Osedemdesiate výročie SNP dôstojne oslávili aj obyvatelia Poltára a Utekáča
Dňa 30.8.2024 od 12.00 hod. sa na námestí v Poltári pri pamätníku obetí 1. a 2. svetovej vojny konali oslavy 80. výročia SNP, pod záštitou primátora mesta Petra Sitora, v spolupráci s mestskou organizáciou SZPB, ZO Smer – Sociálna demokracia a Hlas SD.
Na čele sprievodu s vencami bol minister vnútra SR JUDr. Matej Šutaj Eštók, ktorého sprevádzala jeho štátna tajomníčka JUDr. Lucia Kurilovská a ministerka zdravotníctva SR JUDr. Zuzana Dolinková a ďalší hostia.
Po hymnách SR a Ruskej federácie a prednese básne v príhovore primátor mesta zdôraznil význam SNP pre uznanie ČSR po konci 2. svetovej vojny, ako účastníka boja proti nacistickému Nemecku na strane spojencov. Vyzvihol aj účasť Poltárčanov v SNP, a pôsobenie partizánskej skupiny v horách okolo Poltára, najmä v oblasti Zimného Potoka-Prieraz.
Slovenské národné povstanie v Tisovci a v jeho okolí * Rozprávanie Dušana Hutku o povstaní a vojne v Tisovci
Rimavská Sobota, 03.10. 2024 - Gemersko-malohontské múzeum v Rimavskej Sobote v rámci podujatí venovaných 80. výročiu vypuknutia Slovenského národného povstania pripravilo 10. októbra 2024 pre svojich návštevníkov a pre verejnosť besedu s Ing. Dušanom Hutkom (1954, Rožňava), ktorý sa dlhodobo venuje spracovávaniu histórie Tisovca a jeho okolia. V Tisovci žije už štyri desiatky rokov. Jeho záber je široký. Je výtvarníkom, jaskyniarom, regionálnym historikom... Mimoriadnu a dlhoročnú pozornosť však venoval a venuje Tisovcu a osudom Tisovčanov v období druhej svetovej vojny. Výsledkom jeho bádania sú knihy Príbehy z vojny I. (2017), Príbehy z vojny II. (2019) a aj najnovšia, mimoriadne obsiahla publikácia Stojeden príbehov z vojny, ktorá bola vydaná práve pri príležitosti 80. výročia Slovenského národného povstania a uvedená do života 10. septembra 2024 v rámci osláv SNP v Tisovci.
V týchto troch knihách spracoval tematiku Slovenského národného povstania, protifašistického odboja a druhej svetovej vojny, prostredníctvom príbehov konkrétnych ľudí. Sú to príbehy o povinnosti, hrdinstve, statočnosti, ale aj zrade a zbabelosti. Nie sú to len príbehy mužov, ale aj zaujímavých a statočných žien. A nie sú to len príbehy významných osobností, ale predovšetkým príbehy bežných ľudí.
Vo Vodnom hrade v Štítniku sa spojili generácie
Dňa 27.9.2024 (piatok), sa o 16:00 hodine vo Vodnom hrade v obci Štítnik spojili generácie. Áno, čítate správne – Spájame generácie bola jedna z ďalších naplánovaných aktivít MO MS v Štítniku, na ktorej sme mohli vidieť stovku maľovaných obrazov pani Márie Kohulákovej z Rudnej, ba dokonca aj niekoľko kníh, v ktorých boli maľby kvetov doplnené krátkymi básňami a taktiež sa započúvať do spevu piesní vychádzajúcej hviezdy z Gemera – Martina Belányia.
Na úvod sa prítomným prihovorila Bc. Monika Liptáková, ktorá privítala prítomných hostí, matičiarov, návštevníkov a taktiež i riaditeľku DMS v Rožňave pani Tatianu Tomkovú.
Po úvodných slovách zaznel spev ženskej speváckej skupiny Radosť, pod vedením jej zakladateľky p. Márie Kohulákovej, ktorá svetlo sveta uzrela len pred dvomi dňami, ale súlad speváčok a vychádzajúce rytmické slová piesne „Kreslím si ružu“ v nás zanechali dojem, že skupina funguje už niekoľko rokov. Zároveň nám otvorili aj besedu s „našou maliarkou" – pani Marikou, ako ju všetci familiárne voláme.
Deň cestovného ruchu zorganizovali aj v Jelšave s mladými hasičmi
Deň cestovného ruchu pripadá na 27. september. Jeho význam spočíva v upriamovaní pozornosti na význam cestovného ruchu v globálnom ponímaní a pre lokálne spoločenstvo. Mesto Jelšava prvýkrát zorganizovalo v rámci tohto dňa prehliadky budov, zaujímavých pre cestovný ruch.
V piatok 27. 09. 2024 bolo v Jelšave pripravené pre záujemcov niekoľko stanovíšť, ktoré si záujemcovia mohli prezrieť:
- v čase od 11.00 hod. do 15.00 hod. rímskokatolícky kostol sv. Petra a Pavla
- v čase od 11.00 hod. do 18.00 hod. evanjelický kostol a. v. a kaštieľ Couburgovcov.
V rámci krúžku mladých hasičov PLAMEŇ sa Dňa cestovného ruchu zúčastnilo 7 detí v trocha rozšírenej forme. Stretli sme sa pred rímskokatolíckym kostolom sv. Petra a Pavla, priestory ktorého sme si pozreli len od dverí, prišli sme pozdejšie. S deťmi sme si pozreli interaktívnu tabuľu mesta Jelšava pred budovou mestského múzea. Ďalšou zastávkou bola socha sv. Floriána.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.