Zdroj príjmom z ovocia sa stratil. Mnohí odišli nižšie do doliny, najviac do Štítnika, čo bolo kedysi slávne mestečko, iní až priamo do okresného mesta Rožňavy.
Janko Tomášik bol po celý život hrdý na svoje rodisko. Zhruba môj rovesník, ma raz zaskočil otázkou:
„Koľko je v Gočove inžinierov, či ináč vysokoškolsky vzdelaných ľudí?“
Rýchlo som začal rátať a dostal som sa k číslu niečo vyše tridsať a v tom ma prerušil. Hneď položil podotázku:
„...a koľko percent z nich pracuje na ministerstvách?“
Začal som v mysli počítať, a moja odpoveď: „Ani jeden.“
„Čiže nikto,“ doplnil ma Janko.
„No vidíš,“ pokračoval „a z našich vysokoškolákov až 50 percent robí na vyšších orgánoch, t.j. ministerstvách.“
„Nuž, a koľko je tých brdárskych inžinierov okrem teba?“ pýtam sa zvedavo.
„Ešte jeden a ten robí na Ministerstve poľnohospodárstva. Neviem síce čo, ale je to úspech!“
Janko ešte ako mládenec rád chodil do Gočova. Mal tam tetku, a teda aj bratrancov a sesternice. Ale aj veľa kamarátov, ktorí ho mali radi pre jeho dobrú povahu. Preto každá návšteva skončila v miestnej krčme, ktorú po americky voláme Salón. Taký názov jej dali gočovskí Amerikáni, ktorí po desiatkach rokov prišli „do kraja“ na návštevu.
Ej, ale sme Janka obdivovali, keď užil pálenku či víno. Vždy to končilo odzemkom. Tak pekne nikto z nás tento tanec neovládal. A najviac, pri tanci si položil na plecia menšieho chlapa a s takouto záťažou si zatancoval. Veru, ani Jánošík by také niečo nedokázal.
Janko síce opustil svoje rodisko, ale dom si nepredal, lebo v ňom bola ukrytá jeho mladosť i spomienky. Kúpil si domček neďaleko Rožňavy. Žili si tam spokojne. Svoj gazdovský pôvod nezaprel, choval veľa hydiny, ovce, kravu ...
Veruže, bol som dokonca na svadbe jeho dcérke. V Košiciach v hoteli Hutník. Prečo to spomínam?
Bolo nás tam veľa a okrem mňa bol na svadbe aj môj kolega Laco Baran. Nepoznali sme okrem jeho detí a manželky nikoho, ale on nás predsa len na hostinu zavolal. Cielene. Boli sme totiž obaja docenti. Týmto titulom nás čo najčastejšie a čo najhlasnejšie oslovoval. Bola tam aj jedna obyvateľka z Brdárky, ktorá ma spoznala. Keď počula, že som docent, hneď mi pribehla gratulovať:
„Tak vy ste už docent?! A my sme s manželom mysleli, že vy ste ešte len profesor, tak vám blahoželáme!!“
Nuž čo, pomyslel som si, keď som im podával ruku: profesorov je hŕba na každom gymnáziu, ale docentov len sem-tam.
Celú svadbu sme presedeli pri svadobnom otcovi. Jeden docent zľava, druhý sprava. Všetko prebiehalo dobre. Stále som ho merkoval a pripomínal mu, že sa mu vydáva dcéra, aby sa nespustil a netancoval odzemok! A tiež som mu viackrát pripomenul, že toto nie je Gočovská krčma. Nie veľmi s tým súhlasil, lákalo ho, trhalo do tanca, no nedovolili sme mu.
Ale aj my sme len ľudia a museli sme sa odľahčiť na záchode. Netrvalo to ani päť minút a keď sme prišli k stolu, svadobný otec v kolese, na chrbte mal položeného družbu a tancoval krásny odzemok. Keď prišiel k nám, neospravedlňoval sa, iba prehodil:
„Musel som tým sopliakom, i týmto východniarom – odkiaľ je zať – ukázať, ako sa má tancovať, a to kdekoľvek, aj na svadbe.“
Časom sa vypracoval na šéfa úradu, a tak mal pridelené auto so šoférom. Ešte len vtedy bol frajer. Párkrát ma poukazoval svojim kamarátom, ani nie tak ako priateľa, ale ako docenta, čo nevypovedane znamenalo: „Pozrite sa, s akými osobami prichádzam do styku!“ Nemohol som protestovať, lebo ma hneď zahriakol slovami:
„... čo sa Ti nepáči, veď tú docentúru si si ťažko vybojoval.“
Tak som bol ticho.
Pri jednej návšteve Rožňavy som sa, ako vždy, ohlásil u Janka. Privítal ma milo a hneď povedal:
„Bratu, ani si nezobliekaj kabát, sadneme do auta a ideme na Dobšinský kopec. Je tam salaš a varia tam dobré halušky.“
Veľmi som sa nebránil, poslúchol som ho a poviem pravdu, aj som sa potešil jeho nápadu. Ani nie za pol hodinu sme boli v cieli. Pod vrcholom kopca bol postavený drevený barak, čo bol spomínaný salaš. Jedáleň bola oknami orientovaná na sever, takže hostia mohli odtiaľ vidieť maximálne svah a niekoľko stromov, ale z kuchyne bol nádherný pohľad na Dobšinú a okolité vrchy. Túto krásu mohli vychutnávať iba kuchárky.
Vstúpili sme do jedálne. Nebolo tam živej duše. Janko hneď vbehol do kuchyne a hlasno, takže som to počul aj ja, oznámil kuchárkam:
„Ženy, rýchlo varte halušky, nešanujte ani bryndzu, ani škvarky, lebo tu mám takého veľkého človeka – docenta! Takého ste ešte v živote nestretli.“
Potom sa vrátil ku mne. Debatovali sme.
Halušky boli hotové, pekne voňali a z kuchyne vyšla v jednej osobe kuchárka i čašníčka a zakričala:
„Jano, kde je ten veľký človek, čo si chcel pre neho halušky?“
On jej naznačoval prstom na ústa, aby nehovorila a poza môj chrbát naznačoval, že to som ja. Čašníčka zareagovala slovami:
„Toto je veľký človek? Veď to je Andriš z Gočova, od Karasíka. Veď ma kedysi vozil na motorke!“
Keď položila halušky na stôl predo mňa, podala mi ruku a povedala:
„Cérus Andriš!“
Janko onemel, zbledol a chcel niečo povedať. Nemohol, lebo ja som Liptáčke – kuchárke aj čašníčke v jednej osobe poďakoval za pozdrav a ako sa na gentlemana patrí, pobozkal jej ruku. Keď sme odchádzali, Jano mi povedal, že som mu to nemal robiť.
„Ale mal,“ odpovedal som. Skromnosť nadovšetko a k svojim rodákom sa musíme vždy hlásiť, jedno aké máme vzdelanie, či spoločenské postavenie.
(Poviedka z tretej knihy rozprávaní, ktorú napísal Ondrej Hronec pod názvom Čisté duše, čisté studničky. Vydal G.A.G. Banská Bystrica, 2012)

































Obec Brdárka leží na hranici severného Gemera, pod takmer tisíc metrov vysokým kopcom Radzim. Na jeho úpätí, na nedostupných miestach rastie jazyčník sivý ako pozostatok doby ľadovej. Preto je prísne chránený. Nájsť jeho „bratov“ môžete iba na Sibíri alebo v Transylvánskych Alpách. Nikde inde na svete.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-