a najkrajšie boli za obcou smerom k Plešiveckej planine. Určitý čas boli v časti Magdolna v Slovenskom Rudohorí. Malo to ale jednu nevýhodu. Občania z obce ju nemohli vidieť, lebo ju zatieňoval les.
Starosta obce si tohto roku prípravu vatry vzal, ako sa hovorí „za svoje“ a s podporou poslancov, občanov a mládeže zabezpečil také miesto, aby vatra bola viditeľná zo všetkých strán. Vybavil všetky úradné záležitosti a proces prípravy mal rýchly spád.
Občania a mládež obce na čele so starostom sa pustili do výnimočnej stavby. Ak vám poviem, že základ vatry tvoril štvorec s dĺžkou 4 metre, tak si to viete ľahko predstaviť, aké dielo to bolo. Spodná guľatina mala priemer 60 cm. Samotná výška bola temer 4 m. Smelo môžeme konštatovať, že taká vatra ešte nebola. Do histórie Rakovnice sa zapísala ako najväčšia. A len tak na okraj, aj najdlhšie horiaca.
Po zotmení to „vypuklo“. Vatru slávnostne zapálil starosta obce Ľuboš Lešták. Na fotografiách máte možnosť vidieť ako sa postupne rozhorela. Snažili sme sa zachytiť krásu plameňa, jeho metamorfózy, premeny, tvary, farby, svetelné hry na pozadí tmavej noci.
Nálada bola dobrá a mala stúpajúcu tendenciu. „Strážcovia vatry“ vydržali do skorého rána. Nesnažili sa ju uhasiť, ale nechali ju postupne dohorieť.
Vidieť ju mohli všetci občania preto, lebo bola na úžasnom mieste. Z každej strany obce, dokonca i zo susedných dedín ju pozorovali. Pri pohľade na toto „svetelné divadlo“ si poniektorí starší občania zaspomínali na časy, keď túto akciu pripravovali oni. Vyjadrili vďačnosť za to, že nové generácie sa podieľajú na odkaze a úsilí pre zachovanie dlhoročnej tradície spojenej s oslobodením našej vlasti, krajiny i obce.
Text i fotografie: Dr. Jozef Sabo
{gallery}kultura/tradicie/vatra{/gallery}
{jcomments on}
Vatra oslobodenia v Rakovnici bola tohto roku o čosi výnimočnejšia Doporučený
Napísal(a) Dr. Jozef Sabo
Tradícia, ktorá vznikla po oslobodení Československa sa zachováva. Pamätný deň oslobodenia je hlboko zapísaný v histórii všetkých obcí a miest nielen na Gemeri. V Rakovnici je spojený s pálením Vatry oslobodenia v predvečer sviatku. Vo sviatok sa kladú vence k pomníkom za účasti čelných predstaviteľov obce a všetkých záujemcov.
Vatra vždy tradične patrila mládeži. Tá všetko zorganizovala, pripravila a zrealizovala. Výsledkom bolo priateľské stretnutie mládeže pri vatre, ktorá svojim spôsobom každým rokom bola iná. Celé generácie sa postupne vystriedali pri tejto akcii.
Miesta, na ktorých sa akcia zrealizovala boli rôzne. Najčastejšie
Napíšte komentár
Presvedčte sa prosím, že ste vložili všetky požadované informácie označené hviezdičkou (*) . HTML kód nie je povolený.
Pracoval na Mineralogickom ústave Prírodovedeckej fakulty UK v Prahe, ale svoju vedecko-výskumnú prácu z oblasti experimentálnej mineralógie a štruktúrno-kryštalografického výskumu orientoval hlavne na Slovensko. V Nižnej Slanej opísal novú lokalitu evansitu, v Rožňave výskyt rutilu a minerály niklu, v Dobšinej výskyt rýdzeho bizmutu. Autor prác o Dobšinskej ľadovej jaskyni. Zasahoval i do dalších geologických odborov, zvlášť do tektonickej geológie a do petrografie. Zúčastnil sa protifašistického odboja, pri zatýkání sa postavil na odpor a zahynul, čo pripomína aj pamätná tabuľa Padli za vlast v budove dekanátu PF UK v Prahe.
