AUTENTICKÉ SPOMIENKY LADISLAVA MOLNÁRA, DLHOROČNÉHO BANÍKA
Narodil som sa 16. októbra 1928 v obci Rožňavské Bystré. Moji rodičia boli maloroľníci. Otec bol baníkom, zomrel vo veku tridsať rokov. V tom čase som mal dva roky. Matka bola domáca. Zo súrodencov som mal sestru Máriu a brata Jána. Za manželku som si vzal Zuzanu Ďurskú, ktorá zomrela vo veku 71 rokov. Z manželstva máme dcéru Vieru, ktorá bola učiteľkou základnej školy. Dnes je už na dôchodku. Syn Ladislav je súkromný zubný lekárom, pôsobiacim v Rožňave.
Základnú školu som vychodil v rodnej obci. Tu nás učila veľmi prísna učiteľka pani Košinová, ktorá ma odporúčala na štúdium na meštianke. Keďže matka bola sama, s príjmom vtedajších 180 korún a doma tri hladné krky, z finančných dôvodov, mi to nemohla dopriať.
Po skončení základnej školy v júni 1943, som ako 14 – ročný nastúpil pracovať do bane v Rožňavskom Bystrom. Táto v tom období patrila pod závod Nižná Slaná. Mňa ako najmladšieho robotníka v bani posielali z Bystrého so závodnou poštou na závod do Nižnej Slanej. To som robil od roku 1943 až do konca druhej svetovej vojny. Poštu som nosil na chrbte v „hátižáku“ (ruksak), cez les smerom k obci Henckovce. Miestami bola cesta, miestami chodník. Trvala 2 hodiny tam a toľko aj späť. Okrem pošty som v hatižáku nosil v uzamknutom obedári aj obed pre pána Vereša, ktorý bol na bani úradníkom. „Vari sa báli, že keby nebol uzamknutý, možno by som si z neseného obeda niečo odobral,“ pripomína Laco báči.
V roku 1944 som zažil niekoľko príhod s partizánmi, ktorí operovali v lesoch nad Henckovcami. Poviem len dva z nich. Raz, keď som vyšiel z lesnej cesty pri Henckovciach na hlavnú cestu, touto vtedy šiel na bicykli partizán so samopalom. V ten deň veľmi pršalo a on bol celý mokrý. Keď videl, že mám na sebe krátky gumený banícky kabát, tento mi zobral. Pokračoval som v ceste do Rožňavského Bystrého, pravda premokol som do nitky.
Ďalší príbeh s partizánmi sa mi stal, keď ma na lesnej ceste zastavili a opýtali sa ma kde idem a prečo tam idem. Pohrozili mi, že keď ich prezradím, tak už viackrát tadial nepôjdem . . . V tom čase boli v obci Nižná Slaná /pri moste/ nemeckí vojaci. Strážili ho. Zastavili ma a pýtali povolenie na možnosť prechodu po tejto ceste. Keďže som ho mal od notárskeho úradu v Štítniku, mohol som ďalej pokračovať do Nižnej Slanej a späť.
Moje chlapčenské roky využíval zamestnávateľ aj na zametanie miestnosti. V nej sa zhromažďovali baníci. Bola to tzv. felezcimra. Tiež aj na donášku raňajok z obce na baňu pre hlavného vedúceho pána Budaya. Jemu som oral aj pozemok v Štítniku. Pritom mi ako pohonička koní patriacim baniam pomáhala jeho dcéra. Niekedy aj Peter Kvačan ml. z Bystrého. Staral som sa Budayovi aj o domáce zvieratá, ktoré choval doma.
Po oslobodení obce 23.1.1945 a po skončení 2. svetovej vojny som pracoval opäť ako poštár. Teraz medzi Rožňava baňou a Rožňavským Bystrým. Po dovŕšení 18 rokov som bol zaradený pri montáži vzduchových rúr v bani Rožňavské Bystré. Aj keď som tu mal málo voľného času, tento som využíval na návštevu kováčskej dielne. Tu som sa priúčal kováčskemu remeslu. Výsledkom mojej prvej kováčskej roboty je reťaz, ktorej ohnivká som vzájomne spájal rozžeravením v ohni. Aj dnes je zavesená pred mojou domácou dielňou.
Základnú vojenskú službu som absolvoval v Košiciach. Tu som od starších vojakov – kováčov získal zručnosti, ktoré som v plnej miere uplatnil počas môjho ďalšieho života. Bola to výroba podkov pre kone, hovädzí dobytok, veci na okovanie dreveného vozového kolesa a pod. Kovanie, predovšetkým koní, som si tak osvojil, že som túto prácu robil vyše 50 rokov pre majiteľov koní, ale najmä pre lesný závod Rožňava. Po skončení základnej vojenskej služby som nastúpil do práce na Geologický prieskum v Čučme.
Práca v tomto období bola zameraná na vrty a otvárky baní na rôznych miestach. Jedným z nich bola aj otvára bane Johan Nepomuk. Tá sa nachádzala v katastri obce Henckovce. Otvárku sme robili ručným navŕtaním do malej rudnej žily. Pre nerentabilnosť a výskyt malého ložiska bola otvárka zastavená.
Ďalšou baňou v ktorej som pracoval ešte ako zamestnanec geologického prieskumu, bola baňa Mokrá, ktorá sa nachádzala v časti chotára obce Rožňavské Bystré – Prídel. Pre veľké množstvo spodnej vody, bola to tzv. „zberňa“ tejto vody. Práca v nej bola veľmi obtiažna a možná len v gumených, nepremokavých kabátoch. Vŕtanie v nej sa už robilo vzduchom za pomoci pojazdného kompresora. Ten obsluhoval Ondrej Macák st. a Peter Molnár u Hrivu. Naftu na jeho pohon vozil Ondrej Gonos st. z Bystrého a Sedlák z Rakovnice.
