Gerlach Rožňavské Bystré a na hostí čakali aj ukážky záľub a práce našich obyvateľov. Ako už trojročná tradícia káže, každý bol na Dni obce privítaný chlebom a soľou. Oficiálnu časť po odspievaní úvodnej piesne v podaní Evky Dovcovej otvorila a zároveň aj všetkých privítala pani starostka Želmíra Gonosová. Pri príležitosti 720. výročia prvej písomnej zmienky o obci a zároveň aj pri príležitosti okrúleho životného jubilea, odovzdala do rúk Dr. Ondreja Doboša ocenenie Čestný občan Rožňavského Bystrého. Pánovi Dobošovi patrila aj báseň autorky Ivony Ďuričovej a pieseň Cez hory cez doly, cez zelený háj v podaní Dominiky Ďurskej. Pri príhovore pána Doboša by sa v hľadisku oči bez sĺz dali spočítať na jednej ruke. Dojatie bolo vzájomné. Zároveň mu ešte raz k jeho krásnym 70. narodeninám z celého srdca blahoželám a želám mu v mene svojom, ale aj v mene všetkých Bystränov pevné zdravie, pokoj, trpezlivosť, mnoho skvelých nápadov, veľa návštevníkov stránky Maj Gemer a k tomu všetkému aj Božie požehnanie.
Ondrejovi Dobošovi k životnému jubileu
„Čas večný pohyb je“
napísal jeden básnik.
Nič pred ním človek neskryje,
nezastaví ho... z nás nik.
Len do spomienok poznačí,
do jedinečnej knihy
riadky písané v bodľačí,
aj krásne okamihy.
Cesty do diaľok vetvené.
Zrazu ste akoby strom,
čo živia pevné korene.
V Rožňavskom Bystrom.
Najväčšie putá nie sú z ocele,
aj vy to dobre viete.
Lásku žiadny čas nemelie,
kdekoľvek ste na svete.
Kto dáva, ten aj dostane.
Stará pravda je taká.
Za vaše – pre nás - poslanie
patrí vám od nás vďaka.
(Ivona Ďuričová)
Priebeh kultúrneho programu sa pokúsim čitateľom priblížiť za pomoci pripraveného scenára. Základnou myšlienkou, ktorá sa tiahla celým kultúrnym programom bola história našej obce. Podujatie moderovali Mirka Macková a Stanko Ďurský.
Stanko: Vážení občania, ctení hostia, milá mládež a všetci tí, ktorí ste prijali pozvanie na oslavu narodenín našej obce!
Mirka: Srdečne Vás všetkých vítame!
Stanko: Iste si všetci spomínate, ako sme sa pred rokom tu, na tomto mieste zhodli, že ďalšie oslavy Dňa obce budú popretkávané históriou našej obce. Rok ubehol ako bystrá voda a my plníme sľub. Veríme, že sa nám podarí odhaliť minulosť a mnohokrát aj ťažký život našich predkov. Ich život bol často ťažko skúšaný, no aj napriek tomu sa dokázali stretnúť a stmeľovať pri príležitostiach, ktoré im dodávali silu kráčať životom ďalej.
Mirka: Námety k vytvoreniu dnešnej slávnostnej mozaiky sme čerpali z kroniky našej obce, do ktorej môže každý z Vás kedykoľvek nahliadnuť. Aj dnes je pre Vás otvorená. Dúfame, že sa vám dnešný program bude páčiť. Všetkým vám prajeme príjemnú zábavu a oživenie krásnych spomienok.
Stanko: V prvom rade si pripomíname a spomíname na nesmiernu pracovitosť našich predkov, ktorí už viac ako 7 storočí- presne 720 rokov doslova z potu tváre vytvárali cenné duchovné, kultúrne a hmotné hodnoty. Práve pre túto vlastnosť si zašlosť našich otcov a matiek zasluhuje aj toto spomínanie. Srdce každého z nás nech sa rozbúši hrdosťou, láskou, obdivom a túžbou hlboko sa im v mysli pokloniť.
Mirka: Malý potôčik, jeden z tisícich potokov na Slovensku, narodil sa medzi vrchmi Plešiveckej planiny. Tureckej , Mnícha a Prídela. Dlho rozmýšľal, ktorou dolinou sa má pustiť a vybral si práve našu. Dobre urobil. Pretože práve aj pomenovanie dediny je podľa neho. Pôvodne sa nazývala Bystro, potom Bystrá a len od roku 1927 Rožňavské Bystré pravdepodobne preto, že sa nachádza neďaleko Rožňavy.
Spievala FS Bystänky
Stanko: Píše sa rok 1291, obec patrila pod správu rodu Ákošovcov a prvá zmienka o obci je na svete, hoci v maďarčine. Ďalších niekoľko sto rokov, až po 16. storočie ostáva zahalených tajomstvom. V dostupných prameňoch nenachádzame ani mená prvých obyvateľov. Do histórie obce sa nepriaznivo zapísal až zničujúci vpád Turkov, po ktorom bola obec až do roku 1580 vyľudnená.
