Sobotňajší večer v Rožňavskom Bystrom ako každý, ale predsa o niečo iný. „Buli párašky“ Doporučený
Napísal(a) Želmíra Gonosová
V sobotu 11. februára 2012 podvečer nastal väčší ruch pred budovou Obecného úradu v Rožňavskom Bystrom, kde sa začali stretávať ženy. A čo ešte zvláštnejšie, bolo vidieť ženy v pracovných krojoch, čo nasvedčovala, že sa niečo chystá. A nastal večer. Večer ako každý, ale predsa o niečo iný...
Vrátili sme sa v čase do doby našich mám, starých mám, vrátili sme sa o 30 - 40 rokov do minulosti, hľadali krásu z čias dávnych, hľadali čaro zvykov a tradícií, ktoré pomaly upadajú do zabudnutia. Na oživenie tejto tradície starostka obce v spolupráci s Miestnym odborom Matice slovenskej a samozrejme s Dedinskou folklórnou skupinou Bystränky
Na páračky sa voľakedy pozývalo. Doprostred izby sa dal stôl, okolo neho si posadali ženy a párali perie. K páračkám neodmysliteľne patrili aj voňavé šišky, škorce s makom a čaj s rumom. To všetko ani na našom stole nechýbalo, ba bolo toho ešte viac. A čo dobrá nálada? Tá tiež nechýbala. Odložili sme každodenné rodinné aj pracovné problémy, vytratil sa stres, vzduchom poletovalo jemné páperie a zazneli krásne bystränské piesne.
A aké by to boli páračky, keby sa neprejednávali aj klebety, keby sa nespomínalo? Zaspomínali si nielen speváčky, ale aj ostatné ženy, ktoré prijali pozvanie na toto stretnutie. Staršie spomínali, hovorili rôzne príhody a tie mladšie pokukujúc sledovali, čo sa to s tým perím robí. Rozchádzali sme sa s dobrým pocitom, jednoducho povedané bolo fajn a vraj si to žiada repete, len ma mrzí, že mládenci nepustili holuba medzi to perie tak, ako to sľúbili, možno, že sa zľakli...
Na „párašky“ počas svojich mladších rokov, si rád spomína aj Ondrej Doboš z Bratislavy. Raz ho pozvali tiež „na párašky“ – ale fotografovať. Pani Zuzana Dorkinová v tom čase pripravovala výbavu na svadbu svojej dcére, tiež Zuzke. Bola síce mladá, neviem, či mala 12 rokov. Ešte sa v tom čase ani nevedelo, za koho sa vydá. Ale taký bol zvyk, že dievka musela mať dávno pred svadbou pripravené aj periny z napáraného husieho peria. A párať na takú výbavu perín nestačilo len jeden večer. Muselo to byť viackrát. Pozvala sa najbližšia rodina, pozostávajúca zo samých žien, ktoré si so sebou nemuseli veru nič priniesť. Iba seba a dobre pripravené prsty, ktorými šikovne strhávali z perích kostrniek to, čo bolo na ňom to najcennejšie – jemné perie. Párali na stole pred sebou na kôpky. Keď bola kôpka taká veľká, že sa miešala so susedkinou, zhŕňalo sa perie do „priasypu“ a ukladalo na určené miesto. Najdôležitejšia úlohou pre domáceho bolo pripraviť miestnosť, postarať sa pre každého miesto okolo stola a starť sa, aby všetko bolo ako sa patrí. Ďalšou bolo starať sa o občerstvenie prítomných a samozrejme o dobrú náladu. Pravda, nehovorili pri tejto práci všetky ženy. „Vastie“ lietalo a občas trafilo aj do úst a potom sa horšie dýchalo, kašlalo a potom sa kdekade rozlietavalo perie. Nevyžadovalo sa ani kto vie aké oblečenie od žien. Väčšinou si obliekli jednoduché šaty a na hlave nesmela chýbať šatka. V Bystrom jej vraveli „hantúška“. To preto, aby sa drobné perie, poletujúce nad stolom a po celej izbe, nezachytávalo vo vlasoch a po šatách páračkáriek. Bol problém sa ho potom zbaviť a taký, kto mal kdesi „uložené“ perie, nezabránil rôznym, obyčajne posmešným, poznámkam.
