AUTENTICKÉ SPOMIENKY LADISLAVA MOLNÁRA, DLHOROČNÉHO BANÍKA
Narodil som sa 16. októbra 1928 v obci Rožňavské Bystré. Moji rodičia boli maloroľníci. Otec bol baníkom, zomrel vo veku tridsať rokov. V tom čase som mal dva roky. Matka bola domáca. Zo súrodencov som mal sestru Máriu a brata Jána. Za manželku som si vzal Zuzanu Ďurskú, ktorá zomrela vo veku 71 rokov. Z manželstva máme dcéru Vieru, ktorá bola učiteľkou základnej školy. Dnes je už na dôchodku. Syn Ladislav je súkromný zubný lekárom, pôsobiacim v Rožňave.
Základnú školu som vychodil v rodnej obci. Tu nás učila veľmi prísna učiteľka pani Košinová, ktorá ma odporúčala na štúdium na meštianke. Keďže matka bola sama, s príjmom vtedajších 180 korún a doma tri hladné krky, z finančných dôvodov, mi to nemohla dopriať.
Po skončení základnej školy v júni 1943, som ako 14 – ročný nastúpil pracovať do bane v Rožňavskom Bystrom. Táto v tom období patrila pod závod Nižná Slaná. Mňa ako najmladšieho robotníka v bani posielali z Bystrého so závodnou poštou na závod do Nižnej Slanej. To som robil od roku 1943 až do konca druhej svetovej vojny. Poštu som nosil na chrbte v „hátižáku“ (ruksak), cez les smerom k obci Henckovce. Miestami bola cesta, miestami chodník. Trvala 2 hodiny tam a toľko aj späť. Okrem pošty som v hatižáku nosil v uzamknutom obedári aj obed pre pána Vereša, ktorý bol na bani úradníkom. „Vari sa báli, že keby nebol uzamknutý, možno by som si z neseného obeda niečo odobral,“ pripomína Laco báči.
V roku 1944 som zažil niekoľko príhod s partizánmi, ktorí operovali v lesoch nad Henckovcami. Poviem len dva z nich. Raz, keď som vyšiel z lesnej cesty pri Henckovciach na hlavnú cestu, touto vtedy šiel na bicykli partizán so samopalom. V ten deň veľmi pršalo a on bol celý mokrý. Keď videl, že mám na sebe krátky gumený banícky kabát, tento mi zobral. Pokračoval som v ceste do Rožňavského Bystrého, pravda premokol som do nitky.
Ďalší príbeh s partizánmi sa mi stal, keď ma na lesnej ceste zastavili a opýtali sa ma kde idem a prečo tam idem. Pohrozili mi, že keď ich prezradím, tak už viackrát tadial nepôjdem . . . V tom čase boli v obci Nižná Slaná /pri moste/ nemeckí vojaci. Strážili ho. Zastavili ma a pýtali povolenie na možnosť prechodu po tejto ceste. Keďže som ho mal od notárskeho úradu v Štítniku, mohol som ďalej pokračovať do Nižnej Slanej a späť.
Moje chlapčenské roky využíval zamestnávateľ aj na zametanie miestnosti. V nej sa zhromažďovali baníci. Bola to tzv. felezcimra. Tiež aj na donášku raňajok z obce na baňu pre hlavného vedúceho pána Budaya. Jemu som oral aj pozemok v Štítniku. Pritom mi ako pohonička koní patriacim baniam pomáhala jeho dcéra. Niekedy aj Peter Kvačan ml. z Bystrého. Staral som sa Budayovi aj o domáce zvieratá, ktoré choval doma.
Po oslobodení obce 23.1.1945 a po skončení 2. svetovej vojny som pracoval opäť ako poštár. Teraz medzi Rožňava baňou a Rožňavským Bystrým. Po dovŕšení 18 rokov som bol zaradený pri montáži vzduchových rúr v bani Rožňavské Bystré. Aj keď som tu mal málo voľného času, tento som využíval na návštevu kováčskej dielne. Tu som sa priúčal kováčskemu remeslu. Výsledkom mojej prvej kováčskej roboty je reťaz, ktorej ohnivká som vzájomne spájal rozžeravením v ohni. Aj dnes je zavesená pred mojou domácou dielňou.