Nasledovala baňa Kajlová, ktorá sa tiež nachádzala v Prídeli. Tu ako baník pracoval aj Ondrej Dorkin u Kolesárky aj so svojím pomocníkom z Honiec. Jeho meno si už nepamätám. Spolu s mojím stálym pomocníkom Jánom Babičom – Janulom, sme ju rozširovali na širší priechod prestreľovaním, bol to stav po našich predkoch – baníkoch. Pre náš mládenecký a nevydarený vtip ,zatvorili sme ventil na vzduchovom potrubí, ktorým sa tlačil vzduch z bane Mokrá na baňu Kajlová od spomínaného kompresoru. Vedenie Geologického prieskumu v Rožňave nás za „odmenu“ preradilo na banský úsek Mních, neskôr premenovaný na úsek Mier.
Naše preradenie bolo určené na prácu v razení komína. Keďže sme túto prácu odmietli, boli sme určení na prácu v doprave. V tom čase to bola v tejto bani tzv. „húsenková dráha“. Jej pomenovanie pramenilo z toho, že pri razení prípravných prác, smerovaných na ťažbu rudy, bolo potrebné spojiť sa s hlavnou štôlňou. Pretože tu bol vysoký výškový rozdiel, mali sme z tohto miesta vyraziť malú úpadničku, ktorá by tento rozdiel vyrovnala.
Po ukončení geologických prác na bani Mier, som prestúpil späť k svojmu materskému závodu – ŽB Rožňava, na úsek Rožňavské Bystré. Vedúcim úseku bol v tom čase aj tu môj rodák Ing. Ján Sedlák. Spolu so svojim pomocníkom Babičom sme boli poverení úlohou razenia šachty. Tú sme vyrazili do hĺbky 50 m. Mňa určili spolu s mojim pomocníkom na rozširovanie už predtým vyrazeného zenklového /kolmého/ komína na rozmery šachty. Bolo to z piateho na desiaty obzor. Predtým tento komín vyrazili švagrovia Juraj Ujházy s Lajošom Dobošom. Tým vlastne došlo k spojeniu šachty so štôlňou. Po jej vyrazení sme pripravovali miesta pre výstavbu novej strojovne, ako aj miesta na tzv. náraziská. Bolo to potrebné pri doprave banských vozíkov novou šachtou. V tom čase tu bol technikom aj Jano Gonos u Miška z Rakovnice. Po splnení týchto úloh som bol, na vlastnú žiadosť, preradený na pracoviská určené na ťažbu rudy. Počas práce v bani v Rožňavskom Bystrom sme si spolu s mojím pomocníkom na krátky čas „odskočili“ na otvorenie len 12 metrovej šachty pri cigánskej osade v Rožňavskom Bystrom. Keďže výsledok skúmania bol negatívny, práce sa tým aj ukončili. Po likvidácii bane v Rožňavskom Bystrom /1982/, som prešiel aj s ďalšími baníkmi pracovať do bane Rákoš a Hg. Ako predák som mal za úlohu odstrániť meškanie termínu pri razení 30 m komína. Aj túto úlohu sme splnili v požadovanom termíne. Nazdávam sa, že aj pri výstavbe rekreačného strediska „Mladý baník“ pre ŽB Rožňava na Gulyapalagu, spolu s ďalšími baníkmi z bystranského úseku, sme odviedli veľa dobrej roboty. Ani sám neviem, komu dnes toto stredisko patrí.
Pýtaš sa, Janík, koľko rokov som odpracoval v baníctve? Keď to spočítam, aj s prácou na povrchu, tak je to plných 40 rokov. Čo mi prípomína najveselšiu príhodu počas týchto rokov v bani? Iste patrí k mnohým iným tá, keď sme pri razení šachty v Rožňavskom Bystrom dostali za pomocníka tretieho baníka. Hneď na začiatku smeny sme zistili v jeho správaní, zrejme ešte zvyšok alkoholu od večera. Preto sme sa dohodli, že on nemusí nič robiť, ale počas celej šichty nám bude spievať. Mali sme ešte jednu podmienku, že ani jedna pieseň sa nesmie opakovať. Tak sa aj stalo. Nespieval len v čase desiatovania. Keď sme svoju dennú úlohu na pracovisku splnili, oznámili sme mu, že smena nám končí. Náš „podarený pomocník“ na tento oznam reagoval slovami: „prečo už končíme a odchádzame z pracoviska? Veď ja viem ešte veľa piesní“. Na tú najsmutnejšiu udalosť sa ma, Janík, radšej nepýtaj. Bola to strata života mladého baníka z našej obce, môjho vtedajšieho pomocníka. Nerád na to spomínam, nerád o tom aj hovorím.
Poznámka autora knihy: Nedá mi nepripomenúť, že pán Ladislav Molnár za svoju dlhodobú, statočnú a obetavú prácu bol zo strany svojho zamestnávateľa aj morálne ohodnotený. Okrem získania titulu BSP všetkých troch stupňov, mu v r. 1969 bolo udelené štátne vyznamenanie Rad červenej zástavy práce a v r. 1974 titul Vzorný pracovník rezortu. Z príležitosti 30. výročia zriadenia národného podniku Železorudné bane mu bola udelená pamätná medaila. Všetky tieto ocenenia zrejme nezískal náhodne, ani protekčne, ale iste zaslúžene. Nech Vám slúžia ku cti, Laco báči.
(Zdroj: úryvok z knihy Mgr. Ján Dávid: Baníckym chodníkom v Rožňavskom Bystrom, Vydana v roku 2016. Tlač Alfa print s.r.so., Martin. So súhlasom autora)
Pripravil Dr. Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.