
Pani Marika Kohuláková (na obrázku vpravo dole) skoro 40 rokov pracovala ako učiteľka materskej školy. V obci Rudná, kde žije so svojou rodinou, založila spevácku skupinu „Modré fialky“. Aj keď už v súčasnosti skupina nie je činná, ale v čase fungovania spríjemňovala rôznymi piesňami, nielen v slovenskom, ale i v maďarskom jazyku, množstvo kultúrnych podujatí v obci i mimo nej. Spolu s manželom sa venujú záhradkárčeniu. Dokonca sú držiteľmi slovenského rekordu v pestovaní tekvíc, ktorý sa zatiaľ od roku 2008 nepodarilo nikomu prekonať. Počas covidovej pandémie začali s manželom tráviť viac času krátkymi turistickými vychádzkami do prírody v blízkom okolí a dokonca sa im podarilo k sebe pritiahnuť viac priateľov, s ktorými dodnes absolvujú spoločné prechádzky, na ktorých nikdy nechýba dobrá nálada, radosť a spev piesní. 25. septembra 2024, spolu so svojimi ďalšími kamarátkami, založila ženskú spevácku skupinu „Radosť“.
Maľovať začala, keď mala 70 rokov a za šesť rokov namaľovala okolo 4 tisíc obrazov, ktoré zdobia nejednu domácnosť. A ako o sebe hovorí: „Maľovala som na tašky, papierové sáčky, krabičky, kamene – zo začiatku neboli krásne, ale upútali pozornosť ľudí, ktorí ma v tom ďalej podporovali. Na mojich obrazoch prevláda motív kvetov, ktoré ma sprevádzajú odjakživa. Potešia oči a pohladia dušu, lebo sú priateľské, či už sú v záhrade, na lúke alebo na poli. Rozdávajú radosť.“
Pani Marika svoje obrazy často daruje, aby urobila ľudom radosť, a čo ju najviac teší, je to, že sa medzi nimi vyvinie priateľské puto. Obrazy daruje nielen svojim priateľom, ale zdobia steny aj Obecného úradu v obci Rudná a Domova sociálnych služieb Subsídium v Rožňave. Po besede s pani Marikou sa prítomní presunuli do bašty Vodného hradu, kde bola slávnostne otvorená výstava jej obrazov s názvom „Keď radosť kvitne“.
Výstava potrvá do 13. októbra 2024 a pre verejnosť je sprístupnená denne aj počas víkendu od 9:00 do 16:00 hod. Vstup je v areáli hradu a v mieste konania výstavy je bez sprievodcu. O tom, že pani Marika je milá, láskavá, dobrosrdečná, veru niet pochýb, veď svoje maľby na výkresoch a fotografie svojich malieb rozdala všetkým návštevníkom piatkového podujatia a dokonca pre všetkých návštevníkov jej výstavy nechala množstvo obrázkov, ktoré si môžu zobrať pre radosť na pamiatku. A o tom, že pani Marika dokáže naozaj spájať ľudí sme sa presvedčili na vlastné oči, keď po dospievaní piesne Biele margaréty, bol všetkým prítomným rozdaný text piesne Holubienka, ktorú si potom všetci spoločne zaspievali.
Po otvorení výstavy a prehliadke jej obrazov, Bc. Monika Liptáková predstavila mladý spevácky talent z obce Štítnik, o ktorom môžeme s kľudným svedomím povedať, že je vychádzajúcou speváckou hviezdou z Gemera. V podaní Martina Belányia, sme si vypočuli piesne Svet lásku má, Keby som bol vtáčkom a Všetci na mňa povedajú.
Martin Belányi (na obrázku vľavo) sa narodil v roku 2008 v Rožňave. Od narodenia vyrastá v obci Štítnik. Jeho spevácke začiatky sa prejavili už v materskej škole, od svojich siedmich rokov začal spievať v detskom folklórnom súbore HAVIARIK, pod vedením pána Ivana Nemčoka a jeho dcéry Ivanky Nemčokovej. Od roku 2017 Martin navštevoval hodiny spevu v Súkromnej základnej umeleckej škole JAS v Rožňave, pod vedením pani učiteľky Nikolety Tomesovej a od septembra 2024 je študentom Konzervatória Jozefa Adamoviča v Košiciach. Zúčastnil sa viacerých speváckych súťaží, na ktorých sa umiestnil na popredných miestach a často vystupuje aj na rôznych kultúrnych podujatiach nielen v okrese Rožňava, ale i mimo neho. Ba dokonca mal tú česť, že svojím spevom otváral už aj vernisáž obrazov pani Martiny Štepán – zakladateľky neziskovej organizácie GEM-ART, ktorá šíri umenie na Gemeri – v Galérii v Prahe. Od leta tohto roku je aktívnym členom folklórnej skupiny GENŠENKY v Honciach, ktorá pôsobí pod vedením pani Márie Lukáčovej. V súčasnosti ho zaujíma a inšpiruje klasická hudba. Jeho veľkým vzorom je operný spevák Peter Dvorský.
Na záver Bc. Monika Liptáková popriala Martinovi v mene členov Miestneho odboru Matice slovenskej v Štítniku, v mene starostu obce Štítnik, v mene všetkých matičiarov v okrese Rožňava, ako i vo svojom mene, aby to zlato, ktoré má ukryté v hrdle mu stále žiarilo, aby svojím spevom rozdával radosť všetkým ľuďom, nielen doma, ale aj v širokom-ďalekom okolí. A vždy, keď bude na veľkých pódiách nielen na Slovensku, ale i vo svete stáť, aby si spomenul na rodnú obec, na tých, čo ho od malička s láskou vychovali, čo sa o sesterskú lásku s ním delili, na babku a deda, i na štítnický Vodný hrad. Lebo dnes, matičiari zo Štítnika, mu vo Vodnom hrade otvorili spevácku bránu, síce len na malom pódiu, ale nech ňou prejde na dosky, ktoré znamenajú svet.
Bc. Monika Liptáková
MO MS Štítnik
Fotografie: Monika Liptáková, Tatiana Tomková
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
-
Kliknutím zväčšíte!
Kliknutím zväčšíte!
https://www.majgemer.sk/gemer/obce-gemera/256/stitnik/12772/vo-vodnom-hrade-v-stitniku-sa-spojili-generacie#sigProGalleria28ac395aba

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-