Základnú vojenskú službu som absolvoval v Košiciach. Tu som od starších vojakov – kováčov získal zručnosti, ktoré som v plnej miere uplatnil počas môjho ďalšieho života. Bola to výroba podkov pre kone, hovädzí dobytok, veci na okovanie dreveného vozového kolesa a pod. Kovanie, predovšetkým koní, som si tak osvojil, že som túto prácu robil vyše 50 rokov pre majiteľov koní, ale najmä pre lesný závod Rožňava. Po skončení základnej vojenskej služby som nastúpil do práce na Geologický prieskum v Čučme.
Práca v tomto období bola zameraná na vrty a otvárky baní na rôznych miestach. Jedným z nich bola aj otvára bane Johan Nepomuk. Tá sa nachádzala v katastri obce Henckovce. Otvárku sme robili ručným navŕtaním do malej rudnej žily. Pre nerentabilnosť a výskyt malého ložiska bola otvárka zastavená.
Ďalšou baňou v ktorej som pracoval ešte ako zamestnanec geologického prieskumu, bola baňa Mokrá, ktorá sa nachádzala v časti chotára obce Rožňavské Bystré – Prídel. Pre veľké množstvo spodnej vody, bola to tzv. „zberňa“ tejto vody. Práca v nej bola veľmi obtiažna a možná len v gumených, nepremokavých kabátoch. Vŕtanie v nej sa už robilo vzduchom za pomoci pojazdného kompresora. Ten obsluhoval Ondrej Macák st. a Peter Molnár u Hrivu. Naftu na jeho pohon vozil Ondrej Gonos st. z Bystrého a Sedlák z Rakovnice.
Nasledovala baňa Kajlová, ktorá sa tiež nachádzala v Prídeli. Tu ako baník pracoval aj Ondrej Dorkin u Kolesárky aj so svojím pomocníkom z Honiec. Jeho meno si už nepamätám. Spolu s mojím stálym pomocníkom Jánom Babičom – Janulom, sme ju rozširovali na širší priechod prestreľovaním, bol to stav po našich predkoch – baníkoch. Pre náš mládenecký a nevydarený vtip ,zatvorili sme ventil na vzduchovom potrubí, ktorým sa tlačil vzduch z bane Mokrá na baňu Kajlová od spomínaného kompresoru. Vedenie Geologického prieskumu v Rožňave nás za „odmenu“ preradilo na banský úsek Mních, neskôr premenovaný na úsek Mier.
Naše preradenie bolo určené na prácu v razení komína. Keďže sme túto prácu odmietli, boli sme určení na prácu v doprave. V tom čase to bola v tejto bani tzv. „húsenková dráha“. Jej pomenovanie pramenilo z toho, že pri razení prípravných prác, smerovaných na ťažbu rudy, bolo potrebné spojiť sa s hlavnou štôlňou. Pretože tu bol vysoký výškový rozdiel, mali sme z tohto miesta vyraziť malú úpadničku, ktorá by tento rozdiel vyrovnala.
Po ukončení geologických prác na bani Mier, som prestúpil späť k svojmu materskému závodu – ŽB Rožňava, na úsek Rožňavské Bystré. Vedúcim úseku bol v tom čase aj tu môj rodák Ing. Ján Sedlák. Spolu so svojim pomocníkom Babičom sme boli poverení úlohou razenia šachty. Tú sme vyrazili do hĺbky 50 m. Mňa určili spolu s mojim pomocníkom na rozširovanie už predtým vyrazeného zenklového /kolmého/ komína na rozmery šachty. Bolo to z piateho na desiaty obzor. Predtým tento komín vyrazili švagrovia Juraj Ujházy s Lajošom Dobošom. Tým vlastne došlo k spojeniu šachty so štôlňou. Po jej vyrazení sme pripravovali miesta pre výstavbu novej strojovne, ako aj miesta na tzv. náraziská. Bolo to potrebné pri doprave banských vozíkov novou šachtou. V tom čase tu bol technikom aj Jano Gonos u Miška z Rakovnice. Po splnení týchto úloh som bol, na vlastnú žiadosť, preradený na pracoviská určené na ťažbu rudy. Počas práce v bani v Rožňavskom Bystrom sme si spolu s mojím pomocníkom na krátky čas „odskočili“ na otvorenie len 12 metrovej šachty pri cigánskej osade v Rožňavskom Bystrom. Keďže výsledok skúmania bol negatívny, práce sa tým aj ukončili. Po likvidácii bane v Rožňavskom Bystrom /1982/, som prešiel aj s ďalšími baníkmi pracovať do bane Rákoš a Hg. Ako predák som mal za úlohu odstrániť meškanie termínu pri razení 30 m komína. Aj túto úlohu sme splnili v požadovanom termíne. Nazdávam sa, že aj pri výstavbe rekreačného strediska „Mladý baník“ pre ŽB Rožňava na Gulyapalagu, spolu s ďalšími baníkmi z bystranského úseku, sme odviedli veľa dobrej roboty. Ani sám neviem, komu dnes toto stredisko patrí.
