verní svojmu rodnému hniezdu.“
Tak sa stalo aj v dňoch od 17.5.2010 až do 23.5.2010, keď sme mnohí mali šťastie a možnosť zúčastniť sa prekrásnych Dní mesta Dobšiná, III. SVETOVÉHO STRETNUTIA DOBŠINČANOV ako aj XVIII. Dobšinských Turíčnych sviatkov. V mysliach sme boli s tými, ktorí pre vek, vzdialenosť, či chorobu sa s nami nemali možnosť potešiť sa z Dobšinej a z bohatého pripraveného programu.
Preto v prvom rade patrí úprimné poďakovanie mestu Dobšiná, organizátorom a sponzorom tohto podujatia. Pracovníkom a obetavým dobrovoľníkom, ďalej vystupujúcim a účinkujúcim vo všetkých oblastiach, ktorí venovali svoju energiu, ústretovosť, úsmev, ako aj vynaloženú námahu pri tomto náročnom podujatí, ktoré s úspechom zvládli.
Nasleduje moje osobné malé ohliadnutie. Do Dobšinej som prišiel dňa 21.5.2010, mimochodom do upršaného, nevľúdneho počasia, aké je toho roku v máji skoro po celý čas. V domčeku na Zimnej ulici, kde s manželkou prebývame pri príchode do Dobšinej, bolo iba 11 stupňov Celzia, tak sme rýchlo prikúrili, pretože už bol podvečer, a poďme pozrieť čo sa v meste deje. Naša prvá cesta viedla do MsKS, známeho ako „kulturák“, kde sme sa boli prezentovať ako účastníci III. SSD. Privítali nás milé pracovníčky, ako vidno na obrázku.
Pri príležitosti prezentácie, sme mali možnosť sa pozrieť aj na peknú výstavku v priestoroch MsKS v Dobšinej pod názvom „DOBŠINSKÉHO KRAJ“, ktorú zorganizovalo Občianske združenie Dobšinského kraj 2009. Bola veľmi vhodne umiestnená práve pri samotnej prezentácii a dala informácie nielen o samotnej Dobšinej, ale aj z blízkeho okolia, ako napríklad Národného parku Slovenský raj, fauny a flóry, Národného parku Slovenský kras, turizmu, kultúrnych podujatí, ľudovej tvorivosti a významných rodákov. Bolo to na paneloch a bohato fotograficky ilustrované.
Na druhý deň sa oficiálne začal napĺňať program III. SSD. Aby čitateľ nebol sklamaný z mojich spomienok, musím priznať, že som nestihol všetko. Nebolo to možné a mal som aj osobné príčiny. Bol som smutný z toho, že som sa nemohol zúčastniť stretnutia účastníkov v Lányiho hute, na ktoré som sa tak tešil. Osud chcel, že práve v tom čase som bol na pohrebe blízkej príbuznej, Kláry Oravcovej, a to bol ďalší dôvod k smútku.
Čiastočne mi pobyt v Lányiho hute priblížil rozprávaním Vladko Ďurovič, ktorý mi poskytol aj niekoľko fotografií.
V piatok dopoludnia som však stihol peknú výstavu na Mestskom úrade v Dobšinej pod názvom „Minulosť a súčasnosť Dobšinej“, ktorej autorom bol Tibor Harmata. Viem oceniť jeho prácu, pretože poznám niektoré staré fotografie Dobšinej, ktoré boli už v značne zlej kvalite. Tibor však svojou precíznosťou a pracovitosťou dotiahol tieto dávne fotografie takmer ku dokonalosti v perfektnej farbe, ostrosti a primerane zodpovedajúcej skutočnosti. Patrí mu za to moje osobné poďakovanie. Strávil som pred touto galériou hodnú chvíľu, pretože bolo na čo pozerať.
Moje ďalšie kroky viedli na Zimnú ulicu č. 131, kde sa nachádzala „Izba histórie Dobšinej“. Skôr ako napíšem svoje dojmy, na tomto mieste patrí vyslovenie vďaky už nebohému Jánovi Neubaerovi, ktorý sa takmer celý svoj život staral o to, aby historické skvosty z Dobšinej nezapadli kdesi do nenávratna na smetisku, či inde a vo svojom skromnom, súkromnom múzeu na ulici Zimnej, kde žil, zadovážil zbierku, ktorá tvorila hlavný základ vytvorenia súčasnej historickej zbierky. Vďaka patrí aj jeho synovi Ing. Michalovi Neubaerovi, ktorý všetko zachoval a postaral sa o to, aby to bolo k dispozícii. Nemalú zásluhu na vytvorení tejto expozície má „Klub histórie Dobšinej“, ktorej predsedom je práve Ing. Michal Neubauer. Hrdo sa hlásim ku skutočnosti, že patrím ku zakladajúcim členom toho klubu, napriek tomu, že som z Dobšinej vzdialený a nemám možnosť sa až tak priamo zapájať do činnosti Klubu histórie Dobšinej. Pri tejto príležitosti bola klubom histórie vydaná aj knižka pod názvom: “Dobšiná včera a dnes“, ktorej rozšírený obsah si máte možnosť prečítať na týchto stránkach dobsincan.estranky.sk v menu: „Významné osobnosti mesta Dobšiná“.  Hlboko s úctou a vďakou sa skláňam nad vytvorením tohto diela, teda ako je „Izba histórie Dobšinej“, aj nad prácou ľudí, ktorí to vytvorili. Spomeniem napríklad Štefana Polgáriho, ktorý tam strávil množstvo hodín aj zo svojho voľného času. Nie je možné menovite každého vymenovať, pretože vynaloženej práce od mnohých ľudí tu bolo veľa a len verím, ako som hovoril s pani Annou Gömöriovou, že sa nám podarí kúpiť budovu a zriadiť „Dom histórie Dobšinej“ – s ukážkami remesiel, možnosťou vyučovania regionálnej histórie, ako aj možnosťou zhromaždiť ďalšie historické artefakty, ktoré sú spájané s Dobšinou, či už v oblasti baníctva, celkovej histórie, prípadne ďalších pozoruhodných faktov týkajúcich sa Dobšinej. Osobne by som bol rád, keby tam bolo aj niečo z okolia Dobšinej, napríklad z Vyšnej Maše, Dobšinskej Maše, Júliusa, Stratenej, Dobšinskej ľadovej jaskyne a ďalších miest, ktoré sú spolu úzko spojené. To je však určite len hudba budúcnosti.

