Narodil sa 16. 9. 1935 v Rakovnici, okr. Rožňava. Pochádza z baníckej rodiny. Otec Peter Fabián ako baník odpracoval 27 rokov v Železorudných baniach v Rožňave, úsek Rudník. Roku 1955 utrpel úraz v bani. Dožil sa 83 rokov.
Prof. J. Fabián ukončil základnú a strednú školu v Rožňave. Roku 1954 maturoval na Gymnáziu v Rožňave s vyznamenaním. Prihlásil sa na Banícku fakultu VŠT v Košiciach, ktorú po 5 rokoch skončil v r. 1959 s vyznamenaním (červený diplom).
Po dvoch rokoch praxe v Železorudných baniach v Rožňave, sa od roku 1961 stal interným ašpirantom a odborným asistentom na Katedre banskej mechanizácie a automalizácie Baníckej fakulty VŠT v Košiciach (vedúci prof. Dr. Ing. Jozef Šimčisko a prof. Ing. Jozef Hlisnikovský). Roku 1966 obhájil kandidátsku dizertačnú prácu z problematiky: „Aplikácie výpočtovej techniky a automatizácie v povrchových lomoch (kameňolomoch)“.
V roku 1969 sa dostal ako štipendista Humboldtovej nadácie na jeden rok na Bergakademiu Clausthal-Zellerfeld – Nemecko. Tu si prehlboval odborné vedomosti vo výpočtovej technike a optimalizácii banských procesov. Z tohto obdobia publikoval 3 cenné odborné publikácie doma a v zahraničí.
V roku 1971 nastúpil na dvojročný študijný pobyt do Kanady na National Research Council v Ottawe – Mining Research Centre – Ottawa (ako prvý banský odborník z Československa v Kanade po II. svetovej vojne). Pracoval na Projekte: „Rozpojovanie a trhacie práce v povrchových lomoch“. Jeho výsledky a postupy sa ešte aj dnes používajú v kameňolomoch na Slovensku.
Roku 1973 ako 38 ročný bol ustanovený za docenta na VŠT v Košiciach (v tom čase najmladší docent na tejto škole).
V rokoch 1977 – 1981 pôsobil ako hosťujúci profesor (a pozdejšie dekan) Baníckej fakulty – University of Zambia, School of Mines – Lusaka – Zambia. Tu vychoval európskych a zambijských odborníkov – 43 absolventov baníctva tejto školy, ktorí sa hrdo aj dnes hlásia k prof. J. Fabiánovi.
Roku 1994 bol menovaný profesorom baníctva na Baníckej fakulte TU v Košiciach. Roku 2001 bol poctený titulom Dr. h. c. na Univerzite Petrosani, Rumunsko. Roku 1997 obdržal tento titul aj z Indie.
Za svojho aktívneho odborného života v Československu a v zahraničí napísal 5 odborných kníh, 57 odborných článkov, 13 výskumných správ, 4 patenty a súdnoznalecké posudky a projekty pre hlbinné a povrchové baníctvo. Svoj životopis a zážitky z cestovania zhrnul v roku 2003 v knihe: „Putovanie za baníckym chlebíkom“.
Bol členom mnohých odborných a vedeckých inštitúcií doma a v zahraničí (člen Asociácie profesorov baníctva vo svete – 11 rokov, poradca Ministra hospodárstva SR pre baníctvo, člen redakčnej rady časopisu Rudy – Praha, podpredseda Slovenskej baníckej spoločnosti – 12 rokov, člen Eurominerals za Slovensko – Brusel, čestný predseda baníckych spolkov Košický banícky cech a Gemerský banícky spolok „Bratstvo“ v Rožňave, člen redakčnej rady – baníckeho časopisu – Mineral Revue – Bratislava a iné).
V roku 2005 bol ocenený Zväzom slovenských vedecko-technických spoločností Zlatou medailou ZSVTS, v roku 2006 na celoslovenských oslavách Dňa baníkov, geológov, hutníkov a naftárov v Banskej Štiavnici mu minister hospodárstva udelil vyznamenanie Za zachovanie tradícií.
Ako odborník navštívil viac ako 46 krajín sveta. Z toho stojí za zmienku – Čína (Šanghaj a Peking), India, Nepál, USA, Kanada, Mexico, Sýria, Irán, štáty Európy a ďalšie.
Časť predloženého fotomateriálu útržkovite ukazuje na miesta, kde prof. J. Fabián pôsobil.
7.2.2010
foto: autor a archív J.F.


















































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-