Rovesníkov, ktorí sa v našej obci, aj napriek vojnovým podmienkam, narodili počas II. svetovej vojny bol veľmi slušný počet. Všetci sme chodili do školy, ktorej múry zakladali naši predchodcovia ešte za pôsobenia evanjelického farára Pavla Dobšinského. Aj keď v ťažkých časoch, školu sa predsa len podarilo postaviť spolu s jednou triedou, s bytom pre rechtora a hospodárskou časťou budovy. Aj keď sme základnú školskú dochádzku končili v iných náhradných priestoroch bývalej notárne, prežili sme v rodnej dedine najkrajšie roky svojej mladosti.
Náš rovesník Ondrej Gonos sa potom vydal na cestu murára. Práca spojená s týmto remeslom ho veľmi zaujímala a so svojimi kamarátmi postavil veru hodne domov, či bytov na okolí. Mal zo svojej roboty radostné chvíle. Viacero rodín aj v jeho rodnej obci si pochvaľovalo Ondrejov fortieľ i pracovitosť.
Aj keď sa mu v práci murára darilo, predsa len blízkosť baníckej práce tiež mala svojich obdivovateľov, ktorí šikovného murára lákali aj do tejto profesie. V blízkosti jeho rodného domu boli i dve banícke pracoviská a na jedno, kde sa už začali prejavovať moderné spôsoby dobývania, Ondrej nastúpil, aby postupne zvládal aj odbornejšie práce, ako bol predtým pripravovaný.
V roku 2016 vyšla v Rožňavskom Bystrom knižka pod názvom Baníckym chodníkom o bystränských baníkoch. Jedna kapitola je venovaná tragickým udalostiam, ktoré poznačili bystränských baníkov od roku 1871. Časť spomienok je venovaná aj mladému baníkovi Ondrejovi. Bolo iba 4 dní pred koncom roku 1976. Na začiatku zmeny pri pravidelnej prehliadke zistil v raziacej chodby na 21. obzore v strope puklinu, ktorá sa objavila po odstrele banskou trhavinou v predchádzajúcej smene. Aby neporušil banské predpisy, ako predák musel dodržať postup pri odstránení nebezpečnej situácie. A vtedy sa to stalo. Uvoľnilo sa väčšie množstvo horniny a ťažko zasiahlo i Ondreja. Následkom tejto nepríjemnej udalosti sa stal po roku práce v bani celkovým invalidom.
Na koho sa môže človek v ťažkej situácii oprieť, keď nie na najbližších. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Preto nie raz ostatným pripomínal, že oporou mu bola rodina jeho brata a sestry, ktrorí ho už skôr predišli do večnosti. Boli svojmu najmladšiemu bratovi vždy ochotní pomôcť. Neraz im v duchu za to po tejto ťažkej udalosti poďakoval.
Po tejto smutnej udalosti si neraz spomínal, že sa nemohol zúčastňovať na spoločenskom živote v obci. Bolo to pre neho ťažké obdobie. Stal sa uzavretým, napriek tomu, že Ondreja predtým sprevádzala veselosť a bol šťastným človekom. Neraz si spomínal, že svetlo do jeho života vniesli vnukovia Marcelko a Branko. Veľmi sa tešil najmä z ich úspechov a v ich prítomnosti vždy pookrial. Pri tejto smutnej udalosti môžem prezradiť, že aj jeho syn Slavko mu bol veľkou oporou. Prejavilo sa to i v poslednom období jeho života. Bez jeho pomoci by bol odkázaný len na nemocničné lôžko.
Od spomínaného nešťastia sa Ondrejovi premietala celá udalosť, stále si na ňu spomínal. Stále rovnako prežíval, všetko akoby dnes sa stalo a vždy mu bolo z toho veľmi smutno. Následkom takéhoto stavu s podlomeným zdravím sa odsťahoval s rodinou za pohodlnejším bývaním do mesta. Ale na svoju rodnú obec nikdy nezanevrel, stále sa do nej rád vracal. Aj preto chcel byť pochovaný vo svojom rodnom Bystrom, do hrobu na najvyššom bode cintorína.
A v tých najsmutnejších chvíľach sa však ukázala jeho nezlomná vôľa prekonávania prekážok. Aj keď pomocou protézy vedel byť užitočným najmä pre svoju rodinu. Ako sám potom neraz prízvukoval: „Chvalabohu, že sa to tak skončilo, ako sa skončilo. Mohlo to byť aj horšie. Koľkým baníkom sa stalo to najhoršie?!“
Náš zosnulý Ondrej bol obľúbený, čestný a spravodlivý človek. Mal zmysel pre krásu. Radosť mu robilo počúvanie ľudových piesní a šlágrov, ktoré mu pohládzali dušu v čase zhoršujúceho sa stavu.
