Počas bojov padli dvaja sovietski vojaci, traja rumunskí vojaci a Karol Mikuš, rodák z Revúcej. Pietneho aktu pri pamätníku na Námestí slobody sa zúčastnili primátor mesta Revúca Ing. Július Buchta, spolu s prednostkou Mestského úradu Ing. Luciou Bušovou, MBA, riaditeľka MsKS v Revúcej Ing. Karin Kilíková, riaditeľ ÚPSVR Mgr. Rastislav Haviar, prednostka Okresného úradu v Revúcej Mgr. Zuzana Nosálová, Mgr. Lukáš Pellegríny (HLAS – sociálna demokracia, krajský predseda), predseda ZO SZPB generála Viesta JUDr. Ján Kochan, zástupcovia Jednoty dôchodcov Slovenska, OZZP Revúca, ako aj predstavitelia Policajného zboru v Revúcej – mjr. PaedDr. Roman Oravec a pplk. Mgr. Róbert Regenda. Na podujatí nechýbali ani žiaci a študenti škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Revúca. Za prítomnosti čestnej stráže vojenskej posádky z VÚ Rožňava – Raketometného oddielu v zastúpení kapitána Jána Ganaja a štábneho nadrotmajstra Mikuláša Jacka boli k pamätníku položené vence a kvety. Primátor mesta Ing. Július Buchta vo svojom prejave stručne priblížil historické udalosti oslobodzovania mesta a ich význam pre ďalší vývoj Revúcej. K dôstojnému pripomenutiu tejto udalosti prispel aj pán Ján Debnár, dlhoročný funkcionár a člen ZO SZPB v Revúcej, ktorý predniesol vlastnú báseň venovanú oslobodeniu. Spomienkovú slávnosť už tradične moderoval pán Juraj Genčanský. Slávnostný pietny akt bol ukončený zaznením štátnej hymny Slovenskej republiky.
Text a foto Hilda Puterová, tajomníčka ZO SZPB gen. Viesta Revúca

Gemerská Poloma – Obyvatelia Gemerskej Polomy si 23. január 1945 pripomínajú ako deň oslobodenia obce. Tak tomu bolo aj pri 81. výročí tohto významného medzníka, kedy vojská 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády oslobodili obec. Na slávnosti kladenia vencov k pamätníku pred Obecným úradom sa zúčastnili
nielen predstavitelia obce, ale aj široká verejnosť. Oslobodenie obce prinieslo aj obete na strane rumunskej armády. V záznamoch rím.-kat. farského úradu vo Veľkej Polome nájdeme zoznam mien padlých vojakov. Na území Veľkej Polomy padlo celkovo 14 príslušníkov rumunskej armády. Pochovaní boli v záhrade pri rím.-kat. kostole. V Malej Polome bol na cintoríne pochovaný jeden padlý rumunský vojak. V povojnovom období, v decembri 1951 boli telá padlých vojakov exhumované a prevezené na Centrálny vojenský cintorín rumunskej armády vo Zvolene, kde boli pochovaní. Súčasťou pietneho podujatia bolo slávnostné otvorenie pamätnej izby venovanej havárii lietadla na Flóse 16.10.1944. Históriu oslobodzovania regiónu i obce priblížil Adrian Gallo.
Zdroj: gemerskapoloma.sk
Rožňava – Mesto Rožňava, Oblastný výbor SZPB, Základná organizácia partizána Tótha SZPB a vojenské útvary v meste Rožňava uskutočnili pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 81. výročia oslobodenia mesta Rožňava. Pietny akt sa uskutočnil dňa 23. januára 2026 o 11.00 hod. na Námestí baníkov v Rožňave.
Zdroj: roznava.sk

Betliar – Dňa 23.1.2026 sa pred obecným úradom konal pietny akt kladenia venca k pamätnej tabuli oslobodenia a miestne oslavy 81. výročia oslobodenia obce rumunskou armádou. Po príhovoroch sa v zasadačke stretli členovia a sympatizanti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Zdroj: betliar.sk
Rakovnica – 23. januára 2026 sme si pripomenuli jeden z najvýznamnejších dní v histórii našej obce – deň, kedy utíchli zbrane a na naše ulice sa po dlhých rokoch útrap vrátila sloboda. Dátum 23.1.1945 zostane navždy zapísaný v kronike našej obce i v našich srdciach. Je to deň, ktorý ukončil obdobie strachu, neistoty a neslobody. Dnes tu stojíme s hlbokou úctou k tým, ktorí za našu slobodu zaplatili cenu najvyššiu. Sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, nebola darom. Bola vykúpená krvou a nesmiernym utrpením. Našou povinnosťou je nezabúdať. Nezabúdať na hrdinstvo osloboditeľov, ale aj na hrôzy vojny, aby sme už nikdy nedopustili ich opakovanie. Česť pamiatke všetkým padlým hrdinom! Nech je ich obeta pre nás trvalým mementom mieru.
