doliny...!“
„Kdeže môže byť na Brdárke diskotéka,“ dumal som nahlas, „veď tam nemajú kultúrny dom a ani kúsok rovného pľacu na tanec?!“
„Ej, veruže majú...! Dobré miesto na tanec. Včera skolaudovali družstevnú silážnu jamu a tá má rovné dno. Tam sa bude dobre tancovať hoci aj čardáš!“ víťazoslávne tvrdil a zároveň upokojoval moje pochybnosti sused Černaj.
Ako odišli, tak aj prišli. Ani jeden si odtiaľ ženu nedoviedol, ani sa nikto nepriženil, a tak nás je v Gočove stále menej a menej. Len mi sem-tam preblysne hlavou: „Kto ich bude chovať na staré kolená...?!“
Staromládenectvo malo u nás v Gočove svoje regule. To nie ako tí dnešní, ktorých by sme už spokojne mohli nazvať prastarými. Dakedy, ak sa niekto neoženil do dvadsiatich piatich-šiestich rokov, hneď ho rodičia aj obec prekvalifikovala do kategórie „starý mládenec“. Platil všeobecný názor, že ak sa do tej doby neoženíš, už potom začneš špekulovať a parobčenie nemá konca kraja. Nuž a čo starý mládenec, veď je len a len na ťarchu rodiny. Každá matka túžila mať v dome dobrú nevestu, tešiť sa z vnúčat a tiež čosi s nimi pozažívať.
Takto rozmýšľali všetky matere. Aj matka môjho najlepšieho priateľa Jana Palacku. Bol odo mňa o tri roky starší, ale ja som ho predbehol v ženbe. A to mi tetka „u Švorci“ - to akože Janova mať - závideli. Vždy, keď ma stretli, pustili sa do plaču a oslovili ma:
„Môj syn zlatý, ty si už na poriadku, ale prečo nepovieš aj môjmu Jankovi, aby sa oženil. Veď ja som už stará, aj nevládna,... ty si jeho kamarát.“ Túto prosbu som si vypočul vždy, keď som kráčal hore dedinou okolo ich domu. A nezabudla dodať:
„Čo si on myslí, že bude ako Palo Kirner, čo má vyše päťdesiat? Kto potom pôjde za neho.“
„Nebojte sa, tetka. On je aj pekný chlap, aj dobrý futbalista, ešte sa budú o neho biť dievčatá aj v druhých obciach,“ utešoval som ju.
„Boh daj, by si mal pravdu,“ potešila sa tetka a dodala, „a mohol by si mu povedať, nech prestane s tým futbalom. Vždy, keď mu poviem o ženení, on mi spomína len futbal, dajakého Slovana. A ja ani neviem, čo je to za človeka, či dobrý, či planý...?! Len toľko viem, že je ďaleko, v Bratislave.“
„No, to je najlepšie slovenské futbalové mužstvo na Slovensku,“ poučil som nešťastnú matku.
Tetka používali aj iné metódy.
Aj v jeden podvečer som kráčal dedinou a tetka ma už čakali, že sa vyžalujú. Nepustili sme sa do obligátnej debaty, iba ma zobrali pod pazuchu a viedli hore dvorom k chlievu, kde mali prasatá. Otvorili dvierka a povedali: „Môj synu, vidíš toho brava?“
„Vidím,“ povedal som.
„Čo povieš, koľko váži?“ vyzvedala.
„Vyše dvesto kíl!“ povedal som hrdo, ako odborník poľnohospodár.
„No vidíš. To som mu vychovala na svadobnú hostinu,“ oznámili.
„Takže bude svadba,“ potešil som sa.
„....čerta bude, ešte nepovedal ani slovo a brava treba zarezať, bo už kape na váhe!“ dodali.
„A niečo ti poviem. Toto je už štvrtý kus, čo som mala pripraveného na svadbu a nakoniec ich zjedla celá rodina. Prosím ťa, dohovor mu, veď si mu dobrý kamarát,“ s prosbou v očiach sa na mňa obrátili.
Hneď večer, keď sme sa stretli, som môjho priateľa slovne napadol: „Prečo sa neženíš, tej svojej materi po vôli?!“ Kdeže by on bol v tých časoch poslúchol svoju dobrú matku. Ani otec a veru ani sestry a švagrovia mu nedohovorili. On mal svoju veľkú celoživotnú lásku, a tou bolo divadlo - ochotnícke, naše gočovské. Pán Boh ho obdaril fantastickou pamäťou. Úlohy sa vedel naučiť rýchlo a mal výborný a výnimočný javiskový prejav. Kedysi študoval na priemyslovke v Banskej Štiavnici a tam ich slovenský jazyk vyučoval pán profesor Váššáry – otec dvoch vynikajúcich herečiek. Ten aj do nich vštepil lásku k materinskému jazyku. A Janka nebolo treba presviedčať. Sládkoviča, Hviezdoslava i Rázusa bez mihnutia oka zarecitoval kedykoľvek. A to nie verš, dva, ale celé pasáže najkrajších básní. Doslova som mu závidel, ale súčasne som ho aj obdivoval. Bolo to niečo neuveriteľne krásne počúvať jeho poéziu.
Spomínam si, ako ma presviedčal, aby sme zahrali hru P. Zvona „Tanec nad plačom“. Je to hra, kde mŕtvy gróf vystúpi z obrazu a zarecituje krásne verše o ženách, víne a živote. Celú hru už vedel naspamäť. Ja som mal hrať úlohu nemého sluhu. Ideálna rola pre mňa. Vždy, keď on recitoval, posledné slová boli adresované mne ako sluhovi. Ja som ako nemý mal niečo zamumlať, na čo mi on skočil do reči a povedal:
„Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov, môj kord mi podaj, Barnabáš.“
Aj divadlo má svoj koniec. Našla sa osoba jeho srdcu blízka, moja niekdajšia takmer susedka Zuzka. Zobrali sa z lásky. Prežili spolu krásny i keď nie vždy ľahký život. Môj priateľ nič nezmeškal. Všetko splnil, čo sa patrí na poriadneho chlapa. To: „Zasaď strom a postav dom“ - na sto percent a tú hlavnú mužskú úlohu „sprav syna“ - na tristo percent. Traja krásni mladí muži robia česť menu svojho statočného a múdreho otca, u ktorého som nikdy nevidel, že by bol nahnevaný, alebo, že by niečo niekomu odoprel. Na takých ľudí sa nezabúda, aj keď ich na tomto svete už nestretneme. Zostávajú v mysli. Janko Palacko je v tej mojej akoby navždy zakódovaný.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)

































V Gočove sme mali veľa starých mládencov, po našom starých „parobkov“. Mnohí z nich odišli na „druhý svet“ pod kopec - Macov hrb, v ktorého blízkosti je cintorín, slobodní, lebo sa neoženili. Za nič by neboli svoj stav slobody zamenili za manželský. Až tak veľmi milovali priateľstvá, niektorí aj nápoje, že vydržali parobčiť až do smrti.
Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-