Tu dýcha história

Je to iba časť a malá ukážka z toho, čo sa v izbe histórie nachádzalo. Je tu v podstate málo miesta na ukážku všetkého.
V neskorých popoludňajších hodinách, teda po akcii v Lányiho hute, prebiehali súčasne v Dobšinej iné akcie, ako máte možnosť si prečítať tak isto na stránkach dobsincan.estranky.sk v menu: „Tretie svetové stretnutie DOBŠINČANOV“. Stihol som vystúpenie ľudovej hudby a speváckej skupiny FS Čačina zo Spišskej Novej Vsi.
V tento večer, ako aj neskôr, som ešte postretal mnohých známych, jedno čo ma však mrzelo, zo svojich spolužiakov som okrem Helenky Liptákovej a Dušana Revúckeho nikoho iného nestretol. Možno sme prešli kdesi okolo seba, ale ľudí bolo veľa a mnohé tváre sa vekom zmenili, veď aj svojho kamaráta Ivana Gottharda z detstva, som veru opätovne zapoznal za iného.
V sobotu, dňa 22.5.2010, som sa zúčastnil nádherného podujatia, a to návštevy Dobšinskej ľadovej jaskyne s komplet programom tak, ako bol naplánovaný. Samotné stretnutie sa začalo síce ráno pred MsÚ v Dobšinej, ale dopravu, okrem autobusov, riešili mnohí individuálne. Vlastný program začal pri fontáne, pri Dobšinskej ľadovej jaskyni. Bolo tam príjemné posedenie na lavičkách okolo fontány a podozvedali sme sa rôzne zaujímavosti z blízkeho okolia. Za tým nasledoval výstup ku samotnej ľadovej jaskyni. Pre nás niektorých starších by teda poriadne bodla lanovka od parkoviska ku samotnej jaskyni. Pamätal som sa, že je tam poriadny stupák, ale teraz bol pre mňa dvojnásobne ťažší. Napokon ale som bol rád, že som akosi sám seba prekonal a ku jaskyni sa síce s biedou, ale predsa len vyštveral.
V samotnej jaskyni som pred touto návštevou bol asi tak pred 20 alebo 30 rokmi. Viackrát som sa na to miesto zberal, ale vždy ma odradila spomienka na pomerne náročný výstup. Bol som príjemne prekvapený s upraveným prostredím pred samotnou jaskyňou, aj hygienické vybavenie je na veľmi slušnej úrovni. Najviac som bol potešený zmeneným okruhom, teda, že sa najprv zostupuje smerom ku peklu, neviem po koľkých sto schodoch a potom vlastne pomaly sa vystupuje od pekla smerom ku Veľkej sieni a Malej sieni a človek ani nezbadá a je zasa hore. Bola to krása po rokoch a ako sa vie, v máji je naša Dobšinská ľadová jaskyňa najkrajšia aj so srieňom.
Po výstupe zo samotnej Dobšinskej ľadovej jaskyne, účastníci boli pozvaní Karolom Horníkom, primátorom mesta Dobšiná, na obed do reštaurácie v Dobšinskej ľadovej jaskyni pri parkovisku. V družných rozhovoroch cestou dole účastníci spomínali na časy minulé, ako aj na samotné dojmy z ľadovej jaskyne. Zostup bol síce o čosi ľahší ako výstup, no napriek tomu keď som zišiel, veru sa mi chveli nohy a zasa som si pomyslel, ej, či by bola dobrá tá lanovka, alebo aspoň povoz, rád by som si ho zaplatil.
