Štítnik (21)
Obnova strechy a veže evanjelického kostola v Štítniku v roku 1933
Napísal(a) Juraj Harmatha
Vzácny gotický evanjelický kostol v Štítniku za stáročia jeho existencie nahlodával zub času. A tak v roku 1933 bolo nutné pristúpiť k obnove jeho zatekajúcej strechy i jeho veže. A vtedy sa, okrem náročných prác, zrodila aj jedna veľká láska.
Tesárske a pokrývačské práce (drevenými šindľami) vykonali bratia Harmathovci z Dobšinej so svojimi stálymi pomocníkmi, a tiež s každodenne pridelenými pracovníkmi z miestnych, vtedy nezamestnaných ľudí, podľa podmienok dohodnutých s vtedajším štítnickým starostom Ladislavom Neupauerom.
Vo Vodnom hrade v Štítniku sa spojili generácie
Napísal(a) M. Liptáková
Dňa 27.9.2024 (piatok), sa o 16:00 hodine vo Vodnom hrade v obci Štítnik spojili generácie. Áno, čítate správne – Spájame generácie bola jedna z ďalších naplánovaných aktivít MO MS v Štítniku, na ktorej sme mohli vidieť stovku maľovaných obrazov pani Márie Kohulákovej z Rudnej, ba dokonca aj niekoľko kníh, v ktorých boli maľby kvetov doplnené krátkymi básňami a taktiež sa započúvať do spevu piesní vychádzajúcej hviezdy z Gemera – Martina Belányia.
Na úvod sa prítomným prihovorila Bc. Monika Liptáková, ktorá privítala prítomných hostí, matičiarov, návštevníkov a taktiež i riaditeľku DMS v Rožňave pani Tatianu Tomkovú.
Po úvodných slovách zaznel spev ženskej speváckej skupiny Radosť, pod vedením jej zakladateľky p. Márie Kohulákovej, ktorá svetlo sveta uzrela len pred dvomi dňami, ale súlad speváčok a vychádzajúce rytmické slová piesne „Kreslím si ružu“ v nás zanechali dojem, že skupina funguje už niekoľko rokov. Zároveň nám otvorili aj besedu s „našou maliarkou" – pani Marikou, ako ju všetci familiárne voláme.
Štítnická dolina sa predstavila po prvýkrát v obrazoch súťažnej výtvarnej výstavy
Napísal(a) L. Vranová
V pondelok dňa 24. júla 2023 Miestny odbor Matice slovenskej v Štítniku v úzkej spolupráci s Obecným úradom Štítnik otvorili prvý ročník súťažnej výtvarnej výstavy s názvom – Štítnická dolina v obrazoch. Na otvorení sa riaditeľke Domu Matice slovenskej v Rožňave Zlatici Halkovej i starostovi obce Ladislavovi Belányimu, ďalším hosťom, súťažiacim a všetkým prítomným prihovorila predsedníčka MO MS Lenka Vranová. Potom odovzdala slovo Zlatici Halkovej, ktorá povzbudivým a milým slovom podporila snahu MO MS Štítnik vniesť umenie medzi ľudí a podporiť výtvarnú tvorbu v spojení s propagáciou Gemera, prostredníctvom zachytenej krásy Štítnika a celej doliny na obrazoch. Podčiarkla význam práce ľudí angažujúcich sa v Matici slovenskej a tiež výnimočnú ústretovosť starostu obce. Súťaže sa mohli zúčastniť umelci starší ako pätnásť rokov v profesijne neohraničenom priestore na pôde zasadacej sály Obecného úradu v Štítniku. Okrem Štítničanov sa zapojili aj súťažiaci z Rožňavy.
Deň, keď sa pred 100 rokmi narodil významný básnik Ctibor Štítnický
Napísal(a) L. Vranová
Šiesty september 2022 nás privítal až prekvapivo teplými lúčmi slnka. Postupne sa však zamračilo a vzduch hustol ako pred dažďom... V tom prítmí zatiahnutej oblohy sa o to viac vynímalo tiché svetlo sviečok pripomínajúce nastávajúcu spomienku na nášho rodáka zo Štítnika - spisovateľa, prekladateľa, hlásateľa, redaktora, publicistu, i riaditeľa Československého filmu v Bratislave Ctibora Štítnického. Zišli sme sa o 16. hodine v Obecnej knižnici v Štítniku, nesúcej jeho meno. Príjemné prostredie, pokojná atmosféra po celodennom pracovnom zhone a známe tváre dávali tušiť, že strávime príjemný podvečer.
