doliny...!“
„Kdeže môže byť na Brdárke diskotéka,“ dumal som nahlas, „veď tam nemajú kultúrny dom a ani kúsok rovného pľacu na tanec?!“
„Ej, veruže majú...! Dobré miesto na tanec. Včera skolaudovali družstevnú silážnu jamu a tá má rovné dno. Tam sa bude dobre tancovať hoci aj čardáš!“ víťazoslávne tvrdil a zároveň upokojoval moje pochybnosti sused Černaj.
Ako odišli, tak aj prišli. Ani jeden si odtiaľ ženu nedoviedol, ani sa nikto nepriženil, a tak nás je v Gočove stále menej a menej. Len mi sem-tam preblysne hlavou: „Kto ich bude chovať na staré kolená...?!“
Staromládenectvo malo u nás v Gočove svoje regule. To nie ako tí dnešní, ktorých by sme už spokojne mohli nazvať prastarými. Dakedy, ak sa niekto neoženil do dvadsiatich piatich-šiestich rokov, hneď ho rodičia aj obec prekvalifikovala do kategórie „starý mládenec“. Platil všeobecný názor, že ak sa do tej doby neoženíš, už potom začneš špekulovať a parobčenie nemá konca kraja. Nuž a čo starý mládenec, veď je len a len na ťarchu rodiny. Každá matka túžila mať v dome dobrú nevestu, tešiť sa z vnúčat a tiež čosi s nimi pozažívať.
Takto rozmýšľali všetky matere. Aj matka môjho najlepšieho priateľa Jana Palacku. Bol odo mňa o tri roky starší, ale ja som ho predbehol v ženbe. A to mi tetka „u Švorci“ - to akože Janova mať - závideli. Vždy, keď ma stretli, pustili sa do plaču a oslovili ma:
„Môj syn zlatý, ty si už na poriadku, ale prečo nepovieš aj môjmu Jankovi, aby sa oženil. Veď ja som už stará, aj nevládna,... ty si jeho kamarát.“ Túto prosbu som si vypočul vždy, keď som kráčal hore dedinou okolo ich domu. A nezabudla dodať:
„Čo si on myslí, že bude ako Palo Kirner, čo má vyše päťdesiat? Kto potom pôjde za neho.“
„Nebojte sa, tetka. On je aj pekný chlap, aj dobrý futbalista, ešte sa budú o neho biť dievčatá aj v druhých obciach,“ utešoval som ju.
„Boh daj, by si mal pravdu,“ potešila sa tetka a dodala, „a mohol by si mu povedať, nech prestane s tým futbalom. Vždy, keď mu poviem o ženení, on mi spomína len futbal, dajakého Slovana. A ja ani neviem, čo je to za človeka, či dobrý, či planý...?! Len toľko viem, že je ďaleko, v Bratislave.“
„No, to je najlepšie slovenské futbalové mužstvo na Slovensku,“ poučil som nešťastnú matku.
Tetka používali aj iné metódy.
Aj v jeden podvečer som kráčal dedinou a tetka ma už čakali, že sa vyžalujú. Nepustili sme sa do obligátnej debaty, iba ma zobrali pod pazuchu a viedli hore dvorom k chlievu, kde mali prasatá. Otvorili dvierka a povedali: „Môj synu, vidíš toho brava?“
„Vidím,“ povedal som.
„Čo povieš, koľko váži?“ vyzvedala.
„Vyše dvesto kíl!“ povedal som hrdo, ako odborník poľnohospodár.
„No vidíš. To som mu vychovala na svadobnú hostinu,“ oznámili.
„Takže bude svadba,“ potešil som sa.
„....čerta bude, ešte nepovedal ani slovo a brava treba zarezať, bo už kape na váhe!“ dodali.
„A niečo ti poviem. Toto je už štvrtý kus, čo som mala pripraveného na svadbu a nakoniec ich zjedla celá rodina. Prosím ťa, dohovor mu, veď si mu dobrý kamarát,“ s prosbou v očiach sa na mňa obrátili.
Hneď večer, keď sme sa stretli, som môjho priateľa slovne napadol: „Prečo sa neženíš, tej svojej materi po vôli?!“ Kdeže by on bol v tých časoch poslúchol svoju dobrú matku. Ani otec a veru ani sestry a švagrovia mu nedohovorili. On mal svoju veľkú celoživotnú lásku, a tou bolo divadlo - ochotnícke, naše gočovské. Pán Boh ho obdaril fantastickou pamäťou. Úlohy sa vedel naučiť rýchlo a mal výborný a výnimočný javiskový prejav. Kedysi študoval na priemyslovke v Banskej Štiavnici a tam ich slovenský jazyk vyučoval pán profesor Váššáry – otec dvoch vynikajúcich herečiek. Ten aj do nich vštepil lásku k materinskému jazyku. A Janka nebolo treba presviedčať. Sládkoviča, Hviezdoslava i Rázusa bez mihnutia oka zarecitoval kedykoľvek. A to nie verš, dva, ale celé pasáže najkrajších básní. Doslova som mu závidel, ale súčasne som ho aj obdivoval. Bolo to niečo neuveriteľne krásne počúvať jeho poéziu.
Spomínam si, ako ma presviedčal, aby sme zahrali hru P. Zvona „Tanec nad plačom“. Je to hra, kde mŕtvy gróf vystúpi z obrazu a zarecituje krásne verše o ženách, víne a živote. Celú hru už vedel naspamäť. Ja som mal hrať úlohu nemého sluhu. Ideálna rola pre mňa. Vždy, keď on recitoval, posledné slová boli adresované mne ako sluhovi. Ja som ako nemý mal niečo zamumlať, na čo mi on skočil do reči a povedal:
„Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov, môj kord mi podaj, Barnabáš.“
Aj divadlo má svoj koniec. Našla sa osoba jeho srdcu blízka, moja niekdajšia takmer susedka Zuzka. Zobrali sa z lásky. Prežili spolu krásny i keď nie vždy ľahký život. Môj priateľ nič nezmeškal. Všetko splnil, čo sa patrí na poriadneho chlapa. To: „Zasaď strom a postav dom“ - na sto percent a tú hlavnú mužskú úlohu „sprav syna“ - na tristo percent. Traja krásni mladí muži robia česť menu svojho statočného a múdreho otca, u ktorého som nikdy nevidel, že by bol nahnevaný, alebo, že by niečo niekomu odoprel. Na takých ľudí sa nezabúda, aj keď ich na tomto svete už nestretneme. Zostávajú v mysli. Janko Palacko je v tej mojej akoby navždy zakódovaný.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)

































V Gočove sme mali veľa starých mládencov, po našom starých „parobkov“. Mnohí z nich odišli na „druhý svet“ pod kopec - Macov hrb, v ktorého blízkosti je cintorín, slobodní, lebo sa neoženili. Za nič by neboli svoj stav slobody zamenili za manželský. Až tak veľmi milovali priateľstvá, niektorí aj nápoje, že vydržali parobčiť až do smrti.
Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-