Konečne dole! Klobúk dole pred organizáciou nasledujúceho obeda. Kto bol hladný, sa mohol dosýta najesť dobrôt, aké sa varievali v Dobšinej. Boli tam vynikajúce bryndzové halušky, ešte lepšie pirohy, komu nestačilo, priložil si vyprážaný syr. Kto sa nenajedol z toho do popuku, mohol zájsť ešte do vedľajšej miestnosti, kde boli prichystané rôzne dobroty, ako napríklad Grulikúchen, alebo známy aj ako Gruľovník, vynikajúce pagáče a ďalšie dobroty od výmyslu sveta. Za tým ešte kávička s rôznymi nápojmi, alebo kto chcel, kúpil si pivo. Neodvážil som sa fotiť, ako obedujeme, a je mi to trocha ľúto. Možno som mohol urobiť záber z trocha väčšej vzdialenosti. Poskytne mi ho niekto?
Do Dobšinej som prišiel uťahaný ako pes. Podľa programu boli Ekumenické bohoslužby a prehliadka sakrálnych zborov v evanjelickom kostole. Chcel som sa toho zúčastniť, ale únava bola silnejšia. Na tomto mieste chcem vysloviť prosbu, že rád prijmem aspoň fotografie z tohto podujatia. Musel to byť zážitok, ako som počul z rozprávania. To isté sa týka aj večerného slávnostného galaprogramu v MsKS, kde účinkoval Ivan Ožvát, sólista opery SND a jeho hostia.
Zatiaľ som ale nespomenul, že za MsKS, teda za kulturákom, bol vybudovaný menší amfiteáter, mimochodom veľmi dobrá myšlienka na využitie priestoru, kde prebiehali mnohé akcie, ako vystúpenia speváckych, či tanečných skupín a iných podujatí, z ktorého prinášam aspoň dva zábery. Ten prvý je od Karola Kasanického.
Na tomto mieste, aj keď nerád, chcem vysloviť jedinú nespokojnosť ku Dňom mesta Dobšiná. Podotýkam, že to nie je to len môj postreh, ale bolo to vyslovené od viacerých, najmä starších osôb z Dobšinej. Celé slávnosti sa niesli v duchu Dobšiná včera a dnes. Áno, zmenila sa Dobšiná vo viacerých veciach, či už ku dobrému, alebo horšiemu. Je to individuálny pohľad najmä pôvodných Dobšinčanov. Na svojich stránkach (www.dobsincan.estranky.sk) som už viackrát spomenul, že žiaľ, mnoho schopných ľudí odchádza z Dobšinej. Je to na širšiu debatu, a preto sa vrátim k jadru veci, teda aj k mojej osobnej nespokojnosti. Na slávnostiach vystúpilo mnoho súborov, s kvalitným programom, ale na tých, čo tvorili kedysi slávu a gro Dobšinej, teda na starých Bulinerov, sa zabudlo! Napriek tomu, že existuje v Dobšinej Karpatskonemecký spolok, ktorý ešte zachováva dávne tradície v pôvodnom bulinerskom nárečí a existuje pri tomto spolku aj spevokol, ktorý má vo svojom repertoári mnoho pekných pesničiek v bulinerskom nárečí, títo však na vystúpenie pozvaní neboli!!! Len sa pýtam: Nebola to jedna z posledných možností? Budú žiť ešte tí ľudia pri IV. SSD, ktorí ovládajú túto reč? Som z toho smutný, pretože päť rokov v staršom veku je dlhá doba, ktorá síce ubehne rýchlo, ale mnohí sa jej nemusia dožiť. Keď mohli vystúpiť rómske skupiny, azda mohla vystúpiť aj tá stará národnostná menšina nemecká, ktorá je z roka na rok v Dobšinej v menšom počte a vymiera. Tak, z toho som smutný.
Všetko má svoj koniec, aj III. SVETOVÉ STRETNUTIE DOBŠINČANOV skončilo dňa 23. 5. 2010 okolo 22.00 hod., na Námestí baníkov veľkolepým ohňostrojom. Porozchádzali sme sa do svojich domov s nádejou, že o päť rokov sa azda stretneme na týchto miestach opätovne.

