riaditeľ Hospodárskej školy Koloman Bodó, učiteľ Ján Ušiak, riaditeľ národnej školy Ján Zajac a na Pustom Poli padol v boji učiteľ Štefan Kalický. Skláňame sa s úctou pred hrdinami, ktorí obetovali svoje životy za našu slobodu.
Po potlačení SNP stiahli sa do hôr k partizánom, o čom je aj táto posledná fotografia spred partizánskeho bunkra nad Čiernou Lehotou z leta 1944. Tu padli do zajatia fašistov a boli uväznení na gestape pod budovou terajšej pošty v Dobšinej, vypočúvaní, mučení, odvlečení do koncentračného tábora Bergen-Belsen v Nemecku, odkiaľ sa už nikdy nevrátili.
Pani učiteľka Magdaléna Kusá (Fundjová) sa po vojne vydala a na škole pôsobila až do svojej smrti, vo funkcii zástupkyne riaditeľa školy.
Školská kronika bývalej Meštianskej školy bola založená v školskom roku 1938/39 vtedajším riaditeľom Jozefom Pavlíkom. Po jeho deportácii do koncentračného tábora bola pokračovateľkou zápisu do školskej kroniky jeho manželka Mária Pavlíková, až do šk. roku 1944/45. Pozostalé rodiny v tej dobe ešte nevedeli o osude svojich manželov a otcov. Na pamiatku našich zavraždených učiteľov – hrdinov dobšinských škôl – navrhujem pomenovať túto kroniku názvom „Pamätná kniha“ a umiestniť ju na čestnom mieste v budove školy (riaditeľňa, zborovňa a pod.).
Celým mojím učiteľským i riaditeľským pôsobením na škole som viedol žiakov a učiteľov k úcte a láske, nehynúcej pamiatke hrdinov dobšinských škôl, ktorí položili svoje životy za náš krajší a lepší život. V učiteľskom kolektíve sme sa rozhodli, že túto tragédiu nenecháme len v strohom zápise v školskej kronike, ale že ich životopisy s fotografami umiestnime na najčestnejšom mieste na škole. Na počesť 20. výročia skončenia druhej svetovej vojny sme vybudovali „Galériu hrdinov“, ktorí padli v tejto vojne, pod názvom „Večná pamiatka Vám, hrdinovia“. Na príprave galérie sa podieľali všetci učitelia školy. Hľadali adresy manželiek – vdov, písali životopisy ...
Galéria bola umiestnená na chodbe školy v starej budove na Novej ulici. Najťažšie bolo po takom časovom odstupe vyhľadať vdovy po padlých učiteľoch, získať ich fotografe a životopisy.
Pietna spomienka na padlých učiteľov a otvorenie „Galérie hrdinov“ sa uskutočnila na školskej oslave za účasti žiakov, rodičov a učiteľov školy dňa 9. mája 1965. Podujatia sa zúčastnili už iba tri vdovy po zosnulých učiteľoch – Magdaléna Fundjová (Kusá), Mária Pavlíková a Mária Kalická.
Po dokončení novej budovy školy v roku 1975 sme „Galériu hrdinov“ nainštalovali v „Izbe revolučných tradícií“ na najčestnejšom mieste. Po nežnej revolúcii v roku 1989 však bola „Izba revolučných tradícií“ zlikvidovaná.
Vážení občania, rodičia, vážení učitelia! Je našou povinnosťou viesť naše deti, mládež k ucteniu si pamiatky zosnulých hrdinov, ktorí odpočívajú na Dukle, Slavíne, v Liptovskom Mikuláši a na mnohých miestach v našej vlasti, ktorí položili svoje životy za našu vlasť, za nás všetkých.
Barnabáš Balážik
dôchodca
(Príspevok je uverejnený aj v Dobšinských novinách č.1/2012)
{jcomments on}





























Prvého septembra 1957 po skončení vojenskej základnej služby som nastúpil na Jedenásťročnú strednú školu v Dobšinej ako učiteľ. Pán riaditeľ a učiteľský kolektív ma milo privítali. Po dlhých 27 mesiacoch „služby vlasti“ som konečne pocítil veľkú radosť stáť pred zvedavými detskými očami v triede.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.