Kniha pre deti Písmenkovo alebo Tam, kde pršia výkričníky
Úryvky
I, i
Písmenkový taxík
Niekedy chodím na inšpekciu po svojom kráľovstve, aby som vedel, ako žijú moji poddaní. Vtedy nosím so sebou dve zátvorky. Keď sa nimi obložím z oboch strán, stanem sa neviditeľným. Chodím, počúvam a potom doma dlho rozmýšľam, ako napraviť zlé veci.
Minule som sa taký zatajený vybral po námestí na prieskum a videl som akýsi zhluk malých i. Ako keby tu bola nejaká manifestácia alebo čo. Ale zbadal som, že nikto nemanifestuje! Vysvitlo, že všetky písmenká počúvajú udýchané malé i, ktoré sa im sťažovalo:
– Som také unavené, že som cestou skoro prepadlo cez kanálovú mriežku. To sa už niekedy nedá vydržať: v pondelok jedna pani so mnou prišívala gombíky. V utorok som v nemocnici zaskakovalo za injekciu. V stredu som sedelo ako pichliač na kríku, vo štvrtok mnou triafali ako indiánskym šípom a v piatok mnou popísali celú tabuľu. Som zvedavé, kedy si oddýchnem.
– A prečo sa ty trápiš? Postav sa k nám a čakaj.
– Prečo sa mám sem postaviť? Niečo tu rozdávajú?
– Nie.
– Tak prečo potom?
– Lebo príde ježko!
– Ježko?
– Ty nevieš, že ježko je náš taxík? Vozieva nás na dovolenku! Nás, malé i, vo štvrtok, a keď vyrastieme na veľké I, v piatok.
– Ako dobre, – vzdychlo si i a vopchalo sa medzi ostatných kamarátov.
Hneď mi bolo jasné, prečo je v Písmenkove toľko ježkov. Takže moje chúdence I a i sú prepracované! Sadol som si a napísal som vyhlásenie:
Dáva sa na známosť celému Písmenkovu!
S platnosťou od najbližšieho pondelka sa po prvé: miesto gombíkov bude používať zdrhovadlo. Pre tých, ktorí nerozumejú, dodávam, že je to zips. Po druhé: v nemocniciach sa namiesto injekcií budú podávať iba tabletky. Po tretie: na kríkoch nebudú sedieť žiadne pichliače, ale kvety. Po štvrté: terče sa nebudú triafať indiánskymi šípmi, ale zhnitými paradajkami. Po posledné: v škole sa nebude písať kriedou po tabuli! Každý žiak dostane svoj vlastný počítač, aby sa zbytočne nezaprašovali pľúca. Žiacke aj učiteľské.
Bol som so sebou spokojný. Rozmýšľam, či by ma nemali volať Az Láskavý.
J, j
Exotická dovolenka
Svojím vyhlásením som si ale navaril kaše! Celý týždeň som zháňal zhnité paradajky, aby sa nimi mohlo triafať do terčov, objednal som pre kráľovstvo kilometre zdrhovadiel a pre všetkých žiakov aj učiteľov som zabezpečil osobné počítače. Už ich len rozdeliť. Pretože som už mlel z posledného, zatúžil som po dovolenke. Čo keby som sa zatajil medzi zátvorky a skúsil sa dať odviezť ježkom na takú dovolenku, akú prežívajú moje písmenká? A tak som zveril rozdeľovanie školských počítačov svojej manželke a hybaj!
Už od rána som sa neviditeľne obšmietal okolo malých i. Všimol som si, že sa medzi nimi schováva jedno malé j. Nôžku si vtiahlo do rukavice a tvári sa nenápadne. Všetkým vykladá, že mu práve kúpili novú bodku na klobúku a podobné zahováračky. Ja ho však dobre vidím! Keď prišiel ježko a všetkých nás pobral na svoj chrbát, pritlačil som sa k malému j. Budem ho sledovať, lebo som zvedavý, ako sa v cudzom svete vynájde.
