Sladký mesiac máj robí svojej povesti skutočne česť. Na jar sa prebúdza príroda a s ňou aj my. Odrazu sa každý cíti akosi lepšie a vďaka jarnej nálade pôsobia ľudia ako znovuzrodení. Človek ako súčasť prírody sa teší s jej prejavmi a reaguje na ňu piesňami, zvykosloviami a zvláštnymi slovami, ktoré vo svojom chotári znejú krásou ako jagavé perly na zelenej pažiti. A dôvod na radosť ukrývajú perly v sebe, len mať chuť ich zdvihnúť, ohriať v dlani a otvoriť srdce tým, s ktorými denne prichádzame do kontaktu a prežívame všedné dni.Osobitnou kategóriou je láska – všetky jej podoby. Tá však nerobí iba radosť, tá je obrazom celej škály bytia –preto je tak veľa ľúbostných a tak krásnych piesní.
Pre veky budúce priniesli odkaz radosti i Turíce. Sviatky svätodušné spájajú sa u nás so zvykom stavania májov ako posla jarnej radosti. Stavanie májov patrí medzi tie krajšie zvyky – postavený máj do dvora milovanej dával vedieť všetkým v dedine, že tu býva dievča súce na vydaj. Predzvesť novej rodiny, nového života. Tak ako vítanie jara – sadenia a novej úrody.
Máj bol najprv symbolom prejavu úcty, žičlivosti a lásky medzi ľuďmi, až neskôr sa stal i symbolom lásky chlapca k dievčine. Pre našich predkov Turíce boli predovšetkým sviatky svätodušné – prvá a druhá slávnosť svätodušná, zoslanie Ducha svätého na Zem. Prvky hmotnej kultúry predkov sa snažíme zachovať i v našej obci. Do dňa zdobeného májom i pekným želaním pripomíname zvyk prejavu lásky chlapca k dievčine v našej obci:
Sedem týždňov po Veľkej noci,
Turíce sa dostali k moci.
Sviatky svätodušné,
pri ktorých jar už neusne
a plnú náruč roztvorí pre srdcia čisté.
Symbolom turíčnym biela breza bola,
mája dostala každá rúča deva.
Mládenci za noci pod oknom sa zišli,
niekedy i jedličku postaviť prišli.
To už bola známosť vážna.
Posadali pod kmeň a krásne zaspievali,
od gazdinej výslužku čakali.
Chlapcova mať pantle nakúpila,
by sa breza či jedľa vyzdobila.
A dievčiny?
Pierka vili z rozmarínu, z pucpánu,
hantúšošky vyšívali dvanásť do tuctu.
Dievkina mať kuchen piekla,
Pierko naňho položila i vreckovky štyri.
Mládencom sa odvďačili.
I páleného ponúkli, hrdlá pomastili.
A dedinou krásne tóny ľúbosti zneli.
V každom dome s dievkou rušnú noc čakali.
Zaspomínajme si na svoju mladosť.
Každý ňou prešiel a má vlastnú skúsenosť.
1. jún 2010
Text: Mgr. Mária SABOVÁ, Rakovnica
Foto: Dr. Jozef SABO
FOTOGALÉRIA
{gallery}kultura/turice{/gallery}
{jcomments on}
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.