Vždy, keď odchádza človek, je nám ľúto. V Rakovnici zomrel v polovici decembra 2012 pplk. Ján Bradáč. Jeho život, pracovný i dôchodkový, bol plodný, plnohodnotný. Dožil sa 73 rokov. Túžbu po vzdelaní si neustále doplňoval, rozširoval. Väčšinu života prežil ako vojak z povolania. Prešiel celým Československom, od západu po východ. Ako dôstojník vojenskú kariéru ukončil dosiahutím hodnosti podplukovníka. Písal aj osobné celoživotné spomienky na všetko, čo zažíval, prežíval. Posledný rok života zasvätil svojim spomienkam a pocitom, ktoré zvečnil na papieri. Vzťah k rodnej obci opísal slovami: „Moja rodná obec Rakovnica je mojou srdcovou záležitosťou. Milujem ju preto, že v obci je krásny východ slnka, keď kikiríkajú kohúty. Krásny je aj jeho západ, keď sa dymí z komínov a cvrlikajú cvrčky.
Krásna je jar s plnými záhradami rozkvitnutých ovocných stromov, spevom drozdov a slávikov, keď sa príroda zobúdza zo zimného spánku a všetko sa zelená. Milujem leto, keď dozrievajú klasy obilia a v chládku lesných porastov voňajú dubáky. Na lúkach rozvoniava pokosené seno, keď príroda otvára náruč voľného pohybu a pobytu v nej.
Fascinujúca je jeseň, keď sa z lesa ozýva trúbenie jeleňov. V záhradách skláňané vetvy ovocných stromov ponúkajú svoje plody. Dovára sa lekvár zo sliviek, jeho vôňa napĺňa celú dedinu. Keď sa teším zo zberu úrody z vlastnej záhrady, ktorú som sám dopestoval. Nádherný je pohľad, keď sneh zasype lesy, polia a v tichu belostnej prírody nájde človek sám seba. Krátke dni a dlhé večery má možnosť rekapitulovať, čo všetko za rok urobil. Krásne je stretávať sa s ľuďmi, s ktorými som vyrastal, prežíval svoje radosti i starosti, ktorým som dôveroval a oni dôverovali mne.
Po dlhodobej odlúčenosti z obce som dospel k záveru, že známych môže mať človek na tisíce, ale ozajstných priateľov nájde doma medzi svojimi. Preto som sa stále s potešením vracal domov.
Doma sú ľudia voči sebe úprimnejší, otvorenejší a človek sa môže spoľahnúť, keď bude potrebovať pomôcť, že mu aj pomôžu.
Tu som sa narodil, tu chcem aj zomrieť. Tak to vnímam svojim srdcom, nielen očami. Sú to moje základné pohľady na obec. Podrobné vyznanie počas môjho života by sa sem ani nezmestilo.“
Posledná rozlúčka bola rýdzo vojenská, hodná jeho postavenia. Čestná stráž, vojenská hudba, salvy z vojenských zbraní dali poslednú poctu vynikajúcemu, čestnému človeku, ktorý navždy odišiel do vojenského neba.
Text spracoval: Dr. Sabo
Foto: rodinný album
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.