– Smer Japonsko! – zafučal ježko.
Pre všetky výkričníky! pomyslel som si. Veď do Japonska sa budeme terigať celí dopichaní hádam aj rok! Ale mýlil som sa. Toto nebol obyčajný ježko. Bola to najnovšia mechanizovaná ježkovská verzia naprogramovaná na cestu rýchlejšiu ako myšlienka. Za zlomok sekundy sme boli v Tokiu. Až teraz mi došlo, prečo chodia moje písmenká oddychovať do Japonska! Tam neexistujú písmenká, ale slabiky! Mimochodom, vyzerajú ako polámané a pokrútené paličky. Tam nemusia moje písmenká pracovať! Tak je to.
Sedím si teda ešte stále zatajený v tokijskom parku na lavičke vedľa môjho malého j. Vtáčiky spievajú ako u nás, stromy šumia, ničomu nerozumiem a je mi dobre. Na vedľajšej lavičke relaxuje Alfomeg, grécky písmenkový kráľ. Aj by som mu potriasol nôžkou, veď sa poznáme z medzinárodných kráľovských konferencií, ale keď som už raz zatajený, čo narobím?
Zrazu sa pred písmenko j postaví akýsi Japonec.
– Samuraj, – pokloní sa po japonsky.
– Jaj, jaj, jaj, – piští malé j.
– Aj ty si samuraj? – prihovára samu chlapík.
– Aj, aj.
– A nebojíš sa samuraja?
–Jaja, jaja.
– Tak sa teda maj.
– Jaj, jaj, jaj.
No toto! Môj poddaný sa vie celkom dobre obracať v cudzom svete! Ako tak na malé j hľadím, vidím, že to vôbec nebol rozhovor. To mu drkotala od strachu bodka na klobúku! Tá nová, čo mu kúpili. Tak. To má za to, že sa viezol s malými i na dovolenku ako čierny pasažier! /Ja sa nepočítam, ja som kráľ./
Tretí škriatkov príbeh
Tretí príbeh sa začal vtedy, keď som stál neďaleko Topoľčian pri dedinke NOROVCE. Viete, čo som urobil? Opatrne som vyrovnal veľkému R nožičky a z Noroviec sa stali zrazu NOHOVCE!
– No toto! – otvárali veľké O ústa, až vyrobili ešte väčší prievan ako minule.
– A tak som sa postavil doprostred Nohoviec, že si zoženiem nejaké tie nohy navyše, aby som čím skôr našiel to mäkké E. Najprv sa vôbec nič nedialo. Iba akýsi pes sa pri mne zastavil a chcel zdvihnúť zadné nôžky. Obidve naraz, lebo tak to vraj psi v Nohovciach robia. Ledva som sa stačil uhnúť. A potom to vypuklo:
– Ušiel nám stôl! Narástli mu ďalšie štyri nohy a utekal, až sa celý pooblieval polievkou! – vybehla z bráničky jedna žena a zalamovala rukami.
– A nám ušli so stolom aj všetky stoličky! – vykríkla z druhej bráničky ďalšia žena a chytala sa za hlavu.
Všimol som si, že v Nohovciach najlepšie obišli tí, čo mali hojdacie kreslá, no takých nebolo mnoho. Vlastne to bola iba babka Matilda. Sedela si v starom hojdacom kresle po svojej starej mame, hojdala sa a normálne stoličky ju vôbec nezaujímali. Ušli jej však hríby, čo mala nachystané na verande! Práve sa chcela dohojdať a pustiť sa do čistenia krásnych dubákov, keď najväčší z nich, asi ich šéf, zavelil: Dubáky, na nohy! Ako jeden muž vypochodovali hríby z verandy do záhrady a tam sa stratili v tráve. Asi vošli do zeme alebo čo. Toto babku Matildu poriadne rozpajedilo. Utekala k miestu, kde sa hríby strácali v tráve, no nôžka posledného dubáka zmizla a kde nič-tu nič. Iba nová vyšliapaná cestička v záhrade vedela svoje.