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, kde v roku 1940 maturoval. Na FF UK v Bratislave vyštudoval slovenčinu a nemčinu. Aktívne sa zúčastnil protifašistického odboja v SNP. Na sklonku roka 1944 bol zatknutý a odvlečený do koncentračného tábora v Mauthausene a neskôr do Dachau. Po návrate bol tajomníkom slovenskej sekcie Zväzu čs. spisovateľov, redaktorom týždenníka Kultúrny život, vedúcim scenáristického oddelenia Čs. štátneho filmu, od roku 1955 šéfredaktorom Slovenských pohľadov. V rokoch 1956 – 1974 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe. V roku 1974 sa stal predsedom Matice slovenskej a v tejto funkcii zotrval až do roku 1990
Ordinovaný bol v r. 1956 v Bratislave. V rokoch 1968 – 1970 pôsobil ako kaplán v Hnúšti, v rokoch 1982 – 1990 ako správca farnosti v Gemerskej Polome. Za administrátora rožňavskej diecézy bol Jánom Pavlom II. menovaný v r. 1990. Úradu sa ujal 18.2.1990 a na biskupa bol vysvätený 18.3.1990 v Rožňave Jozefom kardinálom Tomkom. V Konferencii biskupov Slovenska niekoľko rokov pracoval v Komisii pre školstvo a kultúru, napokon pracoval v Komisii pre klérus a výchovu povolaní. Je autorom knihy 
Študoval na Akadémii výtvarných umení v Budapešti, absolvoval študijnú cestu do Tirolska a Talianska. 
Pôvodným menom Štefan Bartušek. Študoval na VŠVU v Bratislave a na Karlovej univerzite v Prahe. Od roku 1961 žil a tvoril v Banskej Bystrici. Stál pri vzniku Katedry Výtvarnej tvorby Pedagogickej fakulty v Banskej Bystrici a aj pri zrode Katedry výtvarnej tvorby na Akadémii umení, kde bol prvým dekanom a v Banskej Bystrici založil aj Galériu výtvarného umenia. Namaľoval vyše desaťtisíc obrazov, vytvoril aj veľa drevorezov a leptov a známy je aj ako ilustrátor kníh. Vytváral obrazy skladané a usporiadané do filozofických príbehov, obsahom jeho maľby sú zložité vzťahy človeka a súčasnej civilizácie. Osobitným prínosom do svetového výtvarného umenia sú jeho cykly obrazov 
Študoval na gymnáziu v Ožďanoch, Levoči a Prešove. Po vyštudovaní v Jene učil na gymnáziu v Ožďanoch a v Kežmarku. Od roku 1824 bol farárom v Brezne. Je zakladateľ slovenskej veselohry, významný satirik v období národného obrodenia. V roku 1830 bola v Liptovskom Mikuláši inscenovaná jeho najznámejšia veselohra 
Študoval na Vysokej škole výtvarných umení. Od roku 1957 žil a tvoril v Bratislave. Pracoval v redakcii denníka Pravda ako výtvarný redaktor, bol členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov, tvorivej skupiny Život, skupiny Kontinuita a Spolku výtvarníkov Slovenska. V jeho tvorbe dominuje figúra, ale aj krajinomaľba, motívy rodného Klenovca sa vinú jeho celým dielom. Jeho figurálne kompozície s poeticko-surrealistickým nábojom ho zaradili medzi najvýznamnejších slovenských výtvarných umelcov súčasnosti. Jeho diela boli vystavené na desiatkach expozícií doma a v celom rade renomovaných galérií vo svete. Je laureátom prestížnych domácich a zahraničných výtvarných ocenení. V roku 2001 v Slovarte vyšla publikácia 
Po maturite na gymnáziu v Tisovci študoval na Vysokej škole poľnohospodárskeho a lesníckeho inžinierstva v Košiciach. Od roku 1950 pôsobil ako pedagóg na Ústave spoločenských náuk na Lekárskej fakulte UPJŠ, neskôr na VŠT v Košiciach, od roku 1971 bol podpredseda KNV v Košiciach. V roku 1975 prešiel pracovať do SAV v Bratislave, kde pracoval v mnohých riadiacich funkciách. Jeho vedecká a odborná činnosť bola orientovaná prevažne na filozofickú problematiku, ale zasiahla i oblasť sociológie a pedagogiky. Je autorom niekoľkých publikácií a takmer 300 štúdií, odborných i popularizačných článkov. Za vedeckú, odbornú a pedagogickú prácu bol odmenený viacerými medailami a vyznamenaniami.