sobota, 27 marec 2010 17:21
V Obecnej knižnici v Rožňavskom Bystrom majú asi 2 500 titulov kníh
Napísal(a) Marta Lajčáková
Neďaleko základnej školy, v budovej bývalého baníckeho domu, máme v Rožňavskom Bystrom aj obecnú knižnicu, ktorá má u nás tradíciu už niekoľko desiatok rokov. Pred 15 rokmi bola presťahovaná z iného miesta v obci, do starého baníckeho domu v podkroví, kde predtým sídlil zubný lekár. Pracujem tu už niekoľko rokov ako knihovníčka. Knihovnícku prácu najpr vprevzala po dlhoročnej, zanietenej knihovníčke, pani učiteľke Slávke Dorkinovej moja dcéra a teraz tu pracujem ja sama. Je to pre mňa vlastne aj záľuba, lebo knihy ma bavili už od detstva a tu som sa ocitla ako v kráľovstve, kam chodím veľmi rada každý piatok popoludní a objavím stále niečo nové, čo som ešte nemala možnosť prečítať.
Každý rok v marci, kedy sa pripomína Mesiac knihy, chodia žiaci z tunajšej základnej školy a materskej školy na prehliadku knižnice. Niektorí sú už pravidelnými čitateľmi so "svojím" vlastným čitateľským preukazom a je to milé, keďže práve na podnet pani učiteľky a podľa vzoru ostatných čitateľov sa deti samé prihlásia, lebo ich tá či oná kniha pri návšteve zaujala. Rozprávame sa aj tom, že v našej obci pôsobil pred 155 rokmi aj evanjelický farár a rozprávkár Pavol Emanuel Dobšinský, ktorého knihy máme zvlášť vyčlenené, aby si ich mohli čítať. Deti chceli vidieť, ako vyzeral na obrázku P. E. Dobšinský, tak som im ho zväčšila z encyklopédie a nabudúce bude zavesený v rámčeku nad knižkami.
Návštevníci knižnice si majú z čoho vyberať, máme asi 2500 titulov kníh starších, ale aj novších, na nákup ktorých sa pravidelne z rozpočtu obce vyčleňuje celkom slušná suma. Žiaľ, z celkového počtu obyvateľov obce je málo aktívnych čitateľov. Máme tu síce niektorých "skalných", ako je pán Ondrej Dovec. Ďalší sú: Ing. Ján Ilašenko so svojou vnučkou Natálkou, súrodenci Veronika a Filip Znakovci, Miladka Šimková, Janka a Janko Gonovci, Radka Kučerová, Stanka Lajčáková, Tonka Uhrinová so synmi Tomášom a Ľubkom, Miloško Uhrin, Janko Ertl.
Deti, ktoré čítajú, sa podľa vyjadrenia pani učiteľky vďaka knižkám zlepšili v čítaní a rozšírili si slovnú zásobu. Nie každý rodič si uvedomuje, že dnes dieťa pri počítači nezíska bohatsvo poznania, nezíska obrazotvornosť, fantáziu. A mnohé menšie deti sa vyjadrili, že doma im nikto nečíta rozprávky. Pani učiteľky pre niektoré deti akoby nahrádzali rodičmi večerné čítanie pre deti.
O čítanie hlavne v zimnom období majú záujem práve viac dospelí, ako napríklad niektoré naše ženy - Mária Rudnayová, Helena Šoltésová, Mária Ďurská. Budem sa tešiť na každého nového čitateľa a radi zakúpime ďalšie nové knihy, o ktoré bude záujem. Veď knihy sú dnes pomerne drahá, ale prospešná investícia pre formovanie osobnosti, hľadanie vzorov a pre duševný rozvoj mladého človeka. Knižnica by si zasluhovala krajšie a kultúrnejšie prostredie, kde by sa príjemne cítili všetci návštevníci.
Pripájam aj zábery, ktoré som urobila tohto roku pri akcii Marec - mesiac knihy, kedy boli skoro všetky žiaci zo Základnej školy Rožňavské Bystré v knižnici. Prajem si, aby si našli cestu a hlavne čas pre čítanie. Všetkým čitateľom prajem krásne zážitky s knihami nielen v marci, ale po celý rok.
Text a foto: Marta LAJČÁKOVÁ
{gallery}obsah/bystre/kniznica{/gallery}
{jcomments on}
Zverejnené v
Rožňavské Bystré
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.