Tak sa stalo aj v dňoch od 17.5.2010 až do 23.5.2010, keď sme mnohí mali šťastie a možnosť zúčastniť sa prekrásnych Dní mesta Dobšiná, III. SVETOVÉHO STRETNUTIA DOBŠINČANOV ako aj XVIII. Dobšinských Turíčnych sviatkov. V mysliach sme boli s tými, ktorí pre vek, vzdialenosť, či chorobu sa s nami nemali možnosť potešiť sa z Dobšinej a z bohatého pripraveného programu.
Preto v prvom rade patrí úprimné poďakovanie mestu Dobšiná, organizátorom a sponzorom tohto podujatia. Pracovníkom a obetavým dobrovoľníkom, ďalej vystupujúcim a účinkujúcim vo všetkých oblastiach, ktorí venovali svoju energiu, ústretovosť, úsmev, ako aj vynaloženú námahu pri tomto náročnom podujatí, ktoré s úspechom zvládli.
Nasleduje moje osobné malé ohliadnutie. Do Dobšinej som prišiel dňa 21.5.2010, mimochodom do upršaného, nevľúdneho počasia, aké je toho roku v máji skoro po celý čas. V domčeku na Zimnej ulici, kde s manželkou prebývame pri príchode do Dobšinej, bolo iba 11 stupňov Celzia, tak sme rýchlo prikúrili, pretože už bol podvečer, a poďme pozrieť čo sa v meste deje. Naša prvá cesta viedla do MsKS, známeho ako „kulturák“, kde sme sa boli prezentovať ako účastníci III. SSD. Privítali nás milé pracovníčky, ako vidno na obrázku.Pri príležitosti prezentácie, sme mali možnosť sa pozrieť aj na peknú výstavku v priestoroch MsKS v Dobšinej pod názvom „DOBŠINSKÉHO KRAJ“, ktorú zorganizovalo Občianske združenie Dobšinského kraj 2009. Bola veľmi vhodne umiestnená práve pri samotnej prezentácii a dala informácie nielen o samotnej Dobšinej, ale aj z blízkeho okolia, ako napríklad Národného parku Slovenský raj, fauny a flóry, Národného parku Slovenský kras, turizmu, kultúrnych podujatí, ľudovej tvorivosti a významných rodákov. Bolo to na paneloch a bohato fotograficky ilustrované.
Na druhý deň sa oficiálne začal napĺňať program III. SSD. Aby čitateľ nebol sklamaný z mojich spomienok, musím priznať, že som nestihol všetko. Nebolo to možné a mal som aj osobné príčiny. Bol som smutný z toho, že som sa nemohol zúčastniť stretnutia účastníkov v Lányiho hute, na ktoré som sa tak tešil. Osud chcel, že práve v tom čase som bol na pohrebe blízkej príbuznej, Kláry Oravcovej, a to bol ďalší dôvod k smútku.
Čiastočne mi pobyt v Lányiho hute priblížil rozprávaním Vladko Ďurovič, ktorý mi poskytol aj niekoľko fotografií.V piatok dopoludnia som však stihol peknú výstavu na Mestskom úrade v Dobšinej pod názvom „Minulosť a súčasnosť Dobšinej“, ktorej autorom bol Tibor Harmata. Viem oceniť jeho prácu, pretože poznám niektoré staré fotografie Dobšinej, ktoré boli už v značne zlej kvalite. Tibor však svojou precíznosťou a pracovitosťou dotiahol tieto dávne fotografie takmer ku dokonalosti v perfektnej farbe, ostrosti a primerane zodpovedajúcej skutočnosti. Patrí mu za to moje osobné poďakovanie. Strávil som pred touto galériou hodnú chvíľu, pretože bolo na čo pozerať.
