Počas bojov padli dvaja sovietski vojaci, traja rumunskí vojaci a Karol Mikuš, rodák z Revúcej. Pietneho aktu pri pamätníku na Námestí slobody sa zúčastnili primátor mesta Revúca Ing. Július Buchta, spolu s prednostkou Mestského úradu Ing. Luciou Bušovou, MBA, riaditeľka MsKS v Revúcej Ing. Karin Kilíková, riaditeľ ÚPSVR Mgr. Rastislav Haviar, prednostka Okresného úradu v Revúcej Mgr. Zuzana Nosálová, Mgr. Lukáš Pellegríny (HLAS – sociálna demokracia, krajský predseda), predseda ZO SZPB generála Viesta JUDr. Ján Kochan, zástupcovia Jednoty dôchodcov Slovenska, OZZP Revúca, ako aj predstavitelia Policajného zboru v Revúcej – mjr. PaedDr. Roman Oravec a pplk. Mgr. Róbert Regenda. Na podujatí nechýbali ani žiaci a študenti škôl v zriaďovateľskej pôsobnosti mesta Revúca. Za prítomnosti čestnej stráže vojenskej posádky z VÚ Rožňava – Raketometného oddielu v zastúpení kapitána Jána Ganaja a štábneho nadrotmajstra Mikuláša Jacka boli k pamätníku položené vence a kvety. Primátor mesta Ing. Július Buchta vo svojom prejave stručne priblížil historické udalosti oslobodzovania mesta a ich význam pre ďalší vývoj Revúcej. K dôstojnému pripomenutiu tejto udalosti prispel aj pán Ján Debnár, dlhoročný funkcionár a člen ZO SZPB v Revúcej, ktorý predniesol vlastnú báseň venovanú oslobodeniu. Spomienkovú slávnosť už tradične moderoval pán Juraj Genčanský. Slávnostný pietny akt bol ukončený zaznením štátnej hymny Slovenskej republiky.
Text a foto Hilda Puterová, tajomníčka ZO SZPB gen. Viesta Revúca
Gemerská Poloma – Obyvatelia Gemerskej Polomy si 23. január 1945 pripomínajú ako deň oslobodenia obce. Tak tomu bolo aj pri 81. výročí tohto významného medzníka, kedy vojská 40. Červenej armády a 4. rumunskej armády oslobodili obec. Na slávnosti kladenia vencov k pamätníku pred Obecným úradom sa zúčastnili 
nielen predstavitelia obce, ale aj široká verejnosť. Oslobodenie obce prinieslo aj obete na strane rumunskej armády. V záznamoch rím.-kat. farského úradu vo Veľkej Polome nájdeme zoznam mien padlých vojakov. Na území Veľkej Polomy padlo celkovo 14 príslušníkov rumunskej armády. Pochovaní boli v záhrade pri rím.-kat. kostole. V Malej Polome bol na cintoríne pochovaný jeden padlý rumunský vojak. V povojnovom období, v decembri 1951 boli telá padlých vojakov exhumované a prevezené na Centrálny vojenský cintorín rumunskej armády vo Zvolene, kde boli pochovaní. Súčasťou pietneho podujatia bolo slávnostné otvorenie pamätnej izby venovanej havárii lietadla na Flóse 16.10.1944. Históriu oslobodzovania regiónu i obce priblížil Adrian Gallo.
Zdroj: gemerskapoloma.sk
Rožňava – Mesto Rožňava, Oblastný výbor SZPB, Základná organizácia partizána Tótha SZPB a vojenské útvary v meste Rožňava uskutočnili pietny akt kladenia vencov pri príležitosti 81. výročia oslobodenia mesta Rožňava. Pietny akt sa uskutočnil dňa 23. januára 2026 o 11.00 hod. na Námestí baníkov v Rožňave.
Zdroj: roznava.sk
Betliar – Dňa 23.1.2026 sa pred obecným úradom konal pietny akt kladenia venca k pamätnej tabuli oslobodenia a miestne oslavy 81. výročia oslobodenia obce rumunskou armádou. Po príhovoroch sa v zasadačke stretli členovia a sympatizanti Slovenského zväzu protifašistických bojovníkov.
Zdroj: betliar.sk
Rakovnica – 23. januára 2026 sme si pripomenuli jeden z najvýznamnejších dní v histórii našej obce – deň, kedy utíchli zbrane a na naše ulice sa po dlhých rokoch útrap vrátila sloboda. Dátum 23.1.1945 zostane navždy zapísaný v kronike našej obce i v našich srdciach. Je to deň, ktorý ukončil obdobie strachu, neistoty a neslobody. Dnes tu stojíme s hlbokou úctou k tým, ktorí za našu slobodu zaplatili cenu najvyššiu. Sloboda, ktorú dnes považujeme za samozrejmosť, nebola darom. Bola vykúpená krvou a nesmiernym utrpením. Našou povinnosťou je nezabúdať. Nezabúdať na hrdinstvo osloboditeľov, ale aj na hrôzy vojny, aby sme už nikdy nedopustili ich opakovanie. Česť pamiatke všetkým padlým hrdinom! Nech je ich obeta pre nás trvalým mementom mieru.
Zdroj: facebook/obecrakovnica
Štítnik – Obec Štítnik si dňa 23.1.2026 pripomenula pietnym aktom, položením venca na budovu Radnice, 81. výročie oslobodenia obce spod nadvlády fašistov počas II. svetovej vojny.