O pár minút už pani Adriana Oláhová, vedúca knižnice a hlavná organizátorka tejto akcie v spolupráci s obcou Štítnik, Základnou školou a MO MS v Štítniku, mohla privítať všetkých prítomných, no najmä vzácnych hostí, ktorí merali cestu až z Bratislavy - dcéru Ctibora Štítnického pani Ing. Katarínu Kadlečíkovú a jej syna Richarda Kadlečíka. Vrúcne privítanie doplnil pán starosta obce Štítnik milým slovom a kyticou kvetov.
Slávnostné odhaľovanie pamätných tabúľ Jurajovi Ambrozimu v Štítniku
Napísal(a) V. Tököly, L. Vranová
Miestny odbor Matice slovenskej v Štítniku inicioval a v spolupráci s Domom Matice slovenskej v Rožňave, obcou Štítnik a Cirkevným zborom ECAV aj zrealizoval akciu slávnostného odhaľovania pamätných tabúľ Jurajovi Ambrozimu, pripravovaného k 275. výročiu jeho úmrtia v rámci dlhoročného projektu „Spoznávajme sa“, v ktorom sa približujú obyvateľom nášho regiónu historicky významné osobnosti pochádzajúce, ale i pôsobiace v Štítniku.
Slávnostné bohoslužby v Evanjelickom kostole v Štítniku boli v nedeľu 10. júla 2022 zasvätené pamiatke Juraja Ambroziho, ktorý v Štítniku našiel svoj domov a zotrval v ňom až do svojej smrti. Hostia sa o jeho prínose a význame dozvedeli nielen z pôsobivej kázne pani farárky Mgr. Jany Ilčiskovej, ale aj z prednášky, ktorú spracoval a predniesol zborový dozorca Cirkevného zboru ECAV na Slovensku Štítnik Mgr. Matúš Molnár.
Juraj Ambrózi sa narodil 18. 4.1694 v Dolnom Kubíne v rodine oravského zemana. Bol to slovenský spisovateľ, kňaz a cirkevný hodnostár, učiteľ a organizátor stredných škôl na Gemeri. V roku 1738 prijal pozvanie do Štítnika, kde ho po dvoch rokoch vymenovali za superintendenta Predpotiského a Potiského evanjelického dištriktu. Nakoľko túžil pripojiť k jemu zverenému úradu všetky časti dištriktu, rozhodol sa vykonať vizitáciu všetkých zborov.
Stáročia na mňa dýchajú.
Dívajú sa a vzdychajú
za slávou, ktorá zašla
Postavy z fresiek nemými očami hovoria.
Otvoria naše srdcia, otvoria?!
Stenajú stáročné lavice,
keď do nich sadáš
Čo tu hľadáš?!
Biblia hovorí: Kto hľadá, nájde...
Kde sa ti srdce otvorí,
ak nie tu?!
a Božské ticho hovorí – Som tu,
som tu pre teba.
Oknom archívu do minulosti: Komunistická strana a jej formovanie na Štítnickej doline
Napísal(a) E. Kerekešová
V roku 2021 si pripomíname 100. výročie organizovaného komunistického hnutia na Slovensku. Jej základy položil ľubochniansky zjazd v januári 1921. Boj za prácu, za slobodu prejavu, volebné právo, právo združovať sa, boj za krajší, spravodlivejší zajtrajšok bol ľuďom nášho okresu vlastný v dávnejšej i nedávnej minulosti.
Po ústupe v roku 1918 zanechali revolučné vojská zárodky ruskej revolúcie i v mysliach obyvateľov Štítnickej doliny. Hneď po vojne sa začala organizovať a zakladať strana sociálnej demokracie v závodoch, neskôr na dedinách. Vedúce osobnosti boli väčšinou kvalifikovaní robotníci, na dedinách učitelia, ktorí túto stranu organizovali a zakladali.
Koncom roka 1919 a začiatkom roku 1920 Sociálnodemokratická strana rôznymi intrigami obchádzala plnenie sľubov a požiadaviek robotníkov – uzákonenie 8-hodinovej pracovnej doby, znárodnenie priemyslu, bánk, vyrovnanie regulácie platov a pod., tak sa strana rozčlenila na ľavicu a pravicu. Na zjazde ľavicových sociálnych demokratov v Ľubochni 16. a 17. januára 1921 vznikla komunistická strana. Na zjazde sa zúčastnili Ján Levrinc, Ján Červenák a Arpád Kúth, ktorí boli delegovaní prípravnými výbormi v Slavošovskej papierni.