Moje ďalšie kroky viedli na Zimnú ulicu č. 131, kde sa nachádzala „Izba histórie Dobšinej“. Skôr ako napíšem svoje dojmy, na tomto mieste patrí vyslovenie vďaky už nebohému Jánovi Neubaerovi, ktorý sa takmer celý svoj život staral o to, aby historické skvosty z Dobšinej nezapadli kdesi do nenávratna na smetisku, či inde a vo svojom skromnom, súkromnom múzeu na ulici Zimnej, kde žil, zadovážil zbierku, ktorá tvorila hlavný základ vytvorenia súčasnej historickej zbierky. Vďaka patrí aj jeho synovi Ing. Michalovi Neubaerovi, ktorý všetko zachoval a postaral sa o to, aby to bolo k dispozícii. Nemalú zásluhu na vytvorení tejto expozície má „Klub histórie Dobšinej“, ktorej predsedom je práve Ing. Michal Neubauer. Hrdo sa hlásim ku skutočnosti, že patrím ku zakladajúcim členom toho klubu, napriek tomu, že som z Dobšinej vzdialený a nemám možnosť sa až tak priamo zapájať do činnosti Klubu histórie Dobšinej. Pri tejto príležitosti bola klubom histórie vydaná aj knižka pod názvom: “Dobšiná včera a dnes“, ktorej rozšírený obsah si máte možnosť prečítať na týchto stránkach dobsincan.estranky.sk v menu: „Významné osobnosti mesta Dobšiná“.
Hlboko s úctou a vďakou sa skláňam nad vytvorením tohto diela, teda ako je „Izba histórie Dobšinej“, aj nad prácou ľudí, ktorí to vytvorili. Spomeniem napríklad Štefana Polgáriho, ktorý tam strávil množstvo hodín aj zo svojho voľného času. Nie je možné menovite každého vymenovať, pretože vynaloženej práce od mnohých ľudí tu bolo veľa a len verím, ako som hovoril s pani Annou Gömöriovou, že sa nám podarí kúpiť budovu a zriadiť „Dom histórie Dobšinej“ – s ukážkami remesiel, možnosťou vyučovania regionálnej histórie, ako aj možnosťou zhromaždiť ďalšie historické artefakty, ktoré sú spájané s Dobšinou, či už v oblasti baníctva, celkovej histórie, prípadne ďalších pozoruhodných faktov týkajúcich sa Dobšinej. Osobne by som bol rád, keby tam bolo aj niečo z okolia Dobšinej, napríklad z Vyšnej Maše, Dobšinskej Maše, Júliusa, Stratenej, Dobšinskej ľadovej jaskyne a ďalších miest, ktoré sú spolu úzko spojené. To je však určite len hudba budúcnosti.
Tu dýcha história
Je to iba časť a malá ukážka z toho, čo sa v izbe histórie nachádzalo. Je tu v podstate málo miesta na ukážku všetkého.
V neskorých popoludňajších hodinách, teda po akcii v Lányiho hute, prebiehali súčasne v Dobšinej iné akcie, ako máte možnosť si prečítať tak isto na stránkach dobsincan.estranky.sk v menu: „Tretie svetové stretnutie DOBŠINČANOV“. Stihol som vystúpenie ľudovej hudby a speváckej skupiny FS Čačina zo Spišskej Novej Vsi.
V tento večer, ako aj neskôr, som ešte postretal mnohých známych, jedno čo ma však mrzelo, zo svojich spolužiakov som okrem Helenky Liptákovej a Dušana Revúckeho nikoho iného nestretol. Možno sme prešli kdesi okolo seba, ale ľudí bolo veľa a mnohé tváre sa vekom zmenili, veď aj svojho kamaráta Ivana Gottharda z detstva, som veru opätovne zapoznal za iného.
V sobotu, dňa 22.5.2010, som sa zúčastnil nádherného podujatia, a to návštevy Dobšinskej ľadovej jaskyne s komplet programom tak, ako bol naplánovaný. Samotné stretnutie sa začalo síce ráno pred MsÚ v Dobšinej, ale dopravu, okrem autobusov, riešili mnohí individuálne. Vlastný program začal pri fontáne, pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Bolo tam príjemné posedenie na lavičkách okolo fontány a podozvedali sme sa rôzne zaujímavosti z blízkeho okolia. Za tým nasledoval výstup ku samotnej ľadovej jaskyni. Pre nás niektorých starších by teda poriadne bodla lanovka od parkoviska ku samotnej jaskyni. Pamätal som sa, že je tam poriadny stupák, ale teraz bol pre mňa dvojnásobne ťažší. Napokon ale som bol rád, že som akosi sám seba prekonal a ku jaskyni sa síce s biedou, ale predsa len vyštveral.
V samotnej jaskyni som pred touto návštevou bol asi tak pred 20 alebo 30 rokmi. Viackrát som sa na to miesto zberal, ale vždy ma odradila spomienka na pomerne náročný výstup. Bol som príjemne prekvapený s upraveným prostredím pred samotnou jaskyňou, aj hygienické vybavenie je na veľmi slušnej úrovni. Najviac som bol potešený zmeneným okruhom, teda, že sa najprv zostupuje smerom ku peklu, neviem po koľkých sto schodoch a potom vlastne pomaly sa vystupuje od pekla smerom ku Veľkej sieni a Malej sieni a človek ani nezbadá a je zasa hore. Bola to krása po rokoch a ako sa vie, v máji je naša Dobšinská ľadová jaskyňa najkrajšia aj so srieňom.