Dobrá bola gazdiná, ktorá chovala hodne husí, najmä pre to vzácne perie. Mať desať husí v roku bol taký lepší priemer. Poniektoré chovali aj viac, ale veru aj menej. Lebo husi bolo treba nielen kŕmiť, ale aj starať sa o ne, aby mali pekné biele perie. Vidieť husi po dedine, alebo pri potoku, na lúke za dedinou nebol žiaden problém. Dnes sa také kŕdle bielych husí v Bystrom ani nevyskytujú. Veru, tam kde nechovali husi, nemali ani páračky a perie si za drahé peniaze kupovali od iných gazdov, alebo objednávali z iných regiónov. A veru sa stávalo, že perie nebolo ani pekné, ani čisto biele. Dokonca v balíkoch nachádzali pomiešané perie z kačiek a to už nebolo ono a radšej sa nepoužilo. Do výbavy mladomanželom sa dnes dávajú veci, ktoré nahradili perie, a tým sa aj páračky tak často nevyskytujú.
Želmíra Gonosová
starostka obce
Rožňavské Bystré
{gallery}obsah/bystre/paracky{/gallery}
{jcomments on}
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
































Pracoval ako redaktor vo vydavateľstve Osveta v Martine a vydavateľstve Mladé letá a Slovenský spisovateľ v Bratislave. Napísal mnohé detské rozprávky, povesti, dobrodružno-historické romány, ale aj psychologické diela pre dospelých, televízne a rozhlasové scenáre. Rodnému kraju venoval nejednu svoju prácu, k Muráňu sa viaže televízny scenár Pieseň o Muráni (1974), povesť Tomáš a lúpežní rytieri, životným osudom P. Dobšinského je venovaná kniha Zlatá podkova, zlaté pero, zlatý vlas (1997) a Rozprávkar a rozprávnica (2006). .- MM-
Základné vzdelanie nadobudol v Tisovci. V rokoch 1853 – 1855 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, potom v Levoči a v Těšíne, teológiu a filozofiu vo Viedni, kde pracoval v študentskom spolku Tatran. V rokoch 1866 – 1871 pôsobil ako riadny profesor na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej, kde vyučoval slovenčinu, nemčinu, latinčinu a gréčtinu, zároveň na Učiteľskom semenisku (ústave) vyučoval kreslenie. V Revúcej sa venoval ľudovýchovnej a osvetovej činnosti, pomáhal zakladať a rozvíjať ochotnícke divadlo. Jeho zásluhou v tomto období vzniklo aj divadelnícke hnutie v rodnom Tisovci, kde vybudoval aj javisko. Popri pedagogickej práci sa venoval aj literárnej tvorbe. Debutoval veršami Hlasy z cudziny, potom vyšla zbierky Spomienky a Zvuky gemerské. Rôznymi článkami prispieval tiež do viacerých časopisov a novín. - MM-
Študoval na Baníckej a lesníckej akadémii v Banskej Štiavnici. V roku 1884 pracoval ako praktikant na riaditeľstve Rimamuránsko-salgótarjánskej spoločnosti v Ózde. Od r. 1887 bol banským úradníkom, v rokoch 1879 – 1900 vedúcim banského závodu v Železníku, kde sa v podstatnej miere zaslúžil o dobudovanie ťažobného závodu výstavbou povrchových zariadení, o sprístupnenie ložísk úvodnými banskými dielami a i. V r. 1900 – 1905 bol banským správcom v Rožňave, od 1905 tajomníkom banského riaditeľstva v Ózde. V r. 1897 na zasadnutí Gemersko-borsodskej pobočky Krajinskej uhorskej baníckej a hutníckej spoločnosti predložil návrh na vybudovanie baníckeho múzea v Rožňave a v r. 1902 s A. Müllerom vypracovali projekt interiérov múzea. Bol členom Krajinskej maďarskej baníckej a hutníckej spoločnosti. Zúčastnil sa na vydaní baníckej a hutníckej monografie Gemerskej a Borsodskej župy (1907), na ktorej spracoval časť o baníctve, o. i. aj z národopisného hľadiska..- MM-
Prvé gymnaziálne triedy absolvoval v Gemeri, študoval na Evanjelickom lýceu v Levoči, člen družiny štúrovcov na Evanjelickom lýceu v Bratislave, filozofiu a históriu študoval na univerzite v Halle. Profesor a riaditeľ Evanjelického gymnázia v Modre, redaktor Orla. Pôsobil vo Vindšachte, Modre, Těšíne a Martine. Vrcholným jeho dielom je Reštavrácia – historické svedectvo o politických kortešačkách a živote slovenského zemianstva. Dej jeho povesti Knieža liptovské je umiestnený do Liptova, Gemera a Spiša, do miest, ktoré Kalinčiak dôverne poznal. Napísal viacero
