Rovesníkov, ktorí sa v našej obci, aj napriek vojnovým podmienkam, narodili počas II. svetovej vojny bol veľmi slušný počet. Všetci sme chodili do školy, ktorej múry zakladali naši predchodcovia ešte za pôsobenia evanjelického farára Pavla Dobšinského. Aj keď v ťažkých časoch, školu sa predsa len podarilo postaviť spolu s jednou triedou, s bytom pre rechtora a hospodárskou časťou budovy. Aj keď sme základnú školskú dochádzku končili v iných náhradných priestoroch bývalej notárne, prežili sme v rodnej dedine najkrajšie roky svojej mladosti.
Náš rovesník Ondrej Gonos sa potom vydal na cestu murára. Práca spojená s týmto remeslom ho veľmi zaujímala a so svojimi kamarátmi postavil veru hodne domov, či bytov na okolí. Mal zo svojej roboty radostné chvíle. Viacero rodín aj v jeho rodnej obci si pochvaľovalo Ondrejov fortieľ i pracovitosť.
Aj keď sa mu v práci murára darilo, predsa len blízkosť baníckej práce tiež mala svojich obdivovateľov, ktorí šikovného murára lákali aj do tejto profesie. V blízkosti jeho rodného domu boli i dve banícke pracoviská a na jedno, kde sa už začali prejavovať moderné spôsoby dobývania, Ondrej nastúpil, aby postupne zvládal aj odbornejšie práce, ako bol predtým pripravovaný.
V roku 2016 vyšla v Rožňavskom Bystrom knižka pod názvom Baníckym chodníkom o bystränských baníkoch. Jedna kapitola je venovaná tragickým udalostiam, ktoré poznačili bystränských baníkov od roku 1871. Časť spomienok je venovaná aj mladému baníkovi Ondrejovi. Bolo iba 4 dní pred koncom roku 1976. Na začiatku zmeny pri pravidelnej prehliadke zistil v raziacej chodby na 21. obzore v strope puklinu, ktorá sa objavila po odstrele banskou trhavinou v predchádzajúcej smene. Aby neporušil banské predpisy, ako predák musel dodržať postup pri odstránení nebezpečnej situácie. A vtedy sa to stalo. Uvoľnilo sa väčšie množstvo horniny a ťažko zasiahlo i Ondreja. Následkom tejto nepríjemnej udalosti sa stal po roku práce v bani celkovým invalidom.
Na koho sa môže človek v ťažkej situácii oprieť, keď nie na najbližších. Tak tomu bolo aj v tomto prípade. Preto nie raz ostatným pripomínal, že oporou mu bola rodina jeho brata a sestry, ktrorí ho už skôr predišli do večnosti. Boli svojmu najmladšiemu bratovi vždy ochotní pomôcť. Neraz im v duchu za to po tejto ťažkej udalosti poďakoval.
Po tejto smutnej udalosti si neraz spomínal, že sa nemohol zúčastňovať na spoločenskom živote v obci. Bolo to pre neho ťažké obdobie. Stal sa uzavretým, napriek tomu, že Ondreja predtým sprevádzala veselosť a bol šťastným človekom. Neraz si spomínal, že svetlo do jeho života vniesli vnukovia Marcelko a Branko. Veľmi sa tešil najmä z ich úspechov a v ich prítomnosti vždy pookrial. Pri tejto smutnej udalosti môžem prezradiť, že aj jeho syn Slavko mu bol veľkou oporou. Prejavilo sa to i v poslednom období jeho života. Bez jeho pomoci by bol odkázaný len na nemocničné lôžko.
Od spomínaného nešťastia sa Ondrejovi premietala celá udalosť, stále si na ňu spomínal. Stále rovnako prežíval, všetko akoby dnes sa stalo a vždy mu bolo z toho veľmi smutno. Následkom takéhoto stavu s podlomeným zdravím sa odsťahoval s rodinou za pohodlnejším bývaním do mesta. Ale na svoju rodnú obec nikdy nezanevrel, stále sa do nej rád vracal. Aj preto chcel byť pochovaný vo svojom rodnom Bystrom, do hrobu na najvyššom bode cintorína.
A v tých najsmutnejších chvíľach sa však ukázala jeho nezlomná vôľa prekonávania prekážok. Aj keď pomocou protézy vedel byť užitočným najmä pre svoju rodinu. Ako sám potom neraz prízvukoval: „Chvalabohu, že sa to tak skončilo, ako sa skončilo. Mohlo to byť aj horšie. Koľkým baníkom sa stalo to najhoršie?!“
Náš zosnulý Ondrej bol obľúbený, čestný a spravodlivý človek. Mal zmysel pre krásu. Radosť mu robilo počúvanie ľudových piesní a šlágrov, ktoré mu pohládzali dušu v čase zhoršujúceho sa stavu.
Ondrej, životné osudy nás časom rozdelili ďaleko od seba. Aj keď nás mladosť spojila rôznymi možnosťami i príležitosťami, vždy som Ťa obdivoval ako budúceho gazdu, ktorý sa rozumie rôznym hospodárskym prácam na dvore, ale i na poli. Spájal nás aj šport a spomínam si, že keď sa mi v našom futbalovom klube Baník Rožňavské Bystré nedarilo dobre v bráne, vedel si ma zastúpiť a prejaviť tiež šikovnosť na ľavom krídle nášho mladého útoku.
Keď Tvoje telo budú 5. februára 2022 o 14. hodine ukladať na bystränskom cintoríne, rozlúčim sa predtým aj ja s Tebou, aj keď z veľkej diaľky, so želaním:
Nech Ti je zem bystränská ľahká! Odpočívaj v pokoji!
Tvoj rovesník Ondrej Doboš,
Bratislava
































Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska.
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.