Počas bojov padli dvaja sovietski vojaci, traja rumunskí vojaci a Karol Mikuš, rodák z Revúcej. Pietneho aktu pri pamätníku na Námestí slobody sa zúčastnili primátor mesta Revúca Ing. Július Buchta, spolu s prednostkou Mestského úradu Ing. Luciou Bušovou, MBA, riaditeľka MsKS v Revúcej Ing. Karin Kilíková, riaditeľ ÚPSVR Mgr. Rastislav Haviar, prednostka Okresného úradu v Revúcej Mgr. Zuzana Nosálová, Mgr. Lukáš Pellegríny (HLAS – sociálna demokracia, krajský predseda), predseda ZO SZPB generála Viesta JUDr. Ján Kochan, zástupcovia Jednoty dôchodcov Slovenska, OZZP Revúca, ako aj predstavitelia Policajného zboru v Revúcej – mjr. PaedDr. Roman Oravec a pplk. Mgr. Róbert Regenda. Na podujatí nechýbali ani žiaci a študenti škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Revúca. Za prítomnosti čestnej stráže vojenskej posádky z VÚ Rožňava – Raketometného oddielu v zastúpení kapitána Jána Ganaja a štábneho nadrotmajstra Mikuláša Jacka boli k pamätníku položené vence a kvety. Primátor mesta Ing. Július Buchta vo svojom prejave stručne priblížil historické udalosti oslobodzovania mesta a ich význam pre ďalší vývoj Revúcej. K dôstojnému pripomenutiu tejto udalosti prispel aj pán Ján Debnár, dlhoročný funkcionár a člen ZO SZPB v Revúcej, ktorý predniesol vlastnú báseň venovanú oslobodeniu. Spomienkovú slávnosť už tradične moderoval pán Juraj Genčanský. Slávnostný pietny akt bol ukončený zaznením štátnej hymny Slovenskej republiky.
Text a foto Hilda Puterová, tajomníčka ZO SZPB gen. Viesta Revúca
Gemerská Poloma – Obyvatelia Gemerskej Polomy si 23. január 1945 pripomínajú ako deň oslobodenia obce. Tak tomu bolo aj pri 81. výročí tohto významného medzníka, kedy vojská 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády oslobodili obec. Na slávnosti kladenia vencov k pamätníku pred Obecným úradom sa zúčastnili 
nielen predstavitelia obce, ale aj široká verejnosť. Oslobodenie obce prinieslo aj obete na strane rumunskej armády. V záznamoch rím.-kat. farského úradu vo Veľkej Polome nájdeme zoznam mien padlých vojakov. Na území Veľkej Polomy padlo celkovo 14 príslušníkov rumunskej armády. Pochovaní boli v záhrade pri rím.-kat. kostole. V Malej Polome bol na cintoríne pochovaný jeden padlý rumunský vojak. V povojnovom období, v decembri 1951 boli telá padlých vojakov exhumované a prevezené na Centrálny vojenský cintorín rumunskej armády vo Zvolene, kde boli pochovaní. Súčasťou pietneho podujatia bolo slávnostné otvorenie pamätnej izby venovanej havárii lietadla na Flóse 16.10.1944. Históriu oslobodzovania regiónu i obce priblížil Adrian Gallo.
Zdroj: gemerskapoloma.sk
Rožňava – Mesto Rožňava, Oblastný výbor SZPB, Základná organizácia partizána Tótha SZPB a vojenské útvary v meste Rožňava uskutočnili pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 81. výročia oslobodenia mesta Rožňava. Pietny akt sa uskutočnil dňa 23. januára 2026 o 11.00 hod. na Námestí baníkov v Rožňave.