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, teológiu v Prešove a v Lipsku. 30 rokov pôsobil v Rimavskej Píle (dnes časť Tisovca). Potom žil v Banskej Bystrici, kde pomáhal manželke Terézii Vansovej pri redigovaní časopisu Slovenská žena. Bol vynikajúci kazateľ, autor kázní, príležitostných rečí a úvah, presadil sa najmä romantickými a historickými poviedkami. Bol aj ochotníckym hercom slovenského divadla v Tisovci. V roku 1893 inicioval vznik Píľansko-hačavského potravného a úverového družstva, zaoberal sa včelárstvom a pomológiou. O tejto problematike publikoval aj články. - MM-
Študoval v Kolíne a na gymnáziu v Prahe. Pôsobil ako daňový úradník a ako prednosta Berného úradu v Revúcej, krátko v Rimavskej Sobote a inde. Patril medzi významných faunistikov Slovenska. Zbieral chrobáky v okolí Revúcej, najmä na Muránskej a Silickej planine. Svoje zberateľské cesty podnikal aj do zahraničia. Zhromaždil zbierku s vyše 15 tisíc exemplármi, ktorá je uložená v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Bol členom Československej entomologickej spoločnosti a Slovenskej entomologickej spoločnosti SAV. - MM-
Študoval na gymnáziu v Rožňave a v Dobšinej, na lýceu v Kežmarku a na univerzite v Jene. Pôsobil ako riaditeľ gymnázia v Novom Sade a od r. 1833 ako profesor v Prahe. Kliesnil cestu novým názorom na literatúru a presadzoval jej aktívny vzťah k životu, k ľudovej kultúre. Položil vedecké základy slavistiky a bol predstaviteľom úzkych vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi. Zaslúžil sa o rozvoj vedeckého bádania, školskej reformy a budovanie slavistických katedier. Intenzívne sa venoval štúdiu prameňov a pamiatok slovanských literatúr, výsledky štúdia publikoval v dielach Dejiny slovanskej reči a literatúry podľa všetkých nárečí, Slovanské starožitnosti, Slovanský národopis a mnohé ďalšie. Jeho meno nesie univerzita v Košiciach.- MM-
V r. 1861 – 1864 študoval v Rožňave, právo vo Viedni a Budapešti. Trvalým poľom jeho verejného účinkovania sa stala politika. Na cirkevných i svetských fórach bojoval proti zatvoreniu slovenského gymnázia v Revúcej. Inicioval vznik Slovenskej národnej rady, ako najvyššieho zastupiteľského orgánu slovenského národa, ktorá sa oficiálne konštituovala 30. októbra 1918 na pamätnom deklaračnom zhromaždení v Martine a stal sa jej predsedom. V roku 1919 sa stal spolupredsedom Matice slovenskej a čestným predsedom Slovenskej národnej a roľníckej strany. Okrem národnostných politických otázok vo svojich článkoch venoval pozornosť aj hospodárskym a sociálnym problémom. - MM-
Po vyučení pracoval ako baník a elektrikár v Lubeníku. V r. 1955 sa presťahoval z Rožňavy do Šivetíc, kde sa až do vysokého veku realizoval ako umelecký keramikár. Vyrábal rôzne upomienkové predmety (reliéfy s motívom jaskýň, hrnčeky a pod.) pre Správu slovenských jaskýň, ktoré sa potom predávali pred jaskyňami ako suveníry. Zakladateľ a duša gemersko-licineckej jaskyniarskej skupiny (OS SSS Gemer-Licince). Ako prvý 18.7.1964 vnikol do útrob Krásnohorskej jaskyne v Slovenskom krase. Bol spoluobjaviteľ Novej Brzotínskej jaskyne na Plešiveckej planine (1954), Gemerskoteplickej jaskyne (1959) na planine Koniar. Patril k prvým prieskumníkom jaskyne Homoľa na Muránskej planine v Spišskogemerskom krase, Kamenianskom krase (jaskynná subsústava Jánová-Čurgov), v oblasti Striebornej lúky v najzápadnejšom cípe Koniarskej planiny a iné. Na jar 2018 mu Slovenská speleologická spoločnosť udelila čestné členstvo. - MM-