Ondrej, životné osudy nás časom rozdelili ďaleko od seba. Aj keď nás mladosť spojila rôznymi možnosťami i príležitosťami, vždy som Ťa obdivoval ako budúceho gazdu, ktorý sa rozumie rôznym hospodárskym prácam na dvore, ale i na poli. Spájal nás aj šport a spomínam si, že keď sa mi v našom futbalovom klube Baník Rožňavské Bystré nedarilo dobre v bráne, vedel si ma zastúpiť a prejaviť tiež šikovnosť na ľavom krídle nášho mladého útoku.
Keď Tvoje telo budú 5. februára 2022 o 14. hodine ukladať na bystränskom cintoríne, rozlúčim sa predtým aj ja s Tebou, aj keď z veľkej diaľky, so želaním:
Nech Ti je zem bystränská ľahká! Odpočívaj v pokoji!
Tvoj rovesník Ondrej Doboš,
Bratislava

































Do základnej školy chodil v Dobšinej, študoval na strednej škole v Rožňave, Kežmarku, Košiciach a Banskej Štiavnici, kde v roku 1869 získal titul banského inžiniera. Po štúdiách sa vrátil do Dobšinej ako banský merač a hutný inšpektor. Roku 1872 ho zvolili za riaditeľa dobšinských baní a súčasne ho poverili vykonávaním mestských inžinierskych prác. Staral sa aj o reguláciu ulíc mesta a najmä o kanalizáciu. Jeho zásluhou mala Dobšiná vynikajúco riešenú kanalizáciu. V r. 1872 – 1895 z vlastnej iniciatívy usporiadal a viedol 6 dvojročných banských školení. V roku 1870 v Slovenskom raji v doline Hnilca spolu s A. Megom a G. Langom objavil Dobšinskú ľadovú jaskyňu, ktorej venoval veľkú pozornosť. Zameral ju, vyhotovil mapy, publikoval správy o jaskyni, vysvetľoval vznik ľadových útvarov, ich trvácnosť a rast. Bol aj priekopníkom rozvoja cestovného ruchu v okolí jaskyne. Na jeho počesť bola jeho menom pomenovaná Základná škola v Dobšinej.. -MM-
Niektoré zdroje uvádzajú, že miestom jeho rodiska boli Košice. Svoje detstvo prežil vo Vlachove. Po skončení štúdií v rôznych mestách Európy sa začala jeho politická kariéra ako poslanca Uhorského snemu za Turniansku župu. Bol riadnym členom Uhorskej akadémie vied. V rokoch 1867 – 1881 bol gemerským županom, od roku 1881 poslanec Uhorského snemu za Rožňavu. Jeho pozornosť sa sústreďovala na výtvarné umenie, na starožitnosti a rôzne kuriozity, archeológiu, numizmatiku či na predmety viažuce sa na uhorské národné dejiny. Svoje zbierky sústreďoval na svojich sídlach. Začiatkom 80. rokov 19. storočia sa pustil do veľkej prestavby rodového sídla v Betliari. Vlastnil bane a huty na Gemeri, ktoré zmodernizoval, vo veľkej miere zasiahol do vývoja podnikania v oblasti ťažby a spracovania železnej rudy. Pochovaný je v rodinnej hrobke na Krásnej Hôrke v sarkofágu, ktorý zdobia skrížené banícke kladivá a nápis s titulom Železný gróf. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na ČVUT v Prahe. V r. 1940 prišiel do Továrne na káble v Bratislave, kde pracoval do roku 1944. V roku 1944 sa podieľal na prípravách SNP v Tisovci, po jeho vypuknutí člen povstaleckej SNR, zástupca povereníka verejných prác, osvetový dôstojník 1. čs. armády na Slovensku. Po oslobodení pôsobil vo funkcii vedúceho odboru rekonštrukcie a plánovania Povereníctva priemyslu a obchodu v Košiciach, pracoval aj na ministerstve ľahkého priemyslu, stavebníctva, ťažkého priemyslu. Od roku 1963 bol ministrom stavebníctva. V rokoch 1968 – 1971 vedúci kancelárie SNR a vedúci odboru Ústavu ekonomiky a organizácie stavebníctva v Bratislave. V Tisovci pomohol pri výstavbe novej budovy základnej školy a pamätníka Dr. Vladimíra Clementisa. Je autorom mnohých štúdií, prejavov a článkov z problematiky obnovy národného hospodárstva, industrializácie, stavebníctva a ekonomiky riadenia. -MM-