V našom archíve sa uchovávajú dokumenty staré 129 rokov, ktoré zaznamenali vznik a počiatky existencie štítnického spevokolu. Jedným z nich je zápisničná kniha obsahujúca informácie o založení spevokolu, jeho stanovy, zápisnice, pozvánky na tanečné zábavy, koncerty organizované štítnickým spevokolom, menný zoznam členov spevokolu, atď...
Ako vznikol spevokol?
Dňa 25. septembra 1892 Csipkay János, evanjelický učiteľ a Krausz János, učiteľ, zaslali 12 mužom pozvánku na stretnutie, naplánované v dome Csipkay Jánosa, o piatej hodine daného dňa z príležitosti založenia spevokolu.
Pozvanie s účasťou prijalo 10 mužov. Založenie spevokolu bolo jednohlasne schválené, a tak id. Nagy Lajos, Schvirján Pál, Porubszky Károly, Krausz János a Csipkay János boli vyzvaní na vyhotovenie stanov.
Najskôr sa učil u svojho otca za zámočníka, potom ale 
Gymnázium navštevoval v Rožňave, maturoval v Tisovci, potom začal študovať na Právnickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave. Prvé básne uverejňoval v časopisoch (Nový rod, Elán) a v stredoškolských almanachoch. V lete 1944 sa zapojil do SNP a odišiel s povstalcami do hôr. Pracoval ako redaktor povstaleckého časopisu Naše správy v Revúcej, kde pod menom Ján Rok publikoval okrem rôznych článkov a správ i svoje revolučné básne. Bol najplodnejším povstaleckým básnikom. Posmrtne vyšla jeho básnická zbierka Ohlas (1946) a v spoločná kniha Kvet z našej krvi (1959). V rukopise zanechal zbierku Vízie týchto dní a veršovanú drámu Cigánka, prekladal nemeckú a francúzsku poéziu. Životopisnú novelu o ňom vydal v r. 1990 Dušan Mikolaj pod názvom Stanem sa 
Stredoškolské štúdiá dokončila v Martine a v rokoch 1944 – 1949 študovala francúzštinu na Filozofickej fakulte v Bratislave s niekoľkomesačným pobytom na parížskej Sorbonne. Počas vysokoškolských rokov sa stala šéfredaktorkou vysokoškolského časopisu Borba. Po štúdiách pracovala ako redaktorka v denníku Pravda, v časopisoch Móda, Kultúrny život, Predvoj a Nové slovo, no bola najmä dlhoročnou (1971 – 1987) šéfredaktorkou týždenníka Slovenka. Bola členkou aj funkcionárkou viacerých kultúrnych, najmä ženských hnutí – Živena, Femina. Písala fejtóny, cestopisné reportáže, črty, ale aj poviedky, novely a romány, ako novinárka napísala množstvo článkov, reportáží a rozhovorov. Počas svojho života vydala viac ako jednu desiatku kníh. V r. 2006 vyšla zbierka krátkych próz 
Študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe.
Študoval v Lukovištiach, rokoch 1887 – 1892 na gymnáziu v Rimavskej Sobote, neskôr v Sibiu a v Brašove (Rumunsko). Potom pracoval vo voštinárni na Teplom Vrchu. V roku 1905 ukončil štúdium chemického inžinierstva v Prahe, kde sa aktívne zapájal do činnosti študentského spolku Detvan, ktorého bol aj funkcionárom. Po roku 1918 navštevoval aj prednášky na Filozofickej a Právnickej fakulte UK v Bratislave, začal pracovať v administratívnych službách a stal sa poslancom a neskôr i senátorom za agrárnu stranu. Okrem toho sa venoval aj vedeckej práci v oblasti chémie. Žil v Bratislave, od roku 1943 v Piešťanoch. Je zakladateľskou osobnosťou modernej slovenskej lyriky, vedúcim predstaviteľom slovenskej moderny a slovenského i európskeho symbolizmu. Básne i krátku prózu uverejňoval časopisecky. Vydal knihy básní Nox et solitudo (1909), Verše (1912) a Moje piesne (1952). Venoval sa aj dejinám rodnej obce a jej blízkeho okolia, v Zborníku Muzeálnej slovenskej spoločnosti vydal štúdiu Pôvod dedín Kraskova a Lukovíšť (1937). 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch (1802 – 1805), Levoči a Prešove. Po vyštudovaní na univerzite v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch (1817 – 1818) a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra Kocúrkovo, na ktorú nadviazali ďalšie veselohry Všetko je naopak, Trasorítka, Trinásta hodina, Starúš Plesnivec. Jeho veselohry tvorili základ repertoáru slovenského ochotníckeho divadla. V nemčine vydal román Bendeguz, s podtitulom Donkichotiáda podľa najnovšej módy. Autor anonymne vydaných politických brožúr, v ktorých podáva satirický rozbor uhorských pomerov. Z náučných spisov sú známe 3 knižočky o poisťujúcom ústave, napísal aj štúdiu Dejiny generálnych synod oboch evanjelických vyznaní v Uhorsku od roku 1791. Ako ľudovýchovný pracovník propagoval sporiteľníctvo. 