Spievali Marianko Hric a Matúško Leng pieseň Už Turek ide, už vojna bude...
Mirka: V tejto ďalekej minulosti bolo základným zdrojom obživy obyvateľov zväčša poľnohospodárstvo, furmančenie, drevorubačstvo a uhliarstvo.
Niekdajší život nám priblížili deti oblečené za pastierikov a furmanov. Niesli si vozík so senom, húsku, psíka.
Stanko: Koncom 18. storočia, keď Bystré patrilo pod vládu posledného rodu Andrášiovcov sa začalo rozvíjať baníctvo. Nebolo hádam ani domu, kde by nemali baníka. Robota ťažká, tvrdá, často posledná sa stala až do nedávnych dôb jediným zdrojom ekonomického zabezpečenia našich rodín.
Spievali Paťko Kaššai a Adriánko Koštial pieseň Vstávaj Honzo hore
Zuzka a Samko Rudnayoví vystúpili s piesňou Pýtalo sa dievča haviara
Stanko: Z kroniky ďalej vyberáme slová, ktoré Bystré pomenúvajú ako nábožensky založenú obec. Významným medzníkom v histórii Bystrého bolo pôsobenie slovenského evanjelického kňaza, učiteľa, folkloristu a zberateľa ľudovej slovesnosti Pavla Dobšinského. Práve v tomto období, v polovici 19. storočia nastalo znovuzrodenie náboženského cítenia našich ľudí.
Spievala FS Bystänky nábožnú pieseň
V mene cirkevného zboru vystúpila p. Lajčáková
Mirka: 1. svetová vojna postihla aj našu obec, keď otcovia a synovia boli húfne povolávaní do boja. Útrapám nebolo konca. Z tohto obdobia pochádza aj nasledovná ťažká, k slzám nútiaca ľudová pieseň.
Stanko Ďurský spieva pieseň Pán prezident....
Mirka: Po vojne doľahol na ľudí ďalší ťažký úder – hospodárska kríza. Po tom, čo stratili takmer všetko, hľadali spôsoby, ako prejaviť a utíšiť svoj veľký žiaľ v citlivých ťahavých piesňach.
Spievala FS Bystänky a Stanko Ďurský pieseň Mal som dva volečky....
Mirka: Iste sa Vám zdá, že pridlho hovoríme o trápení. Veď už aj počúvanie o týchto ťažkých časoch trhá srdce. A predsa.... predsa ešte nie je koniec. Začína sa doba, na ktorú sa ešte naši skôr narodení obyvatelia veľmi dobre pamätajú. V 2. svetovej vojne, už skoro pred jej samým koncom, v Slovenskom národnom povstaní, padli aj za nás ľudia primladí na večnosť - bratia Belákovci, Ondrej Gallo Krajný a Štefan Kalický. Nech sa táto pieseň vznáša k nim a nech aspoň pohladí rany všetkým tým, ktorých ich smrť hlboko ranila.
Spievala FS Bystränky pieseň Tichá noc, tmavá noc krásna je...
Stanko: Z novodobej histórie obce si chceme pripomenúť dôležitosť Rožňavského Bystrého ako strediskovej obce. Nachádzalo sa tu zdravotné stredisko, škola, kino, hralo sa divadlo a veľký význam malo pre Bystränov aj založenie Jednotného roľníckeho družstva.
Spievala FS Bystränky pieseň o družstevníkoch
Mirka: Ako samy vidíte, folklór sprevádza našu obec od začiatku. K tomu, že sa udržal až do dnešného dňa, vo veľkej miere už 20 rokov prispieva Folklórna skupina Bystränky. Aj keď sa členovia tejto skupiny z času na čas pomenia, úspešne reprezentujú našu obec na rôznych podujatiach. V súčasnosti sú jej členmi aj sólisti Dominika Ďurská a Stanko Ďurský.
Vystúpenie sólistov a FS Bystränky
Mirka: Vyše polstoročie existuje v našej obci aj najpopulárnejší šport na svete, šport ktorý ľudí stmeľuje a rozdeľuje zároveň – náš obľúbený futbal.
Vystúpili mažoretky (dievčatá zo ZŠ)
Stanko: Celé toto spomínanie by nebolo možné bez ľudí, ktorí aj dnes na nás nezabudli a sú sponzormi tohto podujatia. Všetkým im srdečne ďakujeme. Tombolové lístky v cene 50 centov si môžete zakúpiť až do 18 – tej hodiny, kedy bude žrebovanie tomboly. Zároveň Vás všetkých pozývame na občerstvenie gulášom s pivom alebo kofolou. Cena 1 lístka na občerstvenie stojí 1 euro. Tiež Vám dávame do povedomia šikovnosť našich žien, ktorých práca je vystavená v budove ZŠ, ale nezabudnite si všimnúť ani zručnosť a záľuby našich mužov v areáli ZŠ.