Základnú školu navštevoval v Rožňave, potom v Revúcej, študoval na gymnáziu v Rožňave, ev. lýceu v Bratislave a na univerzite v Berlíne. V rokoch 1850 – 1852 pôsobil ako učiteľ v Ožďanoch a od 1853 v Rimavskej Sobote, kde bol prvým riaditeľom zjednoteného protestantského gymnázia, potom ako riaditeľ učiteľského ústavu v Lučenci. Organizátor stredného školstva v Gemeri a Novohrade. Bol aj literárne činný, písal príležitostnú poéziu, vydal učebnicu maďarského jazyka pre stredné školy, publikoval články a štúdie z oblasti pedagogiky a filozofie. -MM-
V detstve pôsobil ako mendík, od roku 1816 hlásnik v Kokave a Polome, od roku 1829 žil v Hačave a pracoval ako kolportér slovenských a českých kníh. Napriek vrodenej zrakovej chybe prechodil nielen celé Slovensko, ale aj Prahu, Viedeň, Pešť a Dolnú zem. Predaj kníh, ktoré mu zverovali vydavatelia, spájal i s poúčaním a národným uvedomovaním, šíril kultúru a osvetu. Autor príležitostných a gratulačných veršov na melódie ľudových a duchovných piesní. Zbieral ľudové piesne a rozprávky. Životné osudy a zážitky opísal vo Vlastnom životopise. Svoje knižné zbierky daroval študentským knižniciam, Matici slovenskej a revúckemu gymnáziu. V Hačave je jeho pamätník s bustou od J. Hovorku (1968). Je hrdinom historického románu Ľuda Zúbka V službách Mateja Hrebendu. Jeho menom je pomenovaná Knižnica Mateja Hrebendu v Rimavskej Sobota a špeciálna Knižnica pre nevidiach Mateja Hrebendu v Levoči. Od roku 2000 sa v rámci dňa mesta Hnúšťa koná literárna súťaž v poézii a próze pod názvom Hrebendova kapsa. -MM-
Po maturite v Leviciach študoval na Prírodovedeckej fakulte KU v Prahe. Pôsobil ako učiteľ na rôznych miestach, od r. 1935 na gymnáziu v Leviciach, ktorého bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Na každom svojom pôsobisku vedel u žiakov vzbudzovať záujem o štúdium matematiky a dosahovať výborné vyučovacie výsledky. Počas pôsobenia v Banskej Bystrici sa zúčastnil SNP ako člen Revolučného národného výboru. Bol jedným zo zakladateľov Pobočky JSMF v Nitre, ktorá mu pri jeho 75. narodeninách udelila Medailu za zásluhy o rozvoj matematiky a fyziky a vyslovila mu uznanie za dlhoročnú pedagogickú prácu. Pedantným plnením povinností bol vzorom svojim žiakom i svojim kolegom. Gymnázium v Leviciach nesie jeho meno. -MM-
Gymnázium navštevoval v Rimavskej Sobote a v Kežmarku, potom absolvoval štúdium na lesnísckom odbore Baníckej a lesnej akadémie v Banskej Štiavnici. Od r. 1897 zamestnanec koburgovského veľkostatku v Jelšave, neskôr vedúci štátnej lesnej správy v Spišskej Sobote a na lesnom oddelení v Poprade, v rokoch 1928 – 1937 bol vedúcim lesného oddelenia Krajinského úradu v Bratislave. Zameriaval sa na dozor nad hospodárením v štátnych a niektorých súkromných lesoch i v lesoch spoločenstiev. Zorganizoval účinnú pomoc pri odstraňovaní následkov víchrice vo Vysokých Tatrách (1915). Prispieval odbornými článkami do časopisu Slovenské lesné a drevárske hospodárstvo. V roku 1935 bol založený Zimanov fond na podporu študentov Štátnej vyššej lesníckej školy v Banskej Štiavnici. V rokoch 1938 – 1941 bol predsedom Zväzu loveckých ochranných spolkov na Slovensku.