Zdroj: facebook/obecrakovnica

Štítnik – Obec Štítnik si dňa 23.1.2026 pripomenula pietnym aktom, položením venca na budovu Radnice, 81. výročie oslobodenia obce spod nadvlády fašistov počas II. svetovej vojny.
Zdroj: facebook/stitnik

































Študoval na gymnáziu v Brezne, divadelnú vedu a estetiku na Univerzite Komenského v Bratislave, divadelnú réžiu na VŠMU a na moskovskom divadelnom učilišti. Potom bol krátko rozhlasovým hlásateľom. Vlastnou réžiou začínal v divadle vo Zvolene a v Nitre a hosťoval vo všetkých mimobratislavských súboroch. V roku 1966 nastúpil ako režisér do Československej televízie v Bratislave do hlavnej redakcie literárno-dramatického vysielania, kde sa venoval najmä príprave mnohých adaptácií slovenských, ale aj svetových autorov. Patril k tvorcom slávnych a divácky obľúbených „bratislavských pondelkov“. V r. 1998 – 2003 bol vedúci katedry réžie Fakulty dramatických umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Bol členom Federálnej rady pre rozhlasové a federálne vysielanie a členom Rady STV (1992 – 1993). V roku 2006 dostal prémiu Literárneho fondu za celoživotné dielo v oblasti televíznej tvorby. -MM-
Študoval na viedenskej akadémii, špecializoval sa na romanticky poňaté krajinárstvo. V roku 1843 sa usadil v Sibini, kde pôsobil ako učiteľ kreslenia na ev. gymnáziu. Tu si otvoril fotografický ateliér s partnerom Karolom Kollerom a venovali sa najmä etnografickej fotografii. Z jeho práce zostalo približne 200 fotografií, ktoré boli očíslované a majú vysvetlivky v nemčine a rumunčine. Na všetkých je možné vidieť krásu ľudového kroja, ale aj niektoré aspekty tradičného transylvánskeho spoločenského života. Ako vášnivý cestovateľ namaľoval sériu krajiniek Karpát, v rokoch 1840 – 1842 počas jeho ciest navštívil horný Gemer, pobýval v Muráni a vytvoril tu dokumentárne a výtvarne pozoruhodné diela – Železné hámre na Muráni, Zrúcaniny hradu Muráň, veduta Revúcej s okolím, Silická jaskyňa a i. -MM-
Základné vzdelanie, i hudobné, získal v Ratkovej. Pokračoval na Učiteľskom ústave v Banskej Štiavnici, ako učiteľ začínal v Budinej, kde bol aj primášom vo vtedajšej miestnej ľudovej hudbe, neskôr učil v baníckom učilišti v Sirku, v Ratkovskom Bystrom, Ratkovej, v roku 1961 sa usadil s rodinou v Revúcej. Toto putovanie bolo vždy spojené s muzikou a zbieraním ľudových piesní. V roku 1973 bol jedným zo zakladateľov FS Lykovec v Revúcej. Vypomáhal FS Vlachovčan z Vlachova a spolupracoval aj s ľudovou hudbou FS Vepor z Klenovca a FS Kokavan z Kokavy nad Rimavicou. V októbri 1985 stál pri zrode FS Sinec v Hnúšti. Jeho hudobný odkaz zaznamenáva nahrávka hudby a piesní pod názvom Koj v tom Sirku bubnovali. Bol aj výrobcom ľudových hudobných nástrojov – píšťaliek, fujár, ale aj cimbalov. V roku 1998 mu bolo in memoriam udelené najvyššie vyznamenanie mesta Revúca – Zlatý Quirin. K jeho nedožitým 80. narodeninám sa v marci 2008 v Hnúšti, Revúcej a v Klenovci konal na jeho počesť významný slávnostný program pod názvom Život ako pieseň. -MM-
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a na Čs. štátnej pedagogickej akadémii v Bratislave. V rokoch 1933 – 1943 pôsobil ako učiteľ v Tisovci a v Hnúšti, bol pracovník Matice slovenskej, spoluzakladateľ Osvetového ústredia v Bratislave, kde bol vedúcim prednáškového oddelenia a vydával Osvetový zborník. Bol zakladateľom a prvým vedúcim Katedry knihovedy a vedeckých informácií FF UK v Bratislave (1960 – 1981) a prodekanom FF UK pre štúdium popri zamestnaní. Venoval sa dejinám knihovníctva, osvety a vzdelávania dospelých. Z tejto oblasti vydal niekoľko monografií, čo úspešne zavŕšil spoluúčasťou na tvorbe encyklopedických diel Encyklopédia Slovenska (1977 – 1982), Pedagogická encyklopédia Slovenska (1985). Bol aktívny ako divadelný ochotník, režisér, prednášateľ, publicista a propagátor Gemera-Malohontu. Rekonštruoval knižné fondy poškodené vojnou. V Hnúšti je po ňom pomenovaná miestna knižnica. -MM-
