Prvého septembra 1957 po skončení vojenskej základnej služby som nastúpil na Jedenásťročnú strednú školu v Dobšinej ako učiteľ. Pán riaditeľ a učiteľský kolektív ma milo privítali. Po dlhých 27 mesiacoch „služby vlasti“ som konečne pocítil veľkú radosť stáť pred zvedavými detskými očami v triede.riaditeľ Hospodárskej školy Koloman Bodó, učiteľ Ján Ušiak, riaditeľ národnej školy Ján Zajac a na Pustom Poli padol v boji učiteľ Štefan Kalický. Skláňame sa s úctou pred hrdinami, ktorí obetovali svoje životy za našu slobodu.
Po potlačení SNP stiahli sa do hôr k partizánom, o čom je aj táto posledná fotografia spred partizánskeho bunkra nad Čiernou Lehotou z leta 1944. Tu padli do zajatia fašistov a boli uväznení na gestape pod budovou terajšej pošty v Dobšinej, vypočúvaní, mučení, odvlečení do koncentračného tábora Bergen-Belsen v Nemecku, odkiaľ sa už nikdy nevrátili.
Pani učiteľka Magdaléna Kusá (Fundjová) sa po vojne vydala a na škole pôsobila až do svojej smrti, vo funkcii zástupkyne riaditeľa školy.
Školská kronika bývalej Meštianskej školy bola založená v školskom roku 1938/39 vtedajším riaditeľom Jozefom Pavlíkom. Po jeho deportácii do koncentračného tábora bola pokračovateľkou zápisu do školskej kroniky jeho manželka Mária Pavlíková, až do šk. roku 1944/45. Pozostalé rodiny v tej dobe ešte nevedeli o osude svojich manželov a otcov. Na pamiatku našich zavraždených učiteľov – hrdinov dobšinských škôl – navrhujem pomenovať túto kroniku názvom „Pamätná kniha“ a umiestniť ju na čestnom mieste v budove školy (riaditeľňa, zborovňa a pod.).
Celým mojím učiteľským i riaditeľským pôsobením na škole som viedol žiakov a učiteľov k úcte a láske, nehynúcej pamiatke hrdinov dobšinských škôl, ktorí položili svoje životy za náš krajší a lepší život. V učiteľskom kolektíve sme sa rozhodli, že túto tragédiu nenecháme len v strohom zápise v školskej kronike, ale že ich životopisy s fotografami umiestnime na najčestnejšom mieste na škole. Na počesť 20. výročia skončenia druhej svetovej vojny sme vybudovali „Galériu hrdinov“, ktorí padli v tejto vojne, pod názvom „Večná pamiatka Vám, hrdinovia“. Na príprave galérie sa podieľali všetci učitelia školy. Hľadali adresy manželiek – vdov, písali životopisy ...
Galéria bola umiestnená na chodbe školy v starej budove na Novej ulici. Najťažšie bolo po takom časovom odstupe vyhľadať vdovy po padlých učiteľoch, získať ich fotografe a životopisy.
Pietna spomienka na padlých učiteľov a otvorenie „Galérie hrdinov“ sa uskutočnila na školskej oslave za účasti žiakov, rodičov a učiteľov školy dňa 9. mája 1965. Podujatia sa zúčastnili už iba tri vdovy po zosnulých učiteľoch – Magdaléna Fundjová (Kusá), Mária Pavlíková a Mária Kalická.
Po dokončení novej budovy školy v roku 1975 sme „Galériu hrdinov“ nainštalovali v „Izbe revolučných tradícií“ na najčestnejšom mieste. Po nežnej revolúcii v roku 1989 však bola „Izba revolučných tradícií“ zlikvidovaná.
Vážení občania, rodičia, vážení učitelia! Je našou povinnosťou viesť naše deti, mládež k ucteniu si pamiatky zosnulých hrdinov, ktorí odpočívajú na Dukle, Slavíne, v Liptovskom Mikuláši a na mnohých miestach v našej vlasti, ktorí položili svoje životy za našu vlasť, za nás všetkých.
Barnabáš Balážik
dôchodca
(Príspevok je uverejnený aj v Dobšinských novinách č.1/2012)
{jcomments on}
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.