Môžem sa aj ja pochváliť, že som spieval v 50. rokoch aj sólo vo Vysokoškolskom súbore Východ v Košiciach. Ibaže nebol autenticky folklórny.
Dnes sa pekne prezentujú spevom, aj ľudovým, moji mladší rodáci, napríklad: Stanko Ďurský, Evička Dovcová, ktorá trikrát vyhrala detského slovenského slávika a dnes spieva v košickom divadle - má už skúsenosti aj s operným spevom. Ďalej Dominika Ďurská, ktorá tiež prezentuje spolu s Bystränkami kompletne náš folklór. Všetci absolvovali aj konzervatórium, kde sa po odbornej stránke zdokonaľovali v speve. Myslím si, že je to pekný a zaujímavý koníček všetkých, ktorí zdedili po svojich predkoch základy spevu v našej dedine. Spievalo sa u nás v minulosti takmer všade: doma, pri práci, v kostole, pri pohreboch, ale najmä v škole a pri rôznych spoločenských podujatiach, veru aj v krčme. Hlasy sa poznávali, tríbili, obohacovali a hlavne udržiavali hlboké tradície, ktoré zdedili od svojich rodičov, starých rodičov i prarodičov.

V úvode tohto príspevku som spomenul meno Ing. Ondrej Behúň. Keď som odchádzal z Bystrého v roku 1974, bol ešte mládencom, ktorý spolu s kamarátmi si rád zaspieval najmä bystränské pesničky. Spomenul mi meno svojho kamaráta Vladimíra Tomka, s ktorým mu to šlo najlepšie. Vlado odišiel na večnosť ešte veľmi mladý.
Spomína sa dodnes ako v tých rokoch chodili bystränskí mládenci po ceste "Za järkom", najmä v nedeľu v podvečer a spievali si, čo im prišlo na um. Bolo to zaujímavé, škoda, že sa tento zvyk časom vytratil z tradícií našej dediny.

Rodák Ondrej Behúň tiež už nespieva v Bystrom. V roku 1961 odišiel na štúdia, najprv do Spišskej Novej Vsi a potom v roku 1965 ho prijali na vysokú školu do Košíc. Meno Behúň spomedzi bystränských mien sa už nenachádza v súčasnosti medzi spoluobčanmi. Rodičia mu zomreli, brat je pochovaný v Hradci Králové, kde po štúdiách ostal i jeho syn. Ondrej zo "Šerešianky" teraz žije v Košiciach, kde absolvoval banícku fakultu, dostal zamestnanie i bývanie, oženil sa a vo voľnom čase, teraz ako dôchodca, venuje sa niekoľkým svojim koníčkom. Rád športuje, ale venuje sa aj záhradkárčeniu. Ako mi vravel: „Som len obyčajný človiečik, starec, ktorý nechce vysedávať pri telke alebo v krčme, a tak pri dajakej pochybnej životospráve ostať ako veľká priťaž pre deti, i keď človek samozrejme nikdy nevie.“
Okrem iného tiež spieva v speváckom zbore Chválospev pri evanjelickom a.v. cirkevnom zbore Košice. Tu sa najviac prejavila jeho spevácka kariéra. Za 20 rokov nacvičili značné množstvo rôznych vystúpení. Založili si tiež súbor „Košickí špivaci“ a vystupujú pri rôznych príležitostiach tak v Košiciach ako aj na okolí. Väčšinou sú to „východňarské“ piesne z okolia Košíc, Trebišova, Michaloviec. Odtiaľ väčšinou pochádzajú jeho kolegovia v súbore. Keďže Ondrej pochádza z Gemera, podarilo sa mu kolegov presvedčiť, aby medzi ľudovými spevmi zaznela i gemerčina. Členovia súboru mu vyhoveli a niekoľko piesní z Gemera, najmä z Bystrého nakrútili na video a sú k dispozícii i na internete. Ondrej mi prezradil, že sú na ňom nahrané piesne z Gemera v Bystränskom nárečí: Niektorí ich iste poznáte: Dobrí vešjar kamarát maj, Slunko sviati a díž padá, Ej, rozmajrín, rozmajrín v podaní MSS Košicki špivaci a Ľudovej hudby Stana Baláža. Teraz sa objavilo i na stránke Maj Gemer a môžete si video nižšie uvidieť i vypočuť.
Ďakujem, Ondrej. Mnohí rodáci málo o Tebe vedia. I to, že tieto piesne si na video ako sólo naspieval, so svojimi kolegami Ty.
Ondrej Doboš
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-