Po výstupe zo samotnej Dobšinskej ľadovej jaskyne, účastníci boli pozvaní Karolom Horníkom, primátorom mesta Dobšiná, na obed do reštaurácie v Dobšinskej ľadovej jaskyni pri parkovisku. V družných rozhovoroch cestou dole účastníci spomínali na časy minulé, ako aj na samotné dojmy z ľadovej jaskyne. Zostup bol síce o čosi ľahší ako výstup, no napriek tomu keď som zišiel, veru sa mi chveli nohy a zasa som si pomyslel, ej, či by bola dobrá tá lanovka, alebo aspoň povoz, rád by som si ho zaplatil.
Konečne dole! Klobúk dole pred organizáciou nasledujúceho obeda. Kto bol hladný, sa mohol dosýta najesť dobrôt, aké sa varievali v Dobšinej. Boli tam vynikajúce bryndzové halušky, ešte lepšie pirohy, komu nestačilo, priložil si vyprážaný syr. Kto sa nenajedol z toho do popuku, mohol zájsť ešte do vedľajšej miestnosti, kde boli prichystané rôzne dobroty, ako napríklad Grulikúchen, alebo známy aj ako Gruľovník, vynikajúce pagáče a ďalšie dobroty od výmyslu sveta. Za tým ešte kávička s rôznymi nápojmi, alebo kto chcel, kúpil si pivo. Neodvážil som sa fotiť, ako obedujeme, a je mi to trocha ľúto. Možno som mohol urobiť záber z trocha väčšej vzdialenosti. Poskytne mi ho niekto?
Do Dobšinej som prišiel uťahaný ako pes. Podľa programu boli Ekumenické bohoslužby a prehliadka sakrálnych zborov v evanjelickom kostole. Chcel som sa toho zúčastniť, ale únava bola silnejšia. Na tomto mieste chcem vysloviť prosbu, že rád prijmem aspoň fotografie z tohto podujatia. Musel to byť zážitok, ako som počul z rozprávania. To isté sa týka aj večerného slávnostného galaprogramu v MsKS, kde účinkoval Ivan Ožvát, sólista opery SND a jeho hostia.
Zatiaľ som ale nespomenul, že za MsKS, teda za kulturákom, bol vybudovaný menší amfiteáter, mimochodom veľmi dobrá myšlienka na využitie priestoru, kde prebiehali mnohé akcie, ako vystúpenia speváckych, či tanečných skupín a iných podujatí, z ktorého prinášam aspoň dva zábery. Ten prvý je od Karola Kasanického.
Na tomto mieste, aj keď nerád, chcem vysloviť jedinú nespokojnosť ku Dňom mesta Dobšiná. Podotýkam, že to nie je to len môj postreh, ale bolo to vyslovené od viacerých, najmä starších osôb z Dobšinej. Celé slávnosti sa niesli v duchu Dobšiná včera a dnes. Áno, zmenila sa Dobšiná vo viacerých veciach, či už ku dobrému, alebo horšiemu. Je to individuálny pohľad najmä pôvodných Dobšinčanov. Na svojich stránkach (www.dobsincan.estranky.sk) som už viackrát spomenul, že žiaľ, mnoho schopných ľudí odchádza z Dobšinej. Je to na širšiu debatu, a preto sa vrátim k jadru veci, teda aj k mojej osobnej nespokojnosti. Na slávnostiach vystúpilo mnoho súborov, s kvalitným programom, ale na tých, čo tvorili kedysi slávu a gro Dobšinej, teda na starých Bulinerov, sa zabudlo! Napriek tomu, že existuje v Dobšinej Karpatskonemecký spolok, ktorý ešte zachováva dávne tradície v pôvodnom bulinerskom nárečí a existuje pri tomto spolku aj spevokol, ktorý má vo svojom repertoári mnoho pekných pesničiek v bulinerskom nárečí, títo však na vystúpenie pozvaní neboli!!! Len sa pýtam: Nebola to jedna z posledných možností? Budú žiť ešte tí ľudia pri IV. SSD, ktorí ovládajú túto reč? Som z toho smutný, pretože päť rokov v staršom veku je dlhá doba, ktorá síce ubehne rýchlo, ale mnohí sa jej nemusia dožiť. Keď mohli vystúpiť rómske skupiny, azda mohla vystúpiť aj tá stará národnostná menšina nemecká, ktorá je z roka na rok v Dobšinej v menšom počte a vymiera. Tak, z toho som smutný.