Študoval na gymnáziách v Spišskej Novej Vsi a Rožňave, teológiu na evanjelickej teologickej akadémii v Prešove a na viedenskej univerzite. Pôsobil ako farár v Pribyline a v Pešti, kde kráčal v šľapajach svojho predchodcu Jána Kollára, na sklonku života sa stal biskupom banského dištriktu. Pričinil sa o oživenie Slovenského spolku v Budapešti, spoluzakladal časopis Dunaj (1874). Bol dlhoročným členom Zpěvníkovej základiny, obstarával nové vydania a viedol korektúry náboženských kníh a spisov a prispieval do novín a časopisov. Písal poéziu, prózu, humoresky, venoval sa aj dramatike, literárnej kritike i publicistike, v ktorej dominovala národná problematika s národno-výchovným poslaním. Široký výber zo svojej poézie a prózy vydal v troch zväzkoch pod názvom Nevädze. V Ratkovej má v areáli ev. kostola pomník s pamätnou tabuľou. -MM-
Po absolvovaní lýcea v Levoči učil v Revúckej Lehote, v Potoku, Ozdíne, v Turom Poli. Súkromne vyštudoval teológiu a ako kňaz pôsobil v Hornom Tisovníku. Ako skladateľ sa orientoval na hymnické zbory a klavírne kompozície. Zhudobnil asi 600 duchovných piesní a zostavil z nich zbierku. Venoval sa aj publicistickej činnosti a teórii hudby. Napísal knihu Náuka súhlasu, ako praktický návod k poznaniu harmónie v hudbe, ktorá bola prvým slovenským pokusom o učebnicu harmónie s terminológiou v slovenčine. Prispieval do rôznych časopisov, v ktorých komentoval súčasné hudobné udalosti, zaoberal sa otázkami národnej hudby, školstva, sociálneho postavenia učiteľov. Bol recenzentom hudobnín a hudobných udalostí. -MM-
Po absolvovaní Lekárskej fakulty UK v Bratislave pôsobil v nemocnici v Banskej Bystrici, neskôr v Ústave experimentálnej onkológie Slovenskej akadémie vied, kde bol v rokoch 1983 –1991 jeho riaditeľom. Od začiatku svojej vedeckej činnosti sa venoval experimentálnej a klinickej onkológiii a epidemiológii zhubných nádorov. Výsledky svojho výskumu v oblasti získanej rezistencie nádorov voči cytostatikám aplikoval v klinickej praxi, poznatky publikoval v domácich i zahraničných vedeckých časopisoch. Významná bola aj jeho medzinárodná spolupráca pri výskume rakoviny, absolvoval študijné pobyty v USA a v Anglicku. Od roku 1984 bol hlavným redaktorom medzinárodného časopisu o nádoroch Neoplasma. Bol členom viacerých vedeckých organizácií. Publikoval aj populárno-náučné články o rakovine a spolu s Jánom Siráckym napísal knihu O rakovine stručne, užitočne a pravdivo (1996). -MM-
Školské štúdiá absolvoval v Gemeri, Bratislave a v Kežmarku. Vyštudoval právo a v roku 1841 zložil advokátsku skúšku v Pešti. V rokoch 1842 – 1844 bol zástupcom prokurátora a tabulárnym sudcom Gemerskej župy. Od roku 1843 bol vedúcim medeného hámra a pražiarne v Štítniku. Podieľal sa aj na riadení papierenskej spoločnosti v Slavošovciach. Počas revolúcie 1848 – 1849 bol členom hornouhorského mimoriadneho súdu a neskôr kapitánom honvédov. Bol poslanec uhorského snemu vo volebnom okrsku Rožňava. Venoval sa podnikateľskej činnosti, bol podpredsedom Priemyselného spolku v Budapešti. Pracoval v administrácii luteránskeho cirkevného dištriktu Tisa, bol dozorcom štítnickej cirkvi, inšpektorom gemerského dekanátu a dozorcom luteránskej diakonie v Gemeri. Podieľal sa na novelizáciách vodného a banského zákona. -MM-
Do školy chodil v Ožďanoch, od 1843 na ev. lýceum v Levoči, kde bol aktívnym členom Jednoty mládeže slovenskej, zememeračské inžinierstvo študoval v Pešti. Počas štúdií praxoval u krajinského zememerača v katastri Oždian a Husinej. V r. 1856 – 1858 pracoval v Tisovci. Zapájal sa do národno-kultúrnych podujatí, bol zakladajúcim členom Matice slovenskej, členom jej literárneho odboru, patrónom slovenského gymnázia v Revúcej. Bol najvýraznejší predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu, oživovateľ ľudových tradícií ako zdroja básnickej tvorby. V svojej básnickej tvorbe čerpal z ľudovej poézie, jej námetov, obraznosti a symboliky. Prekladal zo slovanskej poézie. Najväčší úspech dosiahol básňou Smrť Jánošikova. O ňom vyšli publikácie: Július Bolfík: Ján Botto. Život a dielo (1983), Pavol Vongrej: Ján Botto (1989) a i. -MM-