– Tak toto sa mi ešte nestalo! – dupla babka Matilda nohou. Ale to asi nemala robiť! Noha to pochopila ako signál a začala si žiť svojím životom. Začala rásť! Lenže ako rásť! Začala sa predlžovať: prstami si rozhrnula trávu, aby lepšie videla, a rástla si cez záhony cibule, mrkvy a petržlenu ďalej. Pokojne si prerástla plot k susedovcom, potom k ďalším susedovcom, až sa dostala doprostred dediny.
– Doparoma aj s nohou! – zanadávala si babka Matilda. – Keby mi rástli obe nohy, išla by som na cestu okolo sveta. Takto aby tu človek stál a čakal, kým sa noha prerastie okolo zemegule naspäť. Čo ak tu budem stáť a čakať celý týždeň? A možno rok? Ľudia, pomoc! Umriem od hladu! Chcem povedať od chladu! – vykrikovala babka Matilda, lebo jej noha putovala práve cez Severný pól. Potom sa začala babka potiť. To sa jej noha vyvaľovala v rozhorúčenom saharskom piesku. A nakoniec to najlepšie: nohe začal ktosi strihať nechty! Babku to tak šteklilo, že sa smiala a smiala, až ju noha musela rýchlo dorásť a buchnúť do chrbta, aby jej nezabehlo.
– Fíha! Moja noha je už tuším doma! – obzrela sa babka Matilda a chcela si ísť znovu sadnúť do hojdacieho kresla, aby sa trošku upokojila. Nuž ale či sa dá kráčať s nohou obrastenou okolo zemegule? Zrazu sa babka lepšie prizrela a vidí: medzi dvoma prstami na nohe-cestovateľke trčí akýsi kvietok.
– Vyzerá to na Stračiu nôžku, – povedala babka a zdvihla kvet bližšie k okuliarom.
– Áno, som Stračia nôžka. Tvoja noha ma zachytila na lúke za dedinou. Ešte nikdy som nevidela toľko sveta! Keby nebolo tvojej nohy, tá moja by sa nikdy nedostala ani o kúsok ďalej, – pochvaľovala si Stračia nôžka.
– Tak to vyzerá, že teraz sa pre zmenu nepohnem zasa ja, – jajkala babka Matilda.
– Ale kdeže! – smiala sa Stračia nôžka, – len si mnou natri nohu a čakaj, čo bude!
Babka Matilda poriadne natrela koniec svojej obrej nohy Stračou nôžkou a čuduj sa svete: noha sa začala scvrkávať a scvrkávať, až bola znova taká, ako predtým.
– Zasa si niečo zobrala so sebou? – spýtala sa babka Matilda nohy a vytiahla spomedzi svojich prstov akéhosi škriatka. No áno, bol som to ja... Noha ma pri poslednom zmenšovaní jednoducho strhla so sebou. Viete, ako som sa zľakol? Čo ak ma babka Matilda potrie tou zázračnou kvetinou a ja budem potom taký malý, že mapu Slovenska neprejdem za celý svoj život a mäkké E do smrti nenájdem?
Keď si babka napravila okuliare, aby lepšie na mňa videla, rýchlo som sa vyšmykol a poďho na kraj dediny! Ako blesk som skrútil nožičku veľkého H a z NOHOVIEC boli zasa NOROVCE. Uf! To bola fuška! Očkom som ešte nazrel do Noroviec, ale tam bolo všetko ako predtým. Len babka Matilda sa prestala hojdať vo svojom kresle, lebo ju akosi podozrivo svrbela noha.
– Takže toto bolo moje ďalšie putovanie, – povedal tlačiarenský škriatok.

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-