Pýtaš sa, Janík, koľko rokov som odpracoval v baníctve? Keď to spočítam, aj s prácou na povrchu, tak je to plných 40 rokov. Čo mi prípomína najveselšiu príhodu počas týchto rokov v bani? Iste patrí k mnohým iným tá, keď sme pri razení šachty v Rožňavskom Bystrom dostali za pomocníka tretieho baníka. Hneď na začiatku smeny sme zistili v jeho správaní, zrejme ešte zvyšok alkoholu od večera. Preto sme sa dohodli, že on nemusí nič robiť, ale počas celej šichty nám bude spievať. Mali sme ešte jednu podmienku, že ani jedna pieseň sa nesmie opakovať. Tak sa aj stalo. Nespieval len v čase desiatovania. Keď sme svoju dennú úlohu na pracovisku splnili, oznámili sme mu, že smena nám končí. Náš „podarený pomocník“ na tento oznam reagoval slovami: „prečo už končíme a odchádzame z pracoviska? Veď ja viem ešte veľa piesní“. Na tú najsmutnejšiu udalosť sa ma, Janík, radšej nepýtaj. Bola to strata života mladého baníka z našej obce, môjho vtedajšieho pomocníka. Nerád na to spomínam, nerád o tom aj hovorím.
Poznámka autora knihy: Nedá mi nepripomenúť, že pán Ladislav Molnár za svoju dlhodobú, statočnú a obetavú prácu bol zo strany svojho zamestnávateľa aj morálne ohodnotený. Okrem získania titulu BSP všetkých troch stupňov, mu v r. 1969 bolo udelené štátne vyznamenanie Rad červenej zástavy práce a v r. 1974 titul Vzorný pracovník rezortu. Z príležitosti 30. výročia zriadenia národného podniku Železorudné bane mu bola udelená pamätná medaila. Všetky tieto ocenenia zrejme nezískal náhodne, ani protekčne, ale iste zaslúžene. Nech Vám slúžia ku cti, Laco báči.
(Zdroj: úryvok z knihy Mgr. Ján Dávid: Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, Vydana v roku 2016. Tlač Alfa print s.r.so., Martin. So súhlasom autora)
Pripravil Dr. Ondrej Doboš

































Ľudovú školu vychodil v Tisovci, gymnázium v Revúcej. Právo študoval v Budapešti. Potom hospodáril na svojom majetku v Tisovci a vykonával tu advokátsku prax. Ako advokát obraňoval slovenských národovcov. V roku 1918 patril k signatárom martinskej Deklarácie slovenského národa. V rokoch 1919 – 1922 bol gemersko-malohontským županom, v rokoch 1922 – 1925 senátorom Národného zhromaždenia. V Tisovci založil hasičský spolok, slovenský spevokol, organizoval večierky, koncerty, divadelné predstavenia a opery, viedol čitateľský spolok, šachový klub. Bol režisérom a dramaturgom ochotníckeho divadla. Zbieral a harmonizoval slovenské ľudové piesne, prispieval svojimi článkami do rôznych periodík. V roku 1881 vydal prvý slovenský Hasičský cvičebník. Aktivity vyvíjal aj ako činovník evanjelickej cirkvi. - MM-
V rokoch 1863 – 1870 študoval na gymnáziu v Revúcej, kde sa zapájal do literárneho a národného života, tu začal aj svoju literárnu činnosť a bol prispievateľom do rukopisného časopisu Svit. V rokoch 1870 – 1874 študoval teológiu na univerzite vo Viedni, Erlangene a Lipsku. Pôsobil na rôznych miestach, bol evanjelickým kaplánom, učiteľom, vojenským kňazom, v r. 1890 sa usadil v Krakove. Publikoval básne v časopisoch, almanachoch a kalendároch, najsústavnejšie v Slovenských pohľadoch, neskôr v Dennici. V roku 1880 mu vyšla zbierka Piesne Ondreja Bellu, v r. 1923 v Martine zbierka Výber z básní. Opieral sa o rytmus, melódiu a výrazové bohatstvo ľudových piesní, o čom svedčia jeho ponášky, ľúbostné verše, popevky, dumy, krakovianky a básne s prírodnými a vlasteneckými motívmi. Prekladal literatúru z viacerých jazykov.. - MM-
