Narodil sa 16. 9. 1935 v Rakovnici, okr. Rožňava. Pochádza z baníckej rodiny. Otec Peter Fabián ako baník odpracoval 27 rokov v Železorudných baniach v Rožňave, úsek Rudník. Roku 1955 utrpel úraz v bani. Dožil sa 83 rokov.
Prof. J. Fabián ukončil základnú a strednú školu v Rožňave. Roku 1954 maturoval na Gymnáziu v Rožňave s vyznamenaním. Prihlásil sa na Banícku fakultu VŠT v Košiciach, ktorú po 5 rokoch skončil v r. 1959 s vyznamenaním (červený diplom).
Po dvoch rokoch praxe v Železorudných baniach v Rožňave, sa od roku 1961 stal interným ašpirantom a odborným asistentom na Katedre banskej mechanizácie a automalizácie Baníckej fakulty VŠT v Košiciach (vedúci prof. Dr. Ing. Jozef Šimčisko a prof. Ing. Jozef Hlisnikovský). Roku 1966 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu z problematiky: „Aplikácie výpočtovej techniky a automatizácie v povrchových lomoch (kameňolomoch)“.
V roku 1969 sa dostal ako štipendista Humboldtovej nadácie na jeden rok na Bergakademiu Clausthal-Zellerfeld – Nemecko. Tu si prehlboval odborné vedomosti vo výpočtovej technike a optimalizácii banských procesov. Z tohto obdobia publikoval 3 cenné odborné publikácie doma a v zahraničí.
V roku 1971 nastúpil na dvojročný študijný pobyt do Kanady na National Research Council v Ottawe – Mining Research Centre – Ottawa (ako prvý banský odborník z Československa v Kanade po II. svetovej vojne). Pracoval na Projekte: „Rozpojovanie a trhacie práce v povrchových lomoch“. Jeho výsledky a postupy sa ešte aj dnes používajú v kameňolomoch na Slovensku.
Roku 1973 ako 38 ročný bol ustanovený za docenta na VŠT v Košiciach (v tom čase najmladší docent na tejto škole).
V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor (a pozdejšie dekan) Baníckej fakulty – University of Zambia, School of Mines – Lusaka – Zambia. Tu vychoval európskych a zambijských odborníkov – 43 absolventov baníctva tejto školy, ktorí sa hrdo aj dnes hlásia k prof. J. Fabiánovi.
Roku 1994 bol menovaný profesorom baníctva na Baníckej fakulte TU v Košiciach. Roku 2001 bol poctený titulom Dr. h. c. na Univerzite Petrosani, Rumunsko. Roku 1997 obdržal tento titul aj z Indie.
Za svojho aktívneho odborného života v Československu a v zahraničí napísal 5 odborných kníh, 57 odborných článkov, 13 výskumných správ, 4 patenty a súdnoznalecké posudky a projekty pre hlbinné a povrchové baníctvo. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2003 v knihe: „Putovanie za baníckym chlebíkom“. 
Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí (člen Asociácie profesorov baníctva vo svete – 11 rokov, poradca Ministra hospodárstva SR pre baníctvo, člen redakčnej rady časopisu Rudy – Praha, podpredseda Slovenskej baníckej spoločnosti – 12 rokov, člen Eurominerals za Slovensko – Brusel, čestný predseda baníckych spolkov Košický banícky cech a Gemerský banícky spolok „Bratstvo“ v Rožňave, člen redakčnej rady – baníckeho časopisu – Mineral Revue – Bratislava a iné).
V roku 2005 bol ocenený Zväzom slovenských vedecko-technických spoločností Zlatou medailou ZSVTS, v roku 2006 na celoslovenských oslavách Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici mu minister hospodárstva udelil vyznamenanie Za zachovanie tradícií.
Ako odborník navštívil viac ako 46 krajín sveta. Z toho stojí za zmienku – Čína (Šanghaj a Peking), India, Nepál, USA, Kanada, Mexico, Sýria, Irán, štáty Európy a ďalšie.
Časť predloženého fotomateriálu útržkovite ukazuje na miesta, kde prof. J. Fabián pôsobil.
7.2.2010
foto: autor a archív J.F.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.