„Povznesme sa nad zemskú márnosť a nechajme všetko tu stáť v starej koľaji, aby sme vyzdvihnúc sa do výšin nebeských uzreli nový život a nový svet. Každodenne tu pozorujeme iba podvod, klam, neprávosť, zlobu a stonásobne prestupovanie desiatich božích prikázaní. Čože nás teda má k takémuto nepriaznivému životu pútať? Vzdiaľme sa od našej matky Zeme a viďme nášho najbližšieho, neustále kolotajúceho tovariša Zeme, či by sme sa tu lepšie necítili, pokojný a blahodarnejší život viesť nemohli, slovom, náš krátky čas života v nevinnej tichosti a bratskej svornosti nedokončili?“
Tri nové literárne skulptúry transformoval z knižiek do železa zručný Revúčan Braňo Sviežený a doplnil tak doterajší literárny depozitár mesta, ktorý sa začal napĺňať kovovými artefaktmi už pred rokom. Prvé tri takéto objekty vytvorila umelecká kováčka Andrea Ďurčová z Hajnáčky v podobe turčianskeho Olejkára na brehu Zdychavky, teleskopu za MsÚ a stromu šťastia v Parku Múzea PSG.
Nové tri rozprávkové sochy mali včera aj krstných otcov – Ondreja Luntera z BBSK, nášho primátora Júliusa Buchtu a riaditeľa OOCR Gemer Jaroslava Hrica. Dlhý život bez hrdze im želali rozprávkové sudičky a na večnú statickú cestu ich vypravili desiatky Revúčanov za veselých gemerských pesničiek v podaní FS Lykovec s ľudovou hudbou.
Nech sa im teda v Revúcej dobre stojí...!
J. Genčanský
MsKS v Revúcej
Fotografie: Peter Poboček
| R O Z P R Á V K O V É M I E S T A V M E S T E R E V Ú C A |
Revúca 21.7.2022 – V meste Revúca slávnostne predstavili “rozprávkovo-kúzelné miesta”, ktoré potešia domácich, ako aj návštevníkov mesta. Ich cieľom je cez rozprávkové postavy slávnych revúckych rozprávkarov a fantasy majstrov Samuela a Gustáva Reussovcov a Pavla Dobšinského pripomenúť literárnu slávu tohto mesta. Mesto vidí v tejto téme príležitosť pre rozvoj kultúry aj cestovného ruchu.
K trom umeleckým inštaláciám od majsterky „čierneho remesla“ Andrey Ďurčovej z Hajnáčky pribudli v Revúcej ďalšie tri sochy z dielne miestneho kováča Branislava Svieženého. Tie dnes slávnostne odhalil primátor mesta Július Buchta spoločne s podpredsedom Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrejom Lunterom a riaditeľom oblastnej organizácie cestovného ruchu GEMER. Práve cez členský príspevok Rozvojovej agentúry BBSK v OOCR GEMER bol tento projekt finančne podporený sumou 6 000 eur.
Rozprávková prehliadka jednotlivých miest obohatená „živými“ postavami v dobových kostýmoch sa začala pri soche Laktibradu pred budovou Mestského hostinca. Táto postava je z rovnomennej rozprávky, ktorá je ako mnoho ďalších „uložená“ v knihe Prostonárodné povesti slovenské
„Tieto umelecké diela nielenže skrášlia centrum mesta Revúca, ale zároveň prinesú do mesta atraktívny prvok, ktorý pritiahne aj návštevníkov. Sme radi, že takéto krásne sochy vznikli vďaka šikovným rukám regionálnych kováčov,“ uviedol Jaroslav Hric z OOCR GEMER.
Primátor mesta Revúca Július Buchta poukázal na význam realizácie zámeru pre mesto, ako aj na dôležitosť zachovávať literárne tradície Reussa a Dobšinského. „V každom meste je vždy zaujímavé, keď ľudia môžu prísť a môžu sa napríklad odfotiť so zaujímavými sochami a myslím si, že tieto naše sochy, ktoré tu máme vystavené budú veľkým lákadlom pre turistov aj preto, že reprezentujú Revúcu ako mesto rozprávok, kde naši dejatelia pôsobili a zbierali a upravovali tie rozprávky, či už to bol Dobšinský, alebo Reussovci. Zo širšieho kontextu, z pohľadu Mesta kultúry 2022, to považujem za osobitý prínos a zvýraznenie Revúcej, kde sa nám možno rozprávkovo žije. Prajem si, aby sochy robili radosť aj našim najmenším, aby sa našli v tých rozprávkach a aby nezabúdali na to, že rozprávky nie sú len pekné, ale aj poučné.“
Druhou sochou je Popolvár s hlavou draka. Túto postavu mnohí poznajú tiež zo slovenskej ľudovej rozprávky Pavla Dobšinského. Treťou sochou je Krutohlav s balónom. Ten sa objavuje v slávnom diele Gustáva Reussa Hviezdoveda. Toto sci-fi dielo vzniklo v roku 1856, čo je 7 rokov pred debutom Julesa Verna. Hviezdoveda je popularizačno-vedeckým spisom, v ktorom postava Krutohlava odlieta balónom z Muráňa na Mesiac. Reussova Hviezdoveda je hodnotným dielom nielen preto, že zachytáva vtedajšie poznatky z astronómie, geografie a fyziky, ale najmä je svedectvom jedinečnej práce s fantáziou v kombinácii s ľudovými povesťami a rozprávkami, ktoré Gustáv Reuss s bratom a otcom zbierali na území Gemera. Hviezdoveda je prvým dielom na Slovensku v oblasti vedeckej fantastiky.
Rozprávkové sochy v Revúcej prinášajú domácim obyvateľom a návštevníkom ďalšiu možnosť ako stráviť v meste viac času, ako sa preniesť do sveta fantázie a ako „prepnúť na Revúcu“. Podľa slov Jaroslava Hrica z OOCR Gemer: „Časom pribudnú organizované turistické vychádzky mestom so sprievodcami a mestská hra spojená s týmito sochami, alebo skôr fantazijnými postavami“.
Sochy od autora Branislava Svieženého dopĺňajú umelecké diela Olejkár, hviezdny ďalekohľad a strom od Andrey Ďurčovej. „Tieto krásne umelecké diela nie sú len dôkazom toho, akú krásu dokážu tvorivé ľudské ruky vyrobiť. Sú dôkazom aj toho, akú krásu dokáže vytvoriť ľudská myseľ. Som veľmi rád, že v Revúcej si uvedomujú, aké hodnoty im tu minulosť zanechala a sú pripravení na tejto minulosti rozvíjať súčasnosť. A veľmi sa teším z toho, že môžeme podporiť projekty, ktoré dávajú zmysel a šancu pre rozvoj ako kultúry, tak cestovného ruchu,“ uviedol podpredseda Banskobystrického samosprávneho kraja Ondrej Lunter.
Viktor Brádňanský
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.