mesta, aby severné vetry odvádzali preč nepríjemný zápach vznikajúci pri práci so surovou kožou. V budove bývalej manufaktúry na výrobu kože, tzv. Markova továreň, na Šafárikovej ulici č. 31 v Rožňave dnes sídli riaditeľstvo a historická expozícia Baníckeho múzea. Priečelie dvojpodlažnej klasicistickej budovy nad oknami jej prízemia zdobia zaujímavé reliéfy, znázorňujúce pracovné postupy pri spracovaní kože – skladanie surových koží, spracovanie a rezanie koží a alegória garbiarstva. Budova je významnou, jedinou pamiatkou na manufaktúrne obdobie priemyslu v Rožňave s jedinečnou štukovou výzdobou pracovného postupu spracovania kože v strednej Európe. -MM-
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, filozofiu v Lipsku, Erlangene a Viedni. V rokoch 1864 – 1872 bol profesorom na slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde učil nemčinu, slovenčinu, latinčinu, gréčtinu a náboženstvo. Bol zakladajúcim členom Nakladateľského spolku pre vydávanie slovenských kníh v Revúcej a zakladajúcim členom Matice slovenskej. V rokoch 1871 – 1878 bol učiteľom v Liptovskom Mikuláši. Prispieval do novín a časopisov vlasteneckými básňami a článkami, v rukopise zanechal učebnicu náboženstva pre gymnáziá. -MM-
Študoval na gymnáziu v Bratislave, Šoproni a v Revúcej, kde maturoval. Po absolvovaní štúdia medicíny vo Viedni pôsobil vo Viedni a Bosne, v roku 1886 odišiel do USA, kde sa usadil v Clevelande ako zubný lekár. Zapojil sa tam do kultúrneho života slovenských vysťahovalcov. Založil a viedol spevokol Kriváň, harmonizoval a upravoval ľudové piesne, tlačou vydal zbierku 200 slovenských ľudových piesní v úprave pre klavír. Zložil prvé slovenské operety: Obšitošova dcéra, Bohatieri veselej družiny, Astrea, V cigánskom tábore. Zložil operu Rhea Sylvia a skladbu pre klavír Slovenská rapsódia. Autor hymny amerických Slovákov – Amerika zem veliká na text Štefana Furdeka. Jeho diela boli predvedené na Slovensku v Bratislave v roku 1925, v Leviciach v roku 1932 a v Ilave v roku 1935. V roku 1985 vydal Ivan Mačák v Matici slovenskej v Martine publikáciu Miloslav Francisci 1854 – 1926, ktorá obsahuje 7 strán textu a súbor 15 vyobrazení vo voľných listoch. -MM-