Pre tých, ktorí naše predstavenie nemohli vidieť naživo, si dovolím príbeh stručne priblížiť. Dej sa odohrával v dedine počas vianočného obdobia. Dva protipóly spoločnosti tvorila chudobná stará žena Martuška s vnučkou Evkou a na druhej strane vážený a bohatý richtár so svojou rozmaznanou dcérou. Napriek rozdielnemu spoločenskému postaveniu sa všetci obyvatelia dediny na Vianoce tešili. Každý svojím spôsobom. Len jeden človek chápal Vianoce ako zbytočnosť a príťaž - bol ním šuster Ondrej. V práci síce svedomitý a poctivý, ale k ľuďom nevrlý a večne nahnevaný, skrátka samotár. Márna bola snaha všetkých ľudí Ondreja zmeniť, nepodarilo sa to ani farárovi, ani zhovorčivej poštárke Žofke, ani dedinským ženám. Ani chudobná Martuška ho nedokázala vo vianočnom čase obmäkčiť, aby opravil topánky pre jej vnučku, ba odmietol aj bohatého richtára. Najväčší vplyv malo na neho jeho Zlé svedomie. Vytrvalo ho utvrdzovalo v jeho pochmúrnej a ufrflanej nálade.
Až zásah samotného Boha, ktorý poslal za Ondrejom anjela, aby mu zvestoval pravý význam Vianoc, dokázal úplne zmeniť Ondrejove srdce. Dôkazom premeny bola snaha Ondreja nájsť pre Pána Boha čo najkrajší dar, ktorým by mu odplatil Boží dar. Obchodník Janík chcel šustrovi pomôcť, no nakoniec dar, ktorý sa zdal pre Pána Boha najvhodnejší, predal richtárovi. Ondrej však hľadal ďalej a znovu s pomocou anjela prišiel na geniálnu myšlienku. Spomenul si, že dlhé roky opatruje vzácny kus červenej kože a že najlepšie bude, ak pre Pána Boha urobí darček sám. Ušil teda krásne čižmičky, ktoré pod hrozbou zákona odmietol predať richtárovi a chcel ich podarovať svojmu vzácnemu hosťovi - Bohu. Vo chvíli, keď Ondrej pochopil, že Božím darom pre neho je narodené Božie dieťa, dokázal prvýkrát vo svojom živote obdarovať niekoho aj on. Krásne čižmičky podaroval chudobnej Martuškinej vnučke Evke. A viete akej farby boli tie čižmičky? Boli to Červené čižmičky, čo bol zároveň aj názov divadelnej hry.
Na bystränských doskách, ktoré síce neznamenajú svet, sa stal zázrak - k lepšiemu sa zmenilo ľudské srdce. Kiežby aj mnohé ďalšie zatvrdnuté srdcia, či už v našej dedine, ale aj na celom svete dokázali otvoriť dvere Pánu Bohu, na ktorých je kľučka len z jednej strany - z nášho vnútra. Práve vo vianočnom čase nech nám všetkým Betlehemské dieťa vyprosuje hojnosť Božích milostí a požehnania pre tento krok.
Osoby a obsadenie:Šuster Ondrej - Matej Gonos
Chudobná Martuška - Martuška Gajdošová
Vnučka Evka - Evka Dovcová
Anjel - Zuzka Birková (ako hosť z Rakovnice)
Richtár - Janko Gonos
Richtárova dcéra - Dominika Ďurská
Poštárka Žofka - Barborka Dorkinová
Obchodník Janík - Tibko Gonos
Zlé svedomie - Radka Tomková
Farár - Tomáš Gonos
Mara - Ľubka Ďurská
Zuza - Silvia Lengová
Rozprávač - Paťka Šoltésová
Zvuk: Peťo Urban
Kamera: Maroš Dorkin
V mene nás všetkých mi dovoľte vysloviť veľké poďakovanie pánovi farárovi za hodnotne prežitý adventný a vianočný čas, všetkým našim priaznivcom za podporu a zároveň našim divákom ďakujeme za pozornosť a skvelú vianočnú atmosféru počas predstavenia.
Silvia Lengová
Fotografie: Janko Urban a Aďka Svačková
{gallery}kultura/bystre/cizmicky{/gallery}
{jcomments on}

































Čas Vianoc priniesol príbeh, ktorý bol svojím spôsobom a humorným stvárnením na jednej strane jedinečný a na druhej strane to bola ukážka vážnej vnútornej premeny človeka, ktorá sa možno práve počas týchto Vianoc odohrala v mnohých srdciach. Príbeh človeka, ktorému sa mnohí podobáme, bol stvárnený v amatérskom divadelnom predstavení v Rožňavskom Bystrom 26. decembra 2011. Názov predstavenia však ostal pre divákov zahalený tajomstvom.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-