A potom prišli ďalšie svadby, kde som už bol mládencom, dakedy i vo vážnom, či skôr dôležitom postavení družbu.
Tu musím trochu odbočiť. V našej dedine sa rodilo 7 až 10 detí do roka. Málokedy sa ich za rok narodilo viac. Len rok 1939 bol výnimočný. Vtedy sa ich narodilo 18. Raz toľko ako inokedy. Zisťoval som príčiny a už ako dospelý som skúmal, čo sa udialo predtým. Opýtal som sa matky, či nepozná príčinu.
„Nevieš, že všetci mladí chlapi museli v roku 1938 narukovať?! Veď bola mobilizácia. Tri mesiace strávili na hraniciach s Nemeckom, kde mali ochraňovať náš štát pred fašistami,“ odpovedala mi moja múdra mať, ktorá vedela všetko, veľa si pamätala, lebo mnoho čítala.
„A deti sa rodia po deviatich mesiacoch,“ dodala. „To hádam vieš!“
Odrátal som čas a naozaj: mobilizácia pomohla zdvihnúť gočovskú populáciu. Narodili sa chlapci, ale aj hodne dievčat. Jedna krajšia ako druhá. Veru všetky nám ich rozchytali mládenci z iných obcí. My, o rok starší, sme pre ne boli príliš mladí a v dvadsiatke sme sa ženiť nechceli. Tak sme ich odprevádzali ako mládenci na svadbách do nového života.
Na jednu svadbu nezabudnem. Boli sme ako mládenci v dome mladuchy, pri ktorej stála svadobná mať i družbovia a mládež. Dvorom sa blížil svadobný sprievod s mladým zaťom a jeho sprievodom. Neboli z Gočova. Už takmer prichádzali do príbytku a náš družba, ktorý túto funkciu zastával viac ako dvadsaťkrát, Jano Andrašovský, nahlas povedal svadobnej materi:
„Tetka, veď tá vaša dievka sa nemusela tak skoro vydávať, a to ešte do cudzej dediny, veď aj tu je dosť mládencov“.
„Povedz slovo, že si ju zoberieš a ja ten sprievod odoženiem!“
Družba zmeravel, lebo tetka boli rázna žena, ktorá si stojí za slovom. Skoro onemel, keď svadobná mať svoj výrok zopakovala. Videl som, že situácia je vážna až nebezpečná, a tak sme všetci začali chváliť budúceho mladého zaťa, aby sme tetku upokojili. Aj sa tak stalo. Musel som sa Jana Andrašovského zastať, lebo som vedel, že má frajerku Marinku Dovalovskú v Rejdovej...
Ej, ale zažil som aj horšie veci. Moja susedka sa vydávala do Polomy. Svadba poriadna, hostí veľa, tancovalo sa z chuti, hrala gočovská muzika bratov Matajzí-
kovcov. A na tej svadbe bola aj manželka huslistu. Gočovania vedeli, že kontráš je veľmi žiarlivý, ale hostia z Polomy o tom netušili. Ktosi ju zobral do tanca. A to nemal. Keď dohrali skladbu, muž prišiel k nej, vyťal jej zaucho a začal ju mlátiť husľami až tak, že ich rozbil na triesky. Aj sláčik dolámal, taký bol zúrivý. Nuž a bolo po nálade! Hneď som ušiel domov, lebo ubližovanie neznášam a násiliu sa vyhýbam.
Jankovi Ivanovi, môjmu konškolákovi, som ako mládenec tiež bol na svadbe. Bral si Milku z Vlachova. Prišli sme pre nevestu do jej rodičovského domu. Starejším bol starý pán Gecelovský „u Mitraja“. Ovládal Bibliu a často sa v príhovore na ňu odvolával. Ale mal rád aj poriadok a keď ho počas slávnostnej reči prerušili muzikanti alebo hostia, uprostred citácie prednesenej z kralickej Biblie nahlas zahrešil:
„Boha vášho, budete ticho keď hovorí starejší, alebo nie!“ - hodil otázku do svadobného sprievodu a hneď to doplnil slovami: „A jíž rékl Hospodin ...“
A tak sa to striedalo: raz nadával muzikantom a bohoval, a hneď na to zacitoval Písmo sväté. Klasická ukážka, ako to na takých svadbách bývalo. Tá doba už je za nami, hlavní aktéri veruže už aj pomreli.
Ilustračná kresba Ján Marciš

































Svadba na dedine bola odjakživa najmilšou udalosťou. Sviatočnú atmosféru neprežívali iba tí, čo sa ich bezprostredne týkala, ale takmer všetci dedinčania. Bolo to vždy tak, každý bol pohostený. Oficiálni hostia v dome ženícha a nevesty a neoficiálni pod oknami svadobných rodičov. Všade vládla pohoda. Neraz sa stalo, že tí nepovolaní boli veselší ako priami účastníci, čo svedčilo o tom, že vypili viac ako bolo treba, a to bolo dobre. Lebo verejná mienka, teda či svadba bola dobrá alebo nie, sa tvorila pod oknami, na ulici.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-