Študoval na lesníckom učilišti, potom na polytechnike vo Viedni. Následne bol lesný taxátor na Ukrajine, správca lesného majetku Greinberg v Rakúsku. V rokoch 1828 – 1874 bol riaditeľ koburgovských lesných majetkov v Jelšave, spravoval 69 tisíc ha lesa. Zaoberal sa najmä hospodárskou úpravou lesov, zriadil viaceré lesné úrady, usmerňoval ťažobné postupy, zakladal lesné škôlky, zlepšil techniku ťažby a zvozu dreva a pod. V r. 1852 – 1857 podpredseda Uhorského lesníckeho spolku. Autor rastových (výnosových) tabuliek pre oblasť Karpát a tzv. Greinerovho výškomeru na meranie stromov. Odmeral výšky viacerých tatranských štítov a niektorých vrchov na Horehroní (v r. 1837 ako prvý označil Gerlachovský štít za najvyšší vrch Vysokých Tatier). Hlavné dielo: Príspevky k poznaniu a zlepšeniu lesníctva v Uhorsku a lesníctva vo všeobecnosti (1839). V budove Lesov OV SR OZ Revúca bola v r. 2006 otvorená Pamätná miestnosť Ľ. Greinera. - MM-
Po maturite na gymnáziu v Rožňave študoval matematiku a fyziku na univerzite v Kluži, na Karlovej univerzite v Prahe, zúčastnil sa mnohých zahraničných študijných pobytov. Má veľké zásluhy na rozvoji a vysokej úrovni matematiky u nás. Vedeckú činnosť zameral predovšetkým na diferenciálne rovnice. Má významnú zásluhu na vzniku a rozvoji technických a prírodovedných vysokých škôl na Slovensku. Je spolutvorcom slovenského matematického názvoslovia a autorom značného počtu vedeckých prác, publikácií a vysokoškolských učebníc. V r. 1962 mu bola udelená in memoriam zlatá medaila J. A. Komenského. V jeho rodnom dome sa nachádza pamätná izba a tabuľa s bustou od sochára J. Kostku (1971). V r. 1981 bola odhalená plaketa na budove Matematického pavilónu UK v Bratislave. Je po ňom pomenované gymnázium v Bratislave a Základná škola v Rožňave. - MM-
V rokoch 1835 – 1837 študoval na evanjelickom gymnáziu v Gemeri, potom na lýceách v Kežmarku, Levoči, Bratislave. V marci roku 1848 aktívne veršami i so zbraňou v ruke spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom burcoval poddaný ľud do povstania proti feudálom a bol väznený v Šahách. Pracoval na rôznych miestach v štátnych službách, naposledy v Zlatých Moravciach ako prísediaci na súde. Patrí medzi najvýznamnejších básnikov slovenského romantizmu, je považovaný za najrevolučnejšieho básnika svojej generácie. Básne uverejňoval časopisecky vo viacerých časopisoch. Z jeho bohatej tvorby spomeňme Duma bratislavská, Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, Jarná pieseň, K Slovenom, Tri vŕšky. Venoval sa aj prekladom poézie. - MM-
Rané roky života trávil v hájovniach v Stožkách na Muránskej planine, maturoval na gymnáziu v Brezne, študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Od roku 1961 pracoval 10 rokov ako pedagóg na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici, od roku 1971 ako slobodný umelec v Banskej Štiavnici, neskôr opäť pôsobil na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Člen Umeleckej besedy slovenskej. Zameriaval sa na maliarsku, grafickú (drevorezy, lepty) a ilustrátorskú tvorbu, zúčastňoval sa výstav doma i v zahraničí. Za viac ako päťdesiat rokov maliarskej aktivity vytvoril úžasné množstvo diel. Okrem grafík a ilustrácií je to viac ako desaťtisíc malieb. Celú jeho tvorbu umelecká kritika vysoko hodnotí, najmä súbor malieb Šamanské piesne a tance, medzi najznámejšie jeho práce sa radí aj Škola bláznovstiev. Jeho obrazy sa nachádzajú na všetkých kontinentoch. - MM-
