Za kolektív RON vystúpil jeho šéfredaktor, ktorý zvlášť poďakoval zakladateľom RON a všetkým, ktorí sa pričinili o neustály rast a kvalitu novín. Pozornosť upriamil na všetkých spolutvorcov. Oni niesli štafetu úspešnosti novín celých desať rokov. Písaním článkov, námetmi, podnetmi, myšlienkami podporili živosť a dynamičnosť novín. Vyzdvihol ich odvahu ísť „s kožou na trh“. Im nestačili tzv. pivné reči, prázdne gestá, neuvážené myšlienky bez tvorivého prístupu. Ukázali, že naša obec je úžasná, jedinečná a každý občan v nej si zaslúži byť informovaný o tom, čo sa v obci deje. A že tak bolo, svedčí aj obsah novín. Noviny nezabúdajú ani na minulosť. V nej ozrejmujú udalosti, osobnosti, o ktorých sa napríklad nezmieňuje ani obecná kronika. V závere vystúpenia nabádal terajších spolupracovníkov, ale aj ostatných, aby sa nebáli vyjadrovať k veciam, udalostiam, konaniam v obci a spolu tak vytvárali optimistickú, tvorivú atmosféru pre rozvoj obce i za krajší a lepší život v nej.
V diskusii sa zúčastnení vyjadrovali k potrebe novín, lebo nič ich nevie vynahradiť – ani obecný rozhlas, ani internet. Mnohí občania si noviny odkladajú a sú hrdí na to, že ich majú. Ojedinelým neprajníkom odkazujú, aby sa zapojili do tvorby novín. Dvere majú otvorené. Nech spoločne tvoríme náš vlastný raj na Zemi. Treba priložiť ruku k dielu a všetci sa budeme mať lepšie. Na všetko, čo je dobré, užitočné môžeme byť hrdí. Prezentujme sa osobne i spolu. V minulosti sa toho veľa urobilo, i teraz sa veľa robí. Dajme to každému na vedomie a buďme na to pyšní. Máme byť načo.
Poďakovanie patrilo aj Ondrejovi Dobošovi a jeho súkromnej webstránke Maj Gemer. Vďaka jeho ústretovosti sa zverejňujú aktuálne udalosti v obci, ale aj celé RON. Účastníci skonštatovali, že prostredníctvom jeho webu sa noviny čítajú temer po celom svete. Čiže všade tam, kde sa naši rodáci i iní záujemcovia nachádzajú. Obec, starosta, kolektív RON sú pánu Dobošovi za to veľmi vďační.
Príhovor starostu obce Rakovnica Ing. Ondreja Lorku
Vážení kolegovia,
myslím, že toto oslovenie je v tejto chvíli najvhodnejšie, pretože všetci, ako sme sa tu dnes zišli, sme kolegovia v rovnakej činnosti. Každý z nás sa určitým spôsobom za uplynulých 10 rokov pričinil o to, že Rakovnické obecné noviny vychádzali. Každý z nás zanechal pri ich vydávaní svoj podpis v podobe autora článku, či fotografie, prispievateľa, redaktora, technika, šéfredaktora, ale aj zástupcu vydavateľa, čiže starostu obce.
Nulté číslo našich novín vyšlo nesmelo na dvojstránke, potom sme sa osmelili vydať štvorstranu a posledné ročníky vychádzajú na dvanástich stranách. Znamená to nielen viac informácií, ale z pohľadu obce aj vyššie náklady na vydávanie. Obec aj napriek tomu sa snaží pomocou tlačeného slova poskytnúť občanom potrebné informácie.
Desať rokov predstavuje asi 40 vydaných čísel, v ktorých si naši spoluobčania našli množstvo užitočných informácií, zaujímavostí, fotografií zo života obce, činnosti obecného zastupiteľstva, spoločenských organizácií, športu, detí a mládeže, histórie a iných oblastí života v obci. Podľa ohlasov mnohí netrpezlivo čakajú, kedy vyjde ďalšie číslo. Samozrejme, na druhej strane sú aj takí, ktorí majú iný názor. Aj tu platí, že koľko ľudí – toľko chutí.
Je prirodzené, že za tých 10 rokov sa obsah a skladba našich novín menili a to isté ich čaká aj v budúcnosti, pretože noviny žijú s obcou, menia sa ľudia, obec aj noviny. Rakovnické obecné noviny tieto zmeny nielen kopírujú, ale sa na nich aj aktívne podieľajú. Škoda len, že viacej ďalších občanov sa aktívnejšie nezapája svojimi nápadmi, myšlienkami do tvorby novín. Každý má dvere otvorené na stránkach RON. Vyzývame spoluobčanov: Využite možnosť stať sa prispievateľom a spolutvorcom novín. Dúfam, že v budúcnosti sa to zmení a všetci tí, čo majú čo povedať, čiže napísať, širokej obecnej verejnosti, sa o svoj dobrý nápad, dobrú radu, dobrý pocit, dobrú vec, čo ich postretla, podelia so všetkými spoluobčanmi. Môžu to urobiť nielen pre našu obec, ale vďaka internetu aj pre „celý svet“, lebo naše noviny sú uverejnené aj na stránke nášho priateľa a spolupracovníka Ondreja Doboša.
Milí kolegovia, chcem sa vám pri tejto slávnostnej príležitosti všetkým srdečne poďakovať za doterajšie úsilie a snahu o dobrú novinársku prácu, šírenie dobrého mena obce a zároveň vysloviť presvedčenie, že naše Rakovnické obecné noviny budú aj ďalšie desaťročie vychádzať k spokojnosti všetkých stálych aj náhodných čitateľov. Nech je táto spokojnosť inšpiráciou aj pre ich tvorcov.
Ocenení pri príležitosti 10. výročia vydávania Rakovnických obecných novín:
Ing. Ondrej Lorko, Lukáš Ďurán, Martin Genči,Viliam Koltáš, Ružena Hudecová, Ľuboslav Sedlák, Katarína Birková, Mgr. Ľubica Birková, Ondrej Bradáč, Mgr. Mária Sabová, Mária Hlaváčová, Vojtech Fabian, Mgr. Ladislav Fabian, Katarína Nociarová, Emil Koltáš, Ján Gonos, Prof. Ján Fabian, Jana Švarcová, Mgr. Štefan Lipták, Dr. Ondrej Doboš, Mgr. Gabriel Róžai, Mgr. Ján Gallo, Ivan Žitňanský, Dr. Jozef Sabo, Zuzana Birková, Ján Bradáč, Ing. Monika Genčiová, Mgr. Marta Gadušová, Maroš Lešták, Jaroslav Blahút, Radoslav Chlebuš, Ing. Vladimír Pástor.
Dr. Jozef Sabo
FOTOZÁBERY ZO SLÁVNOSTNÉHO AKTÍVU
{gallery}kultura/rakovnica/ron10{/gallery}
{jcomments on}

































Pre Rakovnické obecné noviny sa stal pondelok 16. augusta 2010 významným dňom. Starosta obce Rakovnica Ing. Ondrej Lorko zvolal pri príležitosti 10. výročia založenia Rakovnických obecných novín slávnostný aktív s posedením. Pozvánky obdržali zakladatelia RON, technickí redaktori, členovia redakčnej rady, redaktori, prispievatelia.
Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-