Všetko má svoj koniec, aj III. SVETOVÉ STRETNUTIE DOBŠINČANOV skončilo dňa 23. 5. 2010 okolo 22.00 hod., na Námestí baníkov veľkolepým ohňostrojom. Porozchádzali sme sa do svojich domov s nádejou, že o päť rokov sa azda stretneme na týchto miestach opätovne.
DOBŠINSKÉ TURÍČNE SVIATKY 2010
Svoje zvláštne čaro v Dobšinej majú každoročne Turíčne sviatky. V minulosti, dávno, keď mesto bolo takmer výlučne banským mestom, mali tieto sviatky pod patronátom baníci a súčasne to bol aj ich významný sviatok. Mesto vyzdobili briezkami pred kostolom a celkom určite pred domom, kde býval baník. Zo svojej mladosti si spomínam, ako, približne v roku 1954, sa Turíčne sviatky, zábava a súčasne prijatie do baníckeho cechu odohrávalo v záhrade a miestnostiach „Živnostenského domu" na hornom konci Letnej ulice v Dobšinej, ktorý sme poznali pod bulinerským menom HEIMCHEN. Ešte dnes mám živo v pamäti, keď bol kandidát na prijatie do baníckeho cechu Buliner, boli to slová: In Namen Gottes, des Vaters, des Sohnes, Geisstes, der Heiligen Barbara. Keď to bol Slovák, tak to boli slová: V mene Boha, Otca, Syna, i Ducha a svätej Barbory. Kandidát si pokľakol a pri vyrieknutí týchto slov (podotýkam, pri každom slove) dostával na zadok údery nástrojom: „lopata" (viď na obrázku). Za tým sa musel poďakovať. Keď nepoďakoval, dostal s lopatou ešte raz. Po poďakovaní mu naliali štamperlík ostrého a pogratulovali mu. Tak si to pamätám ja.
V súčasnej dobe, keď v Dobšinej baníka takmer niet, prevzalo úlohy baníkov „Dobšinské združenie baníkov“. V oficiálnej brožúrke III. SSD a Turíc 2010, je popisovaná vyššie uvedená udalosť v článku „Dobšinské združenie baníkov“ troška ináč, ale v podstate podobne. Už v piatok pred Turícami Dobšinské združenie baníkov vyzdobí priečelia domov dvoma briezkami, čím súčasne pozývajú týmto symbolom obyvateľov domu na banícku zábavu.
Pred samotnou zábavou je najprv v ranných hodinách zhromaždenie sa pred baníckym domom. Tu sa stretnú spolu evanjelici a katolíci, pričom katolíci odprevádzajú evanjelikov pochodom a sprievodom za účasti dychovej hudby pred evanjelický kostol, kde sa oddelia a odchádzajú taktiež do svojho kostola na slávnostnú svätú omšu. Po skončení omší v oboch kostoloch zasa evanjelici na oplátku prídu pred katolícky kostol, kde sa zasa spoja a spoločne za účasti dychovky pokračujú pochodom cez mesto na námestie, kde je príhovor primátora mesta, za tým posedenie v Mestskom kultúrnom stredisku v Dobšinej a nakoniec nasleduje už spomínaná banícka zábava.


28.máj 2010
Rudolf PELLIONIS
FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/dobsina/svetove{/gallery}
{jcomments on}

































Rudolf Pellionis, rodák z Dobšinej býva už dlhé roky v Košiciach. Keď sa však niečo zaujímavé deje v jeho rodisku, aj napriek dôchodcovskému veku neváha, aby bol toho svedkom. Tak tomu bolo aj nedávno, keď dostal pozvánku na 3. svetové stretnutie Dobšinčanov, ako aj na XVIII. Dobšinské Turíčne sviatky. Ako to všetko zvládol a aké si domov priniesol spomienky, podelil sa aj s návštevníkmi web stránky Maj Gemer. Pre dokonalosť opisu priložil k reportáži aj zopár pekných fotografií. Čítajte spolu so mnou:
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-