Študoval na obchodnej akadémii v Rožňave. Pôsobil ako učiteľ v Rožňave a ako riaditeľ školy v Bôrke. Skúmateľ Slovenského krasu, spoluobjaviteľ viacerých jaskýň a priepastí v Bôrčanskej, Silickej a Plešivskej planine. Systematická práca viedla 21.11.1951 k objavu Gombaseckej jaskyne, ktorej sa stal správcom. Bol zakladajúcim členom Rožňavskej skupiny jaskyniarov v roku 1948 (dnes Speleo Rožňava) a bol jej hybnou silou v prieskume, kde pracoval aj ako streľmajster. Má neobyčajnú zásluhu na objave Krásnohorskej jaskyne a do konca svojho života sa zúčastňovsl na prieskume vyvieračky Hučiaca v Kunovej Teplici. Autor odborných článkov v slovenskej tlači, najmä v časopise Krásy Slovenska. Brčková sieň v Gombaseckej jaskyni nesie jeho meno. V roku 1973 mu bolo in memoriam udelené najvyššie ocenenie speleologického kongresu 1973 za objav Gombaseckej jaskyne. - MM-
Študoval na VŠT v Bratislave. Do Tisovca prišiel v roku 1951, kde bol pedagógom a v r. 1954 – 1970 riaditeľom tamojšej hutníckej priemyslovky, potom pracoval v ZŤS v Tisovci. V r. 1951 bol zakladateľ Oblastnej jaskyniarskej skupiny č. 6 v Tisovci, ktorú viedol 41 rokov. Táto skupina objavila najväčšie jaskyne na Muránskej planine a v Tisovskom krase. Súbežne s prieskumom krasu a jaskýň prebiehala aj dokumentačná činnosť, pod jeho vedením sa vyhotovovali Katastre krasových javov, neskôr Identifikačné karty jaskýň, fotodokumentácia a mapová dokumentácia. V rámci propagácie a ochrany krasu uskutočňoval prednášky a exkurzie pre miestne školy, záujmové krúžky a verejnosť. Významná je tiež jeho publikačná činnosť v odborných časopisoch a periodikách, ako aj v iných médiách (rozhlas, televízia). Bol aj autorom kníh s tematikou ochrany prírody a jaskyniarstva – Rimavskou a Muránskou dolinou – Gemerské a Veporské rudohorie (1956) a Za svetlom karbidky (1969). - MM-
Venovala sa osvetovej práci, zdôrazňovala potrebu vzdelávania slovenských žien, propagovala slovenskú tlač a spisbu, bojovala proti alkoholizmu, podporovala slovenské vzdelávacie ústavy. Vydala sa za Tisovčana advokáta Juraja Daxnera (1811 – 1880), ktorý spravoval daxnerovský majetok v Tisovci a spoločne sa venovali hospodáreniu na rodinnom statku v Tisovci. Mali dvoch synov Samuela (1856), budúceho významného advokáta a politika, a Jána (1860). Patrónka gymnázia v Revúcej, poočas celých 12 rokov jeho existencie pravidelne z ich kúrie odchádzali vozy naplnené potravinami pre alumneum. V časopisoch Dennica, Slovenský domový kalendár, Slovenské listy, Obzor, Priateľ dietok publikovala mravoučné poviedky a osvetové články. Jej články, týkajúce sa vedenia domácnosti a chodu kuchyne pravidelne zaraďovala Terézia Vansová do Dennice. V literárnej tvorbe ju ovplyvnila najmä Božena Němcová, s ktorou udržiavala písomné i osobné styky. - MM-