A potom prišli ďalšie svadby, kde som už bol mládencom, dakedy i vo vážnom, či skôr dôležitom postavení družbu.
Tu musím trochu odbočiť. V našej dedine sa rodilo 7 až 10 detí do roka. Málokedy sa ich za rok narodilo viac. Len rok 1939 bol výnimočný. Vtedy sa ich narodilo 18. Raz toľko ako inokedy. Zisťoval som príčiny a už ako dospelý som skúmal, čo sa udialo predtým. Opýtal som sa matky, či nepozná príčinu.
„Nevieš, že všetci mladí chlapi museli v roku 1938 narukovať?! Veď bola mobilizácia. Tri mesiace strávili na hraniciach s Nemeckom, kde mali ochraňovať náš štát pred fašistami,“ odpovedala mi moja múdra mať, ktorá vedela všetko, veľa si pamätala, lebo mnoho čítala.
„A deti sa rodia po deviatich mesiacoch,“ dodala. „To hádam vieš!“
Odrátal som čas a naozaj: mobilizácia pomohla zdvihnúť gočovskú populáciu. Narodili sa chlapci, ale aj hodne dievčat. Jedna krajšia ako druhá. Veru všetky nám ich rozchytali mládenci z iných obcí. My, o rok starší, sme pre ne boli príliš mladí a v dvadsiatke sme sa ženiť nechceli. Tak sme ich odprevádzali ako mládenci na svadbách do nového života.
Na jednu svadbu nezabudnem. Boli sme ako mládenci v dome mladuchy, pri ktorej stála svadobná mať i družbovia a mládež. Dvorom sa blížil svadobný sprievod s mladým zaťom a jeho sprievodom. Neboli z Gočova. Už takmer prichádzali do príbytku a náš družba, ktorý túto funkciu zastával viac ako dvadsaťkrát, Jano Andrašovský, nahlas povedal svadobnej materi:
„Tetka, veď tá vaša dievka sa nemusela tak skoro vydávať, a to ešte do cudzej dediny, veď aj tu je dosť mládencov“.
„Povedz slovo, že si ju zoberieš a ja ten sprievod odoženiem!“
Družba zmeravel, lebo tetka boli rázna žena, ktorá si stojí za slovom. Skoro onemel, keď svadobná mať svoj výrok zopakovala. Videl som, že situácia je vážna až nebezpečná, a tak sme všetci začali chváliť budúceho mladého zaťa, aby sme tetku upokojili. Aj sa tak stalo. Musel som sa Jana Andrašovského zastať, lebo som vedel, že má frajerku Marinku Dovalovskú v Rejdovej...
Ej, ale zažil som aj horšie veci. Moja susedka sa vydávala do Polomy. Svadba poriadna, hostí veľa, tancovalo sa z chuti, hrala gočovská muzika bratov Matajzí-
kovcov. A na tej svadbe bola aj manželka huslistu. Gočovania vedeli, že kontráš je veľmi žiarlivý, ale hostia z Polomy o tom netušili. Ktosi ju zobral do tanca. A to nemal. Keď dohrali skladbu, muž prišiel k nej, vyťal jej zaucho a začal ju mlátiť husľami až tak, že ich rozbil na triesky. Aj sláčik dolámal, taký bol zúrivý. Nuž a bolo po nálade! Hneď som ušiel domov, lebo ubližovanie neznášam a násiliu sa vyhýbam.
Jankovi Ivanovi, môjmu konškolákovi, som ako mládenec tiež bol na svadbe. Bral si Milku z Vlachova. Prišli sme pre nevestu do jej rodičovského domu. Starejším bol starý pán Gecelovský „u Mitraja“. Ovládal Bibliu a často sa v príhovore na ňu odvolával. Ale mal rád aj poriadok a keď ho počas slávnostnej reči prerušili muzikanti alebo hostia, uprostred citácie prednesenej z kralickej Biblie nahlas zahrešil:
„Boha vášho, budete ticho keď hovorí starejší, alebo nie!“ - hodil otázku do svadobného sprievodu a hneď to doplnil slovami: „A jíž rékl Hospodin ...“
A tak sa to striedalo: raz nadával muzikantom a bohoval, a hneď na to zacitoval Písmo sväté. Klasická ukážka, ako to na takých svadbách bývalo. Tá doba už je za nami, hlavní aktéri veruže už aj pomreli.
Ilustračná kresba Ján Marciš


























Svadba na dedine bola odjakživa najmilšou udalosťou. Sviatočnú atmosféru neprežívali iba tí, čo sa ich bezprostredne týkala, ale takmer všetci dedinčania. Bolo to vždy tak, každý bol pohostený. Oficiálni hostia v dome ženícha a nevesty a neoficiálni pod oknami svadobných rodičov. Všade vládla pohoda. Neraz sa stalo, že tí nepovolaní boli veselší ako priami účastníci, čo svedčilo o tom, že vypili viac ako bolo treba, a to bolo dobre. Lebo verejná mienka, teda či svadba bola dobrá alebo nie, sa tvorila pod oknami, na ulici. 
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. - MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v Jelšave podujatím Spomienka na Basilides. - MM-
Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. - MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a