Študoval v Rožňave a na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici, potom učiteľ a organista v Pohorelej. Skomponoval vyše 100 cirkevných skladieb, z ktorých v roku 1883 vydal spevník pohrebných piesní Trúchlivé hlasy a v roku 1894 Adventné a vianočné piesne. Zbieral a knižne vydal zbierku Slovenské ľudové piesne, vzťahujúce sa na Muráň. V periodikách Slovenské noviny a Vlasť a svet uverejnil okolo 20 ľudovýchovných poviedok, hlavne s historickými námetmi. Zostavil dvojjazyčné šlabikáre a čítanky, učebnicu zemepisu a dejepisu Európy, z maďarčiny do slovenčiny preložil Droppove Dejiny hradu Muráň. Bol členom výboru Gemerskej župy, prvý predseda Veľkorevúckeho učitelského spolku, predseda Muránsko-horehronského učiteľskeho spolku, hlavný notár učiteľského spolku v rožňavskom biskupstve. -MM-
V roku 1886 zložila poštársku skúšku v Revúcej, potom celý život žila v Blatnici. Prvé poznatky z botaniky získala od Václava Vraného, svojho učiteľa v ľudovej škole v Jelšave. Jej meno sa natrvalo zapísalo do botanickej nomenklatúry v roku 1893, keď na vrchu Tlstá objavila dosiaľ neznámy zaujímavý bodliak, ktorý neskôr pomenovali podľa nej. Zbierala a určovala rastliny, popísala ich viac než sto. Svoje poznatky publikovala v odborných časopisoch, zväčša pod pseudonymom. Udržiavala kontakty s poprednými slovenskými a maďarskými botanikmi. Jej rozsiahly herbár (4874 položiek) je uložený na Katedre botaniky Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. Venovala sa aj hvezdárstvu, mineralógii a speleológii, zbierala tiež dialektologický materiál. -MM-
Maliarstvo študoval v Budapešti. Na Slovensku reštauroval nástenné maľby, najmä v oblasti Gemera a Malohontu. Odkrýval a dokumentoval nástenné maľby v kostole v Štítniku, kde aj architektonicky dotvoril jeho interiér, a v gemerských obciach Ochtiná, Koceľovce, Chyžné, Rybník, Žíp, Rákoš, Šivetice, Rimavská Baňa a mnohých iných mimo tohto regiónu. Pri reštaurácii postupoval ako výskumník a dokumentarista nálezov, ktoré starostlivo kopíroval. Jeho akvarelové kópie sú dôležitým dokladom pri štúdiu slovenskej stredovekej nástennej maľby. Jeho manželka Anna Héneszová pochádzala z Rožňavy. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave, na lýceu v Bratislave, medicínu na univerzite vo Viedni. Od roku 1830 lekár v Rožňave, od 1834 hlavný lekár Gemersko-malohontskej stolice, od 1850 lekár nemocnice v Rimavskej Sobote, od 1857 domáci lekár J. Andrássyho a lekár panstva kniežat z rodu Coburg vo Veľkom Blhu. V roku 1831 založil v Rožňave kasíno. Publikoval odborné práce o liečivých minerálnych prameňoch v Číži a tlačou vydal niekoľko prác z oblasti verejného zdravotníca. V roku 1867 bol zakladateľom a takmer štvrťstoročie prvým predsedom Gemerskej lekárskej a lekárnickej spoločnosti so sídlom v Rožňave a podieľal sa aj na jej prednáškovej a publikačnej činnosti. Na znak ocenenia jeho práce mu bol udelený Vojvodcovský saský – ernestínsky domáci Rad. Súhlas na nosenie udeleného rytierskeho kríža dostal od cisára Františka – Jozefa I. v roku 1879. -MM-
Pracovník Zemského vojenského veliteľstva v Bratislave, vládny komisár, verejný a štátny notár v Rimavskej Sobote, neskoršie v Tisovci, kde bol spoluzakladateľom sokolskej jednoty ako súčasti hasičského zboru. Od r. 1945 až do dôchodku pôsobil ako štátny notár opäť v Rimavskej Sobote. Ako dôstojník rakúsko-uhorskej armády bol v ruskom zajatí a bol spolutvorcom čs. légií. Počas SNP pracovník veliteľstva 1. čs. armády na Slovensku v Banskej Bystrici, zástupca hlavného veliteľa a vedúci osobného oddelenia Hlavného štábu partizánskych oddielov na Slovensku. Účastník moskovských rokovaní o zložení novej vlády (1945). Po oslobodení dôstojník ČSĽA. V r. 1922 bol vyznamenaný Čs. vojnovým krížom 1918, v r. 1950 Radom SNP II. triedy. -MM-