Stanko: Mirka, koľko rokov sme vlastne prežili za túto jednu hodinu?
Mirka: Nuž Stanko, zostárli sme o 720 rokov.
Stanko: Ta to sä dá? .......... Ta to sä nedá! J
Mirka: Máš pravdu, veru sa nedá porozprávať tu a teraz o všetkom. Veríme však, že bohatá studnica našich tradícií nikdy neostane bez prameňa a že vždy sa v Bystrom nájde niekto, kto bude do nej s radosťou načierať aj pre ďalšie generácie. A predsa sme na niečo ešte pozabudli. Vážení prítomní, poznáte náš erb?
Dominika – anjel:
V heraldickom registri Slovenskej republiky je erb zapísaný takto: v modrom polookrúhlom štíte na zelenej pažiti stojí biely anjel, ktorý fúka do trúby, pričom na pravej strane pažite vyrastajú tri žlté ruže a na ľavej strane tri žlté ľalie. A prečo práve trúbiaci anjel? s Odpoveď s najväčšou prvavdepodobnosťou sa našla vo všeobecnej kresťanskej symbolike, ako náboženské ale aj ako mravné memento. Podľa symboliky anjeli dujú do trúb napríklad pri ohlasovaní posledného súdu. Je to vlastne stvárnenie slov Ježiša Krista a v kronike sa spomína, že keďže sa obyvateľstvo v tom čase zaoberalo pastierstvom, znamená to pravdepodobne vyháňanie dobytka na pašu.
Zároveň Vám všetkým chcem zaželať, aby mali vaše ruky vždy čo robiť, aby mali Vaše peňaženky vždy pár mincí, aby slnko svietilo do Vašich okien, aby po každom daždi určite nasledovala dúha, aby ste vždy mali nablízku ruku priateľa a aby Boh naplnil Vaše srdcia radosťou.
Posolstvo podujatia a všetky želania sa vzniesli k oblohe na krídlach bieleho holuba.
Samostaným bodom osláv bolo žrebovanie tomboly, pri ktorom sa šťastena opakovane usmievala väčšinou na tých istých. Oslavy ďalej pokračovali veselou zábavou, na ktorej sa o dobrú náladu vynikajúco starala až do bieleho rána skupina Impulz z Vyšnej Slanej a „dídžej“ Peťo Urban. Ako sa ukázalo, tak Impulzáci sú hudobnou kapelou, ktorá sa vyznačuje mimoriadnou vytrvalosťou a ústretovosťou k svojim tanečníkom na parkete (tentokrát na platni). Ďakujeme Chlapci :-)
Čo dodať na záver?
Z môjho pohľadu sa oslava narodenín Rožňavského Bystrého vydarila. Samozrejme, vyskytli sa aj chyby a nedostatky, ale neostáva nám nič iné, len sa z nich do budúcnosti poučiť. Veríme, že naši hostia nám ich odpustia a na najbližšej oslave si už budú pamätať len tie dobré a veselé zážitky. Poďakovanie za tento deň patrí každému, kto na túto oslavu prišiel. Nie je možné všetkých vymenovať, lebo iste by som na niekoho aj tak nechtiac zabudla. Tak každý, kto sa nájde čo len na jednej fotke, bol pre tento deň nesmierne dôležitý. Samozrejme najväčšia vďaka patrí Pánu Bohu za krásne počasie, teplú noc a výbornú atmosféru. Ďakujeme a dovidenia!
Silvia Lengová
Fotografiami do galérie prispeli: S. Lengová, O. Kožár, E. Fedorová,
FOTOGALÉRIA Z DŇA OBCE
{gallery}obsah/bystre/den/2011{/gallery}
{jcomments on}
































Ak sa človek dožíva okrúhleho jubilea, stretne sa pri tej príležitosti rodina a priatelia a túto milú udalosť túžia osláviť spolu. A presne tak to býva aj vtedy, ak sa oslavuje okrúhle výročie obce. Tiež sa všetko starostlivo pripravuje, pozvú sa hostia, zabezpečí sa občerstvenie, kultúrny program a podľa možností aj nejaké to prekvapenie. Toto všetko predchádzalo aj oslavám 720. výročia prvej písomnej zmienky o obci Rožňavské Bystré, ktoré sa sa uskutočnili v sobotu 10. septembra 2011. Oslavy sa začali pred budovou Obecného úradu, odkiaľ za spevu a v pestrom sprievode všetci prešli na nádvorie Základnej školy, kde sa konal kultúrny program, podával trojaký guláš od PZ
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus.
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí.
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály.
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom.
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“.
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.