malom pľaci pri kotloch, kde ženy prali a vyvárali plátno, bol drevený stĺp a naň ktosi zavesil pondusové hodiny. To bola časomiera. Hrali sme: nižný koniec proti vyšnému koncu. Našu dedinu pretína štátna hradská a to bola deliaca čiara. Mali sme však nedoriešenú dilemu. Čo patrí, alebo kto patrí, do vyšného a kto do mužstva dolného konca. Išlo totiž o to, že tesne nad hradskou bývali dvaja dobrí futbalisti – Ondrej Hronec Galík a Ondrej Mihálik. Chceli sme, aby hrali za nižnokončanov, tak sme tvrdili, že stred obce je pri hasičskej strážnici. Vyšný koniec s tým nesúhlasil, a tak ani dodnes, po viac ako šesťdesiatich rokoch nie je táto vec uzavretá, no radi na ňu spomíname.
V zime sme sa vrhli na hokej. Všetci. Za naším humnom bol neveľký močiar, z ktorého odtekala voda popod malý mostík. Stačilo odtokovú rúru zapchať fúrou hnoja, voda sa zadržala a klzisko bolo hotové. Bránky boli iba také, vyznačené kameňmi. Niektorí hráči mali korčule, samozrejme, na kľúčik, iní hrali len tak v topánkach. Iba ja som mal korčule s topánkami. Nevadí, že boli ženské.
V tomto športe sme mali prevahu a stačilo mužstvo zložené z chlapcov z nižného konca. Vždy sme vyhrali. Prečo? Nuž z toho dôvodu, že naším hokejovým branká-rom bol Jano Gecelovský u Krajca a ten mal obuté ťažké otcove kapce a prešívané nohavice a veru dať mu gól bolo nemožné, lebo kapce boli veľmi široké.
Treba pripomenúť, že Ondrej Černaj založil aj hokejový oddiel. Urobil z papiera legitimácie, kde bolo meno, bydlisko s číslom domu a dvanásť okienok. Mesačný poplatok bol dve koruny a do preukazu otlačil razítko s písmenami SH, čo znamenalo Slovenský hokejista. Kto si včas známku nezaplatil, vylúčil ho zo zväzu. Páčilo sa nám to a známky sme si kupovali aj dopredu. Boli aj dvaja neplatiči – Ondrej Šramko a Jožo Gecelovský. Celý mesiac sa nesmeli korčuľovať na našom štadióne. Aj tak s nami vybabrali, chodili sa korčuľovať na Batarovú. Peniaze, ktoré Černaj vybral za hokej, čestne odovzdal a kúpili sme si za ne volejbalovú loptu a sieť.
Keď sme podrástli, chceli sme si zmerať sily vo futbale aj s okolitými obcami, čas-tokrát s rovesníkmi z Vlachova, ale najradšej s Kobeliarovcami. Raz sa nám však zápas nevydaril. Jano Vansa mal dojednať zápas v Kobeliarove, čo aj potvrdil. V nedeľu sme krížom cez les prešli do tejto horskej dediny. Ihrisko prázdne, nikto nás nečakal. Všetci sme sa vyrútili na Jana s otázkou, po kom odkázal, že nastúpime na zápas, lebo bolo podozrenie, že na to zabudol. Nakoniec z neho vyšlo, že odkaz poslal po jednej tetke z Kobeliarova, ktorá bola v Dobšinej predávať čerešne. Ibaže ona dočista zabudla odkaz futbalistom odovzdať, čo aj sama potvrdila. Zápas sa neuskutočnil a my sme sa pešo vrátili domov. Smutní, lebo do tejto dediny sme si chodili dvíhať sebavedomie, keďže oni s futbalom iba začínali. Neskôr, keď sme už dorástli a boli sme dospelí, takmer vždy sme s Kobeliarovcami na domácom ihrisku prehrali. Niekedy za zvláštnych okolností. V našich radoch boli aj takí, čo si pred futbalovým zápasom vypili dva-tri poldeci. Aj vtedy sa tak stalo. Ibaže jeden z našich obrancov vypil toho viac, bol dezorientovaný, a tak útočil na našu bránu. Darmo sme ho vyháňali z ihriska, neposlúchol. Tak sme ho dvaja museli obsadzovať, aby nám, vlastným, nedal gól. Chvalabohu sme ho udržali, cez polčas vytriezvel a dal sa vystriedať. Aj také veci sa stali. Ale inak to bol náš najlepší obranca.
Až potom prišla slávna éra gočovského futbalu. To už bolo nové ihrisko a týmto športom žila celá dedina. Jednako najväčšími rivalmi boli naši susedia Vlachovčania. Keď sme išli s nimi hrať, ešte aj moja stará mať ma povzbudzovali:
„Synu môj, keď všetky zápasy prehráte, len s Vlachovom vyhrajte!“
„Akože to rozprávate, stará mama?“ zahriakol som ju, „veď vy ste predsa z Vlachova.“
„Veď hej, ale už päťdesiat rokov žijem v Gočove a vieš, že chodím robiť do poľa na družstvo. Keď hrabeme seno v chotári, vykrikujeme na Vlachovanky, že akých to majú slabých futbalistov...“ s úsmevom doložila.
Výhry sme oslavovali jedinečne. Kde inde – v krčme. Miestny obchodník a podpredseda oddielu Ondrej Ďuraj po vyhratom zápase doniesol na stôl jednu geletku bryndze o váhe 3-4 kilogramov, dva chleby, k tomu cibuľku z miestnej záhrady a ešte pivo a poldeci. Trom futbalistom, vtedy vysokoškolákom, sme zaplatili cestu do Košíc a späť. Pamätám sa, že to bolo desať korún a osemdesiat halierov. Lístok na futbal bol za tri koruny. Ešte tu bol dobrý človek Štefan Rybár, môj sused, ktorý vlastnoručne, zadarmo pral dresy, aj ich sušil na šnúre na dvore. Nad tým všetkým panoval, riadil a gočovský futbal dirigoval Ondrej Hlaváč. Keď bolo treba, aj doplatil zo svojho.
Na našom ihrisku za dedinou sme sa každú druhú nedeľu stretli všetci, okrem tých, čo boli pripútaní na lôžko. „Gočovo do toho!“ Aj sa to rýmuje. Jednoducho povedané: dedina – jedna rodina. To nebola fráza, to bola skutočnosť, ktorá zostala v našich spomienkach a na tomto papieri.
Ondrej Hronec
{jcomments on}

































Za našou dedinou tečie rieka Slaná. Pramení v neďalekej Rejdovej, pod najvyšším vrchom Gemera, nazvanom Stolica. Pri vlachovskej píle sa do nej vlieva Dobšinský potok. Kedysi bola v nej krištáľovo čistá voda. Radi sme sa v nej kúpavali. Niekedy v lete už od skorého rána. Aj kúpanie malo svoje regule. Teplomer v klasickej podobe sme nemali, ale bol medzi nami „znalec“ na teplotu vody. Menoval sa Ondrej Šramko. Na meranie mu stačila jeho pravá ruka. Ani nie celá, iba prst. Ráno, niekedy už o deviatej hodine pristúpil k rieke, my okolo neho. Vyhrnul si rukáv do výšky lakťa a prsty vopchal do vody. Ruku hneď z vody vytiahol, akoby ho od horúčavy pálila a mocne zvolal:
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-