doliny...!“
„Kdeže môže byť na Brdárke diskotéka,“ dumal som nahlas, „veď tam nemajú kultúrny dom a ani kúsok rovného pľacu na tanec?!“
„Ej, veruže majú...! Dobré miesto na tanec. Včera skolaudovali družstevnú silážnu jamu a tá má rovné dno. Tam sa bude dobre tancovať hoci aj čardáš!“ víťazoslávne tvrdil a zároveň upokojoval moje pochybnosti sused Černaj.
Ako odišli, tak aj prišli. Ani jeden si odtiaľ ženu nedoviedol, ani sa nikto nepriženil, a tak nás je v Gočove stále menej a menej. Len mi sem-tam preblysne hlavou: „Kto ich bude chovať na staré kolená...?!“
Staromládenectvo malo u nás v Gočove svoje regule. To nie ako tí dnešní, ktorých by sme už spokojne mohli nazvať prastarými. Dakedy, ak sa niekto neoženil do dvadsiatich piatich-šiestich rokov, hneď ho rodičia aj obec prekvalifikovala do kategórie „starý mládenec“. Platil všeobecný názor, že ak sa do tej doby neoženíš, už potom začneš špekulovať a parobčenie nemá konca kraja. Nuž a čo starý mládenec, veď je len a len na ťarchu rodiny. Každá matka túžila mať v dome dobrú nevestu, tešiť sa z vnúčat a tiež čosi s nimi pozažívať.
Takto rozmýšľali všetky matere. Aj matka môjho najlepšieho priateľa Jana Palacku. Bol odo mňa o tri roky starší, ale ja som ho predbehol v ženbe. A to mi tetka „u Švorci“ - to akože Janova mať - závideli. Vždy, keď ma stretli, pustili sa do plaču a oslovili ma:
„Môj syn zlatý, ty si už na poriadku, ale prečo nepovieš aj môjmu Jankovi, aby sa oženil. Veď ja som už stará, aj nevládna,... ty si jeho kamarát.“ Túto prosbu som si vypočul vždy, keď som kráčal hore dedinou okolo ich domu. A nezabudla dodať:
„Čo si on myslí, že bude ako Palo Kirner, čo má vyše päťdesiat? Kto potom pôjde za neho.“
„Nebojte sa, tetka. On je aj pekný chlap, aj dobrý futbalista, ešte sa budú o neho biť dievčatá aj v druhých obciach,“ utešoval som ju.
„Boh daj, by si mal pravdu,“ potešila sa tetka a dodala, „a mohol by si mu povedať, nech prestane s tým futbalom. Vždy, keď mu poviem o ženení, on mi spomína len futbal, dajakého Slovana. A ja ani neviem, čo je to za človeka, či dobrý, či planý...?! Len toľko viem, že je ďaleko, v Bratislave.“
„No, to je najlepšie slovenské futbalové mužstvo na Slovensku,“ poučil som nešťastnú matku.
Tetka používali aj iné metódy.
Aj v jeden podvečer som kráčal dedinou a tetka ma už čakali, že sa vyžalujú. Nepustili sme sa do obligátnej debaty, iba ma zobrali pod pazuchu a viedli hore dvorom k chlievu, kde mali prasatá. Otvorili dvierka a povedali: „Môj synu, vidíš toho brava?“
„Vidím,“ povedal som.
„Čo povieš, koľko váži?“ vyzvedala.
„Vyše dvesto kíl!“ povedal som hrdo, ako odborník poľnohospodár.
„No vidíš. To som mu vychovala na svadobnú hostinu,“ oznámili.
„Takže bude svadba,“ potešil som sa.
„....čerta bude, ešte nepovedal ani slovo a brava treba zarezať, bo už kape na váhe!“ dodali.
„A niečo ti poviem. Toto je už štvrtý kus, čo som mala pripraveného na svadbu a nakoniec ich zjedla celá rodina. Prosím ťa, dohovor mu, veď si mu dobrý kamarát,“ s prosbou v očiach sa na mňa obrátili.
Hneď večer, keď sme sa stretli, som môjho priateľa slovne napadol: „Prečo sa neženíš, tej svojej materi po vôli?!“ Kdeže by on bol v tých časoch poslúchol svoju dobrú matku. Ani otec a veru ani sestry a švagrovia mu nedohovorili. On mal svoju veľkú celoživotnú lásku, a tou bolo divadlo - ochotnícke, naše gočovské. Pán Boh ho obdaril fantastickou pamäťou. Úlohy sa vedel naučiť rýchlo a mal výborný a výnimočný javiskový prejav. Kedysi študoval na priemyslovke v Banskej Štiavnici a tam ich slovenský jazyk vyučoval pán profesor Váššáry – otec dvoch vynikajúcich herečiek. Ten aj do nich vštepil lásku k materinskému jazyku. A Janka nebolo treba presviedčať. Sládkoviča, Hviezdoslava i Rázusa bez mihnutia oka zarecitoval kedykoľvek. A to nie verš, dva, ale celé pasáže najkrajších básní. Doslova som mu závidel, ale súčasne som ho aj obdivoval. Bolo to niečo neuveriteľne krásne počúvať jeho poéziu.
Spomínam si, ako ma presviedčal, aby sme zahrali hru P. Zvona „Tanec nad plačom“. Je to hra, kde mŕtvy gróf vystúpi z obrazu a zarecituje krásne verše o ženách, víne a živote. Celú hru už vedel naspamäť. Ja som mal hrať úlohu nemého sluhu. Ideálna rola pre mňa. Vždy, keď on recitoval, posledné slová boli adresované mne ako sluhovi. Ja som ako nemý mal niečo zamumlať, na čo mi on skočil do reči a povedal:
„Viem, čo chceš povedať, netreba toľko slov, môj kord mi podaj, Barnabáš.“
Aj divadlo má svoj koniec. Našla sa osoba jeho srdcu blízka, moja niekdajšia takmer susedka Zuzka. Zobrali sa z lásky. Prežili spolu krásny i keď nie vždy ľahký život. Môj priateľ nič nezmeškal. Všetko splnil, čo sa patrí na poriadneho chlapa. To: „Zasaď strom a postav dom“ - na sto percent a tú hlavnú mužskú úlohu „sprav syna“ - na tristo percent. Traja krásni mladí muži robia česť menu svojho statočného a múdreho otca, u ktorého som nikdy nevidel, že by bol nahnevaný, alebo, že by niečo niekomu odoprel. Na takých ľudí sa nezabúda, aj keď ich na tomto svete už nestretneme. Zostávajú v mysli. Janko Palacko je v tej mojej akoby navždy zakódovaný.
(Úryvok z knihy Ondrej Hronec: Blaženosť za lacný groš, Tranoscius, Liptovský Mikuláš 2011)
































V Gočove sme mali veľa starých mládencov, po našom starých „parobkov“. Mnohí z nich odišli na „druhý svet“ pod kopec - Macov hrb, v ktorého blízkosti je cintorín, slobodní, lebo sa neoženili. Za nič by neboli svoj stav slobody zamenili za manželský. Až tak veľmi milovali priateľstvá, niektorí aj nápoje, že vydržali parobčiť až do smrti.
Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-