Študoval právo na univerzitách v Budapešti a Ženeve, absolvoval študijnú cestu do USA. Bol poslancom uhorského snemu za Rožňavu a členom Národného zhromaždenia. Patril aj medzi priekopníkov nových druhov športov, napr. konského póla, jachtingu, golfu, lyžovania a iných. Bol dlhoročným predsedom rôznych telovýchovných spolkov, Uhorského a neskôr Medzinárodného olympijského výboru a i. Na svojich majetkoch choval plnokrvné kone, udomácnil v Uhorsku jazdecké pólo. Bol vášnivým poľovníkom, cestovateľom a zberateľom umenia, zúčastňoval sa veľkých poľovačiek a tieto organizoval aj v Betliari. Rozšíril betliarsku zvernicu, založenú v roku 1885, a doplnil ju o jeleniu, danieliu a muflóniu zver a paovce hrivnaté. V roku 1911 podnikol expedíciu do Sudánu a trofeje z tejto cesty sú súčasťou expozície kaštieľa, napr. reparované krokodíly, či hlava slona. S otcom Emanuelom zabezpečil v rokoch 1881 – 1886 prestavbu kaštieľa v Betliari na poľovnícko-reprezentačný zámok a v roku 1905 nechal kaštieľ zrekonštruovať a zmodernizovať. Tadične sa v areáli kaštieľa Betliar koná Poľovnícky deň Gejzu I. Andrássyho, 6. júna 2026 sa konal už jeho jeho 9. ročník. 
Ľudovú školu vychodil v Jelšave. Po jej ukončení sa pri svojom otcovi vyučil obuvníckemu remeslu a po otcovej smrti prevzal obuvnícku živnosť. Bol pokladníkom a predsedom Slovenského dobrovoľného hasičského zboru v Jelšave a taktiež podpredsedom okresného Slovenského ovocinárskeho spolku v Revúcej, kde sa zaslúžil najmä o vysadenie ovocných stromov popri poľných cestách. V r. 1938 – 1945 bol starostom v Jelšave. Venoval sa chovu včiel, v roku 1923 založil Krajinský včelársky spolok v Jelšave, v roku 1946 založil včelnicu na Hrádku pri Jelšave. Včeláriť začal v košoch a neskôr vyvinul nadstavcový úľ na rámikovú mieru, uplatňoval vzdušné zimovanie pomocou machu, zimné napájanie v úli, napájanie včiel po prvom prelete slanou vodou, zimovanie bez peľu a pod. Odborné články publikoval v časopise Včelár. V roku 1973 dostal za osvetovú prácu ocenenie II. stupeň – Strieborná včela. 
S rodičmi sa ako 9-ročný vysťahoval do USA a žil v Pittsburgu. V r. 1901 ho vzali ho na štátne konzervatórium v New Yorku. Tu prežil deväť, pre neho veľmi vzácnych rokov, po ktorých nasledovalo množstvo koncertov na krajanských spolkových podujatiach i v zahraničí, v Londýne, Paríži, Amsterdame, Berlíne, Prahe. V roku 1917 dobrovoľne vstúpil do americkej armády a odišiel s ňou do Európy. Stal sa členom, neskôr dirigentom 100-členného vojenského orchestra. Po vojne ostal v Nemecku a usadil sa v Koblenzi. Živil sa vyučovaním hudby, koncertovaním po celej Európe, komponoval. Bol aktívnym americkým krajanským spolkovým pracovníkom a udržiaval čulé styky so slovenskými i českými politickými a kultúrnymi predstaviteľmi pred i po vzniku ČSR, tiež s hudobníkmi a rodákmi. Viackrát navštívil Slovensko, v rodnom Betliari bol naposledy v r. 1934. Na priečelí Obecného úradu v Betliari je umiestnená pamätná tabuľa.