Zdroj príjmom z ovocia sa stratil. Mnohí odišli nižšie do doliny, najviac do Štítnika, čo bolo kedysi slávne mestečko, iní až priamo do okresného mesta Rožňavy.
Janko Tomášik bol po celý život hrdý na svoje rodisko. Zhruba môj rovesník, ma raz zaskočil otázkou:
„Koľko je v Gočove inžinierov, či ináč vysokoškolsky vzdelaných ľudí?“
Rýchlo som začal rátať a dostal som sa k číslu niečo vyše tridsať a v tom ma prerušil. Hneď položil podotázku:
„...a koľko percent z nich pracuje na ministerstvách?“
Začal som v mysli počítať, a moja odpoveď: „Ani jeden.“
„Čiže nikto,“ doplnil ma Janko.
„No vidíš,“ pokračoval „a z našich vysokoškolákov až 50 percent robí na vyšších orgánoch, t.j. ministerstvách.“
„Nuž, a koľko je tých brdárskych inžinierov okrem teba?“ pýtam sa zvedavo.
„Ešte jeden a ten robí na Ministerstve poľnohospodárstva. Neviem síce čo, ale je to úspech!“
Janko ešte ako mládenec rád chodil do Gočova. Mal tam tetku, a teda aj bratrancov a sesternice. Ale aj veľa kamarátov, ktorí ho mali radi pre jeho dobrú povahu. Preto každá návšteva skončila v miestnej krčme, ktorú po americky voláme Salón. Taký názov jej dali gočovskí Amerikáni, ktorí po desiatkach rokov prišli „do kraja“ na návštevu.
Ej, ale sme Janka obdivovali, keď užil pálenku či víno. Vždy to končilo odzemkom. Tak pekne nikto z nás tento tanec neovládal. A najviac, pri tanci si položil na plecia menšieho chlapa a s takouto záťažou si zatancoval. Veru, ani Jánošík by také niečo nedokázal.
Janko síce opustil svoje rodisko, ale dom si nepredal, lebo v ňom bola ukrytá jeho mladosť i spomienky. Kúpil si domček neďaleko Rožňavy. Žili si tam spokojne. Svoj gazdovský pôvod nezaprel, choval veľa hydiny, ovce, kravu ...
Veruže, bol som dokonca na svadbe jeho dcérke. V Košiciach v hoteli Hutník. Prečo to spomínam?
Bolo nás tam veľa a okrem mňa bol na svadbe aj môj kolega Laco Baran. Nepoznali sme okrem jeho detí a manželky nikoho, ale on nás predsa len na hostinu zavolal. Cielene. Boli sme totiž obaja docenti. Týmto titulom nás čo najčastejšie a čo najhlasnejšie oslovoval. Bola tam aj jedna obyvateľka z Brdárky, ktorá ma spoznala. Keď počula, že som docent, hneď mi pribehla gratulovať:
„Tak vy ste už docent?! A my sme s manželom mysleli, že vy ste ešte len profesor, tak vám blahoželáme!!“
Nuž čo, pomyslel som si, keď som im podával ruku: profesorov je hŕba na každom gymnáziu, ale docentov len sem-tam.
Celú svadbu sme presedeli pri svadobnom otcovi. Jeden docent zľava, druhý sprava. Všetko prebiehalo dobre. Stále som ho merkoval a pripomínal mu, že sa mu vydáva dcéra, aby sa nespustil a netancoval odzemok! A tiež som mu viackrát pripomenul, že toto nie je Gočovská krčma. Nie veľmi s tým súhlasil, lákalo ho, trhalo do tanca, no nedovolili sme mu.
Ale aj my sme len ľudia a museli sme sa odľahčiť na záchode. Netrvalo to ani päť minút a keď sme prišli k stolu, svadobný otec v kolese, na chrbte mal položeného družbu a tancoval krásny odzemok. Keď prišiel k nám, neospravedlňoval sa, iba prehodil:
„Musel som tým sopliakom, i týmto východniarom – odkiaľ je zať – ukázať, ako sa má tancovať, a to kdekoľvek, aj na svadbe.“
Časom sa vypracoval na šéfa úradu, a tak mal pridelené auto so šoférom. Ešte len vtedy bol frajer. Párkrát ma poukazoval svojim kamarátom, ani nie tak ako priateľa, ale ako docenta, čo nevypovedane znamenalo: „Pozrite sa, s akými osobami prichádzam do styku!“ Nemohol som protestovať, lebo ma hneď zahriakol slovami:
„... čo sa Ti nepáči, veď tú docentúru si si ťažko vybojoval.“
Tak som bol ticho.
Pri jednej návšteve Rožňavy som sa, ako vždy, ohlásil u Janka. Privítal ma milo a hneď povedal:
„Bratu, ani si nezobliekaj kabát, sadneme do auta a ideme na Dobšinský kopec. Je tam salaš a varia tam dobré halušky.“
Veľmi som sa nebránil, poslúchol som ho a poviem pravdu, aj som sa potešil jeho nápadu. Ani nie za pol hodinu sme boli v cieli. Pod vrcholom kopca bol postavený drevený barak, čo bol spomínaný salaš. Jedáleň bola oknami orientovaná na sever, takže hostia mohli odtiaľ vidieť maximálne svah a niekoľko stromov, ale z kuchyne bol nádherný pohľad na Dobšinú a okolité vrchy. Túto krásu mohli vychutnávať iba kuchárky.
Vstúpili sme do jedálne. Nebolo tam živej duše. Janko hneď vbehol do kuchyne a hlasno, takže som to počul aj ja, oznámil kuchárkam:
„Ženy, rýchlo varte halušky, nešanujte ani bryndzu, ani škvarky, lebo tu mám takého veľkého človeka – docenta! Takého ste ešte v živote nestretli.“
Potom sa vrátil ku mne. Debatovali sme.
Halušky boli hotové, pekne voňali a z kuchyne vyšla v jednej osobe kuchárka i čašníčka a zakričala:
„Jano, kde je ten veľký človek, čo si chcel pre neho halušky?“
On jej naznačoval prstom na ústa, aby nehovorila a poza môj chrbát naznačoval, že to som ja. Čašníčka zareagovala slovami:
„Toto je veľký človek? Veď to je Andriš z Gočova, od Karasíka. Veď ma kedysi vozil na motorke!“
Keď položila halušky na stôl predo mňa, podala mi ruku a povedala:
„Cérus Andriš!“
Janko onemel, zbledol a chcel niečo povedať. Nemohol, lebo ja som Liptáčke – kuchárke aj čašníčke v jednej osobe poďakoval za pozdrav a ako sa na gentlemana patrí, pobozkal jej ruku. Keď sme odchádzali, Jano mi povedal, že som mu to nemal robiť.
„Ale mal,“ odpovedal som. Skromnosť nadovšetko a k svojim rodákom sa musíme vždy hlásiť, jedno aké máme vzdelanie, či spoločenské postavenie.
(Poviedka z tretej knihy rozprávaní, ktorú napísal Ondrej Hronec pod názvom Čisté duše, čisté studničky. Vydal G.A.G. Banská Bystrica, 2012)

































Obec Brdárka leží na hranici severného Gemera, pod takmer tisíc metrov vysokým kopcom Radzim. Na jeho úpätí, na nedostupných miestach rastie jazyčník sivý ako pozostatok doby ľadovej. Preto je prísne chránený. Nájsť jeho „bratov“ môžete iba na Sibíri alebo v Transylvánskych Alpách. Nikde inde na svete.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-