Môžem sa aj ja pochváliť, že som spieval v 50. rokoch aj sólo vo Vysokoškolskom súbore Východ v Košiciach. Ibaže nebol autenticky folklórny.
Dnes sa pekne prezentujú spevom, aj ľudovým, moji mladší rodáci, napríklad: Stanko Ďurský, Evička Dovcová, ktorá trikrát vyhrala detského slovenského slávika a dnes spieva v košickom divadle - má už skúsenosti aj s operným spevom. Ďalej Dominika Ďurská, ktorá tiež prezentuje spolu s Bystränkami kompletne náš folklór. Všetci absolvovali aj konzervatórium, kde sa po odbornej stránke zdokonaľovali v speve. Myslím si, že je to pekný a zaujímavý koníček všetkých, ktorí zdedili po svojich predkoch základy spevu v našej dedine. Spievalo sa u nás v minulosti takmer všade: doma, pri práci, v kostole, pri pohreboch, ale najmä v škole a pri rôznych spoločenských podujatiach, veru aj v krčme. Hlasy sa poznávali, tríbili, obohacovali a hlavne udržiavali hlboké tradície, ktoré zdedili od svojich rodičov, starých rodičov i prarodičov.
V úvode tohto príspevku som spomenul meno Ing. Ondrej Behúň. Keď som odchádzal z Bystrého v roku 1974, bol ešte mládencom, ktorý spolu s kamarátmi si rád zaspieval najmä bystränské pesničky. Spomenul mi meno svojho kamaráta Vladimíra Tomka, s ktorým mu to šlo najlepšie. Vlado odišiel na večnosť ešte veľmi mladý.
Spomína sa dodnes ako v tých rokoch chodili bystränskí mládenci po ceste "Za järkom", najmä v nedeľu v podvečer a spievali si, čo im prišlo na um. Bolo to zaujímavé, škoda, že sa tento zvyk časom vytratil z tradícií našej dediny.
Rodák Ondrej Behúň tiež už nespieva v Bystrom. V roku 1961 odišiel na štúdia, najprv do Spišskej Novej Vsi a potom v roku 1965 ho prijali na vysokú školu do Košíc. Meno Behúň spomedzi bystränských mien sa už nenachádza v súčasnosti medzi spoluobčanmi. Rodičia mu zomreli, brat je pochovaný v Hradci Králové, kde po štúdiách ostal i jeho syn. Ondrej zo "Šerešianky" teraz žije v Košiciach, kde absolvoval banícku fakultu, dostal zamestnanie i bývanie, oženil sa a vo voľnom čase, teraz ako dôchodca, venuje sa niekoľkým svojim koníčkom. Rád športuje, ale venuje sa aj záhradkárčeniu. Ako mi vravel: „Som len obyčajný človiečik, starec, ktorý nechce vysedávať pri telke alebo v krčme, a tak pri dajakej pochybnej životospráve ostať ako veľká priťaž pre deti, i keď človek samozrejme nikdy nevie.“
Okrem iného tiež spieva v speváckom zbore Chválospev pri evanjelickom a.v. cirkevnom zbore Košice. Tu sa najviac prejavila jeho spevácka kariéra. Za 20 rokov nacvičili značné množstvo rôznych vystúpení. Založili si tiež súbor „Košickí špivaci“ a vystupujú pri rôznych príležitostiach tak v Košiciach ako aj na okolí. Väčšinou sú to „východňarské“ piesne z okolia Košíc, Trebišova, Michaloviec. Odtiaľ väčšinou pochádzajú jeho kolegovia v súbore. Keďže Ondrej pochádza z Gemera, podarilo sa mu kolegov presvedčiť, aby medzi ľudovými spevmi zaznela i gemerčina. Členovia súboru mu vyhoveli a niekoľko piesní z Gemera, najmä z Bystrého nakrútili na video a sú k dispozícii i na internete. Ondrej mi prezradil, že sú na ňom nahrané piesne z Gemera v Bystränskom nárečí: Niektorí ich iste poznáte: Dobrí vešjar kamarát maj, Slunko sviati a díž padá, Ej, rozmajrín, rozmajrín v podaní MSS Košicki špivaci a Ľudovej hudby Stana Baláža. Teraz sa objavilo i na stránke Maj Gemer a môžete si video nižšie uvidieť i vypočuť.
Ďakujem, Ondrej. Mnohí rodáci málo o Tebe vedia. I to, že tieto piesne si na video ako sólo naspieval, so svojimi kolegami Ty.
Ondrej Doboš
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.