DOBŠINSKÉ TURÍČNE SVIATKY 2010

Svoje zvláštne čaro v Dobšinej majú každoročne Turíčne sviatky. V minulosti, dávno, keď mesto bolo takmer výlučne banským mestom, mali tieto sviatky pod patronátom baníci a súčasne to bol aj ich významný sviatok. Mesto vyzdobili briezkami pred kostolom a celkom určite pred domom, kde býval baník. Zo svojej mladosti si spomínam, ako, približne v roku 1954, sa Turíčne sviatky, zábava a súčasne prijatie do baníckeho cechu odohrávalo v záhrade a miestnostiach „Živnostenského domu" na hornom konci Letnej ulice v Dobšinej, ktorý sme poznali pod bulinerským menom HEIMCHEN. Ešte dnes mám živo v pamäti, keď bol kandidát na prijatie do baníckeho cechu Buliner, boli to slová: In Namen Gottes, des Vaters, des Sohnes, Geisstes, der Heiligen Barbara. Keď to bol Slovák, tak to boli slová: V mene Boha, Otca, Syna, i Ducha a svätej Barbory. Kandidát si pokľakol a pri vyrieknutí týchto slov (podotýkam, pri každom slove) dostával na zadok údery nástrojom: „lopata" (viď na obrázku). Za tým sa musel poďakovať. Keď nepoďakoval, dostal s lopatou ešte raz. Po poďakovaní mu naliali štamperlík ostrého a pogratulovali mu. Tak si to pamätám ja.
V súčasnej dobe, keď v Dobšinej baníka takmer niet, prevzalo úlohy baníkov „Dobšinské združenie baníkov“. V oficiálnej brožúrke III. SSD a Turíc 2010, je popisovaná vyššie uvedená udalosť v článku „Dobšinské združenie baníkov“ troška ináč, ale v podstate podobne. Už v piatok pred Turícami Dobšinské združenie baníkov vyzdobí priečelia domov dvoma briezkami, čím súčasne pozývajú týmto symbolom obyvateľov domu na banícku zábavu.
Pred samotnou zábavou je najprv v ranných hodinách zhromaždenie sa pred baníckym domom. Tu sa stretnú spolu evanjelici a katolíci, pričom katolíci odprevádzajú evanjelikov pochodom a sprievodom za účasti dychovej hudby pred evanjelický kostol, kde sa oddelia a odchádzajú taktiež do svojho kostola na slávnostnú svätú omšu. Po skončení omší v oboch kostoloch zasa evanjelici na oplátku prídu pred katolícky kostol, kde sa zasa spoja a spoločne za účasti dychovky pokračujú pochodom cez mesto na námestie, kde je príhovor primátora mesta, za tým posedenie v Mestskom kultúrnom stredisku v Dobšinej a nakoniec nasleduje už spomínaná banícka zábava.

28.máj 2010

Rudolf PELLIONIS

FOTOGALÉRIA:
{gallery}obsah/dobsina/svetove{/gallery}
{jcomments on}