Zdroj: facebook/stitnik
Študoval na gymnáziu v Rimavskej Sobote a Rožňave, medicínu v Budapešti. Pracoval na internej a pľúcnej klinike v Budapešti a pôsobil aj ako učiteľ internej medicíny na tamojšej univerzite. Venoval sa výskumu pľúcnych chorôb súvisiach s látkovou premenou, najmä problematike liečby diabetikov. Autor odborných článkov, ktoré publikoval v rôznych periodikách. Spoluautor príručky internej medicíny, zostavovateľ ročenky Spolku lekárov verejných nemocníc. Od roku 1894 bol hlavným lekárom Apponyiho polikliniky v Budapešti. V roku 1924 sa stal hlavným uhorským zdravotným poradcom. -MM-
Študoval na evanjelickom patronátnom gymnáziu v Revúcej, potom kupecký učeň v Ružomberku, neskôr opäť gymnaziálny študent v Revúcej. Pôsobil ako učiteľ na evanjelickej ľud. škole v Ponikách, v Banskej Hodruši a v Cerove a ako pokladník filiálky Zvolenskej ľudovej banky v Banskej Bystrici. Agilný národný, ľudovýchovný a osvetový pracovník. V učiteľskej praxi realizoval výchovu v národnom duchu, organizoval ochotnícke divadlo, zriadil cirkevnú školskú knižnicu i verejnú knižnicu v Cerove, založil tu potravný spolok a mliekáreň. V miestach pôsobísk podporoval hospodársky pokrok, bol uznávaný ovocinár a včelár. Literárne a publicisticky činný, skladal pohrebné verše, písal pedagogické príspevky, propagoval školské knižnice, upozorňoval na staré tlače a archeologické pamiatky. Autor početných hospodárskych článkov. -MM-
Základné vzdelanie získala v Revúcej vo Vychovávacom dievčenskom ústave, ktorý založil jej otec. Za krajčírku sa učila v Banskej Bystrici, absolvovala krajčírske kurzy vo Viedni a v Prahe. V r. 1876 – 1884 žila v Tisovci, kde viedla krajčírske kurzy. V r. 1889 – 1899 majiteľka krajčírskej dielne v Revúcej. Potom žila v chorvátskom Iloku, naposledy vo Zvolene. Krajčírske kurzy dopĺňala vlasteneckou výchovou, zbierala ľudové kroje a výšivky, bola ochotnícka herečka, činná aj v Slovenskom spevokole v Martine. Aktivistka slovenského národného a ženského hnutia, autorka autobiografických čŕt, cestopisných článkov a beletristických úvah, ktoré uverejňovala v rôznych slovenských časopisoch. V roku 1979 vydalo Vydavateľstvo Osveta v Martine autobiografickú publikáciu: Ormisová M. – Ormis Ján Vladimír: Marína Ormisová spomína. -MM-
Občianskym povolaním bol bankový úradník, pracoval ako prokurista Tatry banky, filiálky v Rimavskej Sobote, potom v Tatra banke v Hnúšti. V roku 1931 bol pri založení Kultúrneho a divadelného spolku Rimavan v Rimavskej Sobote, ktorý viedol a usporiadal niekoľko divadelných závodov, účinkoval v Slovenskom spevokole a ďalších ochotníckych súboroch. S krúžkom Rimavan vystupoval v košickom Rádiožurnále a zapojil sa aj do súťaže rozhlasových hier. V roku 1938 mesto sa stalo súčasťou Maďarska, a tak pokračoval vo svojej divadelnej práci v Hnúšti. Ako dlhoročný predseda MO Matice slovenskej v Hnúšti vyvíjal všestrannú kultúrnu činnosť. Aktívne sa zúčastnil na rozvoji hnúšťanskej turistiky. -MM-
Do školy chodila v Dobšinej, diplom sólovej speváčky získala v roku 1911 na Hudobnej akadémii v Budapešti. Od tohto roku vystupovala v Ľudovej opere a od roku 1915 bola členkou Národnej opery v Budapešti. Popredná interpretka mnohých operných postáv vo svojom žánri (alt). Často hosťovala aj v zahraničí na všetkých významných európskych operných scénach. Ako stúpenkyňa pokrokového hnutia pravidelne vystupovala na kultúrnych podujatiach pre robotníkov. Bola vynikajúcou koncertnou speváčkou piesní a oratórií. V júni 2016 slávnostne odhalili pred budovou Mestského múzea v Jelšave plastiku, ktorá má pripomínať slávnu rodáčku mesta. V Jelšave sa do dnešných čias zachoval aj rodný dom umelkyne a na jelšavskom cintoríne sú pochovaní jej rodičia a súrodenci. 11. novembra 2016 pri príležitosti výročia jej narodenia si ju pripomenuli v
Študoval na gymnáziu v Dobšinej a v Gemeri, na lýceu v Bratislave a na univerzite v Jene. Bol profesorom kežmarského gymnázia, pôsobil ako evanjelický farár vo Zvolene. V rokoch 1849 – 1860 prednášal na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni, bol superintendant v Banskej Bystrici, od 1863 v Martine, kde bol zároveň i farárom a úradujúcim prvým podpredsedom Matice slovenskej. Výrazne prispel i k založeniu slovenského gymnázia v Martine. Písal poéziu, prózu, eseje, venoval sa náboženskej spisbe, pedagogicko-náučným otázkam i prekladateľskej činnosti, autor hymnickej piesne Kto za pravdu horí. Prispieval do mnohých časopisov, založil a redigoval časopis Hronka. -MM-