Zdroj: roznava.sk
Betliar – Dňa 23.1.2026 sa pred obecným úradom konal pietny akt kladenia venca k pamätnej tabuli oslobodenia a miestne oslavy 81. výročia oslobodenia obce rumunskou armádou. Po príhovoroch sa v zasadačke stretli členovia a sympatizanti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Zdroj: betliar.sk
Rakovnica – 23. januára 2026 sme si pripomenuli jeden z najvýznamnejších dní v histórii našej obce – deň, kedy utíchli zbrane a na naše ulice sa po dlhých rokoch útrap vrátila sloboda. Dátum 23.1.1945 zostane navždy zapísaný v kronike našej obce i v našich srdciach. Je to deň, ktorý ukončil obdobie strachu, neistoty a neslobody. Dnes tu stojíme s hlbokou úctou k tým, ktorí za našu slobodu zaplatili cenu najvyššiu. Sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, nebola darom. Bola vykúpená krvou a nesmiernym utrpením. Našou povinnosťou je nezabúdať. Nezabúdať na hrdinstvo osloboditeľov, ale aj na hrôzy vojny, aby sme už nikdy nedopustili ich opakovanie. Česť pamiatke všetkým padlým hrdinom! Nech je ich obeta pre nás trvalým mementom mieru.
Zdroj: facebook/obecrakovnica
Štítnik – Obec Štítnik si dňa 23.1.2026 pripomenula pietnym aktom, položením venca na budovu Radnice, 81. výročie oslobodenia obce spod nadvlády fašistov počas II. svetovej vojny.
Zdroj: facebook/stitnik
Do ľudovej školy chodil v rodisku, študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici, Rimavskej Sobote a Tisovci, kde roku 1943 zmaturoval. Potom študoval na Evanjelickej bohosloveckej fakulte v Bratislave. Po skončení bol krátko kaplánom v Žiline, v Liptovskej Porúbke a Novom Meste nad Váhom a asistentom na Ev. bohosloveckej fakulte v Bratislave. Potom sa stal redaktorom vydavateľstva Slovenský spisovateľ, kde pracoval až do odchodu na dôchodok v roku 1985. V rokoch pôsobenia vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ bol redaktorom viacerých edícií pôvodnej i preloženej poézie. Vydal 9 zbierok poézie, výbery z jeho básnickej tvorby vyšli v knihách Kroky (1961), Z lyriky (1975), Nálady (1979, 1983). Je tiež autorom knihy esejí Zábery (1980). Zostavil antológie a edície pôvodnej i prekladovej poézie. V roku 1995 vyrobila STV Bratislava dokumentárny film o ňom, pod názvom Milan Kraus. 
Základné vzdelanie získal v Revúcej, študoval na Učiteľskej akadémii v Banskej Štiavnici, potom na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v Revúčke, Kopráši, Muráni, neskôr v Revúcej. Ako učiteľ základnej školy v Revúcej sa podieľal na vzdelávaní a výchove niekoľkých generácií detí, ktoré viedol aj k poznávaniu i ochrane prírody. Dlhé roky bol členom i funkcionárom poľovníckych združení v rodnej obci. Literárne pretvoril zážitky z prírody a potom ich uverejňoval v časopise Poľovníctvo a rybárstvo, v časopise pre mládež Domino i v mestských novinách Revúcke listy. 8 zbierok poľovníckych príbehov, záznamy priateľských stretnutí poľovníkov, rozprávanie zážitkov a opis krás a bohatstva prírody v okolí Mokrej Lúky, Revúcej, Sirku, Muránskej doliny vyšlo knižne s ilustráciami Vincenta Blanára z Revúcej. Niektoré jeho knihy vyšli aj vo forme zvukových kníh v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči.
V rokoch 1922 – 1927 študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote, maturoval na Učiteľskom ústave v Banskej Bystrici. V rokoch 1929 – 1944 pôsobil ako učiteľ v Hrušove, Ostranoch, Liptovskej Kokave, v Striežovciach. Bol jedným z hlavných organizátorov ilegálneho protifašistického hnutia a ozbrojeného boja na Gemeri. Počas SNP predseda OV KSS a RNV v Hnúšti, neskôr predstaviteľ povstaleckej SNR pri štábe 2. ukrajinského frontu v Rimavskej Sobote. Po oslobodení pracoval vo vysokých politických a štátnych funkciách v oblasti školstva a kultúry ako predseda KNV v Banskej Bystrici, neskôr 1958 – 1968 bol šéfredaktorom Pravdy. V rokoch 1968 – 1975 bol predsedom Slovenskej národnej rady. Bol nositeľ viacerých vyznamenaní a medailí. 
V Jágri absolvoval štúdium filozofie a v Budapešti vyštudoval teológiu. Pôsobil v Sabinove, Prešove, potom na biskupskom úrade v Košiciach, v roku 1834 bol menovaný za kanonika – katedrálneho archidiakona košickej katedrály. Od roku 1850 biskup v Rožňave. Sústreďoval sa na úpravu cirkevných pomerov na biskupstve, utlmil aj maďarizačné snahy v rožňavskej diecéze, kde Slováci v cirkevnej hierarchii zaujímali rovnocenné postavenie. Mecén cirkevného školstva, rožňavské gymnázium rozšíril na 8-triedne, vybudoval ústav pre výchovu dievčat, podporoval chudobných študentov, založil nadáciu na zaistenie platov učiteľov, pracoval na založení nemocnice. Dal obnoviť a pretvoriť interiér rožňavskej katedrály. Jeho telesné pozostatky sú uložené v krypte rožňavskej katedrály. 
Študoval na reálnom gymnáziu v Revúcej. Po absolvovaní diaľkového odborného štúdia pracoval ako banský technik v Drnave, Rožňave a na Ústrednom riaditeľstve baní v Bratislave, ministerstve hutného priemyslu v Prahe a potom v Banských závodoch na Spiši. V roku 1962 sa vrátil na Gemer, kde sa stal vedúcim výstavby závodu SMZ Lubeník. Od roku 1967 býval v Revúcej. Publikoval stovky článkov a prác o Gemeri v odborných publikáciách, časopisoch Obzor Gemera, neskôr Obzor Gemera a Malohontu, v Zore Gemera, v Baníckom slove, Magnezite, v Revúckych listoch. Je autorom a spoluautorom mnohých publikácií, napr. Magnezit Lubeník, Baníctvo v Železníku, Záhadný zvon Quirin v Revúcej a i. V práci Historické knižnice v Gemeri-Malohonte podal náročnú sumarizáciu 70 historických knižníc od 16. storočia do konca roka 1918. Je držiteľom najvyššieho ocenenia mesta Revúca Zlatý Quirin. 
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiacich s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1902 získal jednu z cien Maďarskej akadémie vied za svoju knižnú súťaž. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. 
Študoval na Prvom slovenskom gymnáziu v Revúcej v rokoch 1871 – 1874, potom v Rimavskej Sobote a v Bratislave, od roku 1879 žil a študoval medicínu vo Viedni. Od roku 1894 pôsobil ako lekár v Hodoníne. V rokoch 1878 –1879 bol predseda študentského spolku Zora v Bratislave, v rokoch 1883 – 1885 predseda spolku Tatran vo Viedni. Svoje básne uverejňoval v Slovenskom almanachu, v Almanachu mládeže slovenskej a v Pamätnici Tatrana. Z jeho básní je najvýraznejší cyklus ľúbostnej poézie venovaný snúbenici Oľge Kohútovej. V Slovenských pohľadoch publikoval články o národnej a kultúrnej problematike a tu vyšiel aj jeho preklad Schillerovej Piesne o zvone. V roku 1982 vydal Michal Kocák v Martine monografiu o jeho živote a diele i s jeho literárnymi prácami pod názvom „Samo Kuchta: Dielo“. 
Študoval na gymnáziu v Košiciach a právo v Košiciach, Kluži a Budapešti. Pracoval ako predseda súdu v Rožňave, potom ako predseda súdu v Levoči a sudca v Košiciach. V roku 1911 na celouhorských pretekoch v Arade utvoril uhorský rekord v behu na 100 metrov. Na Olympijských hrách 1912 v Štokholme reprezentoval Slovensko v rámci Uhorska v behu na 100 m, v skoku do diaľky a v štafete 4x100 m, na ktorom štafeta postúpila do semifinále. Bol vedúcim atletického oddielu KAC v Košiciach, ako tréner pôsobil medzi robotníckymi športovcami. Po skončení kariéry pôsobil ako tréner materského košického klubu KAC, v rokoch 1920 – 1921 mu dokonca šéfoval.